Made in Czechoslovakia
Keď sa vám dostane do rúk pexeso z Ostbloku, nevyhnete sa úsmevnej nostalgii a spomienkam. Potom vás začnú svrbieť prsty a najradšej by ste dva herné pláty hneď rozstrihali, aby ste sa mohli zahrať. Fenomén československého dizajnu sa vám dostane pod kožu a už nepustí. A napokon, keď sa nakazíte nadšením ľudí, ktorí za projektom Ostblok stoja, ste stratení úplne.
Maroš Schmidt, vyštudovaný dizajnér, je vynikajúci rozprávač a chodiaca encyklopédia v jednom. Marián Lukáč je tiež priemyselný dizajnér a v Ostbloku má na starosti všetko okolo fotenia a dokumentácie. Klára Prešnajderová, vyštudovaná germanistka, pomáha pri vyhľadávaní informácií a čistení jednotlivých kúskov.
Základ depozitára
Ako sa človek dostane k takejto vášni? Maroš sa nedá dvakrát núkať a už zo seba sype, ako bol ako dieťa neskorého socializmu nadšený všetkým novým tovarom, ktorý k nám začal po revolúcii prúdiť zo zahraničia. Fascinácia úžitkovými predmetmi sa neskôr pretavila do zbierania vybraných kúskov, keď si už ako študent cibril vkus na Vysokej škole výtvarných umení. Keď sa mu zozbierané predmety začali hromadiť a doslova oberať o životný priestor, uvedomil si, že by bolo užitočné posunúť zbierku na vyššiu úroveň, a tak pomaly začal vznikať depozitár budúceho Múzea dizajnu, umeleckých remesiel a architektúry. Predtým však bolo potrebné každý kúsok starostlivo zdokumentovať. V praxi to znamená zistiť čo najviac informácií o autorovi, návrhu, výrobe, čase, kedy produkt vznikol a kedy sa vyrábal, čo ani v dnešných internetových časoch nie je jednoduché. Samozrejme, všetky predmety musia mať aj svoju fotodokumentáciu. Tieto činnosti zastrešuje práve Ostblok.
Svetová úroveň
Výrobky s označením Made in Czechoslovakia mali desaťročia vo svete dobré meno. Na začiatku päťdesiatych rokov minulého storočia Československo ešte čerpalo z tradícií predvojnovej republiky a bruselská svetová výstava v roku 1958 vyzerala ako veľmi sľubný povojnový reštart pre československé produkty. Žiaľ, zostal len nenaplneným snom. Napokon tvarovanie výrobkov nebolo motivované spotrebiteľským záujmov, ale diktátom vlády – napríklad uznesením č. 282 z roku 1982, že Československo potrebuje automobil s predným náhonom a motorom vpredu. Tak vznikla Škoda Favorit.
Ešte v päťdesiatych rokoch sme si napríklad držali svetovú úroveň v tvarovaní bakelitu v štátnych podnikoch Kablo a Gumon v Bratislave. Až do roku 1963 bolo Československo uznávanou krajinou, neskôr sa pod rôznymi vplyvmi začala kvalita materiálu zanedbávať. Konštruktéri stále kládli veľký dôraz na tvar, čiže dizajn výrobkov bol v poriadku. Napríklad fény zo sedemdesiatych rokov sú kúsky s nádherným dizajnom, ale vyčítalo sa im, že na rozdiel od dovtedy vyrábaných fénov zo závodu Elektro-Praga Hlinsko už nie sú tak dobre dielensky spracované. Na druhej strane fén TYP 521 od Stanislava Lachmana vyvinutý v roku 1956 sa vyrábal až do roku 1991. Mnohí ľudia v deväťdesiatych rokoch hovorili, že to bola taká ťažká haraburda.
Treba si však uvedomiť, že fén sa celé roky konštrukčne nezmenil a v päťdesiatych rokoch to bol svetovo uznávaný a z hľadiska tvaru aj konštrukcie zaujímavo riešený produkt, ktorý v mnohých domácnostiach funguje dodnes.
Všetko cez komisiu
Dbalo sa aj na to, aby konštruktéri prišli každý druhý rok s inovatívnym riešením výrobkov, ktoré však nemuselo súvisieť so samotným konštrukčným riešením. Dôraz sa kládol na pokrok aj za cenu jednoduchej výmeny obalu, išlo najmä o ideológiu. Štyridsať rokov sa všetko schvaľovalo v komisiách, ktorých zloženie z hľadiska odbornosti bolo diskutabilné. Ján Vikrut, dizajnér zo závodu Tesla Bratislava a najproduktívnejší slovenský dizajnér, spomína, že často sa v takej komisii ocitol aj človek z ľudu, ktorý uvažoval na základe svojich emócií. Z dnešného pohľadu to nevyzerá ako zlý nápad, veď napokon o úspechu výrobku rozhoduje spotrebiteľ. Stávalo sa však, že o výrobku rozhodoval námestník, ktorý nemal ani výtvarné, ani konštrukčné vzdelanie, a mnohé dobré riešenia sa cez komisiu nedostali ďalej pre osobné alebo politické nezhody.
Aj napriek rôznym prekážkam stále môžeme hovoriť o úspechu československého dizajnu vo svete. Tesla Litovel vyvážala do Ameriky gramofóny pod značkou NAD, kabelkové rádio Tesla Mír poznali v Nemecku ako Comet Commodore, autorádio Tesla Spider si Angličania kupovali ako Tesla Gliderola, Tesla Merkur sme vyvážali do Rakúska, kde sa predávalo pod názvom Musikland. O kosodĺžnikovú žehličku ETA 212 od Stanislava Lachmana z roku 1973 mali záujem japonskí inžinieri. Napriek veľmi sľubnému potenciálu Československo nevyvážalo veľké množstvo tovaru, ale zároveň nebolo ani dosť financií na vývoj, ktorý je vždy nákladný. Po páde železnej opony stačilo, aby si ľudia uvedomili, že sa dá vo vývoji výrobkov nabehnúť aj na aktuálny svetový trend. Mali sme dobre vybavené fabriky, dobrú sieť dodávateľov a k tomu stredné a vysoké školstvo, ktoré priamo v závodoch pripravovalo ďalších odborníkov. Ako hovorí Maroš Schmidt: „Nechcem velebiť predošlý systém, ale od školstva až po výrobu bol nastavený veľmi rozumne. A dnes je to všetko preč.“
Ikonická Mačka
Ostblok nemapuje všetko, vyberá len najzaujímavejšie veci, ktoré sú aj pekné. Navyše skúma aj iné aspekty československého dizajnu. Je zaujímavé, že ani 20 rokov po revolúcii nevieme nadviazať na jeho dobrú povesť. Sme väčšinou len montážnou linkou bez vlastného výskumu a vývoja. Z prvej Československej republiky máme veľa príkladov, keď súkromní vlastníci vedeli naštartovať biznis. Vznikali štátne aj štátom podporované výrobné družstvá, ktoré produkovali množstvo zaujímavých produktov. Po vojne nastal rozmach výrobného družstevníctva. Produkovali sa zaujímavé veci od nábytku, lámp až po plastovú dózu v tvare jablka. Mnohé objekty boli a dodnes sú priam ikonické, napríklad vývrtka v tvare mačky, otvárač na fľaše Mars či rôzne termosky z podniku Tatrasklo či Slovenských závodov technického skla, n. p., Bratislava, závod Utekáč. Keby sa dnes tohto „starého“ dizajnu chytil veľký výrobca, išlo by to na dračku.
Predmety sa do Ostbloku dostávajú rôznymi cestami. „Niečo nakupujeme na blších trhoch, niečo nám prinesú ľudia, pretože o nás počuli v rádiu, čítali v časopise alebo sa o nás dozvedeli inou cestou. Stane sa, že nájdeme zaujímavé veci aj na smetisku. Všetko platíme z našich súkromných zdrojov. Ak sa nám niekto rozhodne darovať alebo zapožičať predmet na fotenie, odmeníme ho pexesom z vlastnej produkcie. Časť peňazí získavame predajom pexesa a za to potom ideme na blší trh,“ usmieva sa Maroš. Ostblok chce byť aktívny komplexne, takže realizuje prednášky pre verejnosť na festivaloch, v kultúrnych domoch alebo v galériách. Najbližšie sa chystajú do Handlovej, kde chcú formou „aktívnej“ výstavy, prednášky a dialógu preskúmať aj dejiny výrobného družstva Mlaď Handlová.
Máme na to
„Neradi to na Slovensku počúvame, ale pokazili sme sa práve v tom osemdesiatom deviatom,“ priznáva Maroš. „Nechali sme sa rozmaznať, boli sme ochotní nakupovať hocijaký zahraničný brak alebo sme sa tešili z teleshoppingov a pestrofarebných obchodných reťazcov. Ostblok nevzýva po socializme, ale po zdravom rozume. Ide o to pripomenúť zašlú slávu, aby sme sa nebáli na ňu rozumne nadviazať. Ak súkromný podnikateľ náhodou rozbieha výrobu, čo je dnes skoro ôsmy div sveta, nemal by myslieť iba na seba a svoj zisk, ale na celé Slovensko. A v tom mu, Slovensko, pomáhaj! Veď dobrý výrobok je oveľa lepšia reklama pre našu krajinu ako hokejový tím, ktorý vyhrá majstrovstvá sveta.“ V oblasti dizajnu a výroby nemusíme stavať na zelenej lúke. Slovensko nebola predtým púšť. Napríklad skláreň v Utekáči, ktorá dnes úplne padla, vznikla v roku 1787. Založil ju gróf Forgáč a prežila všetky krízy, vpády a vojny, ale neprežila privatizéra. Tak vyzerá moderný slovenský kapitalizmus alebo skôr kanibalizmus.
Na záver Maroš Schmidt dodáva: „Pexeso sme zvolili ako popularizačnú formu. Jedni si zaspomínajú, iní sa inšpirujú. Deti sa môžu zahrať a získať tak vedomosť, že tu bolo veľa dizajnu. Pre mnohých sú dnes mnohé výrobky v pexese zastarané. V Ostbloku vieme povedať, či boli zastarané už v čase, keď vznikli, alebo boli inovatívne konštrukčne aj dizajnérsky. Jeden z hlavných impulzov našej práce je aj to, že vymiera generácia, ktorá to všetko začala. Ostblok chce aj motivovať. Ľudia na Slovensku podľa nás majú na to, aby vytvorili predajný produkt a uspeli s ním na trhu. Nemusíme byť celý deň montážnou dielňou a potom si večer kupovať v hypermarkete cudzie a často nekvalitné veci.“
TEXT: Mária Nováková
FOTO: Dano Veselský a Marián Lukáč
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
