asb.sk - Odborný portál pre profesionálov v oblasti stavebníctva

Jozef Vachálek: Výtvarné dielo nie je len príveskom architektúry

17.07.2008
Jozef Vachálek patrí k prvým absolventom dnes už legendárneho špecializovaného odboru sklo v architektúre na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ktorý viedol profesor Václav Cigler. Hoci žiak sa veľmi rýchlo vymanil spod inšpiratívneho vplyvu svojho učiteľa, koncom uvoľnených 60. rokov to bol ten povestný impulz, ktorý otvoril dvere k novým prístupom vo vzťahu medzi dizajnom skleneného objektu a architektúry. K najvýraznejším aktivitám Jozefa Vachálka v tejto oblasti určite patrí spolupráca s architektom Ferdinandom Milučkým, pri ktorej sa symbióza výtvarného diela s architektúrou viackrát dotkla svojej dokonalosti. Podľa Jozefa Vachálka dnes treba k tomu jedno: aby architekt počítal s využitím výtvarného diela už pri koncipovaní priestoru, a tak ho aj predkladal investorovi.

Prečo architekti tento vzťah medzi výtvarným dielom a priestorom zväčša nevnímajú podľa vašej predstavy?

Žiadnemu tvorcovi nechcem vstupovať do svedomia, no príčinu vidím aj v investoroch. Často financujú veľmi pekné projekty v architektúre, ale mnohokrát zabudnú na ich výtvarné dotvorenie. Pritom by neobohatilo len samotnú architektúru, ale najmä estetické cítenie ľudí. Máme totiž skvelých výtvarníkov, ktorí by mohli tieto prázdne miesta vhodne vyplniť.

Ponúkate nejaké riešenie?

Aby architekt počítal s využitím výtvarného diela už pri koncipovaní priestoru, a tak ho aj predkladal investorovi.

K ďalším problémom možno patrí, že výtvarné umenie je k objektu len mechanicky dolepené...

A to je chyba. Výtvarné umenie nie je len šperk, ktorý si žena dáva k svojim spoločenským šatám. Dobrý návrhár šiat vždy odporučí tvar šperku tak, aby harmonizoval so šatami. Podobne by sa malo uplatňovať výtvarné dielo v architektúre. Žiaľ, v tomto vzťahu je artefakt len príveskom, a až keď má niekto pocit, že tam niečo chýba, dá sa tam obraz, či socha. Dnes je mecénov, ktorí si to uvedomujú, ako šafranu, ale pevne verím, že sa to zlepší.

Zaostrime na vašu spoluprácu s architektom Ferdinandom Milučkým. Kedy sa vlastne začala?

Bolo to hneď po absolvovaní vysokej školy, keď si ma architekt Milučký vybral k dotvoreniu krematória v Bratislave. Bola to pre mňa pocta, lebo tento objekt je považovaný za jeden z najlepších príkladov slovenskej povojnovej architektúry. Riešil som tam fontánu, ktorá sa nachádza na plošine smútočného zhromažďovania, hneď za hlavným vstupom. Architekt bol s ňou spokojný a naša spolupráca pokračovala.

Na akej frekvencii prebiehal dialóg s Milučkým, ktorý mal už vtedy meno rešpektovaného architekta?

Hoci mal o pätnásť rokov viac ako ja a za sebou už mnohé skvelé diela, naše kontakty boli veľmi priateľské a tvorivé. Doslova sme sa „našli” a bez dlhších diskusií sme nachádzali spoločnú reč a cestu. Uchvacovalo ma jeho riešenie architektonického priestoru, snažil som sa s ním zžiť. Po krematóriu nasledovali veľvyslanectvá v Moskve a Ríme, pričom zaujímavá bola najmä realizácia v hlavnom meste Talianska. Zriekol som sa v nej bizarných foriem, ktoré sa v tom čase núkali, a použil som jednoduchý segment sklenej rúrky. Tú som tvarovo násobil a inštaloval ju pozdĺž osi do kompozične rôznych polôh. Vznikla veľmi dynamická inštalácia dlhá okolo 30 metrov, ktorá je zavesená v kinosále i v dvorane.

K ďalším z výsledkov vašej spolupráce patrí aj vaša fontána na bratislavskom sídlisku Trávniky. Bola v tvorbe fontán aj odozva Ciglerovej filozofie?

Určite, pretože profesor Cigler prišiel s novátorským prístupom, ktorý som sa snažil rozvíjať. Hovoril nám, že médium vody nie je len tekutina, ale aj para, ľad, či dúha, ktoré sa prejavujú cez rôzne svetelné efekty. Bol to naozaj vynikajúci pedagóg – ponúkal nám svoju umeleckú exaktnosť a skúsenosti zo styku s báječnými architektmi – a to aj zahraničnými.

S obľubou však aj zapájal do vášho štúdia aj iných architektov.

Áno, už vtedy sme vďaka prepojeniu s architektonickou školou profesorov Vojtecha Vilhana a Dušana Kuzmu študijne komponovali naše výtvarné diela do architektúry. So, žiaľ, už nebohým spolužiakom Rasťom Janákom sme už po absolutóriu realizovali Stálu misiu SR v Ženeve. Použili sme tam kompaktný sklený objekt s organickými štruktúrami, ktorý bol hodnotený veľmi pozitívne, a to nielen našimi pedagógmi. Aby som sa ešte vrátil k Milučkému, spolupráca s ním mi otvorila dvere aj do zahraničia, pričom najinšpiratívnejšia bola so svetoznámym Isamom Noguchim. Prostredníctvom priestorového výtvarného objektu ma tento japonský architekt naučil tvarovať terén a klásť dôraz na precízny detail.

Aj vo vašej komornej tvorbe prevláda tvarový minimalizmus. Vyabstrahovaná myšlienka hovorí čistou rečou o vnútri objektu?

K tvarovej štylizácii som smeroval už na Strednej škole umeleckého priemyslu u Ludwika Korkoša, u ktorého sa modelovalo rôznymi nožmi a veľkoplošnými špachtľami. Pri svojom začínajúcom bilancovaní môžem hodnotiť moju výtvarnú cestu ako snahu po charakteristickej štylizácii danej myšlienky. Dnes je to pre mňa definitívna výpoveď v exaktnom, geometrickom vyjadrení. Navyše, pri monumentálnejších sochárskych realizáciách upravujem ich povrch rôznymi nástrekmi, aby dlhšie vydržali.

Geometria sa u vás prejavuje najmä vo štvorci a horizontále. Prečo práve v týchto tvaroch?

Štvorec je úžasným tvarom, ale iba vtedy, ak je pravým štvorcom a ani jedna strana nesmie byť ani o tisícinu milimetra väčšia ako druhá. Verbálne možno neviem presne zdôvodniť, prečo ma priťahuje štvorec, a nie napríklad kruh. Jeho tvarovanie v priestore a v kombinácii s horizontálou je pre mňa stale dráždivým momentom.

Ale príroda nepozná pravé uhly…

Viete, taká architektúra môže byť hocijaká a buď vás utopí, alebo prijme. Architektúra sa predsa robí pre všetkých ľudí a vždy je komponovaná v istom meradle. Kedysi to bol slohový kánon, ktorý pretrvával aj stáročia. Dnes sú už autori oveľa akčnejší. Neviem, možno je to už aj vekom, ale nepotrebujem byť rýchly za každú cenu. Dokonca sa rád navraciam k témam, ktoré mám rozpracované aj niekoľko rokov.

Architektom je aj váš syn Martin. Ako vyzerá dialóg otca a syna na odbornej úrovni?

Raz som jeho konzultantom a poradcom ja, potom zase on. On využíva moje skúsenosti v tvorbe, priestore alebo inštalácii výtvarného artefaktu v priestore, inokedy sa ho ja opýtam na jeho názor na moje veci. Zásobuje ma najnovšími odbornými magazínmi a literatúrou. Som mu za to veľmi vďačný, lebo sú to inšpiratívne veci, ktoré ma udržujú v sviežosti.



Čo všetko môže byť pre vás inšpiráciou? Kedy je ten moment, ktorý „nakopne” vašu múzu?

Zdá sa mi, že celé toto obdobie je veľmi inšpiratívne. Či je to už dynamický život so svojimi impulzmi alebo kvalitné printové médiá – to všetko sú prostriedky, ktoré má provokujú k tvorbe. Tieto podnety si skúšam klásť vedľa seba a zapájať ich do komplexu, ktorý by mal vytvoriť harmonický celok.

Ako zaznamenávate tieto podnety a následne ich modelujete v priestore?

Silné vizuálne vnemy alebo svoju prítomnosť v danom priestore nosím v sebe. Podobne ako botanik má svoj herbár, aj ja mám svoj denník, ktorý sa neustále plní mojimi zážitkami. Sadám si k nemu zvyčajne večer, keď mám už za sebou povinnosti dňa. Vtedy si zapnem muziku a sadnem si k pracovnému stolu. Sú to čarovné okamihy, počas ktorých vznikajú na papieri kresbičky. Občas si vyskúšam aj plastický záznam v pomocnom materiáli APS, v ktorom sa snažím už aj o komponovanie v ľudskej mierke.

Stáva sa vám, že pri týchto záznamoch v denníku sa dostávate do slepých uličiek a riziko experimentu nevedie k výsledku? Ako sa z takýchto situácií dostávate?

Odkladám si malé kresbičky na kúsku papiera, ale aj model vznikajúci v ateliéri. Niektoré z nich však jednoducho zomierajú, pretože bol v nich zachytený len ten prvý prchavý moment. Mnohé z nich ma však priťahujú aj s odstupom času. Zmením ich a dopracujem tak, aby mali svoj výraz a iskru. Aby som teda odpovedal na otázku, zo slepých uličiek sa dostávam – prácou.

Ste známy aj ako spoločensky činná osoba, ktorú zaujímajú pohyby aj v širšom kontexte. Do akej miery môže človek reálne vplývať na vývoj udalostí?

Každý človek je vo svojej slobode zodpovedný sám za seba, no veľkú úlohu pri tvorení hodnotového rebríčka stále zohráva rodina. Pôsobil som aj v politickom živote a spoznal som tam rôznorodosť spoločnosti. Niekedy bolo veľmi ťažké, ak nie priam nemožné, vysvetliť užitočný zámer, ak mu dotyčný nechcel porozumieť. Žiaľ, na nepochopení stroskotalo veľa konštruktívnych vecí, ktoré by boli prospešné pre celú spoločnosť. Každý si na pleciach nesie svoj batôžtek, z ktorého by chcel niečo ponúknuť. Sú však ľudia, ktorí to nedokážu ani počas celého života. Alebo by možno aj vedeli, ale pri rozhodovaní sa zľaknú väčšiny. Je potrebné mať vlastný názor, vedieť diskutovať a zároveň sa rozhodnúť pre výsledok, ktorý je užitočný pre nás všetkých.

Myslíte si, že ľudia u nás sú ešte náchylní veriť v Dostojevského myšlienku, že krása spasí svet? Potrebujú ešte krásu a umenie?

Nie sme mladý národ, ale pokiaľ ide o zmey, sme národ, ktorý vzišiel z istého diktátu do slobodného správania. Vzniká bohatá vrstva spoločnosti, ale stredná stále nie je dostatočne silná. Navyše, prehlbujú sa sociálne rozdiely. Dostojevskému by som však trochu oponoval: dopredu nás môže posúvať aj škaredé a bolestivé. Reálny život okolo nás má predsa mnoho podôb.

Dynamika reálneho vývoja zasahuje aj tvár Bratislavy. Ako vnímate jej zmeny?

Bratislava sa veľmi zmenila a už dávno vystúpila z území, ktoré som poznal ako mladý chalan. V tomto nadväzujem na sentiment Júliusa Satinského o tom, že Bratislava bolo niečo úžasné. Ak zostaneme pri architektúre, stavebný boom robí svoje – rúcajú sa cenné technické pamiatky, chátrajú secesné skvosty. Nepochopiteľne pritom zatvárame oči nad trendmi v západných krajinách, kde využívajú priestory niekdajších priemyselných hál na bývanie. Keď sa niečo zbúra u nás, nikoho to netrápi. Keď sa odpíli vzácny strom priamo pred Vysokou školou výtvarných umení na Hviezdoslavovom námestí, nikto na to nezareaguje. Ale veď ide o človeka! Myslím teda som – je pre mnohých veľkou neznámou.

Chýba nám úcta k prirodzeným ­hodnotám?

Žiaľ, v mnohých prípadoch je to tak. Veľa sa napríklad hovorí o tom, že nový zimný štadión by mal stáť na mieste základnej školy na Kalinčiakovej ulici, ktorá by sa mala zbúrať. Nikoho, a to ani z výtvarníckej obce, však ani nenapadlo, aby protestoval proti odstráneniu monumentálnej keramickej mozaiky z jej steny. O jej reinštalácii nikto neuvažuje. A to je negatívum súčasnej doby. Každý je uzatvorený do svojej ulity. Chýba úcta nielen k výtvarnému umeniu a kultúre, ale aj v medziľudských vzťahoch.

Pred chvíľou ste spomenuli, že pomaly bilancujete. Čo by ste do tejto bilancie ešte radi doplnili?

Každý z nás má a vlastní to najdrahšie – svoj život. Nikto z nás nepozná svoj „končiatok”. Každý deň je pre každého z nás darom. Zamýšľam sa, či som správne žil ako človek, nielen sám k sebe, ale najmä k rodine, spoločnosti aj ako tvorca umelec.

Čoraz častejšie sa prehŕňam v časom zašlých blednúcich kresbách, fotografiách a modeloch mojich prác od začiatku mojej profesionálnej cesty až po dnes. S úsmevom, ale s prekvapením tieto dokumenty naznačujú moje smerovanie do budúcich rokov. Bolo to hľadanie samého seba vo výtvarnom umení a spojení s architektúrou. Dnes zbieram úrodu.

Jozef Vachálek

1944    narodil sa v Trnave
1958 – 1962    štúdium na Škole umeleckého priemyslu v Bratislave
1962 – 1968    štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, odbor sklo v architektúre
1962    stáž na Kráľovskej akadémii výtvarných umení v Antverpách
1964    stáž na Akadémii výtvarných umení vo Viedni
1968-69    stáž na Akadémii výtvarných umení v Západnom Berlíne

S úspechom vystavoval na mnohých samostatných i kolektívnych výstavách v bývalom Československu, na Slovensku, ako aj v zahraničí. Jeho diela sú zastúpené v mnohých súkromných zbierkach na Slovensku i v zahraničí a verejných inštitúciách vrátane Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Galérie mesta Bratislavy, či Coring Museum of Glass v New Yorku.


Ľudo Petránsky
Foto: Dano Veselský, Fedor Nemec, Igor Teluch, Ivan Melicherčík, Pavol Mikulášek, Jozef Vachálek

Komentáre

Prepíšte text z obrázku do poľa. Ak nedokážete text rozoznať, kliknite na obrázok.

Ďalšie z JAGA GROUP