Novostavby v historickom prostredí Slovenska
Téma novostavieb v historickom prostredí sa nedá uchopiť bez osobných skúseností. Ako developer a architekt som mal možnosť realizovať a pripravovať niekoľko stavieb v historickom jadre mesta alebo v dotyku s ním. Vždy to bola tortúra, ktorá pred nás stavala otázku: čo vlastne riešime? Chceme konzervovať súčasnosť, funkčnú aj tvarovú, alebo chceme vniesť do územia novú vrstvu, resp. novú kvalitu? Developer chce spravidla to druhé, ochranár a pamiatkar chce ponechať zrekonštruovanú minulosť a asi, povedzme si otvorene, len kulisu, pretože dávnej štruktúre dnes ťažko hľadať náplň.
Často som zažíval stret presvedčenia architekta a investora na jednej strane a pamiatkara na strane druhej, pri ktorom boli obaja presvedčení o svojej pravde. Priznám sa, dodnes som nepochopil, za čo konkrétne je zodpovedný úrad, ktorý sa volá krajský pamiatkový, čie záujmy obhajuje, čo konkrétne by mal robiť a kde sa jeho kompetencie končia. Postupne som zistil, že kompetencie – pokiaľ ide o architektúru – sa nekončia a sú také, pre aké sa rozhodne tento úrad a sú určite najväčšie zo všetkých na procese zúčastnených úradov.
Krajský pamiatkový úrad (KPÚ) deklaruje, že ochraňuje verejný záujem – a tejto rétorike dnes ťažko čeliť. Je natoľko populárna (alebo populistická?), že jednoducho ochrana všetkého druhu – najmä čohosi označovaného za kultúrne dedičstvo – poľahky prekryje a diskvalifikuje snahu o novotvary, a teda v zásade o nové kultúrne dedičstvo… Pretože, povedzme si otvorene, akým už len kultúrnym dedičstvom môže byť napodobenina, kulisa či plagiát?
Videl som architektov, ktorí sa vzdali a svoj názor na architektúru odovzdali do rúk pamiatkara v záujme investora , lebo ten jednoducho potreboval stavebné povolenie.
Pamiatkové úrady sa rozhodujú tak, ako sa rozhodujú. Nemá zmysel rozoberať dôvody, prečo je to tak. Každý, kto zažil kontakt s „pamiatkarmi“, má na to svoj názor. Nechápem a nikdy nepochopím, ako je možné, že jedna malá skupina „demokratickej“ spoločnosti má moc cenzúry názoru a tvorby vo veci takej všeobecnej ako je verejný priestor, ktorý uplatňuje pri tvorbe najmä architektonických novotvarov v prielukách historických jadier miest. Nie je to autor, nie je to autorizovaná osoba, ale ani kolektívny orgán arbitrov elegancie regrutovaný z „pomazaných hláv“. Je to obyčajný úradník, často bez adekvátneho vzdelania a takmer vždy bez realizačných skúseností, ktorý rozhoduje o výslednom tvare stavby bez toho, aby mal autorskú dispozíciu. Deje sa tak údajne v mene ochrany verejného záujmu. Nikde som sa však nedočítal a nikto mi zodpovedne nevie povedať, čo je v tomto prípade onen verejný záujem.
Odborná verejnosť v ČR reaguje
Podobná situácia ako na Slovensku je dnes aj v Čechách. Tam však, na rozdiel od Slovenska, na tento stav odborná verejnosť reaguje a snaží sa ho zmeniť. Dovolím si odcitovať zopár myšlienok z dnes už známej knižočky architekta Romana Kouckého Úrad kreátora, v ktorej sa autor zaoberá problematikou pamiatkovej starostlivosti v Čechách:
- „Pamiatková starostlivosť, najmä podľa českého modelu, je v mnohých konkrétnych prípadoch zameniteľná za „direktívnu gerontofíliu“ s tendenciou prispôsobovania sa minulosti a vytvárania lživých súvislostí. To všetko pod pláštikom verejného záujmu a za výdatnej podpory médií. Také správanie je pritom záujmom výlučne úzkej skupiny ľudí a zvyšok spoločnosti sa mu podvedome bráni. Táto ochrana však nie je príliš účinná, pretože populistické heslá o ničení histórie sa iba ťažko uvádzajú na pravú mieru“.
- „Už dlho je zjavné, že najväčším problémom súčasnej pamiatkovej starostlivosti je tzv. plošná ochrana. V praxi to znamená, že na široko definovanom území majú pamiatkari takmer neobmedzenú moc bez ohľadu na skutočné hodnoty – neobmedzenú moc zakazovať, nariaďovať a prinajmenej zdržiavať. To všetko úplne svojvoľne, bez akejkoľvek zodpovednosti a iba na základe jediného subjektívneho kritéria: páči – nepáči. To je zjavne už dlhšie neudržateľný stav, ktorý sa nelepší, naopak, napätie postupne eskaluje, v poslednom čase dokonca na medzinárodnej úrovni.
- „Víťazí iba priemerná, často dokonca veľmi zlá architektúra, ktorá neprekáža a zapadá do prostredia. Niekedy vo výsledku dokonca ide o napodobeniny, ktoré sú nenapraviteľnou a neodpustiteľnou lžou a mätením najširšej verejnosti. … Cieľom musí byť zachovanie krajiny, vidieka i mesta ako živých organizmov, ktorých vývoj rozhodne nie je ukončený, ale dostáva sa do úplne iných (nových) súvislostí globálneho sveta dvadsiateho prvého storočia …“
- „Svet sa dnes rýchlo mení a je potrebné dodať, že iba návrat k normálnemu fungovaniu mesta, ako ho poznáme z minulých storočí, dnes už sám osebe nestačí. Veľké štruktúry vyžadujú veľké zásahy a bez iniciovania synergických efektov sa už mesto dvadsiateho prvého storočia nezaobíde. Konzervovaním sa mesto väčšinou postupne mení na akúsi atrakciu a odumiera. To znamená, že by sme nemali, ba dokonca že nesmieme napodobňovať minulosť, ale že musíme vždy vkladať aj novú súčasnú, našu, teda autentickú a živú vrstvu do mnohovrstevnej štruktúry historického mestského organizmu. Tak, ako to bolo vždy…“
Aktuálna vlastná skúsenosť
V roku 2009 sme kúpili rozpracovaný projekt polyfunkčnej stavby v jednom z krajských miest. Treba povedať, že projekt mal priemernú, možno aj podpriemernú úroveň. To bolo dôsledkom nezáujmu pôvodného investora a možno tiež neschopnosti autora projektu presvedčiť o úrovni svojej práce architektov, ktorí stáli na strane cenzorov – konkrétne, ako inak, architekta v službách KPÚ… Zlyhala elementárna akceptácia a výsledok bola nespokojnosť s výsledkom na oboch stranách. Treba povedať, že autor nakoniec kapituloval a v snahe vyhovieť investorovi prijal diktát pamiatkarov. Vznikol plagiát, s ktorým nebol nikto spokojný a nikto sa necítil víťazom.
Po zhodnotení stavu a dohovore s architektom projektu, ktorý sa, mimochodom, stal autorom projektu na základe víťazstva vo verejnej architektonickej súťaži, sme sa rozhodli, že dielo prepracujeme. Chceli sme, aby získalo svoju – a tu treba povedať na rovinu – pôvodnú estetickú a dispozičnú kvalitu, čím v zásade naplníme zmysel súťaže. Jednoducho, že ho vrátime do stavu, v akom ho autor ponúkal investorovi ako víťaz verejnej súťaže. Tým sme jednoducho chceli poprieť výsledok, ktorý priniesol „proces odsúhlasovania dotknutými“. V preklade to znamená proces, ktorý samotný autor nazval „postupné prostituovanie architektúry stanoviskami“.
Právo architekta na názor
Dnes platí rozhodnutie stavebného úradu, ktorý približne mesiac pred kolaudáciou na podnet KPÚ stavbu zastavil a podmienil ďalšie pokračovanie stavby akceptáciou ich stanoviska. V ňom sa požaduje strhnúť už realizovaný titánzinkový obklad a zmenšiť vstupný otvor do átria, ktorý tvorí akcent diela. Paradoxom je, že francúzsky výrobca obkladu požiadal o nafotografovanie diela do svojho katalógu – údajne ako príklad použitia materiálu v historickom prostredí, čo je jedným z najsilnejších prvkov v jeho marketingovej kampani.
Strhnutie titánzinkového obkladu, aplikovaného na časti fasády, a jeho nahradenie kontaktným zatepľovacím systémom považuje francúzsky dodávateľ obkladu za stratu na kvalite, s ktorou sa ešte nikde na svete nestretol. Nuž čo, v niečom musíme byť aj my na Slovensku prví. Pochopiteľne, architekt s týmto názorom nesúhlasí. Reakcia investora je v tomto prípade dať za pravdu architektovi, pretože sme o kvalitách architekta presvedčení. Na tento postup môžu byť, samozrejme, rôzne uhly pohľadu a nepochybujem, že aj budú. Po dohovore s autorizovaným architektom sme sa rozhodli postaviť sa k problému čelom, principiálne, obhajovať slobodu prejavu a právo architekta na názor a prezentáciu jeho práce bez rušivých zásahov „spoluautorov“.
Spravodlivejšie hodnotenie novej architektúry
Chceme navrhnúť všetkým, ktorí s krásnom a architektúrou prichádzajú do styku, aby sa zapojili a aktivovali sa v snahe po lepšom a spravodlivejšom systéme hodnotenia novej architektúry v historickom prostredí miest. Cieľom je, aby o novej architektúre v historických centrách nerozhodovali výhradne úradníci KPÚ, ale aby o architektúre rozhodovali komisie zložené z domácich architektov, resp. architektov, ktorých úloha byť arbitrom elegancie by sa zabezpečovala na úrovni VÚC.
Minulý režim – aj keď ho odsudzujeme – riešil problematiku verejnej zákazky, verejného priestoru, umenia a architektúry prostredníctvom komisií, čo malo nesporne svoj zmysel a význam. Prečo sa nepoučiť z minulosti? Tento boj s úradníkmi si my architekti musíme vybojovať sami.
Ing. arch. Pavol Kollár
Autor je architekt a developer.
Foto: Dano Veselský
V ASB 3/2012 sa budeme venovať novostavbe Leonardo, ktorá sa nachádza v historickej zástavbe Trnavy
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
–>–>
