Kaplnka San Bernardo so siluetou kríža

22. augusta 2018

Partneri sekcie:

Kaplnka San Bernardo je komorným majstrovským dielom. Zdiaľky je tak zasadená do krajiny, že ju ledva vidieť. Neupozorňuje na seba veľkosťou ani okázalosťou, ale duchovnou silou, symbolikou, ako aj večným stavebným materiálom, ktorým je tehla. Kaplnka zaujala aj porotcov na Wienerberger Award 2018, ktorí jej prisúdili Špeciálnu cenu v kategórii Zdieľanie verejných priestorov.

La Playosa je vyše dvojtisícová obec v provincii Córdoba na severe Argentíny, pričom od samotného mesta Córdoba je vzdialená vyše 180 km. Miestni obyvatelia sa živia takmer výlučne poľnohospodárstvom a dalo by sa povedať, že je to miesto, ktoré nie je tak celkom bohom zabudnuté. Hoci tam nie je voda ani elektrina, má silnú charizmu alebo niečo, čomu sa hovorí genius loci.

Kaplnka San Bernardo je komorným majstrovským dielom. Zdiaľky je tak zasadená do krajiny, že ju ledva vidieť. Neupozorňuje na seba veľkosťou ani okázalosťou, ale duchovnou silou.

Kríž putujúci po stene

Aj vo vyjadrení architektov je to zrejmé: hlavnou myšlienkou projektu je vzťah medzi horizontálnym večerným svetlom a projekciou kríža v interiéri. Áno, video na ich stránke je naozaj pôsobivé. Ostré dopoludňajšie svetlo vpúšťa dnu len nejasné kontúry čohosi, čo sa v priebehu dňa mení na čoraz ostrejšiu siluetu kresťanského kríža, až je pri večerných hodinách kríž pevne vsadený do interiéru a človek v ňom pripravený na modlitbu. Ako to prebieha? Vonku sú dva drevené stožiare umiestnené na galérii: jeden vertikálne, druhý horizontálne. Pohyb slnka, ktorý premieta tieň oboch drevených stĺpov ako línie dovnútra povrchu kaplnky, postupne posúva tieto tieňové línie dohromady a nakoniec splynie do kríža.

Denné fázy interiéru alebo príbeh o tom, ako slnko mení horizontálny a vertikálny hranol do kríža.

„Pre architekta ide o symbolizáciu spôsobu, akým chodil Ježiš,“ hovoria architekti. „Aj preto bolo dôležité, aby bol vnútorný povrch kaplnky kontinuálny a hladký, aby sa zabránilo tieňom, ktoré by mohli zasahovať do kríža.“ Architekti vo svojom projekte využili dve súvisiace stavebné techniky: historickú tradíciu pálených tehál v Argentíne (známej aj ako polovičná červená) a plochú mexickú klenbu. Architekti zapojili tradíciu a okolitú prírodu a vytvorili jej rámec na vzájomné prelínanie. Nie je to len denný pohyb známeho symbolu po stenách kaplnky, ale povýšenie tohto symbolu na humanistický akt hlbokej pokory.

Architekti vo svojom projekte využili dve súvisiace stavebné techniky: historickú tradíciu pálených tehál v Argentíne a plochú mexickú klenbu.

Kompas pre tehly

Interiér je najnáročnejšou stavebnou časťou a je realizovaný tehlami vyrobenými z menších rozmerov (5 cm x 10 cm x 20 cm), ktoré sú prevzaté z mexickej tradície. Recyklovaná tehla bola použitá vo vonkajšom prostredí, má väčšie rozmery (6 cm x 16 cm x 28 cm) a je nepravidelná, pretože bola vyrobená ručne. Tehly sú usporiadané radiálne, pričom každá z nich je priamo zarovnaná so stredom gule s priemerom 6 metrov vpísaným do kaplnky. Tento sférický stav konštrukcie umožňuje štruktúrovane pracovať predovšetkým na kompresiu. Najväčšou výzvou bolo poskytnúť štrukturálnu silu všetkým častiam projektu, ktoré boli mimo tohto systému. Na plánovanie a nasmerovanie murovanej práce architekti vyvinuli „kompas“ (inšpirovaný tabuľkou používanou pre cievky na pečenie), ktorý na každom kurze vykresľuje zakrivenú úroveň a súčasne udáva sklon každej tehly tak, aby jej menšia strana bola otočená smerom k priestoru.

Interiér je najnáročnejšou stavebnou časťou a je realizovaný tehlami vyrobenými z menších rozmerov (5 cm x 10 cm x 20 cm), ktoré sú prevzaté z mexickej tradície.

Pamäť tehly

Použitie dvoch úplne odlišných tehál v exteriéri a interiéri zdôrazňuje myšlienku, že projekt patrí do dvoch rôznych období. Recyklované tehly pochádzajú z miestneho, asi storočného domu, ktorý bol pred niekoľkými rokmi demontovaný. „Mysleli sme si, že tieto tehly by sme mohli zapojiť do našej stavby ako svedkov času,“ hovoria architekti. „Mali na sebe krásnu zelenkastú patinu machu, ktorú však premiestnením a očistením stratili. Bolo však prekvapujúce, že s prvým dažďom organický materiál nahromadený vo vnútri tehlového kvetu opäť rozkvitol, ako keby mali pamäť a za pár týždňov získali tehly opäť charakter histórie. So šedozelenou patinou sa zdá, akoby tam táto kaplnka stála už celé stáročia.“ Na rovinách argentínskej pampy nie sú žiadne kamene ani lesy, len hlina. Tehla je „prirodzený“ a zároveň jediný použitý materiál na kaplnke. Je to tiež jednoduchá cesta k viere i k sebe samému – tak ako kaplnka San Bernardo.

Architekti zapojili tradíciu a okolitú prírodu a vytvorili jej rámec na vzájomné prelínanie.