image 100039 25 v1
Galéria(12)

Stanica metra s rukopisom slovenského architekta

Partneri sekcie:

Pred vyše desiatimi rokmi sme v ASB písali o viedenskom metre s rukopisom slovenského architekta. Dnes tento príbeh pokračuje. Ing. arch. Vladimír Šimko ako vedúci projektu v rakúskom ateliéri Architektengruppe U-Bahn zrealizoval stanicu metra Altes Landgut na linke U1, ktorá je unikátnou v rámci vyše 100 staníc viedenského metra.

07
02
04
05
01
08
09
10

Videl som síce fotografie, ale stará múdrosť „radšej raz zažiť ako stokrát vidieť“ sa mi opäť raz potvrdila. Z hlavnej železničnej stanice vo Viedni je to na linku U1 na skok. V poradí štvrtá zastávka smerom k obľúbenému rekreačnému centru Oberlaa je práve najnovšia stanica tejto linky s názvom Altes Landgut, ktorá sa nachádza na okraji 10. obvodu pod rušným dopravným uzlom „Verteilerkreis Favoriten“. Mojim sprievodcom bol architekt Vladimír Šimko, takže som mal informácie priamo z prvej ruky.

Vedúci projektu stanice Altes Landgut Vladimír Šimko v eskalátorovej šachte

  Vedúci projektu stanice Altes Landgut Vladimír Šimko v eskalátorovej šachte

Najhlbšia stanica s výtvarným ­rozmerom

O prvom unikáte sa dozvedám hneď na vlastnej koži, keď zo vstupu do stanice metra Altes Landgut v strede rušného kruhového objazdu Verteilerkreis Favoriten zostupujeme na jej nástupisko na viedenské pomery nekonečne dlhými eskalátormi. „Sme takmer tridsať metrov pod úrovňou terénu, čo z Altes Langut robí najhlbšie položenú stanicu viedenského metra,“ približuje Vladimír Šimko. „Aj napriek tejto hĺbke sa nám priestorovým riešením podarilo dosiahnuť, že na úroveň nástupiska dopadá nielen denné svetlo, ale na poludnie dokonca i slnečné lúče.“

Rezopohľad priestorového riešenia stanice Altes Landgut pod frekventovaným kruhovým objazdom a diaľničným tunelom

  Rezopohľad priestorového riešenia stanice Altes Landgut pod frekventovaným kruhovým objazdom a diaľničným tunelom

Na nástupisko sa dá dostať po schodisku, eskalátormi aj výťahmi. Vždy sa však stretnete so silným vizuálnym vnemom, ktorý v žiadnej inej stanici viedenského metra nenájdete. Áno, výtvarné diela v mnohých staniciach viedenského metra sú integrálnou súčasťou ich celkového riešenia, ale tu je umenie povýšené na originálnu presvedčivosť. Švajčiarsky výtvarník Yves Netzhammer ponúkol vtip aj zážitok pre každého: starého i mladého, amatéra i profesionála. Nenavrhol žiadnu namyslenú exhibíciu na mieste, kde by ju videli všetci, ale premyslené grafické riešenie úzko komunikujúce s dizajnom metra, veľké štylizované tváre, v linkách ktorých sa skrývajú malé zvieratká ako detaily s humorným nádychom.

Eskalátory, vzdušné schodisko s dvojicou výťahov v hĺbke takmer 30 m pod povrchom na úrovni nástupiska metra

  Eskalátory, vzdušné schodisko s dvojicou výťahov v hĺbke takmer 30 m pod povrchom na úrovni nástupiska metra

 Keď kráčate po eskalátoroch a pozeráte sa na jednu z tvárí, pri zmene uhla pohľadu mení svoju farebnosť. „Unikátne použitie laku prináša tzv. „flip-flop“ efekt, ktorý spočíva v nanášaní špeciálnych metalických farieb,“ vysvetľuje Vladimír Šimko, pre ktorého spolupráca s Netzhammerom bola skúsenosťou tvorcov naladených na spoločnej frekvencii. „Bol som v komisii, ktorá verejnou súťažou hľadala výtvarné dielo pre túto stanicu a voľba pre tohto výtvarníka bola jednoznačná. Jedinečnosť tohto výtvarného diela je aj v jeho celkovej ploche, ktorá má takmer 800 m2.“

Pôsobivé výtvarné riešenie priestoru eskalátorovej šachty stanice švajčiarskeho výtvarníka Yves Netzhammera vyšlo z verejnej súťaže.

Pôsobivé výtvarné riešenie priestoru eskalátorovej šachty stanice švajčiarskeho výtvarníka Yves Netzhammera vyšlo z verejnej súťaže.

Katedrála z betónu a skla

Druhý vstup do stanice, z Favoritenstrasse, je z trochu iného súdka a materiálovým riešením mierne vybočuje z dizajnu linky U1. Priestor svojou výraznou vertikálnosťou pripomína novodobú katedrálu. „Snažili sme sa o minimalistický dizajn celoskleneného zábradlia, pričom obklady stien z bielych smaltovaných panelov a žulová dlažba schodísk sú v kontraste s  plochami konštrukčného betónu v pôsobivom trojpodlažnom priestore,“ vysvetľuje Vladimír Šimko. „Z obmedzených priestorových možností v profile Favoritenstrasse je tento vstup do metra riešený bez eskalátorov, len pevným schodiskom a trojicou výťahov.“

Dizajn interiéru nástupiska predĺženia linky metra do Oberlaa je logickým pokračovaním pôvodného dizajnu linky U1

Dizajn interiéru nástupiska predĺženia linky metra do Oberlaa je logickým pokračovaním pôvodného dizajnu linky U1 

Á propos, zmienku si zaslúžia aj samotné výťahy, ktoré patria k silným identifikačným znakom viedenského metra. Zasklené kabíny sa pohybujú v zasklených výťahových šachtách ako kapsule s ľuďmi vo vnútri iného časopriestoru. Týmto transparentným riešením a vizuálnym kontaktom s okolím prispievajú k bezpečnosti cestujúcich a zároveň znižujú vandalizmus. Sú akousi metaforou o pulzujúcom pohybe ľudí v 21. storočí, ktorí stúpajú a klesajú v priamom prenose.

Minimalistické riešenie dizajnu celoskleneného zábradlia schodiska

  Minimalistické riešenie dizajnu celoskleneného zábradlia schodiska

Príbeh pokračuje

Viedenské metro má čosi vyše 40 rokov a Vladimír Šimko pracuje na jeho rozvoji a stvárnení už takmer tri štvrtiny tohto obdobia. „V roku 1990 ma oslovila ponuka viedenského ateliéru architekta Gerharda Mossburgera, ktorý hľadal posilu do tímu pre projektovanie staníc predĺženia linky U6,“ spomína architekt Šimko. „Tam som pôsobil ako vedúci projektu metra stanice linky U6 Floridsdorf s prestupom na rovnomennú železničnú stanicu. Potom nasledovala tvorba dizajnu nového predĺženia linky U2, ktorý vznikol na základe medzinárodnej architektonickej súťaže v roku 2000. V tomto období som už takmer 10 rokov pôsobil v ateliéri Architekta Mossburgera a ako člen víťazného tímu som mal úžasnú možnosť tvorivo ovplyvniť nový dizajn staníc tejto linky. Ten je opäť špecifický a jedinečný ako nakoniec dizajnové riešenie každej linky viedenského metra. Svoje skúsenosti v projektovej príprave staníc metra som potom zúročil ako vedúci projektu jedinečnej stanice U2 Schottenring situovanej priamo pod Dunajským kanálom, ktorá bola po otvorení prezentovaná aj v časopise ASB.“

Priestor vstupného vestibulu Altes Landgut s použitím moderných LED-priemyselných svietidiel

  Priestor vstupného vestibulu Altes Landgut s použitím moderných LED-priemyselných svietidiel

Vladimíra Šimka následne oslovila ponuka ateliéru Architektengruppe U-Bahn, ktorej úlohou bolo komplexné architektonické riešenie celkovo 5 staníc metra na predĺžení linky U1. Ako vedúci projektu tu dostal príležitosť tvorivo riešiť stanicu Altes Landgut, ktorej príprava a výstavba trvala sedem rokov. A čo bude ďalej? „Náš architektonický ateliér aktuálne rieši dve prestupné stanice v centre mesta na predĺžení linky U2 v súvislosti s budovaním poslednej linky U5 cieľovej siete viedenského metra,“ dodáva Šimko. Zároveň riešime celkovú modernizáciu linky U4 s historickými budovami staníc pôvodnej mestskej železnice architekta Otta Wagnera, ktoré dali základ modernému systému bezkolíznej koľajovej dopravy mesta Viedeň už pred viac než 100 rokmi.“

Monumentálna výška priestoru vstupnej šachty pod vestibulom stanice Favoritenstrasse s „balkónmi“ schodiska a trojicou osobných výťahov

  Monumentálna výška priestoru vstupnej šachty pod vestibulom stanice Favoritenstrasse s „balkónmi“ schodiska a trojicou osobných výťahov

STANICA METRA LINKY U1 ALTES LANDGUT

Miesto: Verteilerkreis Favoriten, Viedeň 10, Rakúsko
Stavebník a stavebný dozor: Wiener Linien GmbH & Co KG
Investor: mesto Viedeň, Rakúsko
Architektonické riešenie: Architektengruppe U-Bahn
Koordinátor výstavby: DI Josef Gebeshuber, Geoconsult Wien ZT GmbH
Celkové náklady: 138 miliónov EUR (bez DPH)
Náklady hrubej stavby: 46 miliónov EUR (bez DPH)
Začiatok výstavby: apríl 2012
Uvedenie do prevádzky: 2. 9. 2017
Dĺžka úseku: 685 m
Dĺžka tunelov/stanice: 240 m
Dĺžka traťových tunelov: 1 035 m
Spojovacie tunely: 80 m
Podzemné steny: 15 600 m2
Výkopy: 150 000 m3
Betónové konštrukcie: 70 000 m3
Betonárska výstuž: 11 000 t

 

TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY
FOTO: ING. ARCH. VLADIMÍR ŠIMKO

Článok bol uverejnený v časopise ASB 3/2018.