Olgoj Chorchoj medzi architektúrou a dizajnom

Myslíte si, že architektúra v sebe môže mať humorω

Architektúra je skôr vážna vec. Keď sa pozriete do tváre väčšiny architektov, býva zachmúrená, ich každodenné starosti a zodpovednosť, ktorú majú, humoru veľa priestoru nedáva. Humor nájdeme skôr v oblastiach úžitkového umenia. V architektúre skôr hovoríme o radosti z hry, z tvarovania, z kompozície, z experimentu. Mne osobne humor v architektúre nechýba, dávam prednosť hre. Pokiaľ nie je povrchná ako hra s detskými kockami, niečo je červené, niečo je drevené, niečo je betónové, niečo je dekorované. V mojom vnímaní sa humor odohráva skôr v drobnejších predmetoch.

Zdôrazňujete skôr nejakú inú vlastnosťω

Pre mňa je dôležitý celý proces. Nie je dôležité iba to, aby tá vec bola vo finále pekná a funkčná, ale aby bol celý postup v poriadku. To znamená, aby sme nadviazali na tradíciu, ktorú má výrobca, pomohli mu nájsť nové cesty, prepojili ho s inými výrobcami a výstavnými možnosťami a vytvorili predmet na jeho zadanie. Ten predmet potom veľmi zodpovedne otestovali a potom ho  vydistribuovali príslušným spôsobom ku koncovému zákazníkovi. Je jasné, že celý proces nemôžete stopercentne ustrážiť. Je to súhra náhod a je veľké šťastie, keď to dopadne dobre. Vy pre to môžete urobiť to, čo môžete. Niekto to spraví nedbalo a podarí sa mu to, niekto do toho dá obrovskú energiu a nepodarí sa to. Presne ako v živote.

Z pólov medzi priemyselnou výrobou a individuálnym dizajnom, čo vás viac lákaω

To sú dve cesty, po ktorých ideme úplne od počiatkov našej tvorby. Na začiatku sme si robili veci do šuplíka a pre radosť, boli to študentské projekty, experimenty, jeden kus, stôl na mieru, výstavný projekt. Teraz tiež robíme individuálne zákazky, napríklad svetlo pre obchod Fashionpolis. Snáď ešte väčšiu radosť mám z úplne drobných predmetov,  z otvárača alebo z pohára na víno, čo sú naše aktuálne produkty. Keď budú v dobrých obchodoch, keď budú v dobrých reštauráciách, je to niečo medzi sériovou výrobou a radosťou z one-off produktu, z malosériového, ale pritom perfektne urobeného, s remeselným dotykom.

Je pre vás dobrý dizajn exkluzívnou záležitosťouω

Nemal by byť. Sú tu zasa dve polohy, masový dizajn a proti tomu limitované série. A podľa toho sa líši aj cena. Môžete si kúpiť kus nábytku v reťazci alebo sklo, ktoré je vyrobené bohvie akou technológiou, nekvalitne. Takto vyrobená váza, keď ju chcete umyť a nalejete do nej horúcu vodu, vám trebárs praskne. Stála iba tri sto korún. Ale tá, ktorú ste si kúpili napr. za dvadsať tisíc korún, je z takého nádherného materiálu, že každý pohľad na ňu vám spôsobuje takmer rozkoš, rozšíria sa vám zreničky. Takú vázu za dvadsať tisíc ináč umývate, inak ju používate, inak sa o ňu staráte. Vydrží naozaj storočia. Čo je viacω Súčasným trendom sú tzv. gadgets, ako tomu v Amerike hovoria, predmety, ktoré sa vám páčia, ale zároveň, aby ste boli „in“, musíte si každý polrok kúpiť nové. Nový i-pod, nano-pod, debilo-pod. Nie som nepriateľ súčasného sveta, ale toto by som robiť nechcel. A rovnako tak zbrane. Aj keď sa mi po technickej stránke niektoré páčia, obľubujem techniku, mám rád lietadlá, autá, ale obdivujem na tom niečo iné. Vývoj, zrýchlenie.

Dizajn ale vďaka tomuto zrýchleniu de facto vznikol. V minulosti sa čerpalo viac z tradícií, než aby sa hľadali nové formy. Myslím tým obdobie takých dve sto rokov naspäť.

Vtedy sa veci robili dlhšie, bolo na ne viac času. Keď sa vyrobila stolička, nerátalo sa s tým, že si za dva roky pôjdete kúpiť inú, pretože už bude moderné niečo iné. Človek mohol ku svojim veciam získať určitý vzťah. Ja rád navrhujem moderné veci, ale zároveň v tom cítim rozpor.

Všímate si, čím sa ľudia obklopujúω

Isto. V podstate, keď sa pozerám na film a vidím ho druhý krát, tak nesledujem dej, ale všímam si prostredie. Baví ma dokonca pozerať sa aj na prehistóriu typu Inžinierska odysea, kde môžem obdivovať určitú keramickú vázu, leskimové poťahy, farebnosť alebo dekorovanie.

Máte nejaký svoj obľúbený „dizajnový“ filmω

Určite je to Kubrickova Vesmírna odysea: 2001, film, ktorý je doteraz inšpiráciou pre množstvo pop-dizajnérov, Marca Newsona alebo vo Francúzsku Masseauda. Alebo sci-fi filmy Jacquesa Tatiho. Inšpirujúci ale nemusí byť iba film. Inšpirujúce sú práce ostatných dizajnérov, príroda; nápady a inšpirácie môžu prísť pri športe alebo keď sa niekomu pozeráte do očí.

Máte svoje obľúbené materiály, či už v dizajne, alebo v architektúreω

Skôr nie. My s Honzom radi experimentujeme a materiály radi kombinujeme. Skúšali sme nábytok z karbónu, v poslednom čase robíme sklenené rúrky, ktoré zvárame ako hliník. Spolupracujeme so zahraničnými firmami, ktoré robia porcelán, kov alebo sklo. Samozrejme technológie v sklárskych profesiách je v Čechách vynikajúca. Vo firme Moser majú skvelé farby, perfektných robotníkov, skvelých brúsičov, v Kvetnej majú zas tenké sklo tej najvyššej svetovej úrovne, v Kavalírovi výborné technické sklo. Máme inžinierov, ktorí navrhujú svetlo, máme stolárov, ktorí vedia a dokážu urobiť atypický nábytok. Samozrejme, nie sme v Miláne. Vybrali sme si, že žijeme tu, a preto používame naše technológie. Pred pätnástimi rokmi nám Denis Santachiara ponúkal, nech s ním odídeme do Milána ako jeho asistenti. Keby sme to urobili, tak by sme možno mohli byť oveľa ďalej. Neurobili sme to, učíme v škole, robíme to, čo robíme.

Snaží sa Olgoj Chorchoj o vytvorenie svojho štýluω

V niektorých veciach áno. Nerobíme dekoratívne veci, sú skôr jednoduché, technické, až strohé, takzvane suché, ale s vyváženými proporciami. Mal by v nich vždy byť ľudský dotyk, kvalitné remeslo. Preto na veciach pracujeme dlho. Pán Vajíčko, za ktorého sme dostali Design plus vo Franfurkte, to je šesť rokov stará záležitosť, zrela, stále sa upravovala, keby som mohol, ešte teraz by som to nepustil zo stola.

A to je set pohárikov, ktorý keď máte v hlave, viete nakresliť za dva dni, za týždeň urobiť formy, za ďalší týždeň sú prototypy a za ďalší mesiac môže tech pohárikov byť vyrobených tisícky kusov. Proces vzniku je v dizajne na rozdiel od architektúry nádherne rýchly.

Je jasné, že práca dizajnéra a architekta sa v mnohom líši. Líši sa aj prostredie, v ktorom sa obidve profesie pohybujúω

Ani nie. Architekti považujú dizajn za disciplínu o stupienok nižšie, ale zo svojej skúsenosti viem, že dobre urobiť  interiér je rovnako ťažké ako urobiť dobre dom. Všetci architekti, ktorí niekedy interiér urobili, by s tým, dúfam, nepolemizovali. Ak postavíte krásnu vilu v lesoch, alebo urobíte pohár, ktorý je vyrobený v desiatich miliónoch kusoch a cestuje po celom svete, vidím to ako rovnocennú záležitosť. Poháriky dokonca ovplyvnia viac ľudí. Aj keď ich návrh je samozrejme oveľa jednoduchší. Vlastne, keď sa rozprávame o dizajne tridsiatych rokov, porovnávame vázu, vilu a vedľa nej auto.

Dá sa na vašich veciach poznať, v akom rozpoložení ste ich robilω

Ja to poznám s istotou. A čo sa týka spôsobu práce, dnes možno niektoré veci navrhujem rýchlejšie, ako predtým. Sklárske technológie, ktoré používam, poznám; som drzejší, môžem si viac dovoliť výrobcu alebo manufaktúru tlačiť do experimentovania. Aj viac než na začiatku, keď sme do toho skočili skôr veľmi naivne. Ale ani za naše ranné veci sa nehanbím. Niečo sa na nich skúšalo.

Ako sa Olgoj Chorchoj vlastne dostal k architektúreω

Honza s obľubou hovorí, že architektúru robíme preto, aby sme neumreli hladom. Prvotne sme nechceli navrhovať domy, vytvárať priestor. To skôr vychádza z toho, že sme sa spriatelili s Danom Paterkom, Honzom Rosickým, s Ondrejom Kopečným, s mojou súčasnou manželkou Terezou a s množstvom iných architektov. S nimi sme lavírovali medzi architektúrou a dizajnom. Mám rád pekné veci, ale tie nefungujú bez zasadení do priestoru.

Jeden zmysel nestačí

Sám sa označuje za technickejšieho z dvojice. Rád skúma, ako sú veci vyrobené a na akom princípu fungujú. Je v tomto ponímaní Jan Nemeček Olgojom alebo Chorchojomω Na túto otázku odpoveď nedostanete, ale zato sa dozviete viac o dizajne, architektúre a hranici, na ktorej sa pohybujú.

Rozlišujete  prístupom v práci medzi architektúrou a dizajnomω

Technicky, samozrejme. Inak si myslím, že obecné princípy sú asi rovnaké. Oboje je tvorivá práca, ale prepojená s racionalitou. V  prípade dizajnu ale aj  architektúry je racionalita obsiahnutá vo vysokej miere, povedzme z osemdesiatich – deväťdesiatich percent.

Vediete si  svoj „návrhársky denníkω

Vediem. Musím povedať, že milujem kreslenie. Je to pre mňa prirodzenosť. Keď robím interiér, mám trochu zovreté brucho a už prepočítavam, koľko tá lampa bude stáť, či bude dobre svietiť, či má dosť luxov, či nebude hriať… To sú veci, ktoré človeka trochu bolia, keď to vzniká. Ale samotný návrh predmetu, to už je taký malý pôžitok.

Je v architektúre a dizajne priestor na osobnú výpoveďω

Povedal by som, že v architektúre viac ako v dizajne. Architektúra vypovedá o filozofii autora omnoho viac ako dizajn. Aj preto, že je cielenejšia. Je na nej vidieť, ako jej tvorca reagoval na realitu daného priestoru a ako komunikoval s užívateľom.
Architektúra, pokiaľ má za niečo stáť, musí vychádzať z dialógu. Obidve strany musia byť schopné si porozumieť a vlastne sa podporovať. Dobrá architektúra v sebe obsahuje filozofiu investora. Vzniká  pomocou architekta, ktorý by  mal  byť potom schopný veci posúvať do obecnej roviny.

Pri spolupráci s investorom mu vychádzate v ústrety, alebo trváte na svojich riešeniachω

Samozrejme sa ho občas snažíme o niečom presvedčiť, ale otvorene, nemá cenu mu niečo podsúvať. Na niektoré veci nemusíme mať rovnaký názor, ale musíme dôjsť ku konsenzu. Argument ale nie je, to sa mi nepáči alebo ja mám radšej žltú farbu, manželka zasa ružovú. Taký názor má svoju hodnotu, ale ak by sme sa bavili iba v tejto rovine, nebude mať príliš zmysel v tom pokračovať.

Tento prvok pri  dizajne asi chýba.

Nie úplne. Dizajn je rovnako farebná vec ako architektúra. Je to vlastne taká malá architektúra s inými špecifikami. Dizajn tiež často vzniká na popud investora, ktorý má zámer, podľa ktorého osloví takého dizajnéra, ktorý mu vyhovuje. Pokiaľ si dizajnér nerobí do šuplíka alebo pokiaľ nereaguje na určitú novú technológiu, s ktorou chce pracovať, a potom svoj návrh niekomu ponúka, čo je samozrejme, tiež jedna cesta, tak na začiatku je väčšinou formulácia nejakého zámeru. Pohárik nie je iba pohárik, ale musí sa vedieť, či sa z neho bude piť minerálka, alebo červené víno.

Máte čas robiť si vlastné veciω

Tie si robíme často. Zväčša nás zláka nejaká nová technológia. A potom to buď niekomu prenecháme, aby to vyrábal a predával, alebo, keď  je to nevyhnutné a my chceme, aby tá vec existovala, produkujeme si ju sami. Nikdy to ale nebol náš cieľ, vždy to bol iba prostriedok na to, aby tie veci ožili.

Vy aj Michal Fronek ste vyšli z dizajnu. Keď ste sa dostali k architektúre, boli ste nútení sa doučiť  technické záležitostiω

V architektúre sú samozrejme niektoré špecifické aspekty, ktoré je potrebné poznať. Ale my sme sa nikdy nepúšťali do technologicky zložitých stavieb, ktoré by boli vyslovene založené na stavebnej technológii. Logiku tektoniky stavby, materiály ale cíti každý človek, ktorý pracuje s hmotou. Zďaleka sa samozrejme naše znalosti stavebných technológií a chémií nemôžu zrovnávať so znalosťami tých, ktorí to vyštudovali. Všetci ostatní spolupracovníci v štúdiu sú až na jednu výnimku architekti. Pri architektonických projektoch sú to oni, ktorí prichádzajú s  technickým riešením, na ktorom potom ďalej pracujeme spolu. A keď je potrebné, obraciame sa samozrejme na odborníkov. My prichádzame s nápadom, ktorý potom oni skorigujú z technického alebo ekonomického hľadiska.

Isto máme máličko iný prístup ako vyštudovaní architekti. To môže byť niekedy na prospech veci. Keď prídeme k technológii, ktorú nepoznáme do dôsledkov, ktorú nemáme zažitú, nemáme tým pádom ten prirodzený strach a úctu a nespadneme tak ľahko do automatických postupov a technologických klišé, ktoré sú osvedčené. Čo samozrejme môže byť cesta do pekla, pretože sa to nepodarí urobiť, na druhej strane sa tak môže nájsť nová cesta, nový prístup, ktorý nikto nevyskúšal, pretože na to nemal nikto odvahu. Isteže je na to potrebná spolupráca druhej strany. Často tiež dochádza k tomu, že sen, ktorý si dizajnér vysní, sa ukáže ako nesplniteľný. V prípade architektúry to môže byť to isté.

Isto existuje dobrá a zlá architektúra a dobrý a zlý dizajn. Ale ako ich odlíšiťω Dá sa to vôbecω

To je samozrejme otázka, ktorou sa vo „fachu“  každý zaoberá. Do akej miery je hodnotenie, ktoré si sám vytvára, objektívne. Či má vôbec právo hodnotiť. Čo je dobré, čo je zlé, čo je gýč, čo je formalizmusω Čím je človek starší, tým viac pochybuje. Ale na druhej strane, tým viac má skúseností a tým viac si je niektorými vecami istejší. Má viac informácií na porovnanie, na zovšeobecnenie, na analýzu. Dá sa povedať, že veľmi dobré a veľmi zlé veci môžeme určiť s istotou. Potom je veľa vecí, ktoré sú medzi tým a ktoré sú závisia od uhla pohľadu, na tom, čo od toho človek očakáva. V prípade takýchto mnohovrstevných vecí, akou je architektúra alebo dizajn, nájdeme obrovské množstvo prístupov. Od estetiky, cez kontext, ekonomiku, ergonómiu, filozofiu. Obecne si myslím, že veci musia mať určitý zmysel. Čím viac zmyslu vec má, čím viac spĺňa cieľ, od estetiky až po technické záležitosti, tým je obecne lepšia.

A vy sám prirodzene inklinujete ku zdôrazneniu určitého aspektuω

Ja sám inklinujem skôr k veciam praktickejším a racionálnejším. Michal je naopak ďaleko kreatívnejší, to, čo on nakreslí jednou čiarou, nad tým musím ja stráviť hodiny. Pre neho je to prirodzenosť, on tie veci kreslí esteticky alebo tvarovo zaujímavé prirodzene. Môj prístup je skôr technickejší.

Ako vlastne vyzerá vaša spoluprácaω

To je rôzne, prípad od prípadu. Vďaka tomu, že nás je trochu viac, sa k niektorým veciam dostaneme iba okrajovo, aj keď o nich na začiatku hovoríme, ako by sme k nim mali pristupovať. Všetky projekty majú svojho hlavného človeka, ktorý sa o ne stará, má všetko pod palcom a riadi ich, ale samotná práca je kolektívna. Pomer nášho ovplyvnenia je s Michalem je rôzny. Niekde je takmer stopercentný, až na mechanickú prácu, inde je to iba určitá korekcia riešenia.

Predpokladám, že ste sa na škole dali dohromady preto, že ste mali na veci rovnaký náhľad. Zmenili ste sa za tie roky natoľko, že to už neplatíω

Sme s Michalom úplne rozdielni, čo je možno jeden z dôvodov, prečo nám to funguje

Olgoj Chorchoj
Skupinu založili v roku 1990 Jan Nemeček a Michal Fronek. Na konte majú okrem iných návrh mestského mobiliára pre Ústí nad Labem, kolekciu skla Inside-out, či Twinwall; návrhy interiérov pre Fashionpolis, vydavateľstvo MAFRA, showroom Libera a ďalšie. Olgoj Chorchoj sa venuje návrhom inštalácií výstav a tiež samostatne vystavuje, napríklad v galérii Le Case d´Arte v Miláne či v galérii Vessel v Londýne. Skupina dostala niekoľko ocenení, okrem iných čestné uznanie v kategórii Interiér v Grand Prix Obce architektov ´96 či ceny „Vynikajúci dizajn“ a „Dobrý dizajn“ v súťaži „Vynikajúci výrobok roku 2002“ za kolekciu Twin Wall. Názov ateliéru inšpiroval bájny mongolský červ, ktorý má údajne veľmi silné smrtiace schopnosti.

Hana Roguljič
Foto: pre archív štúdia Olgoj Chorchoj Filip Šlapal, Kristína Hrabětová, Jan Pohribný, Goran Tačevski