Záchranný archeologický výskum
Na článok Dr. Milana Horňáka Záchranný archeologický výskum – strašiak investorov? reaguje Ing. arch. Pavol Kollár, člen redakčnej rady časopisu ASB. Do diskusie sa zapojilo aj Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, ktoré zaujalo stanovisko k príspevku Ing. arch. Pavla Kollára.
Autor článku uverejneného v ASB 4/2010 obhajuje potrebu finančne kryť archeologický prieskum. Doslova sa v článku píše: „Náklady spojené s vykonaním archeologického výskumu hradí podľa zákona investor. Tu je, samozrejme, na mieste otázka, prečo tieto výdavky nefinancuje štát, ale práve investor? Odpoveď sa opiera o skutočnosť, že stavebná činnosť vyvolaná plánovaným projektom môže poškodiť archeologické náleziská, ktoré by inak neboli ohrozené.“ Toľko citát. S touto úvahou, ale aj s článkom ako obhajobou súčasného stavu, sa nedá súhlasiť, pretože:
- Archeologický výskum sa dnes nariaďuje takmer na každej významnejšej stavbe, bez ohľadu na to, aký je predpoklad archeologického nálezu, a teda vôbec nie je isté, že pod plánovanou stavbou sa nejaké archeologické nálezy nachádzajú. Preto nemožno hovoriť o nálezisku ako takom dovtedy, kým sa naozaj na danom mieste neobjavia archeologicky hodnotné predmety. Samotná logika veci potom velí dopovedať myšlienku tak, že nálezisko sa stane náleziskom až vtedy, keď niekto na danom mieste objaví pozostatky dávnej činnosti človeka, a teda stavebná činnosť sama osebe nemôže v žiadnom prípade nálezisko poškodiť, ale naopak, na jej základe môže vzniknúť. Spravidla sa teda objaviteľom stáva stavebník. A za to, že stavebník je potenciálny objaviteľ archeologického nálezu, sa ho spoločnosť rozhodla potrestať tak, že mu zo zákona uložila povinnosť financovať činnosť, ktorá so stavebným dielom nesúvisí.
- Archeologický nález sa zvyčajne stáva vlastníctvom spoločnosti, a preto si myslím, že by sa na získavaní spoločenského vlastníctva mala podieľať spoločnosť, a nie zdroj iniciatívy – investor.
Nehospodárne plytvanie zdrojmi, a záchranný archeologický výskum, tak ako ho poznám ja, takýmto plytvaním je, spôsobuje, že spoločnosť má čoraz menej zdrojov na veci podstatné. Podľa mňa je neobhájiteľné, aby investori, ako istá skupina aktívnych subjektov, bola zo zákona trestaná povinnosťou financovať jeden privilegovaný vedecký výskum, ktorého výsledky sú navyše sporné. Nikto nikdy nevyhodnotil, a podľa mňa ani nevyhodnotí, čo nám v konečnom dôsledku, takto financovaný výskum priniesol. Koľko v konečnom dôsledku získané vedomosti stáli a na čo, a v akej miere sa použili. Tiež nikto nikdy nevyhodnotí, aká je úmera medzi tzv. „nevyčísliteľnými“ historickými hodnotami a reálnymi zdrojmi vynaloženými na ich odhalenie. Tiež neexistuje žiaden údaj o tom, koľko sa za posledné roky do činnosti zvanej záchranný archeologický výskum uložilo na Slovensku finančných zdrojov. Domnievam sa, že ak by bola táto suma známa, spôsobila by prekvapenie a tiež úvahy, či tieto zdroje nevyužiť inakšie. Možno by sme sa viac pýtali, prečo vlastne financujeme jeden výskum takto privilegovane a, naopak, nefinancujeme adekvátne iný výskum, napríklad onkologický alebo technologický?
Ja osobne, po skúsenostiach, ktoré som získal na rôznych slovenských stavbách, si viem predstaviť využitie zdrojov naozaj účelnejšie a verejne prospešnejšie, ako na povinný záchranný archeologický výskum, ktorý vo väčšine prípadov nemá čo zachraňovať. Najmä v súčasnosti, keď zdrojov nie je dostatok, keď sa investor na Slovensku stal ojedinelým úkazom, je možnosť a možno aj povinnosť zákonodarcu zamyslieť sa nad niektorými zákonnými úpravami, ktorých zmysel je sporný. Záchranný archeologický výskum tak, ako ho poznáme v slovenských pomeroch, podľa mňa sporným je.
Ing. arch. Pavol Kollár
Autor je člen redakčnej rady časopisu ASB.
K reakcii p. Ing. arch. Pavla Kollára na článok Dr. Milana Horňáka o potrebe realizácie záchranných archeologických výskumov, publikovaného v časopise ASB architektúra, stavebníctvo, biznis č. 4/2010 (Záchranný archeologický výskum – strašiak investorov?, s. 62 – 64) Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky zaujíma nasledovné stanovisko:
Archeologické náleziská predstavujú doklady aktivít človeka na území Slovenska od najstarších dejinných období až do novoveku. Táto skupina je nesmierne rozmanitá; môže predstavovať rozsiahle sídliská či pohrebiská, ale aj len niekoľko fragmentov keramiky alebo štiepaných nástrojov, ktoré indikujú dávne osídlenie. Z tohto dôvodu je logické, že zo všetkých reálne existujúcich archeologických nálezísk je odbornej verejnosti známa len ich časť a odborná verejnosť nikdy nebude mať informácie o všetkých archeologických náleziskách. Archeologické náleziská objektívne existujú nezávisle od informácií, ktoré o nich v súčasnosti máme, a teda ich existenciu nemožno odvodzovať výlučne od objavenia archeologického nálezu pri stavebných alebo iných zemných prácach. Zachovanie a ochrana archeologických nálezísk je pritom celospoločenským, t. j. verejným záujmom.
Prijatím zákona o ochrane pamiatkového fondu Slovenská republika v roku 2001 do praxe uviedla princíp, známy z environmentálneho práva, podľa ktorého náklady za povolené zničenie predmetu ochrany (v našom prípade archeologického náleziska) znáša ten, kto svojou činnosťou spôsobil zánik archeologického náleziska, t. j. investor (tzv. zásada Polluter pays). Tento princíp vychádza z domnienky, že pre všetky zložky archeologického dedičstva je najlepším riešením ich nenarušenie, a tým ich zachovanie v stave, v akom pretrvali stovky či tisícky rokov. Každé archeologické nálezisko je jedinečným a neobnoviteľným zdrojom informácií, ktorý vznikol v minulosti a ktorý v prípade jeho zničenia poskytne len neúplné informácie. V prípade, že sa nedá zabrániť zničeniu náleziska, je investor povinný uhradiť náklady záchranného archeologického výskumu, ktorý aspoň vo výskumnej dokumentácii zhrnie relevantné skutočnosti o archeologickom nálezisku.
Rôzne modifikovaný princíp Polluter pays je súčasťou právnych predpisov ochrany kultúrneho dedičstva vo väčšine európskych štátov, napr. v Nórsku, Švédsku, Dánsku, Českej republike, Poľsku či Slovinsku.
Slovenská republika v roku 2001 pristúpila k Európskemu dohovoru o ochrane archeologického dedičstva (revidovanému), čím sa zaviazala prispôsobiť svoj právny poriadok tak, aby v maximálnej miere poskytovala ochranu archeologickému dedičstvu ako celku i jeho súčastiam.
Zavedením trhového mechanizmu aj do oblasti archeologických výskumov sa investorom umožnilo operatívnejšie reagovať na ich potreby. V súčasnosti môže archeologický výskum vykonávať vyše tridsať organizácií a spoločností a výber ktorejkoľvek z nich je výlučným právom investora, do ktorého nezasahuje žiaden štátny orgán. Zoznam oprávnených organizácií a ich kontaktné údaje sú zverejnené na internetovej stránke Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
JUDr. Mgr. Tomáš Michalík
Autor je zamestnancom Ministerstva kultúry SR, Sekcia kultúrneho dedičstva.
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
