image 82455 25 v1
Galéria(6)

Jakub Szczęsny: „Najužší dom na svete? Bolo to peklo!“

Keď pred štyrmi rokmi zrealizoval vo Varšave najužší dom na svete, tzv. Keretov dom, zaznamenali to všetky svetové odborné magazíny a spravodajské servery. Vo februári mal jeho autor – poľský architekt Jakub Szczęsny – výstavu v Tatranskej galérii v Poprade. Uskutočnila sa v rámci 8. ročníka medzinárodného festivalu architektúry, dizajnu a umenia ARCHIKULTÚRA 2016.

02  Simple House 1 fot Bartek Warzecha DSC0043
03 Photo by Bartek Warzecha DSC3067
04 Poprad
05 GZ kaplnka fot. Radek Pasterski 2 2
06  Rudofsky Inside Out concept Jakub Szczesny
Jakub Szczesny VELKE  photo Szymon Szczesniak

Začnime najužším domom na svete, ktorý má na najužšom mieste 92 cm a na najširšom 152 cm. Čo vás viedlo k jeho vzniku – išlo o architektonickú súťaž alebo priame zadanie?
V žiadnom prípade! Išlo tu o otočenie bežnej situácie, projekt bol iniciovaný architektom. Bolo to viac-menej na rovnakom princípe, ako sa to väčšinou stáva pri umeleckých projektoch: umelec dostane nápad a následne hľadá subjekt, napríklad nevládnu organizáciu, ktorý by mal záujem „potiahnuť“ vec až k realizácii. Ja som sa „zamiloval“ do prázdneho priestoru medzi budovami a rozhodol som sa tam zobudiť život, ktorý vychádza zo širšieho kontextu samotného miesta. 

Kde je to miesto?
Je ním okraj dvoch častí židovského geta a zároveň ide o štvrť mesta zvanú Wola s výrazne robotníckym charakterom. Neďaleko tejto križovatky sa nachádza kultový klub a kaviareň na ulici Chłodna 25, ktorú si obľúbili intelektuáli. Chcel som využiť a predĺžiť potenciál vyplývajúci z mojich kontaktov s intelektuálmi v Izraeli a USA, ktorí by mohli cez „networking“ viac zviditeľniť Varšavu, ako aj celé Poľsko. A to tak, že by dočasne bývali v tejto pracovni-pustovni. Záštitu nad ňou prevzal izraelský spisovateľ Etgar Keret, ktorého rodina pochádza z Varšavy.

Z vašich slov cítim, že aj Poľsko stále trpí prerušením kontinuity s kultúrnou Európou. Je to tak?
Áno je. Poľsko stráca v dôsledku niekoľko desaťročí trvajúcich ťažkých kontaktov s kultúrnymi kruhmi na Západe, ale aj pre stále živé stopy vojny. Umeleckých rezidencií (vrátane Keretovho domu, ktorý prevádzkuje Nadácia poľského moderného umenia), čo majú veľký potenciál zmeniť veci, je v Poľsku stále máło. Pravdupovediac, v porovnaní s naliehavou potrebou vdýchnuť medzi tieto dve steny špecifické oživenie bola architektonická stránka projektu až druhotná. Architektúra je iba nástrojom, nie cieľom samotným, a to aj pri takýchto projektoch.

Collector (2010)  Je to robot založený na dvoch vzhľadom na seba náhodne sa otáčajúcich kolotočov. Na nich sú obrazy od neznámeho autora umiestnené bez zbytočných „ozdôb“ – diela sú teda najdôležitejšie.  Foto: Kamil Mrozowicz

Collector (2010): Je to robot založený na dvoch vzhľadom na seba náhodne sa otáčajúcich kolotočov. Na nich sú obrazy od neznámeho autora umiestnené bez zbytočných „ozdôb“ – diela sú teda najdôležitejšie. Foto: Kamil Mrozowicz

Bolo od začiatku jasné, že sa tento dom stane najužším na svete, alebo to vyplynulo z konceptu?
Vôbec nie. Už tri roky pred otvorením prišiel s týmto označením jeden blogger. Bolo to v období, keď sme ešte museli vkladať poriadne úsilie do „fundraisingu“ (zháňanie peňazí – pozn. aut.) a zviditeľňovania projektu. Podobné to bolo aj pri projekte umelého ostrova na rieke Visla. Pochopil som, že bloggeri majú najlepší cit pre to, čo je nosné v priestore internetu, a tak som prijal ich názov „Public Water Purification Island“. Tesnosť vynútená priestorom je a bola neoddeliteľnou stránkou návrhu, akousi okolnosťou, ktorá si vynucovala špecifický prístup v prepojení architektúry s nábytkárstvom mimo obvyklého ergonomického rámca známeho z Neu­fertovej príručky. Takéto obmedzenie ma donútilo zaoberať sa vnútorným priestorom jachty, lietadla, prívesu, ale aj geniálnymi „Tumbleweed Houses“ (v doslovnom preklade „láskavé domčeky“ – ide o menšie prenosné domčeky na kolesách – pozn. aut).

Čo bolo na tomto projekte najťažšie zo stavebného a technického pohľadu?
Všetko bolo peklo! Byrokracia, zháňanie peňazí, návrh prvkov oceľovej konštrukcie, presviedčanie vzdorovitých ľudí. Začalo sa to nevinne – projekčnými otázkami typu: ako vtesnať za sebou radené požiadavky v takomto úzkom interiéri, aby sa ľudia bokmi nebuchli o vyčnievajúcu hranu stola? Potom nasledovala jedna nočná mora za druhou: konštrukcia mala stáť na trase teplovodu, pričom sme mali rozpočet pokrytý len na 30 %. Úradníci nám pozastavili projekt, pretože nevedeli, do akej kategórie stavieb majú náš dom zaradiť. Starostka mestskej časti sa bála projektu natoľko, že odmietla s nami vôbec rokovať. Keď sme s ministrom kultúry a primátorom Varšavy spúšťali prevádzku domu, starostka stála v dave ľudí, namiesto toho, aby „kumulovala svoj politický kapitál“.

Ale mali ste aj veľa nadšených priaznivcov…
Áno, boli to ľudia, ktorí pevne stáli za mnou – sponzori, úradníci nižšieho stupňa, inžinieri, ktorí nám obvykle hovorili: „Dám vám svoj podpis, aj keď som si nie istý, či sa to môže niekedy podariť. Ale čo ak môj súhlas veci pomôže a ono sa to naozaj uskutoční.“ S odstupom času už na tieto nočné mory spomínam s dojatím, najmä keď si spomeniem na fascináciu v očiach stavebného inšpektora. Bol to môj známy a ja som ho pozval pozrieť sa už na hotovú oceľovú konštrukciu domu. Zrazu sa tento cynický kritik premenil na dieťa s ústami otvorenými dokorán. Aj ja tak dodnes reagujem a stále si kladiem otázku: „Do čerta, odkiaľ sa u mňa vzalo toto pokušenie?!“

Simple House (2012)  Predstavuje cestu, ako skĺbiť estetické požiadavky a finančné limity poľskej strednej triedy, ktorá potrebuje stále viac individuálnych dizajnových riešení.  Foto: Bartek Warzecha

Simple House (2012): Predstavuje cestu, ako skĺbiť estetické požiadavky a finančné limity poľskej strednej triedy, ktorá potrebuje stále viac individuálnych dizajnových riešení. Foto: Bartek Warzecha

Aj vaše ďalšie projekty sú skôr komornejšieho charakteru. Ako keby ste ešte viac posunuli funkcionalistické motto, že menej je viac. Čo to znamená vo vašom prípade?
Limity sú základnou výživou architektúry, ale ja používam architektúru ako médium aj v umeleckých projektoch – sčasti aj jej logiku vrátane utilitarizmu. Tie obmedzenia a prácu s priestorom používam na vyrozprávanie vecí, ktoré by som nedokázal odkomunikovať ako „obyčajný“ architekt, pretože architektom nikto neplatí za rozprávanie príbehov…  Vyvodzovanie záverov z prekrývajúcich sa vrstiev v procese analyzovania obmedzení, či už priestorových, alebo z oblasti psychológie, alebo aj tých rozpočtových a právnych, je dôležitá súčasť práce. Nakoniec aj tak všetko zafunguje až v spojení s prvou emóciou alebo víziou, ktorá bola týmto výsledkom preverená.

Čo je teda vašou ambíciou?
Chcem spájať ľudí s priestorom. Niekedy posúvam hranicu bežnej adaptability priameho užívateľa a ten potom súhlasí so životom v úzkom domčeku alebo v rodinnom dome s dispozíciou bludiska. Podobne je to aj v dome v obci Podkowa, ktorý bol navrhnutý s využitím Voronojovho diagramu. Súhlas s atypickým riešením je možný iba vtedy, keď sú splnené špecifické požiadavky užívateľov. To je však takmer neuskutočniteľné v architektúre veľkých obytných celkov alebo kancelárskych budov, kde pracujeme s hypotetickými  a špecifickými normami a azda aj s ľudskými parametrami. Asi aj preto len málokedy robím projekty v inej než intímnej mierke. Som tu najmä pre ľudí, no dobre, niekedy aj pre sliepky.

V roku 2002 ste spolu s ďalšími architektmi a dizajnérmi založili Centrala Designers’ Task Force. Cez ňu presadzujete svoju koncepciu architektúry?
Nič nepresadzujeme, skôr kladieme ľuďom otázky: pohadzujeme si ich ako „vychytané vecičky“, aby sme ľudí vyprovokovali k rozmýšľaniu. Keď sa Jaroslav Hašek vysmieval ľudským malostiam vrátane nekritickej oddanosti moci, jedným okom mrkal na nás a povedal: „Ale možno by si nemal isť za cisára bojovať.“ Možno tiež nemusíme stavať úplne zasklené a energeticky žravé mrakodrapy. Možno nemusíme stavať bývanie podľa opakovaných projektov, pretože potom sa sami stávame „opakovanými“. Možno by sme tiež nemuseli každý deň stáť v dopravných zápchach vyplývajúcich z posadnutosti, že musíme mať iba to svoje vozidlo. A možno tiež nemusíme ničiť svoju minulosť, aj keď ju spájame s chudobou a komunizmom…

Keretov dom (2012)  Pôvodne to mal byť intímny, diskrétny projekt, ktorý medzičasom úplne zmenil architektov život, keď sa stal prvým poľským architektonickým objektom v zbierkach MoMA v New Yorku.  Foto: Bartek Warzecha

Keretov dom (2012): Pôvodne to mal byť intímny, diskrétny projekt, ktorý medzičasom úplne zmenil architektov život, keď sa stal prvým poľským architektonickým objektom v zbierkach MoMA v New Yorku. Foto: Bartek Warzecha

S týmto cieľom kedysi vznikali vaše povestné tlačové provokácie smerované k bežným Varšavčanom. Ako dopadli?
Myslím, že svoj účel splnili. Išlo o fiktívne adaptácie schátraných ikon povojnovej moderny Varšavy. V sérii článkov v bezplatných novinách Metro sme predstierali, že pripravujeme revitalizačné projekty na základe požiadaviek mestského úradu. Každý taxikár alebo kaderníčka potom už mali potrebu niečo povedať o Hlavnej stanici alebo Pavilóne chémie. Už nešlo iba o zaprášené pozostatky komunistického režimu, ale odkazom sa stali objekty, na ktorých sa dá budovať identita „občana mesta Varšavy.“

Čo pripravuje Centrala v súčasnosti?
Okrem iného nám záleží na prizývaní pozoruhodných osobností avantgardy z minulosti. Momentálne koncipujeme výstavu pochádzajúcu z Moravy. Hlavnou postavou je Bernard Rudofsky, brilantný enfant terrible modernizmu. Centrala na jej príprave spolupracuje s občianskym združením Kabinet architektúry z Ostravy, ktoré s BWA Design Wroclaw organizovalo aj moju putovnú výstavu – okrem iného bola aj v Tatranskej galérii v Poprade i v Centre súčasného umenia DOX v Prahe. Ale naspäť k Rudofskému – bol to človek, ktorý druhým podsúval otázniky priamo pod nos. Patrí k jeho odkazom, že najprv musíte správne položiť otázku a potom na ňu uvážene odpovedať. Doba jedine pravdivej absolútnej a totalitnej odpovede – pravdy sú preč, také absolútne pravdy nemajú žiadnu váhu. Pri dynamike sveta, rôznorodosti podmienok dnes treba hľadať odpovede, v ktorých bude viac univerzálnosti, budú viachlasné, viacobsažné.

Sám pripomínate, že vaše ponímanie architektúry a jej inšpirácií ide naprieč rôznymi vrstvami ľudskej spoločnosti – od historických faktov cez anekdoty, denné správy, asociácie, sociológiu až po urbanizmus. Architektúra je naozaj priesečníkom týchto oblastí?
Určite áno, pretože človek je nesmierne zložitý tvor, je tu množina rôznorodých potrieb a limitov, ktoré sa líšia, ak ide o jedinca alebo o skupinu. K tomu žije v prostredí dichotómií, niekedy binárnych, inokedy zase takých polytematických, že ho nutne musí bolieť hlava. Neverím, že dobrá architektúra môže vzniknúť bez pochopenia konkrétnych ľudí a podmienok, v ktorých žijú. Či už ide u nich o aspekty symbolické, merkantilné, politické, týkajúce sa ich spoločenského postavenia, chápania estetiky či načasovania, keď vzniká potreba sústrediť sa, alebo naopak, pri vykonávaní potreby.

Výstava v Poprade (2016)   Vo februári 2016 bola v Tatranskej galérii v Poprade sprístupnená putovná výstava Jakuba Szczęsného, ktorá mala zastávku aj v Centre súčasného umenia DOX v Prahe.  Foto: peter procházka

Výstava v Poprade (2016): Vo februári 2016 bola v Tatranskej galérii v Poprade sprístupnená putovná výstava Jakuba Szczęsného, ktorá mala zastávku aj v Centre súčasného umenia DOX v Prahe. Foto: peter procházka

Spomínali ste dobrú architektúru. Čo by mala obsahovať?
Naposledy som urobil svoj prvý domov pre „neľudí“. Na požiadanie ­Saint Louis Science Center v USA som navrhol kurník pre 18 sliepok. My architekti navrhujeme pre užívateľov štruktúry, ktoré z nášho pohľadu môžu byť veľmi banálne, ale pre nich zase najdôležitejšie. Ľudia, sliepky, bobry a len Pán Boh vie, kto ešte, a to nielen zo skupiny primátov, dokonca aj  hmyz a vtáky žijú v štruktúrach, ktoré upravujú a stavajú, aby v nich mohli žiť, množiť sa, jesť, defekovať, zohriať sa teplom najbližšieho jedinca. Cez opar nekritickej servilnosti a egotických vízií sa ťažko prediera či presadzuje zásada User centered Design. To sú dva základné póly možných prístupov v procese navrhovania.

Vráťme sa k praktickej architektúre. Ktorú fázu projektovania máte najradšej a prečo?
Hľadanie konceptu a proces výstavby! Realizačný projekt je únavný, ale zároveň ma fascinuje. Dokumentácia na stavebné povolenie je zväčša babraním sa v absurditách generovaných byrokraciou. Koncept je ako vťahujúci hlavolam, ktorého riešenie mi zaberie veľa času, často v hotelových izbách, lietadlách alebo v lese. Výstavba je zase ako živel pripomínajúci zložitú choreografiu priamo zo skupinových bojových scén kung–fu. Fáza výstavby je vzrušujúca a ja som si zvolil tento spôsob života, ktorý má byť plný dobrodružstva, preto cestujem do Sao Paula, Západnej Austrálie, Kentucky atď. Inak by som asi v našom ateliéri zomrel „za rysovacou doskou“.

Kaplnka (2016)  Návrh kaplnky v podobe kovového koša, v ktorom sú rozžeravené kúsky uhlia, vznikol v rámci festivalu Gorzkie Żale /Horké žiale ako úžitkový objekt a mal zohriať telo aj dušu. Foto: Radek Pasterski

Kaplnka (2016): Návrh kaplnky v podobe kovového koša, v ktorom sú rozžeravené kúsky uhlia, vznikol v rámci festivalu Gorzkie Żale /Horké žiale ako úžitkový objekt a mal zohriať telo aj dušu. Foto: Radek Pasterski

Vo svojej inštalácii Collector sa vraciate až do stredoveku. Čím sú pre vás zaujímavé historické návraty?
V stredoveku ešte neexistoval patetický étos majstrov ako geniálnych jedincov. Vtedy ešte viac záležalo na odovzdaní obsahu, na kontexte a samotnom diele ako takom. Collector je chladný stroj, robot na prezentáciu olejomalieb neznámeho majstra, ktorého meno neprezrádzame. Obrazy sú preto zbavené často neznesiteľného marketingu, brandingu, názvu galérie, kurátorov a mien umelcov-hviezd. Iba diela, žiadna vata.

Kde teraz stojí tento stroj?
Vtedy sme ho postavili v Parku Branických v meste Białytok, teraz stojí vo foyer tamojšej filharmónie. V priebehu spustenia prevádzky som sa tajne staval do radu k otvoru, ktorým sa vchádza do vnútra stroja, a pýtal sa ľudí: „Čo to tam dávajú?“ „Skutočné olejomaľby!“ znela obvyklá odpoveď človeka stojaceho predo mnou. Nehovorili, že je to obraz toho alebo tamtoho…

Aké je spoločenské postavenie architekta v Poľsku? Má dosť tvorivej slobody, alebo keď sa chce uživiť, musí klikať vo veľkom ateliéri do počítača a vytvárať desaťtisíce štvorcových metrov nákupných centier, administratív a logistických skladov?
Každý má priestor, aký si sám vybojuje, ktorý si privlastní, označí a vyhlási za svoj. Odborné vzdelanie vymedzuje tento priestor, a to pre tých, ktorí majú tvorivé ambície, ale aj pre tých, ktorí sú len „robotníkmi“ v tomto odbore. Takto som to pochopil, keď som pozoroval svojich rodičov-architektov a svojich starších kolegov. Preto som tiež dvakrát odmietol spolupracovať s profesorom Stefanom Kuryłowiczom, vtedy najvýznamnejším komerčným architektom v Poľsku. Nechcel som sa nechať chytiť do sietí, ktoré by skreslili moje ponímanie architektonickej praxe. Podobne to vnímajú aj ostatní členovia Centraly.

Ale aj vy ste mali krátky románik s veľkými ateliérmi na väčších zákazkách – či už to bola kancelárska budova NASK na ulici Kolské vo Varšave, alebo športová hala v Bieruni.
Nie je to však môj každodenný život, ale skôr forma karnevalového prezlečenia a platená zábava. Ľudí v našej situácii je v Poľsku veľmi málo, pretože to znamená niesť riziko a neistotu zajtrajška, najmä keď človek začne zrieť a plodiť deti, brať pôžičky a odkladať peniaze na dovolenky. Stále sme ako piráti z Karibiku a možno sme nimi ešte viac, lebo sme sa presvedčili, že roky uťahovania opaskov sa začínajú vyplácať.

Rudofsky – Inside Out (2016 – 2017)  Výstava o práci a životnej filozofii Bernarda Rudofského, ktorá bude prezentovať jeho architektonické realizácie, návrhy obálok časopisov alebo výstavy.  Foto: JAKUB SZCZĘSNY

Rudofsky – Inside Out (2016 – 2017): Výstava o práci a životnej filozofii Bernarda Rudofského, ktorá bude prezentovať jeho architektonické realizácie, návrhy obálok časopisov alebo výstavy. Foto: JAKUB SZCZĘSNY

Má stredoeurópska architektúra spoločné črty?
Sme stále lepší v napodobňovaní západných tvarov, stále lepšie doťahujeme detaily, je tu mnoho zručných architektov a úroveň stále rastie. V našom priestore sa dá nájsť trochu originálnych osobností, napríklad na Slovensku sú to Gut Gut a JRKVC, ktorí zaujímavým spôsobom interpretujú doterajšie limity – najmä priestorové a finančné. Myslím, že je veľmi ťažké nájsť spoločné rysy. Podobnú otázku som si kládol spoločne s Aaronom Betskym, keď sme pred ôsmimi rokmi pripravovali festival Synchronicity. Najmä v postsovietskom bloku nás viac spájajú otázky štátneho zriadenia a mentality než formy. Možno k nim patria aj projekčné stratégie, ktoré sú ovplyvnené nižšou životnou úrovňou, než je na Západe.

Čo pripravujete v najbližšom období?
Pracujem na viacerých „paraarchitektonických“ projektoch vrátane dočasného domova pre svoju rodinu na streche Casa do Povo v Sao Paule v rámci Roku poľskej kultúry v Brazílii a na projekte prenosnej synagógy pripomínajúcej osud poľských prostitútok mojžišovského  vyznania. Taktiež začíname pracovať na realizačnej dokumentácii k malému oceľovému domčeku, ktorý vychádza z tradície tzv. dogtrot houses na pahorkoch okolo Nashvillu v štáte Tennesee. S kanceláriami Studio Deco a BAU pracujeme na projekte kancelárskej budovy, na ktorú sme našli inšpiráciu v totalitných architektúrach. Bude to skutočné kapitalistické peklo príbuzné knihám Ayn Randovej, samozrejme, čo sa týka pekla, tak si robím srandu…

Zaregistroval som aj vaše bývanie Simple house pre strednú triedu v Poľsku.
Tvorba dostupného bývania pre túto vrstvu je mojou novou vášňou. No a potom je tu ešte projekt zostavy prefabrikovaných domov Simple House, ktorý predávame už druhý rok. Teraz vyvíjame nové typológie úzkych dvojdomčekov. Súčasne pracujem na cestovnom plášti pre poľsko-francúzsku firmu Yeti/Aura, a k tomu, ako zákusok navyše, v júni otvárame kurník UFO v Saint Louis!

(Rozhovor vznikol v spolupráci s Kabinetom architektúry v Ostrave.)

Jakub Szczęsny

Narodil sa v roku 1973 a v rokoch 1993 až 2001 študoval na Fakulte architektúry Varšavskej polytechniky a taktiež na Escuela Tecnica Superior D’Arquitectura de Barcelona a Ecole d’Architecture Paris la Defense. V spolupráci so skupinou Studio DECO realizoval viacero interiérov obchodov a súkromných bytov. Je spoluzakladateľom architektonického ateliéru Centrala, ktorý od roku 2001 funguje ako platforma na výmenu myšlienok a názorov v oblasti architektúry stavieb, interiérov, urbanizmu, a zaoberá sa tiež architektonickou kritikou. Návrhy a realizácie Jakuba Szczęsného možno nájsť v Poľsku, Izraeli, Palestíne, Austrálii, Turecku, Nemecku, Indii, Mexiku či USA.

Text: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY

FOTO: Szymon Szcześniak

Článok bol uverejnený v časopise ASB.