Dom smútku otvára knihu s príbehmi ľudí
Galéria(4)

Dom smútku otvára knihu s príbehmi ľudí

Melanchólia. Kráľovná jesennej nálady. Pre niekoho príťažlivá, pre iného príliš clivá. V každom prípade priliehavá atmosféra pre obraz domu smútku. Opadané pestrofarebné lístie, blízky les v ľahkej hmle, všade pietne ticho a na miernom návrší začínajúceho cintorína sa týči objekt poslednej rozlúčky s blízkym. Prevládajú v ňom mäkké krivky tvarov na pôdoryse elipsy s dvomi významovými plochami – jedna symbolizuje život, druhá to, čo prichádza po ňom... „Dom smútku sme projektovali ako symbolického strážcu na kopci, ktorý by mal byť zároveň aj miestom nášho zamyslenia,“ hovorí spoluautor projektu Domu smútku v Sliači Ing. arch. Roman Turčan.


Genius loci na elipse
Spočiatku bol na tomto mieste plánovaný len krytý prístrešok, no dôstojnosť pietneho miesta podnietila mesto Sliač prehodnotiť pôvodný zámer. Mesto vyčlenilo finančné prostriedky, a tak sa mohol zadefinovať nový architektonický priestor samotného Domu smútku. Jeho situovanie bolo jednoznačné od začiatku. Symbolickým územím pre budúci solitér sa stalo návršie pri vstupe do cintorína, ktorý je vybudovaný na okraji sliačskeho kúpeľného parku.

„Toto miesto ovplyvnilo aj vznik budúcej architektúry,“ približuje architekt Turčan, ktorý koncept navrhol spolu s manželkou, takisto architektkou, Ing. arch. Danicou Turčanovou. „Hľadali sme tvar, pričom sme chceli, aby objekt bol čo najjednoduchší. Keďže sa uvažovalo s malými objemami a plochami, museli sme vymyslieť aj jednoduchú konštrukciu. Návrh vznikal cez množstvo skíc, až sme nakoniec založili dispozíciu na pôdoryse elipsy s plochou 75 štvorcových metrov.“

Dve plochy, dva symboly
Fakticky ide o dve elipsy, na pôdoryse ktorých vyrastajú dve navzájom posunuté steny. Jedna symbolizuje duchovnú, druhá zase hmotnú sféru, pričom každá je stvárnená z iného materiálu. Vonkajšia je z bielej hladkej omietky, vnútorná z neomietaného prírodného kameňa. Obidve významové línie sú metaforou protikladov – tej neznesiteľnej ľahkosti nášho pozemského bytia, ale aj prísľubu existencie, ktorá príde potom… Významové protipóly, o ktorých človek vie len z chvenia duchovnej spirituality. Nepamätá si, ako sem prišiel, nevie, ako odíde.

Štruktúra plochy života je drsná, nerovná, krivolaká, kopíruje rozmanité zákutia ľudskej púte. V interiéri je navyše odlíšená aj nasvietením od podlahy. V tejto atmosfére svetiel a tieňov ešte viac vystupujú do popredia nerovnosti. Tri okná na tejto ploche sú umiestnené takmer na podlahe, človek pri pohľade cez ne vidí len okolitý terén, prítomnosť života.

Existenciu toho, „čo príde po rozlúčke s pozemským životom“ zase symbolizuje čistá, biela plocha. Je to tá povestná nepopísaná tabuľa… Tak ako človek do sveta vchádza, tak z neho aj odchádza… Nevie, s čím sa tu stretne, ani čo bude potom… V interiéri je biela plocha nasvietená zhora, pričom okná na tejto stene sú umiestnené v horizonte očí a ponúkajú výhľad na malebnú Zvolenskú kotlinu so vzdialenou panorámou Nízkych Tatier. Život „potom“ azda nebude slzavým údolím…

Medzi dvomi svetmi
Výrazovú i materiálovú striedmosť autori ponechali aj pri návrhu interiéru: katafalk riešili ako štylizovanú „hranicu“ – jeho drevená konštrukcia odkazuje na staroveké rituály a vyjadruje pominuteľnosť fyzickej podstaty človeka. Viera v duchovno sa potom prevteľuje do jemných transparentných textílií (autorka Miriam Koríneková) zavesených nad katafalkom, v ktorých akoby sa vzdialene ozýval tichý „šum krídiel“ odchádzajúceho.

„Uvažovali sme aj o iných materiáloch či tapisériách, ale vždy sme sa snažili o čistý výraz myšlienky,“ hovorí architekt Turčan. „Chceli sme to maximálne odľahčiť a len naznačiť esenciu toho, čo sa vznáša nad katafalkom. Podobne sa akoby vznášal v obradnej časti priestoru aj drevený kríž – dávny symbol kresťanstva, prevzatý od našich predkov…“

Všade cítiť prítomnosť dvoch svetov, ale napätie je korigované mäkkými krivkami. Tie sledujú terén, vytvárajú plynulé prelínanie jasne definovaného architektonického priestoru s okolím. Cítiť autorský pokus o vytvorenie miesta nielen na smútok, ale aj na zamyslenie sa a oslobodenie od bremena každodenných udalostí. A práve v momente vnútornej kontemplácie sa Dom smútku v Sliači najviac približuje k sakrálnemu priestoru. Aj citlivo osadený zvon, ktorý rozozvučí povestný umieračik pripodobňuje objekt skôr ku kaplnke…

Nie je to náhoda. Autori majú za sebou viacero realizácií rímskokatolíckych kostolov (Kováčová, Kriváň, Kanianka pri Prievidzi), z ktorých si vypožičali duchovnú atmosféru. „Vychádzali sme z toho, že smútočného obradu sa zúčastňujú ľudia rôznych vierovyznaní, prípadne bez vyznania,“ približuje architekt Turčan. „Mnohí veria len tomu pohľadu, ktorý je pri zemi. Avšak práve strata blízkeho či známeho je okamih, pri ktorom sa zvykne uvažovať o tom, že život nemusí byť len pohľad na zem.“

Vlastný príbeh
Dom smútku je monofunkčná stavba. Cintorín je teda jeho prirodzeným spolupútnikom. Smútkom je objekt poznačený, ale jeho vyjadrovacie prostriedky môžu poskytnúť nádej. Otvára knižku, v ktorej sa dá čítať vlastný príbeh. Hovorí sám za seba, navodzuje otázky, núti premýšľať…

Dom smútku Sliač
Investor:  Mesto Sliač
Autori: Ing. arch. Roman Turčan, ­autorizovaný architekt, Ing. arch. Danica Turčanová
Autorka textilných objektov: Miriam Koríneková, ­odevná a textilná dizajnérka
Dodávateľ stavby: Agrostav, a. s., Banská Bystrica
Realizácia stavby: 2003 – 2004

Ľudo Petránsky
Foto: Dano Veselský