asb.sk - Odborný portál pre profesionálov v oblasti stavebníctva

Ruiny prebraté k životu – kostol Santa María

07.05.2018

Z gotického kostola na severovýchode Španielska stálo donedávna len torzo. Pomocou nových intervencií stavba ožíva v charizmatický sálový priestor. 

Malá katalánska obec pri meste Lleida Vilanova de la Barca si ešte pred časom žila svoju pokojnú každodennú rutinu. V roku 2016 sa však na dedinku s 1 100 obyvateľmi náhle obrátila pozornosť širokej odbornej verejnosti. Rozruch spôsobila obnova kostola, ktorého ruiny čakali na opravu vyše 700 rokov. O tom, že sa nejedná o priemernú realizáciu, svedčí ocenenie za najlepšiu tehelnú architektúru Fritz Höger Preis 2017, ktorú kostol získal v kategórii obnovy, ako aj nominácia na European Award for Architectural Heritage Intervention.

Pohnutá história

Chrám Santa María neďaleko malého námestia poznali miestni ako cintorín kamenných trosiek, na ktorý sa tento svätostánok počas stáročí premenil pôsobením viacerých faktorov. Stavba pochádza pôvodne z obdobia gotiky, konkrétne z 13. storočia. Zásadnú ujmu utrpela počas španielskej občianskej vojny v roku 1936. Bombardovanie, zub času a tiež poveternostné podmienky spôsobili devastačnú eróziu materiálov. Nový sused z južnej strany navyše situáciu ešte zhoršil, keďže na mieste pôvodného cintorína, ktorý prislúchal ku kostolu, postavil vulgárny egocentrický rodinný dom. Ten stabilitu chrámových ruín natoľko narušil, že bolo potrebné rozhodnúť o ich osude okamžite.

Práca architektov sa odvíjala od zámeru stavebne nadviazať na charakter pôvodnej baziliky.

Práca architektov sa odvíjala od zámeru stavebne nadviazať na charakter pôvodnej baziliky.

Projektu sa ujali španielski architekti Aleaolea architecture & landscape. Keď sa v roku 2014 do zákazky púšťali, na parcele našli pozostatky apsidy s bočnými kaplnkami, časti oporného systému dvojloďového traktu a západnej fasády. V apside sa podarilo dochovať neskorogotickú rebrovú krížovú klenbu zo 17. storočia. Dva postranné piliere sú navyše pravdepodobne románskeho pôvodu. Sakrálne ruiny už značnú dobu slúžili jedinej funkcii, a to bujneniu náletovej zelene. Ich premena im však mala priniesť zmysluplné využitie v podobe viacúčelovej sály.

Delikátna konverzia pristupuje k stavebnému dedičstvu s rešpektom a dopĺňa ho o súčasné architektonické názory. Ruka v ruke spoluvytvárajú nový zážitok z architektúry a chátrajúcim pozostatkom dávnej stavebnej kultúry dávajú dôstojnú podobu.

Delikátna konverzia pristupuje k stavebnému dedičstvu s rešpektom a dopĺňa ho o súčasné architektonické názory. Ruka v ruke spoluvytvárajú nový zážitok z architektúry a chátrajúcim pozostatkom dávnej stavebnej kultúry dávajú dôstojnú podobu.

Symbióza kameňa a tehly

Koncepciu obnovy sa architekti pôsobiaci v Barcelone a Tunise rozhodli založiť na vytvorení obalovej schránky, ktorá ruiny ochráni a zároveň ich zapojí aj funkčne ako svoju súčasť. Plytká sedlová strecha pokrytá keramickou krytinou je jednoduchá a vecná. Nová fasáda je dvojplášťová. Architekti hľadali taký materiál, ktorý by dokázal nadviazať na tektoniku obvodových stien ruinózneho kostola vystavaných z veľkých blokov lokálneho kameňa. Výber padol na obľúbenú tehlu, ktorej flexibilné vrstvenie vytvára želaný fasádny reliéf. Murovaný vonkajší plášť zostáva uzavretý bez okien a s minimom perforovaných miest. Preberá úlohu hradby a vo výsledku reflektuje celistvý charakter dávnej siluety. Nové tak harmonizuje s pôvodným a symbolizuje kontinuitu.

Transformácia chrámu vo Vilanove je plná protikladov spolupôsobiacich v symbióze: drsná a hladká štruktúra, tmavé aj svetlé povrchy, ťažké i ľahké konštrukcie, no hlavne doba minulá vo vzťahu k tej súčasnej.

Transformácia chrámu vo Vilanove je plná protikladov spolupôsobiacich v symbióze: drsná a hladká štruktúra, tmavé aj svetlé povrchy, ťažké i ľahké konštrukcie, no hlavne doba minulá vo vzťahu k tej súčasnej.

Transformácia chrámu vo Vilanove je plná protikladov spolupôsobiacich v symbióze: drsná a hladká štruktúra, tmavé aj svetlé povrchy, ťažké i ľahké konštrukcie, no hlavne doba minulá vo vzťahu k tej súčasnej.

S opačným princípom pristúpila kancelária Aleaolea k vnútornej vrstve. Na doplnených interiérových stenách sa pohrala s rozmiestnením okenných otvorov a výplňou z dierovaných tvaroviek. Pri rekonštrukciách podobného charakteru plnia novonavrhované časti zväčša úlohu pozadia. V jednej prevládajúcej farbe spolu s pokorným výrazom ustupujú staršej substancii a nechávajú vyznieť jej hodnotu a krásu. Hoci aj v tomto prípade je novotvar stmelený bielou prikrývkou, pokúša sa v interiéri vyvolať dialóg kontrastov. Neočakávaný vnútorný obraz budovy je tak nabitý energiou a pútavou atmosférou, za ktorou stojí súhra protikladov. Pavučina jemných minimalistických svietidiel, vznášajúcich sa nad ústredným priestorom vrcholiaca v lustri v presbytériu, je čerešničkou celkovej charizmy tejto sakrálnej prestavby s profánnou funkciou.

Hlbokú a tmavú štrbinu vstupného priestranstva architekti poľudštujú súborom svietidiel, prvkami zelene, ale najmä svetlými povrchmi vrátane susedovho rozľahlého štítu.

Hlbokú a tmavú štrbinu vstupného priestranstva architekti poľudštujú súborom svietidiel, prvkami zelene, ale najmä svetlými povrchmi vrátane susedovho rozľahlého štítu.

Priestor, ktorý ožil

Po zrekonštruovaní podlahy a doplnení toalety a malého skladu v bočných pozíciách už nebolo potrebné robiť do centra kostola ďalšie zásahy. Jeho program je otvorený a flexibilný a nová schránka vzdušná a plná svetla. Jedným zo zdrojov svetla je aj malé átrium, ktoré sa nachádza v časti bočnej lode. Cez svoje presklené priečky sprítomňuje v útrobách novej sály kúsok prírody v podobe osamelého stromu. Jedným zo zásadných bodov projektu bola pre architektov z Aleaolea aj otázka vstupu. V závere pozdĺžnej osi stavby stáli totiž dva nie veľmi zmysluplné náprotivné vchody. Prístup z ulice skrz apsidu nebol pôvodný, a preto jeho používanie architekti obmedzili na minimum. Pôvodný vchod z námestia ponechali ako vedľajší. Úplne novú alternatívu hlavného vstupovania naprojektovali v bočnej stene kostola.

Stavba nového suseda dostala kostol do prieluky. Svojou dvojvrstvovou perforovanou fasádou, ktorá výborne rieši klimatické nároky, je náprotivkom susediaceho mohutného obvodového múru.

Stavba nového suseda dostala kostol do prieluky. Svojou dvojvrstvovou perforovanou fasádou, ktorá výborne rieši klimatické nároky, je náprotivkom susediaceho mohutného obvodového múru.

Zužujúci sa zbytkový pás parcely, vymedzený kostolom a novým susedom, sa pretransformoval na vstupný predpriestor, kde sa prichádzajúci môžu zhromažďovať. Pôvodne časť cintorínu, neskôr nevábny zostatkový priestor ako dôsledok necitlivej výstavby, má dnes úplne novú funkciu. Pribudli svietidlá, kochlíky so zeleňou, pár stromov, pergola a zaujímavo riešený dažďový zvod. Vďaka tomu získala medzidomová štrbina novú hodnotu. Nadôvažok leží vstupné patio vo vyústení ulice, ktorá je lemovaná alejou mladých stromov. Rozhodne tu rastie miesto s potenciá­lom do budúcnosti.

10 m vysoký otvorený priestor dnešnej multifunkčnej sály sa rozprestiera na pôdorysnom rozmere 22 m x 7 m.

TEXT: Beáta Paňáková
FOTO: Adrià Goula

Článok bol uverejnený v časopise ASB 3/2018.

Komentáre

Prepíšte text z obrázku do poľa. Ak nedokážete text rozoznať, kliknite na obrázok.

Ďalšie z JAGA GROUP