Partner sekcie:
  • CAD Studio

Dánska stopa retroštýlu

Dánska stopa retroštýlu

Jeden zo súčasných životaschopných prúdov v dizajne, nadväzujúci na reč tvarov 50. rokov, vďačí za mnohé dánskemu organickému funkcionalizmu. Jeho dvaja dnes už nežijúci hlavní predstavitelia Arne Jacobsen (1902 – 1971) a Hans Jørgen Wegner (1914 – 2007) boli v tých časoch hviezdami prvej veľkosti – popri ďalších vynikajúcich dizajnéroch ako Finn Juhl, Verner Panton, Børge Mogensen, Ole Wanscher a Nanna Ditzelová. Trend škandinávskeho dizajnu, švédskeho a fínskeho skla, fínskeho a najmä dánskeho nábytku sa šíril z USA, kým ho na konci 60. rokov nezastavil záujem o talianskych tvorcov. Dnes dizajn 50. rokov zažíva veľký návrat.

Verejnosť v 50. rokoch fascinovali najmä prosté dánske stoličky. Dvanásť kusov Wegnerovej PP 203 (1949) kúpila televízna spoločnosť CBS a v roku 1960 na nich sedeli pri prvej predvolebnej televíznej debate na svete senátor John F. Kennedy a viceprezident Richard M. Nixon. Jacobsenova Séria 7 (1955) je na jednej z najslávnejších fotografií stoličky a nie je podstatné, že Lewis Morley v roku 1963 použil v sérii aktov legendárnej modelky Christine Keelerovej, protagonistky tzv. Profumovej aféry, vlastne – kópiu.

Zo zvlnenej línie oblúk

Škandinávsku verziu funkcionalizmu, kde sa táto orientácia presadila približne desať rokov po založení Bauhausu, čiže na konci 20. rokov, formoval od počiatku architekt a dizajnér Jacobsen (projekt v súťaži Dom budúcnosti z roku 1927, do ktorého navrhol i nábytok a textílie). V nábytku uplatnil funkcionalistickú tézu o spojení diela s prírodou a k rovnej línii pridal najskôr jemnú vlnovku, potom plnú krivku. Ako veľmi sa tým odlíšil aj v rámci dizajnu v severských krajinách, kde je vzťah k prírode v umení i v živote tradične hlboký, ukazuje porovnanie s Alvarom Aaltom, ktorého stoličky pôsobia abstraktnejšie.
Alvar Aalto, Chair 45, 1946 – 1947. Tvar stoličky je abstrakciou bez náznakov bežných u dánskych súčasníkov, organický prvok je iba v decentnej krivke.            
Foto: Artek
Arne Jacobsen, Egg, 1958.Vzhľadom na mimoriadne náročnú výrobu kožený variant okrem exkluzívnej special edition zhotovili len pre Jacobsenov kodanský hotel.
Foto: Fritz Hansen

Organickú tendenciu doviedol ešte ďalej Wegner. Bol od fínskeho architekta o generáciu mladší a v Jacobsenovej firme začínal kariéru ako asistent. Na rozdiel od oboch spomínaných univerzalistov bol čisto dizajnérom nábytku, špecializoval sa na stoličky a kreslá, ktorých navrhol okolo 500. Mal raketový nástup. Niekoľko rokov po otvorení vlastnej firmy získal v roku 1951 na milánskom trienále Grand prix. Dnes známejší Jacobsen sa medzinárodne presadil až o dva roky neskôr vďaka Grand prix v São Paulo.

Wegnerovi sa však všeobecne prisudzuje, že najmä jeho zásluhou sa vo svete začalo hovoriť o dánskom štýle. Sám ho charakterizoval ako permanentný proces očisťovania alebo v jeho prípade zjednodušovania, aby sa dostal k najjednoduchšiemu možnému: štyrom nohám, sedadlu, operadlu. Dodával paradoxne, že „kreslo neexistuje, lebo dobré kreslo je úloha, ktorá nikdy nie je celkom dokončená“. Proces zjednodušovania je uňho zrejmý na minimálnej hmote opieracej časti, kým u Jacobsena sú sedadlo a operadlo zo zložených oblých tvarov súvislé, často spojené. Typickými Wegnerovými prvkami sú florálne vzletné krivky a plynulé zhrubnutia v miestach spojov, veľmi napodobované je oblé zakončenie nôh prečnievajúcich nad sedadlo. Obliny na Jakobsenovom nábytku sú menej éterické a na rozdiel od Wegnera sa nevyhýbal hranám.

Nábytkové zoo

Rozdiel medzi dánskymi dizajnérmi je aj vo výsledkoch inšpirácie zvieracou ríšou. Jacobsenova stolička Ant (Mravec, 1952) i kreslá Egg a Swan (Vajce, Labuť), navrhnuté pre jeho najznámejšiu stavbu SAS Royal Hotel v Kodani (1956 – 1960), majú esprit. Wegnerove diela však majú popri ňom ešte čosi viac – je v nich humor. Inšpiroval ním aj iných, modely mali pôvodne vždy prozaickú skratku PP podľa výrobcov, bratov Pedersenovcov, a výrobné číslo.
 
Guglielmo Berchicci, Jetsons, 2001. Názvom kresla z lakovaného sklolaminátu milánsky dizajnér nostalgicky pripomína kreslený seriál zo sci-fi prostredia zo 60. rokov.
Foto: Giovannetti
Sandro Santantonio, Rose, 2005. Rose je posledné kreslo zo Santantoniovho kvetového tria, ktoré sa inšpiráciou konkrétnymi tvarmi prírody približuje dánskym dielam z 50. a 60. rokov.                     
Foto: Giovannetti

Zakrátko ich však jeho známi, dizajnéri (najmä Finn Juhl) a kritici, pomenovali. Od ironického názvu elegantného kresla Sawhorse (1951), čiže koza na pílenie, nie je ďaleko k duchu súčasných diel (Kiss Me Good Bye od Tokujina Yoshioku, 2004). Dobrým príkladom jeho úsmevnosti sú pohodlné fotely Teddy Bear Chair (Medvedie kreslo, 1951) a Ox-chair (Volie kreslo, 1961) – jeho obľúbené, ktoré si navrhol do priestrannej obývacej izby veľkej sto štvorcových metrov. V malých chrómovaných nôžkach, mäkkých, oblých, ale tuho čalúnených tvaroch sa črtá interpretácia masívneho rohatého zvieraťa. O svojom ďalšom „rohatom“ Býčom kresle (Bull Chair, 1961) povedal: „Treba dbať o to, aby sa nebralo všetko tak hrozne vážne. Musíme sa vedieť aj hrať.“

Karol Klanic
Foto: Artek, Giovannetti, Fritz Hansen, PP Møbler, Jens Mourits Sørensen