pavel masopust dizajn je sluzba.
Galéria(4)

Pavel Masopust: „Dizajn je služba.“

Dizajnér Pavel Masopust bol predsedom poroty hodnotiacej diela prihlásené do Národnej ceny za dizajn 2013 – súťaže, ktorá má predstaviť to najlepšie, čo sa za dva roky na Slovensku v oblasti dizajnu vygenerovalo.

mackbeth fs bike 2008 big image
pavel masopust dizajn je sluzba 7196 big image
iq compasspools 2010 big image
sternblute 2008 big image
Mohli by ste zhodnotiť kvalitatívnu úroveň tohtoročnej Národnej ceny za dizajn v porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi?
S odstupom niekoľkých mesiacov si trúfam tvrdiť, že kvalita tohto ročníka je porovnateľná s predchádzajúcimi. Jej rozloženie sa mi však zdalo menej rovnomerné než obvykle. V grafe by väčšina produktov bola v „pásme 50 % šedi“, niekde tesne pod priemerom. Táto nudná väčšina bola potom vyvážená niekoľkými skvelými prácami.

Čo vás teda najviac potešilo?
Čo ma prekvapilo a pri srdci hreje dodnes, bolo niekoľko projektov, ktoré KONEČNE demonštrujú samozrejmú a zabehnutú spoluprácu dizajnéra s klientom a jeho tímom. Z neocenených prác chcem preto vyzdvihnúť prihlasovateľa TRENS SK, a. s.,Trenčín, výrobcu obrábacích strojov, a dizajnéra Mateja Sulitku. Pri našej návšteve bolo po niekoľkých minútach debaty so šéfom pomerne rozsiahlej prevádzky, ako aj s ostatnými „nedôležitými“ osobnosťami evidentné, že dizajn je naplno zapojený do procesu vývoja produktu.

Čo to znamená?
Dizajnér nestojí uprostred a nebije sa hrdo do pŕs, ale trpezlivo počúva a snaží sa pochopiť klientove požiadavky. Je naladený na úroveň tímu, takže sa stáva jeho súčasťou. To je CIEĽ, o ktorý sa v našich krajinách musíme snažiť. A na druhej strane – po niekoľkých rokoch spolupráce už aj „tí prehnití kapitalisti“ pochopili, že sa im investícia do dizajnu jednoducho oplatí.


Mackbeth FS – horský bicykle s karbónovým rámom, 2008; klient: benest.cz

Prečo nebola udelená Národná cena v kategórii komunikačný dizajn?
S istou dávkou zveličenia – túto cenu sme (konečne?) neudelili aj preto, aby ste mi vy i ďalšie médiá položili práve túto otázku. A vlastne, aby ste položili aspoň nejakú – je povzbudzujúce, že médiá sa tento rok o Národnú cenu za dizajn zaujímajú o TOĽKO VIAC než v predchádzajúcich rokoch. Racionálny dôvod, ktorý dozrieval už niekoľko ročníkov, je prostý – komisia má za úlohu vybrať to najlepšie z prihláseného a za svojím názorom si aj stáť. Svojím výberom hovoríme celému svetu: „Toto je to najlepšie, čo sa za dva roky na Slovensku vygenerovalo.“ A taká práca na nás nevyskočila ani pri bežnom oznámení, ani po pozornom preskúmaní a vyčerpávajúcej analýze. A tak sme si povedali, že sa týmto, trochu drzým a možno aj riskantným, spôsobom opýtame: „Prečo? Zabudli ste sa hrať? Nestojí vám to za námahu? Hanbíte sa za svoju produkciu? Má ocenenie Národná cena za dizajn slabý imidž?“

Ako to vnímajú vaši kolegovia – grafickí dizajnéri?
Po dlhých analýzach sme si museli priznať silný dôvod, že komunikačný dizajn je na Slovensku dobre zavedený biznis s obratom 100- až 1 000-krát vyšším, než sa darí roztáčať v 3D kategórii. Každý poznáme aspoň 2-3 reklamné či kreatívne agentúry, napadne vám však aspoň jedna slovenská produktovo-dizajnérska? Alebo poznáte aspoň jedného miestneho produktového dizajnéra? A pritom je počet prihlásených prác v oboch kategóriách každý rok kvantitatívne porovnateľný! Mne z toho okrem iného vyplýva, že 2D vesmír je zabehnutý a pokojný priemysel, ktorý už nepotrebuje (nesmie?) súťažiť a možno sa toho aj bojí. Veľké obraty majú aj svoje temné stránky a vytvárajú priestor špekulantom a „podnikavcov s pozornosťami“. Natíska sa otázka: Ide v tomto už značne prelobovanom prostredí ešte o kvalitu? A poznajú ju klienti? Či dokonca – nevzdali ju už aj samotní autori?

Je situácia v produktovom dizajne iná?
Áno (bohužial?), plnohodnotný, t. j. ziskový produktový dizajn, je v našom regióne takou marginálnou záležitosťou, že je korupčne žalostne nezaujímavý. Zvnútra komunity si trúfam vyhlásiť – produktoví dizajnéri nie sú zvyknutí zarábať veľké peniaze a celú súťaž berú skôr ako šancu na zviditeľnenie a oslavu svojej profesie, pre ktorú horia, a čiastočne aj ako osvetu širšej spoločnosti. Je príjemné stretnúť svojich kamarátov – konkurentov a potľapkať sa po chrbte. Zdá sa, že to zanietenie a čiastočne naivné nadšenie, ktorým 3D kategória stále žije, sa už v profesionálnom komunikačnom dizajne takmer vytratilo.

Mali ste aj nezaraditeľné prípady?   
Výrazný, až revolučný počin Paľa Rozložníka – korporátne mandaly – sa nám na našej pôde zdal veľmi ťažko komunikovateľný, navyše, akoby patrili do inej súťaže. A pre prácu Juraja Blaška, ktorá nespĺňala legislatívne podmienky súťaže, sme si museli „vykreovať“ vlastné ocenenie s nepísaným podtextom „Cenu Dona Quijota“. Jeho priezračný a komplexný projekt re-brandingu log slovenskej štátnej správy si komisiu získal okamžite. Áno, takto by to malo vyzerať, a keby sa ušetrilo pár miliónov „na nástenkách“, mohol to mať aj celkom pekne zaplatené…

A zvyšok tejto kategórie?   
Ďalšie prihlásené práce boli väčšinou na štandardnej úrovni, ktorú príležitostne prekračovali v tom či onom aspekte, ale nie dostatočne. Nie tak, aby sme si povedali – to je ONO po všetkých alebo aspoň po mnohých stránkach. Niečo na úrovni víťaznej módnej kreácie Dany Kleinert sa v 2D neodohralo. A pritom by bolo z čoho vyberať – kolegovia grafici určite vedia o prácach, ktoré sú svetové a mali by sme na ne byť hrdí. Žiaľ, neboli prihlásené.


IQ ovládať bazéna, 2010; klient: monogram.sk a compasspools.eu

Vráťme sa k pôvodnej otázke – ktorá kategória bola najlepšie obsadená?
Keď zostúpim z filozofickych výšin – musím sa priznať, že na vašu otázku neviem odpovedať. Ale verte, že sme si s tým dali veľa práce. Je nesmierne ťažké porovnať projekty, ktoré sa od seba líšia o celé rady už len v hmotnostiach a rozmeroch. A to nehovorím o požadovaných funkciách a vstupných podmienkach, ako sú osvietenosť a veľkorysosť zadávateľa, technologické obmedzenia a, teraz naozaj nepreháňam, aj pravdepodobný sociálno-ekonomický dosah produktu na daný región. Keď zohľadníme aj celospoločenskú situáciu a neistotu vyvolanú „ekonomickou krízou“, neviem vyniesť jednoznačný súd. Keď posúdim karty, ktoré boli rozdané, tak až na spomenutú výnimku s nimi všetci hrajú výborne a naplno. A to sa počíta.   

Boli ocenené diela aj vašimi favoritmi?
Toto vnútorné prehodnocovanie je pre mňa súkromne najzaujímavejšia časť celého dvojdenného kolotoča. Samozrejme, že niektoré diela ma oslovia hneď na prvýkrát a tým dovolím malinký náskok. Ten väčšinou nevydrží dlho a je prekrytý niekoľkými vrstvami ďalšieho rozhodovania. A to tak výrazne, že si teraz už na ne, až na výnimky, jednoducho nespomeniem. Profesionál musí pracovať s prvým aj druhým pohľadom a dokáže si vypýtať dodatočné vysvetlenie – chce a snaží sa naštudovať objekt aj zo zatiaľ nepoznaného uhla. A takých profesionálov sa tam stretlo jedenásť. Rozprávali sa dlho a do hĺbky. Práve to hľadanie, počúvanie, vysvetľovanie a štúdium kvalít exponátov je to správne pikantné intelektuálne „povyrazenie“. Ako je to možné, že mi to nenapadlo, prečo som TO tam zatiaľ nikdy ani nehľadal? Navyše, všetko sa odohráva väčšinou v pokojnej a zábavnej atmosfére. Starosvetské výrazy ako pokora a tichá neteatrálna úcta, ktorú som mal kedysi to potešenie obdivovať pri osobnostiach ako Niko Vidakovič, Frank Hummel či Chris Bangle, tam boli s nami. A to neznamená, že sme sa nenasmiali, ako keby nám našepkával sám satyr Ivana Čobeja, a nevymýšľali sme si svoje interné = necitovateľné súťažné kategórie „oceňujúce“ očividné a niekedy až absurdné nedostatky niektorých diel. A nie raz sme práve v nich objavili svoje dávne a také potrebné (teraz už roztomilé) omyly.

Mali ste svojich obľúbencov?
Obľúbencom, ktorý mal v mojich očiach ocenenie vo vrecku už po prvom vzhliadnutí expozície, bol Boris Klimek – a mýlil som sa. Čistá, a pritom uveriteľná hravosť jeho svietidiel, ktorá by mala, a pritom nehraničí s naivitou, a úctyhodná šírka záberu jeho profesionálnej kariéry má minimálne európsky rozmer. Bohužiaľ či bohuvďaka, aj predseda je iba člen poroty a môže zdvihnúť iba jednu ruku…

Vráťme sa ešte k osloveniu dielom na prvý pohľad. To môže mať rôzne emotívne zafarbenia vyvolané aj jeho provokatívnosťou…
Keď si dovolím ešte o stupienok hlbšiu úprimnosť – priznávam, že prvé, čo ma na podobných akciách osloví a svojím spôsobom aj uchváti, sú práve práce typu „to azda nemyslí vážne alebo azda áno?“ Napríklad ručne vypaľovaný dekor na drevenom kanoe „dizajnéra“ Martina Jankuru bol nielen svojím rozmerom, ale aj výrazným zápachom po čerstvom polyesteri úplne ideálny a „neprehliadnuteľný“ príklad. Z pohľadu sériového produktového dizajnu je to ukážkový non-sense, ale ako PR aktivita je to veľmi chytré a funkčné. Ani ja o tom nedokážem nenhovoriť.

Sternblüte luxusný krištáľovy luster, 2008; klient: Orion.co.at

Ako vnímate kolekciu víťazky Dany Kleinert?
Víťaz profesionálnej produktovej kategórie spočiatku medzi mojich favoritov určite nepatril (sám sa najlepšie cítim v starom bavlnenom tričku a menčestrákoch), ale v priebehu hodnotenia a postupným rozkrývaním svojej košatosti a prepracovanosti ma očaril, ba v náznakoch aj vystrašil – to sa naozaj u nás dá navrhnúť a vyrobiť? A aj na tom zarobiť? Od látky cez strihy, vzdušné fotografie na tlačených materiáloch až po čerstvé video na YouTube. A prečo nie je viac podobných projektov, čo sa nevyhovárajú, že sa to nedá?

Ako vyznieva naša produkcia v oblasti dizajnu v porovnaní so zahraničím?
Odpoviem na niekoľkokrát. A začnem pozitívne – čo sa týka „car dizajnérov“, Slovensko v ich produkcii a vývoze rozhodne vyniká. Peter Balko, Ondrej Koromhaz, Mišo Kačmár, Akos Stegmar, Peter Levko, Majo Lukáč, Jano Poliak, Braňo Mauks – to je len špička ľadovca, spolužiaci, ktorých som mal tú česť osobne zažiť. Citujem ich tu zámerne, aby si čitatelia mohli overiť, že žijú a úspešne pracujú. Slovensko potrebuje získať zdravé sebavedomie a to sa dá aj inak než cez hokej. Okrem toho, že vyvážame dizajnérov „en bloc“, vyvážame aj dizajn ako službu. Tí niekoľkí kolegovia, ktorí seba i svoje rodiny produktovým dizajnom aj uživia, ho robia prevažne pre zahraničných klientov. Alebo podobne ako naše štúdio, pre firmy, ktoré takto vyvinuté produkty vyvážajú do zahraničia. Keď vidíte to množstvo exponátov na Národnej cene za dizajn a zvážite, koľko absolventov každoročne vyprodukujú naše stredné i vysoké školy, musíte sa opýtať, kam a prečo miznú? Kde sa strácajú tie kvantá kreatívnych ľudí? Prečo sa neživia tým, čo tak dlho a so zápalom študovali?

Aké sú možné príčiny?
Produktový dizajn je súčasť procesu, pre ktorý sa celosvetovo ustálil pojem Product development. To jednoducho znamená, že priemyselné výtvarníctvo je súčasť vývoja produktu. Koľko firiem má snahu a silu na Slovensku vyvíjať svoje produkty? Kde sa nevyvíja, tam sa nedizajnuje. A aj v tom minime prípadov, kde by dizajnéra potrebovali, radšej oslovia kolegu inžiniera, technológa, či dokonca správcu siete – veď má „estetické cítenie a hrá sa v tých obrázkových softvéroch“. A ono sa to napodiv neskončí tak zle – väčšinou lepšie ako handrkovanie s nafúkaným umelcom, ktorý nerozozná sústruh od frézy.
   
Majú nelichotivý stav dizajnu na Slovensku na svedomí aj politici?
Politici a svedomie? Nemá zmysel si sťažovať na niekoľko predchádzajúcich vlád, ktorým sa podarilo rozpredať šikovné a zatiaľ ešte stále lacné slovenské ruky a pritom zabudli na investíciu do mozgov, podporu vývoja a výskumu. Obsiahnuť historické zdroje i súčasné možnosti regiónu nie je ľahká úloha. Pochopiť potom celosvetové trendy a definovať na základe toho všetkého jasnú víziu, čo podporiť a ktorú vetvu odrezať či „milosrdne“ nechať zakrnieť – to je veľmi komplexná úloha. Papierovo „dotovať“ výstavbu a rozjazd niekoľkých automobiliek a prechodne tak zvýšiť zamestnanosť v regióne je neporovnateľne jednoduchšie a prvoplánovo populárnejšie. Týmto smerom nemá cenu plytvať energiou a zbytočne sa obzerať dozadu, vyčítať a sťažovať sa.

Čo má teda zmysel?
Riešiť situáciu odspodu. Vieme si priznať, že reálnym a živým dizajnom možno nazvať iba vyrobený a PREDANÝ produkt, nie exponát na výstave? Ideálna je sériová produkcia a tou správnou galériou sú regály supermarketu? Čo sa takto prestať ľutovať a plakať nad nepochopením svojej geniality a rozhliadnuť sa okolo seba? Neteoretizovať, čo bolo prvé: vajce, alebo sliepka = klient alebo dizajn. Treba nejaké to vajce nájsť, uchopiť, naťuknúť a pomôcť tomu kuraťu na svet. V našich regiónoch nepotrebujeme formáty ako Philippe Starck alebo Jonathan Ive. Ak je niekto TAKÝTO dobrý, musí ísť za svojím trhom, tu ho nikto nepotrebuje a neuživí. Mimochodom, verím, že aj títo dizajnéri – ikony – vedia vziať „šupleru“ do rúk.

Mal by sa dizajnér starať aj o výchovu klienta vo svojom okolí?
Je to pomalá, ale spoľahlivá cesta. Dizajnér si musí svojho klienta nájsť, pochopiť a vychovať. Musí sa stať užitočnou a potrebnou súčiastkou v jeho biznise. Výrobca poľnohospodárskej techniky, protetických pomôcok alebo zvukových aparatúr nepotrebuje megasuper Maya animátora a intelektuálne variácie na tému MDF + pásová píla ho zaručene nenadchnú. Produktový dizajn sa musí prebrať zo samoľúbeho romantizmu a stať sa užitočným. Áno, to často znamená zdanlivo nízkym, ale nie prízemným. Absolvent, ktorý chce fungovať v miestnych pomeroch, musí byť schopný komunikovať s technikmi, strojármi a technológmi a ovládať aspoň základné výrobné postupy. Úžasné kresbičky či chrumkavé vizualizácie nie sú finále, ale rozjazd procesu vývoja. Je to o hľadaní kompromisov. Interne tomu zveličene hovoríme „synergia nevýhod“. 

Kedy môže odštartovať proces demýtizácie produktového dizajnu?
Až si začínajúci, resp. už študujúci dizajnéri a ich pedagógovia uvedomia, že sú len sofistikovanejší kaderníci a poskytujú SLUŽBU. Keď budem chcieť ostrihať na konzervatívneho ježka, môžem si nechať poradiť, akého chcem dlhého a ako zastrihnúť „kotletky“. Ale keď ma bude holič nútiť do bledomodrej ofiny, pretože to práve letí v Londýne, budeme nakoniec frustrovaní obaja. A kaderník môže pritom byť esteticky „bližšie ideálu“, pretože som naozaj ofinový typ, ale ja som chcel a potreboval ostrihať na ježka. Preto sa nabudúce nechám ostrihať doma od sesternice. Inými slovami, už nechceme dizajnéra, vyrieši nám to Ľuboš z vedľajšej kancelárie. Je to síce tiež iba konštruktér, ale má to správne estetické cítenie…

Ako v podobnom porovnaní obstojí komunikačný dizajn?
V oblasti komunikačného dizajnu nemám dostatočný rozhľad a kvalifikovanú odpoveď, ale odhadujem, že situácia bude podobná. Európa je ďalej, a to nie o jeden či dva kroky. Aj keď pravdepodobne z iných dôvodov. A opäť to nie je „len ich vina“ – je to oboj- až trojsmerný proces. Choďte na kávu do Viedne a cestou si všímajte napríklad billboardy. A v zásade je jedno či prvoplánovo komerčné, politické, alebo kultúrne – aj tie „vypchávkové“ sú dobré! Vždy existujú dvaja: zadávateľ a tvorca. Aj koncoví užívatelia majú na úroveň trhu nezanedbateľný vplyv – je to proces, ktorý sa musí uskutočniť, nedá sa jednoducho preskočiť pár krokov a desiatky rokov dozrievania a vývoja.

Aké kontúry má ideálna cesta navrhnutého dizajnu zo súťaže k jeho aplikácii do sériovej výroby?
Výborná, pomaly tradičná a úplne nesprávna otázka. Chce sa mi povedať: výborne zlá otázka – a berte to ako pochvalu. Vystihli ste pointu nepoužiteľnosti čerstvých absolventov našich škôl. Bez zveličenia – je to symptomatická otázka. Takto to jednoducho nefunguje a sám som to týmto smerom veľakrát skúšal. Úspešný architekt „si navrhne“ dom, reštauráciu, kanceláriu tak, „aby sa mu páčila“, a potom na ňu hľadá zákazníka? Alebo je to skôr o tom, aby trpezlivo pochopil klientove potreby, prípadne mu ich pomohol objaviť a definovať?

Čo je potom dobrý dizajn?
Komerčne úspešný produktový dizajn úplne analogicky nesmie byť rozmaznané dieťa – jedináčik dizajnérovho ega. Oveľa viac je to výsledok zvedavej komunikácie a dlhodobý proces, do ktorého vstupujú klientove skúsenosti, požiadavky a sčasti aj nerealizovateľné sny, dostupné technológie, sila a pozícia značky na trhu – zoznam by bol veľmi dlhý. Druhý rodič má aj v tomto prípade svoj zmysel aj ťažko zastupiteľnú úlohu. Takže buď sa dizajnér súťažným exponátom veľmi NEPRAVDEPODOBNOU náhodou strafí do klientových požiadaviek a možností, alebo svojho klienta a jeho situáciu pozná tak intímne, že už prakticky je jeho dizajnérom, a vtedy nie je čo riešiť.

Čiže ani finalisti tejto súťaže nemajú šancu?   
„Navrhol som prekrásnu barovú stoličku, vyhral som serióznu cenu a aj môjmu profesorovi a celej rodine sa veľmi páči – potom sú všetci výrobcovia, ktorí ju nechcú vyrobiť jednoducho hlúpi a nerozumejú dizajnu! S takými primitívmi a nedovzdelancami ja (veľký a teraz konečne ocenený dizajnér) nebudem debatovať.“ Podobné vyhlásenia ma striedavo popudzujú i zabávajú. Súťaž je spoločensko-kultúrna záležitosť, zdravá na štúdium, porovnanie i sebareflexiu. Je to výborné cvičenie a v najlepšom prípade sa tým úspešnejším účastníkom podarí pomôcť svojmu PR. Potom sa môže stať, že ich osloví klient či zabehanejší kolega a oni dostanú šancu na spoluprácu v reálnom projekte. I keď väčšinou ide o MENEJ ATRAKTÍVNU záležitosť za VIAC peňazí. Víťazstvo teda vidím v inom smere: v ideálnom prípade totiž do sériovej výroby nevstupuje súťažný produkt, ale samotný autor.

Pavel MASOPUST, ArtD.narodil sa v roku 1975 v Jeseníkoch na severe Moravy a remeselne sa vzdelával v SUPŠ Uherské Hradiště. Po skončení štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (product design u prof. Františka Buriana) vystriedal niekoľko európskych dizajnérskych štúdií, aby založil vlastné product development štúdio Dr. PAVEL. To ponúka uplatnenie mladým výtvarníkom i konštruktérom a obsluhuje klientov v trojuholníku Bratislava, Praha, Viedeň.

Profesijné skúsenosti

2008 – 2013        Dr. PAVEL, product development studio
2007 – 2008        Johnson Controls, Trenčín, SK, interný Principal designer
2006 – 2007        Ford – Bertrandt Koeln DE Alias, interný dizajnér
2002 – 2006        Orion, leichtung Molecz und Sohn, Wien, AT, externý dizajnér
2002 – 2005        Compl-Let Senica, dizajnér a modelár
1998 – 1999        Euro BELL France, staz – dizajn cyklistickej helmy
1995 – 1998        Kosmea Bratislava, dizajnér, modelár

     
TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY