Prvé múzeum na svete v pasívnom štandarde
Moderné technológie sa stretli s tradičnými materiálmi v novom múzeu umenia v nemeckom meste Ravensburg, ktoré stojí na svojom mieste medzi historickými budovami, akoby tam bolo už odjakživa.
Architektonická kancelária LRO zo Štuttgartu patrí k tej vzácnej skupine architektov, ktorí dokážu postaviť solídnu modernú budovu bez toho, aby museli poprieť svoje názory alebo princípy tvorby svojej éry. Medzi takéto budovy patrí aj ich Múzeum umenia v Ravensburgu, ktoré zaujalo aj medzinárodnú porotu na Wienerberger Brick Award 2014 a stalo sa víťazom v kategórii Verejné stavby. „Stavby tejto kancelárie nie sú prenikavo súčasné a neprahnú po extravagantných formách,“ hovorí slovenský člen poroty Ing. arch. Pavol Paňák. „Narábajú so známymi prvkami z dejepisu architektúry a snažia sa to novým spôsobom interpretovať. A takto rozmýšľajú aj v urbanistickom zmysle slova, keď veľmi často siahajú po urbánnych znakoch minulých období a nanovo ich interpretujú. Múzeum je staré, a zároveň nové. Inými slovami, je nadčasové a to mu garantuje jednu vlastnosť – vždy to bude kvalitná architektúra, lebo patina na novej tvári jej zaručuje pekné starnutie.“
Tehly z kláštora
Za svoju nadčasovú kvalitu budova vďačí najmä starým tehlám využitým v rustikálne stavaných tehlových múroch. Na stavbu múzea boli použité tehly z jedného kláštora v Belgicku. Podľa autorov možno túto budovu interpretovať dvomi spôsobmi. „Tým, ktorí neinklinujú k modernej architektúre, nič nevnucuje – je to pravouhlá budova s malými oknami, postavená z obyčajných tehál, no snaží sa byť pekná. A tým, ktorých zaujímajú súčasné architektonické diela, ponúkame impulzy a môžu sa ponoriť do vnútorného dialógu: Áno, je nová – aký iný účel mohla mať táto budova s rytmicky klenutou strechou?“ hovorí zakladateľ kancelárie LRO profesor Arno Lederer, ktorý múzeum navrhol ako poctu svojim obľúbencom – Carlovi Scarpovi, ako aj škandinávskemu modernizmu.
Múzeu nechýbajú ani jednoznačne súčasné prvky: medené odkvapy aj ostenia okien, čo pôsobia odľahčene a sú v kontraste s kompaktnou hmotou vstupnej časti, záves zo sklených žalúzií v nej, objekty z prostého betónu, ako sú pulty a sanitárne inštalácie, a napokon vodovodné batérie a celkový prístup k vzájomnej súhre objemov, povrchov a otvorov. „Túto stavbu charakterizuje materiálová solídnosť a mimoriadna remeselná precíznosť. Všetko je domyslené až po veľmi starostlivé stavebno-fyzikálne fungovanie,“ dodáva Pavol Paňák. „Hľadá kontinuitu a svoj vzťah k súčasnosti. Portugalský architekt Álvaro Siza (ktorý bol, mimochodom, tiež v užšom výbere nominovaných architektov na cenu Brick Award 2014) raz povedal nádhernú vetu, že ‚tradícia je výzvou k inovatívnosti‘, a táto budova to pre mňa naplnila vynikajúcim spôsobom.“
Schody do neba
Priestorové usporiadanie jednotlivých podlaží je jednoduché – dlhé miestnosti usporiadané nad sebou sú prístupné schodiskami umiestnenými pozdĺž oboch dlhších strán budovy. Na „schody do neba“ prúdi denné svetlo cez malé okná. Druhé schodisko sa využíva iba ako únikový východ. Originálne poňatá strecha pozostáva z dynamicky sa opakujúcich a navzájom pevne previazaných kónických tehlových klenieb. Fasáda je archaicky jednoduchá s malými okennými otvormi, ktoré vyhovujú vystaveným tlačovinám citlivým na svetlo. Vonkajšie steny s masívnym zateplením sa zároveň podieľajú na energetickej účinnosti budovy. Prispieva k nej aj pred zrakmi návštevníkov skryté technologické vybavenie – geotermálny vrt, aktivácia betónového jadra a riadené vetranie. Profesor Wolfgang Feist z Inštitútu pasívnych domov v Darmstadte ho oficiálne označil za prvé múzeum spĺňajúce kritériá pasívneho štandardu. Finančné prostriedky na stavbu múzea venovala stavebná firma, ktorá budovu prenajala mestu na 30 rokov. V roku 2013 získal projekt Múzeum umenia Ravensburg cenu za nemeckú architektúru.
TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY
FOTO: WyNRICH ZLOMKE
DOKUMENTÁCIA: LRO
Článok bol zverejnený v časopise ASB.
