Príčiny porúch hydraulického vyregulovania
Po letnej sezóne nastáva obdobie, kedy sa jednotlivé vykurovacie sústavy opätovne spúšťajú do prevádzky. Stáva sa, že v objektoch, ktoré prešli hydraulickým vyregulovaním, sa objavujú sťažnosti, súvisiace so studenými radiátormi a celkovou nepohodou v niektorých bytoch. Práve tieto problémy často vedú k nespokojnosti správcov a vlastníkov bytov s kvalitou hydraulického vyregulovania a k následným reklamáciám u realizačnej, prípadne projekčnej firmy.
Jednoduchým argumentom väčšiny nespokojných užívateľov je konštatovanie, že predtým, než došlo k vyregulovaniu, bolo všetko v poriadku, zatiaľ čo po vyregulovaní sa množia problémy. Následne žiadajú, aby firma prišla a zariadenie opravila.
Ako vlastník bytu rozumiem pocitom človeka, ktorý trpí chladom, ale aj zdanlivo nepriestrelnej logike, ktorá identifikuje vinníka tohto trápenia. Odhliadnuc od niekoľkých prípadov s opodstatnenými sťažnosťami na realizátora alebo projektanta však možno konštatovať, že stojíme pred dvojicou omnoho neoblomnejších nepriateľov tepelnej pohody v bytoch.
(Ne)priateľ č.1
Zdá sa to neuveriteľné, ale vzduch, ktorý je taký potrebný pre náš život, je súčasne nepriateľom č. 1 pri vykurovaní. Príčin, prečo sa na začiatku vykurovacej sústavy vo vykurovacej vode nachádza vzduch, je viacero. Takmer spravidla platí, že vykurovacia sústava, resp. jej časť, bola počas letného obdobia vypustená kvôli realizácii prác na vykurovacej sústave (napr. montáže termostatických ventilov v susednom objekte). Po jej opätovnom napustení zostane v rozvode pomerne veľké množstvo vzduchu, a to aj napriek snahe odvzdušniť ho. Rovnako môže vzduch do vykurovacej sústavy preniknúť doplnením neupravenou vodou s vysokým podielom rozpusteného vzduchu alebo cez drobné netesnosti vo vykurovacej sústave, pričom hnacím mechanizmom takéhoto javu je prirodzené vyrovnávanie parciálnych tlakov plynov medzi vonkajším prostredím a vykurovacím médiom.
Bez ohľadu na spôsob, akým sa vzduch dostane dovnútra, je takmer isté, že na začiatku vykurovacieho obdobia je ho vo vykurovacej sústave dostatok na to, aby mohol spôsobovať problémy. A tie vyplývajú nielen z Murphyho, ale aj z fyzikálnych zákonov.
Takmer všetky vykurovacie sústavy v našich bytových domoch sa v minulosti riešili spôsobom, ktorý zabezpečoval samočinné hromadenie voľného vzduchu v najvyššie položených vykurovacích telesách v sústave. Z týchto telies bol vzduch odstraňovaný prostrdníctvom odvzdušňovacích ventilov. Takéto riešenie zabezpečovalo vhodné spádovanie nižšie položených vykurovacích telies a súčasné použitie radiátorových ventilov, ktoré nekládli pohybu vzduchu do protismeru prúdenia vykurovacej vody zvýšený odpor.
Výmena pôvodných nízkoodporových radiátorových ventilov za vysokoodporové termostatické ventily so sebou prináša okrem nesporných výhod aj jednu zásadnú nevýhodu. Po montáži termostatických ventilov už voľné bublinky vzduchu nie sú schopné samočinne prekonať v protismere prúdenia vykurovacej vody odpor termostatického ventilu, a preto dochádza k ich hromadeniu v tesnej blízkosti ventilu, čo následne spôsobuje obmedzenie a neskôr úplné zamedzenie prietoku vykurovacieho média cez vykurovacie teleso.
Odstránenie vzduchu z okolia termostatického ventilu je pre laika problém takmer neriešiteľný a vyžaduje si alebo veľa trpezlivosti, alebo zásah do systému fungovania vykurovacej sústavy. Ak ale nemáme v úmysle čakať, kým sa vzduch vo vykurovacej sústave samočinne stratí, odporúčame zísť do pivnice alebo suterénu a zastaviť uzatvárací ventil na prívodnej vetve vykurovania. (Treba dať pozor, aby sme zastavili iba ventil na prívodnej (teplejšej) vetve, v opačnom prípade spôsobíme viac problémov ako úžitku.) Ventil ponecháme zatvorený približne tri až štyri hodiny. Tento čas by mal postačovať na to, aby voľné bublinky vzduchu pomaly bez pôsobenia protitlaku prúdiaceho média prebublinkovali cez termostatické ventily do stúpačky a následne sa zhromaždili vo vykurovacích telesách na najvyššom poschodí. Odtiaľ sa dajú pomerne jednoducho zo sústavy odstrániť.
Tento krok je však nevyhnutné vopred oznámiť všetkým zainteresovaným stranám, pretože inak by sme mohli spôsobiť lavínu nepríjemností – telefonáty nespokojných susedov, či zložité zisťovanie príčiny výpadku vykurovania zo strany dodávateľa tepla. Situácia sa často ešte viac skomplikuje. Popísaným spôsobom totiž síce vieme odstrániť väčšinu voľných bubliniek vzduchu a opätovne sprevádzkovať radiátory, mnohokrát však môže dôjsť k ich opätovnému zavzdušneniu.
Príčinou tohto javu je klesajúca rozpustnosť vzduchu vo vykurovacej vode pri zvyšovaní jej teploty. Pokles teploty vonkajšieho vzduchu a s tým spojené zvyšovanie teploty vykurovacej vody spôsobí postupné uvoľňovanie rozpusteného vzduchu z vykurovacej vody vo forme voľných bubliniek a ich opätovné hromadenie na kritických miestach v sústave.
V zásade existujú dva prístupy, ako sa opätovnému znefunkčneniu sústavy brániť: buď sa pokúsime sústavu odvzdušniť uvedeným spôsobom, pričom však zo sústavy opäť odstránime iba voľné bublinky vzduchu a problém sa môže zopakovať ešte niekoľkokrát, alebo spolu s dodávateľom tepla podstúpime pomerne komplikovaný proces pokiaľ možno jednorazového odstránenia vzduchu zo sústavy.
Tento spôsob si vyžaduje súčinnosť prevažnej väčšiny vlastníkov bytov, a to aj v susedných objektoch napojených na spoločný rozvod tepla, ale aj pochopenie a ústretovosť dodávateľa tepla. V tomto prípade odporúčame postupovať nasledovne:
V prvom rade je potrebné zabezpečiť, aby čo najväčší počet termostatických ventilov v objekte, resp. v celej sústave napojenej na spoločný zdroj tepla, bol v priebehu celého procesu odstraňovania vzduchu zo sústavy naplno otvorený. Následne by mal dodávateľ tepla krátkodobo zvýšiť teplotu vykurovacej vody na úroveň blízku jej maximálnej teplote v priebehu vykurovacieho obdobia (napr. 80 °C).
Týmto krokom sa dosiahne uvoľnenie prevažnej väčšiny fyzikálne viazaného vzduchu z vykurovacej vody vo forme voľného vzduchu. Po dosiahnutí požadovanej teploty a dostatočnom prehriatí celej sústavy dodávateľ tepla vypne zdroj tepla vrátane obehových čerpadiel. Podľa možnosti je žiaduce zabezpečiť aj zatvorenie uzatváracieho ventilu v prívodnej vetve vykurovania na pätách jednotlivých objektov, aby sme zabránili samovoľnej cirkulácii vykurovacieho média vplyvom činného vztlaku ohriatej vody. Následne sa sústava nechá v pokoji asi tri až štyri hodiny, aby mohol uvoľnený vzduch z nižšie položených miest v sústave bez protitlaku vody vybublinkovať do najvyššie položených vykurovacích telies, kde sa následne odvzdušní. Po vykonaní odvzdušnenia sa zdroj tepla opätovne uvedie do automatickej prevádzky.
(Ne)priateľ č.2
Druhým nepriateľom tepelnej pohody v našich bytoch je stavebná fyzika. Často sa stáva, že očakávania, ktoré máme od sústavy, priamo alebo nepriamo odporujú fyzikálnym zákonom a súčasnému stavu vykurovacej sústavy. Odhliadnuc od prípadov, ktoré sú zjavne nelogické, ako napr. požiadavka užívateľa na permanentne teplé radiátory a súčasnú úsporu nákladov na teplo, chceli by sme sa sústrediť na oprávnené požiadavky vlastníkov bytov, ktoré aj napriek snahe dodávateľa prác hydraulického vyregulovania nie je možné splniť.
Typickým reprezentantom tejto skupiny je požiadavka, aby po inštalácii hydraulického vyregulovania nedošlo k poklesu tepelného komfortu (maximálnej dosiahnuteľnej teploty) v bytoch a aby si užívatelia mohli súčasne podľa vlastného uváženia vnútornú teplotu regulovať. Na prvý pohľad skutočne oprávnená a ľahko realizovateľná požiadavka. No v prípade starších nezateplených objektov môže byť naplnenie tejto predstavy o hydraulickom vyregulovaní nereálne. Pokúsime sa to vysvetliť na príklade:
Máme pomerne malý objekt napojený na centrálny zdroj tepla. Pred hydraulickým vyregulovaním nevykazoval žiadne závažnejšie nedostatky pri vykurovaní. Rozdelenie teplôt jednotlivých bytov bolo viac-menej rovnomerné a jednotliví užívatelia si zvykli na vnútornú teplotu v bytoch asi 24 – 25°C. Vzhľadom na pomerne vysoké náklady na teplo a ochotu šetriť sa však vlastníci bytov dohodli, že vyregulujú vykurovaciu sústavu, inštalujú termostatické hlavice a súčasne si namontujú aj pomerné rozdeľovače vykurovacích nákladov.
Po vykonaní požadovaných prác a zbavení sa všetkých problémov so vzduchom, po otestovaní prietokov jednotlivými stúpačkami a nastavení maximálneho prietoku objektom sa však niektorí vlastníci bytov sťažujú na neprimerane nízku teplotu v bytoch, a to aj napriek tomu, že ich termostatické ventily sú naplno otvorené a maximálny prietok objektom zodpovedá pôvodnému prietoku pred realizáciou hydraulického vyregulovania. Príčinu tohto stavu je potrebné hľadať jednak v zmene spôsobu prevádzkovania vykurovacej sústavy a následne v spomenutej stavebnej fyzike.
V čase navrhovania pôvodnej vykurovacej sústavy boli v bytovom dome veľkosti vykurovacích telies stanovené na základe výpočtu tepelných strát jednotlivých miestností. Predpokladalo sa, že medzi jednotlivými bytmi nebude dochádzať k tepelným stratám, nakoľko v čase ich projektovania neexistoval dôvod, prečo by to malo byť inak. V tomto duchu sa navrhovali aj deliace konštrukcie (steny, podlahy a stropy) medzi jednotlivými bytmi, následkom čoho tieto stavebné konštrukcie až priveľmi dobre odovzdávajú teplo z teplejšieho bytu do chladnejšieho.
Doposiaľ to však obyvateľom neprekážalo a v podstate to nikto v objekte ani nezaregistroval, pretože byty boli, až na ojedinelé výnimky, naozaj vykurované na rovnaké teploty a v rovnakom čase. Po montáži vyregulovania a predovšetkým pomerových rozdeľovačov vykurovacích nákladov sa zrazu situácia výrazne mení. Každý totiž reguluje teplotu vo svojom byte po novom – podľa svojich vlastných potrieb. Dôsledkom takéhoto správania vlastníkom bytov vznikajú dodatočné tepelné straty medzi teplejšími a chladnejšími bytmi. Jednotlivé radiátory v miestnostiach však spravidla nedokážu tieto dodatočné tepelné straty pokryť, dôsledkom čoho klesá teplota v teplejšom byte pod pôvodnú úroveň.
V prípadoch tzv. extrémneho šetrenia, resp. dlhodobo neobývaných bytov, môžu medzibytové prestupy tepla predstavovať natoľko významnú hodnotu, že pôvodné vykurovacie teleso stratí schopnosť zabezpečiť tepelnú pohodu v danej miestnosti a teplota vzduchu aj napriek plnému výkonu radiátora klesá niekedy aj pod hodnotu 20 °C.
Potom to často v očiach niektorých vlastníkov bytov vyzerá tak, že hydraulické vyregulovanie vlastne situáciu v ich byte skôr zhoršilo, než zlepšilo a mnohí by nedbali, kedy sa realizačná firma zobrala svoje armatúry a vykurovanie by fungovalo opäť po starom. K tomuto pocitu naviac prispieva fakt, že realizačná firma nie je ochotná zaoberať sa ich problémom v rámci reklamácie a tvrdí, že z pohľadu vyregulovania je všetko v poriadku. Navrhne im výmenu pôvodných radiátorov za nové, avšak za úhradu. To už sa spravidla končia akékoľvek dobré vzťahy a namiesto argumentov nastupujú emócie.
Realizačná firma nemôže tušiť, na ktorom mieste dôjde k nedokurovaniu, pretože riziko vzniku tejto situácie je v celom objekte približne rovnaké. Vždy záleží len na tom, ako sa budú správať ostatní vlastníci. V našich podmienkach nie je výnimkou, ak niektorý objekt po hydraulickom vyregulovaní pracuje v prechodnom období s 30 až 40 % pôvodného prietoku.
Z fyzikálnej podstaty daného problému však vyplýva, že najviac vplyv šetrenia v objekte pocítia práve tie byty, ktoré o šetrenie tohto druhu nestoja a prvoradý je pre nich komfort bývania. Aj v tomto prípade je pokles teploty v konkrétnom byte iba časťou celého problému. Celú jeho podstatu vlastník pochopí, až mu príde rozpočítanie nákladov za teplo s vysokým nedoplatkom. Môže sa stať, že celková platba za teplo je dokonca ešte vyššia než v čase, keď mal v byte 25 °C a neinvestoval do regulácie ani do merania.
V tomto momente sa často končia dobré vzťahy zo susedmi, dôvera voči správcovi, realizačnej a rozpočítavacej firme, dodávateľovi tepla, legislatíve a vlastne voči všetkému, čo sa týka spolunažívania ľudí v takom osobitom spoločenstve, akým je bytový dom. Riešenie však existuje, len musíme všetci chcieťho nájsť a nehľadieť pritom iba na svoj prospech.
Článok bol uverejnený v magazíne Správa budov 3/2008.
Ing. Matej Gerboc
Foto: autor, Dano Veselský
