Štúdio Mjölk: Architekti sú často takí nudní ľudia

Štúdio Mjölk Jan Vondrák a Jan Mach sú dvaja usmievaví, priateľskí českí architekti. Spolu tvoria ateliér Mjölk v Liberci, kde svojim klientom „plnia najhlbšie túžby a ešte sa pri tom dobre bavia“. Radi stavajú rozhľadne, ideálne každú inak, a na fotografiách ich realizácií môžete naraziť na gorily či ľudské banány sediace na bare.

Uvoľnenosť a radosť, s akou vnímajú svoju prácu, perfektne ilustruje spôsob, akým prišli k názvu svojho ateliéru. Krok prvý, z česko­-švédskeho slovníka vybrali 10 najkrajších slov.

Krok druhý, ako to býva aj v súťaži krásy Miss, vybrali to úplne najkrajšie, Mjölk (mlieko). A bolo hotovo. Rozprávali sme sa s nimi o odvahe, rovnováhe medzi prácou a voľným časom, ale aj o nudnej architektúre, ktorú navrhujú smutní architekti.

Dopodrobna sme rozobrali ich online prezentáciu, najmä ich Reporty, v ktorých niekedy hovoria priamo ku klientom a niekedy zaznamenávajú osobné skúsenosti. Nakoniec sme rozobrali stavanie pamiatok i fakt, že medzi predstavami a realitou bude vždy rozdiel.

Štúdio Mjölk ste spoločne založili v roku 2008, hneď po skončení vysokej školy, čo nie je úplne bežné. Ako to prebiehalo? Kde ste na to zobrali odvahu? Ako ste vedeli, že to zvládnete?

Jan Vondrák (JV): Tá odvaha je väčšinou schovaná za neznalosťou samotného problému. Je veľmi príjemné, keď človek začína takúto vec a vôbec nič nevie. Takto vôbec nechápe, aké sú riziká, a ani si ich nedokáže pripustiť. Myslím, že táto neznalosť bola naším šťastím.

S Honzom sme boli spolu na škole už od prvého ročníka. V druhom ročníku sme si povedali, že si založíme ateliér, a našli sme mu meno. Tento plán sme teda mali už veľmi dlho, navyše sme boli dosť naivní, a teda hneď, ako sme skončili školu, sme ateliér založili ešte s ďalším kamarátom Pavlom.

Jan Mach (JM): Ak ide človek po škole niekam robiť, začína sa mu oveľa ťažšie. Zistí, čo vlastne znamená robiť tú prácu, a povie si „ty vole, tak to ne“. Keďže my sme to začali robiť hneď, tak nám to síce chvíľami pripadalo ťažké, ale hovorili sme si, že to už onedlho bude dobré a bude to pohoda. Trvalo to ale asi 5 rokov, kým to začala byť trochu pohoda. (smiech)

Zo spôsobu vašej prezentácie a komunikácie cítiť takú „ľahkosť“, s ktorou veci očividne robíte. Ostal vám takýto prístup aj po toľkých rokoch, čo máte svoj ateliér?

JM: Povedal by som, že je to stále lepšie a lepšie. JV: Myslím, že sa otvárame niekedy až priveľmi. (obaja sa smejú) Je to dobré, my chceme, aby nás tá práca bavila. Snažíme sa mať vo väčšine rozhodovaní voľnú ruku, či už ide o názvy našich firiem, alebo o prácu architekta. S tým je spojená aj naša prezentácia. Má cieliť na klientov, ktorí majú otvorenú hlavu a sú schopní akceptovať aj myšlienky, ktoré nie sú často úplne štandardné.

Vychádza to? Priťahuje to práve ľudí s humorom, ktorí sa dokážu baviť? Máte nejaké vtipné zážitky s klientmi?

JV: Takých máme veľa. Doteraz máme asi 350 projektov a za tými 350 projektmi je asi tak 350 úplne šialených klientov. (smiech) Napríklad, keď prišli k nám do bývalého ateliéru, kde sme mali boxovací vak, nepredstavili sa, ale začali boxovať do vaku.

A my sme vôbec nevedeli, čo sú to za ľudia. (smiech) Urobili sme už všelijaké veci, ale povedali sme si, že nebudeme robiť niečo len pre peniaze, že nás to musí primárne baviť. Niežeby na peniazoch vôbec nezáležalo, ale tá zábavnosť je určujúci faktor, či projekt zoberieme alebo nie.

Raz sme skúsili toto pravidlo zlomiť. Mali sme ruských klientov, s ktorými to od začiatku nevyzeralo moc dobre. Zadanie, ktoré mali, bolo dosť šialené, rovnako aj ich vkus a referencie, ale povedali sme si, že ich tú architektúru naučíme.

Že im budeme naše návrhy nosiť tak dlho, až kým si nevyberú niečo kvalitné. Skončilo to tak, že po šiestich mesiacoch úplne brutálnej práce sme im urobili vizualizácie s drakmi na vstupnej bráne, s kvetinami na oknách v šialených farbách v nejakom barokovom pseudonezmysle.

To bol posledný projekt, ktorý sme robili čisto pre peniaze. Nezačali sme ho robiť čisto pre peniaze, ale nakoniec to tak dopadlo. Takže z klientmi je to niekedy väčšia zábava, niekedy skôr väčší malér, ale vždy sú z toho príbehy, na ktorých sa človek s odstupom času zasmeje.

Na vašej stránke sa mi veľmi páčia Reporty, v ktorých napríklad píšete, že často sa s klientmi stanete priateľmi a potom má práca iný ráz a nádych. Ako často sa to stáva?

JV: 99 % klientov zostávajú našimi známymi a asi tak spolovice sa stávajú dobrými kamarátmi.

JM: Veľké množstvo projektov zanikne skôr, ako sa zrealizujú alebo rozbehnú. S tými ľuďmi sa už potom ďalej nestretneme. So súkromnými klientmi, ale aj s podnikateľmi či starostami obcí, s ktorými dotiahneme projekt do konca, je to iné. Počas stavby, ktorá môže trvať napríklad 3 roky, sa s klientom vidíme naozaj často. Tam potom musí vzniknúť osobný vzťah.

Človek ich potom považuje za priateľov… Teraz sme napríklad potrebovali na fotenie Vyhliadky v Rokytnici zohnať helmu a bobovú kombinézu. Zavolali sme starostovi, to je také prirodzené, a on všetko za 4 hodiny zohnal. Nejako to tam vykúzlil. Takto to funguje.

JV: To, čo je pre mňa ešte zaujímavé, je, že niektorí klienti si uvedomujú, že ten priateľský vzťah im poskytne z projektu viac. Vidia, že ak sa k nám viac priblížia, my im potom dáme viac. Skutočne sa mi zdá, že pár ľudí to robí programovo. (smiech)

Aká je kultúra vo vašom štúdiu?

JV: Náš ateliér funguje na dosť osobnej báze, teda sme taká akoby rodina. Je to veľmi príjemné. Poznáme schémy z iných kancelárií, vieme, ako to funguje v absolútne profesionálnom a chladnom ateliéri, aj to, ako to funguje vo veľmi rodinnom ateliéri.

My si medzi tým vyberáme takú vlastnú cestu, čo je jednoducho taký priateľský ateliér, kde sa ľudia neboja chodiť ráno do práce, jedenkrát za týždeň sa striedajú vo varení a majú chuť sa schádzať aj vo voľnom čase. To, že spolu trávime voľný čas, je dobrým dôkazom toho, že fungujeme správne, že my v rámci vedenia ateliéru vystupujeme priateľsky a zároveň že to tak vnímajú aj naši zamestnanci.

JM: Teraz dosť premýšľame nad veľkosťou nášho štúdia. Cítime, že by sme mohli byť o dosť väčší vzhľadom na množstvo práce, ktoré máme, ale nechceme, aby nás bolo o toľko viac, že už nebudeme môcť robiť to, čo nás baví, nedostaneme sa k tej tvorbe, ale budeme iba riadiť ľudí.

Sme teraz na takej hranici, kde nás baví zväčšovať sa, ale zároveň chceme osobne poznať všetkých ľudí, čo tu pracujú, a ich životy. Teraz je nás 12 a tá hranica bude asi okolo 20 ľudí. Z pozorovania iných kancelárií, kde je 40 či 60 ľudí, vieme, že tam to funguje už úplne inak.

O tých ľudí sa už stará niekto iný a šéfovia už tú architektúru nevymýšľajú. Celkom vedome nad tým uvažujeme, keďže sme si v našej histórii vyskúšali veľa možností, keď ľudia prichádzali a odchádzali.

Presuňme sa teraz k vašim projektom. Zaujali ma vaše rozhľadne, najmä fakt, že každá je úplne iná. Mohli by ste o nich niečo porozprávať?

JV: Hneď po založení ateliéru sme ešte nemali prácu, a tak sme si vymysleli, že nakreslíme rozhľadňu a skúsime ju niekde realizovať. Keď sme ju navrhli, začali sme obchádzať starostov a hneď prvý alebo druhý povedal, že to chce, a tak bola postavená „Věž Vokurka“.

Veľmi sa nám zapáčilo, že si môžeme takto sami iniciovať prácu. Architekti buď môžu čakať, kto príde, alebo môžu vystupovať nejakým spôsobom, môžu písať texty, lákať si klientov myšlienkovými pochodmi, alebo sa prezentovať veľmi špecifickými projektmi, aby si nalákali tých správnych klientov.

JM: Je to veľmi pekná práca, pretože je výtvarná. Človek si odpočinie od rodinných domov, kde rieši kuchyne a to, či sa mu vojdú všetky veci do skrine alebo či budú deti šťastné na schodoch. Zrazu rieši iba to, ako dostať ľudí o pár metrov vyššie a ako urobiť čo najzaujímavejšiu skulptúru.

Ľudia často hovoria, že tie rozhľadne staviame tak, že z nich ani nie je o toľko lepší výhľad, ako tam bol predtým, ale že sú samy osebe zaujímavým artefaktom, za ktorým ľudia idú, ktorý ich vytiahne do prírody. Baví nás, že sa nám vždy podarilo vymyslieť úplne inú vec.

Keby sa niekto pozrel na tých päť rozhľadní, ktoré už stoja, možno by ani nepovedal, že je to od jedného ateliéru, pretože každá je úplne iná, na nejakom inom princípe, podmienenom tým miestom alebo podľa toho, čo sme v tom čase riešili vo svojich myšlienkach. Ale to mi pripadá správne, je to taká naša cesta.

Predpokladám, že pri navrhovaní rozhľadní máte oveľa väčšiu voľnosť ako vo väčšine ostatných projektov, napríklad rodinných domov alebo kancelárií. Pomáhajú vám niekedy tie obmedzenia? Viem, že niekedy má človek problém vymyslieť niečo práve pre prílišnú voľnosť, nie je sa od čoho odraziť…

JV: Je to presne tak, ako hovoríte. Čím viac obmedzení, tým lepšie. Napríklad, keď sme obmedzení nejakou morfológiou pozemku alebo nejakým problémom v tom mieste a my to musíme vyriešiť, tak je to dobré. Keď sú to však obmedzenia od stavebného úradu na pomer strán domu a veľkosti okien, tak je to mizerné.

JM: Inými slovami, radi staviame na prudkom svahu. Vyvoláva to totiž potrebu zaujímavej architektúry, lebo sa treba vyrovnať s prírodnými podmienkami. Ale úplne nás hnevá, keď nám z CHKO hovoria, aký má byť pomer okien.

Myslíme si, že napríklad aj v Jizerkách môžu byť súčasné domy a nemusia mať chalupárske okná ako pred 150 rokmi, lebo nevieme prečo. To je rozdiel v tých obmedzeniach. Ak sú dané realitou, sú zaujímavé a inšpirujúce, ak sú dané úradmi, sú skôr otravné.

Čo ďalšie si všímate v architektúre, čo vás trápi alebo nad čím si lámete hlavu?

JM: Dosť nás trápi to, že najviac objemu, čo sa postaví, je ohromná nuda. Všetky developerské bytovky, kde sa predávajú byty, sú často navrhnuté tak, aby sa len otočili peniaze, a nevznikajú pri tom žiadne nové prostredia.

Navyše je to veľmi veľký objem, ktorý nám ako architektom uteká. Toto ma štve a zdá sa mi, že sme v tom dosť zabrzdení. Nestojí to viac alebo len o trošku viac, keď sa to urobí pekne, no je to veľmi dôležité, veď tam vyrastajú ľudia.

Vždy, keď sa postaví takáto hnusná bytovka, je to premrhaná šanca a ja ohromne trpím. V tomto by sa dal urobiť veľký posun, keby si všetci developeri a všetci okolo uvedomili, že tá pridaná hodnota toho, že to prostredie je navrhnuté skvele, je veľká.

Prečo je to podľa vás tak?

JM: Ľudia nevnímajú architektúru ako zábavu. Vy ste to celkom dobre povedali na začiatku, že keď sa pozriete na mnoho architektonických ateliérov, že nepôsobia tak ako náš. Architekti sú často takí nudní ľudia. Vždy, keď ideme na večierok a je tam veľa architektov, tak si hovoríme, čo tam budeme robiť.

Dôvodom toho podľa mňa je, že tá profesia je veľmi náročná a ide o veľa peňazí. Ľudia časom zvážnejú, pretože riešia ťažké veci a ťažké problémy. Keď riešim ťažké problémy, často ani ja nie som zábavný, ale utrápený.

JV: Tá profesia je regulárne náročná a málokto má ešte energiu na to, aby dokázal robiť nejakú osvetu alebo čokoľvek navyše.

Ako to, že vy máte energiu prinášať do toho aj tú zábavu alebo osvetu, ako ste to nazvali? Ako to, že vy to zvládate a toľko iných architektov nie?

JV: Je veľmi zaujímavé, že napríklad v našej komunite architektov máme radosť z každého postaveného domu. Nevnímame žiadnu konkurenciu, každá postavená budova ukazuje ľuďom, že stavať sa dá pekne a normálne. Zdá sa mi, že ľudia v našom veku, tie ateliéry, ktoré vznikli v rovnakom období, sú na tom dosť podobne a cítia to rovnako.

JM: Keď sa niekomu podarí postaviť dobrý dom alebo veľký dom v centre mesta, je to vždy oslava aj pre nás. Hovoríme si, že je dobré, keď ľudia uvidia, že sa to dá aj dobre.

Vráťme sa k tým Reportom, ktoré píšete vy, pán Vondrák, o ktorých si myslím, že sú neoddeliteľnou súčasťou toho, čím ste iní. V čom je pre vás písanie o vašich skúsenostiach prínosné? Majú aj tie texty nejaký cieľ alebo ide len o vaše zmýšľanie?

JV: Ide o to, aby sme ukázali, čo sme presne za ľudia. To, čo píšem v Reportoch, ukazuje, akým spôsobom pracujeme, a klientovi to ma ukázať, s kým prichádza do kontaktu. Tak ako hovoril aj Honza, väčšina architektonických štúdií má tú prezentáciu absolútne strohú a nudnú, je len výsekom ich práce.

Ja si však myslím, že keď s niekým spolupracujete na projekte, dostávate sa omnoho ďalej, až za horizont architektúry, kde je to omnoho osobnejšie. My sa chceme prezentovať tak, aby klient pochopil, čo ho čaká po všetkých stránkach.

JM: Tá prílišná profesionalita, ktorá je pri architektoch hodnotená ako taký „etalón architektovania“, ide mimo nás. Vôbec to nie je to, k čomu sa chceme dostať. Tieto pohľady Reportov do osobných vecí by mohli byť považované za neprofesionálne a niektorých klientov, ktorí si povedia, že takto sa profesionál nespráva, to môže aj odohnať. Ja si ale myslím, že tá prílišná profesionalita je nanič, pretože je studená a potom bude taká aj tá architektúra.

JV: Architektúra je veľmi osobná služba. A podľa mňa aj má byť osobná, pretože až potom to dostáva tie správne impulzy a je to zábavné. V tomto duchu sa nám veľmi páči téma úsmevnej architektúry.

JM: Čítali sme taký pekný teoretický text, ktorý hovoril o tom, že architektúra nie je vnímaná ako niečo, kam prídem a začnem sa usmievať. Tá najlepšia architektúra má väčšinou vyvolať nejaké ohromenie alebo vážnosť a skôr také tie „smrteľné stavy“. (smiech) Myslím si, že sa nám darí robiť aj takú úsmevnú architektúru. Napríklad naša Vyhliadka Růženka – je to taký divný bubák. Keď tam ľudia prídu, aj sa tak tvária, deti sa smejú, majú to rady

Myslíte si, že by radostnejší prístup k navrhovaniu a k architektúre mohol zmeniť veci aj na úrovni mesta?

JM: Áno. Na druhej strane je však ťažké tú pohodu okolo tej profesie vytvoriť, najmä ak sa bavíme o mestských priestoroch, kde sú rozhodnutia naviazané na politické procesy a mestské peniaze. Teraz je taký trend mať mestských architektov. Títo mestskí architekti sú extrémne vážni, pretože dostávajú poriadne zabrať.

Majú potrebný vkus, rozhodujú o verejných peniazoch a snažia sa zo zásady robiť v meste to dobro, ale všetci ich obviňujú z toho, že je to korupcia. Je to pre nich ťažká situácia a potom sú veľmi vážni a až takí smutní. Ale sú aj miesta, kde sa to darí. Na západe vznikajú projekty celých štvrtí, kde vidno, s akou radosťou to muselo vznikať. Aj oni to museli mať veľmi ťažké, ale výsledok pôsobí veselo. Takže dá sa to robiť aj takto…

JV: Ja si tiež myslím, že sa to dá do toho vniesť, ale je málo politikov, ktorí si uvedomujú, že keď sa stavia škôlka, má byť zábavná a deti má motivovať k rozvoju. Tu sa rekonštruujú staré komunistické škôlky, obaľujú sa do polystyrénu namiesto toho, aby sa postavila normálna škôlka, ktorá by bola vhodnejšia na výchovu detí.

Deti tam strávia 4 roky svojho života v tom najkreatívnejšom veku a potom, keď vyrastú, si budú napríklad spomínať na nejaké „prazážitky“ z toho priestoru. Aj ja to tak mám. Keď som bol dieťa, ohromovali ma niektoré veci a priestory. Aj napriek tomu, že si to neuvedomujeme, to v čom vyrastáme, nás veľmi ovplyvňuje

Myslíte si, že vo všeobecnosti sa architekti zamýšľajú nad tým, ako bude architektúra, ktorú vytvoria, ovplyvňovať ľudí, ktorí sa v nej budú pohybovať?

Alebo je to aspekt navrhovania, na ktorý už nezostáva čas? JV: Je veľmi dobré, keď si človek uvedomí, že stavia budúce pamiatky. Je dobré na to myslieť, robiť to poriadne a možno za 1 000 rokov z nich budú vykopávky. (smiech) Ak nájdu tú našu betónovú Vyhliadku Růženku, ten, kto ju vyhrabe o 1 000 rokov, si bude lámať hlavu nad tým, že „čo to bolo za civilizáciu, to fakt nechápem“. (smiech)

Keď navrhujete nejaký priestor, určite máte konkrétne predstavy o tom, ako bude potom ten priestor na človeka pôsobiť. Býva často rozdiel medzi tým, čo si predstavujete pri návrhu, a tým, ako je to potom v skutočnosti?

JM: Stáva sa to skoro vždy. Tá realita jedna k jednej je vždy prekvapivá, niekedy v dobrom zmysle slova, niekedy v trochu horšom. Pociťoval som napríklad veľkú radosť, keď sme nedávno dokončili jeden z našich projektov. Mal som nejaké očakávania od toho priestoru, ale bolo to ešte lepšie. Potom si človek neskromne povie, že to funguje.

JV: Na druhej strane si človek v jednom dome skromne povedal, že tých okien je tam veľa, až je to nepríjemné. Ale to je súčasť procesu. Starí architekti sú skúsenejší a mladí neskúsenejší. JM: Aj napriek tomu, že stále pozeráme do plánov a vieme dosť dobre odhadnúť a predstaviť si, čo sú to tri metre, kým tá vec nestojí, nevieme na 100 %, aké to bude.

Preto je dobré chodiť na stavbu počas procesu. Napríklad teraz vo Vimperku staviame „Továrnu Vavi“, stavbu kruhového tvaru. Keď boli dokončené ešte len základy, zdalo sa to byť veľmi veľké. Keď sa postavila strecha, pôsobila príliš tenko. Po zasklení sa opäť úplne zmenil dojem z toho priestoru. Ako pribúdajú vrstvy, dojem sa mení. Pri chodení na rozostavané projekty sa človek učí lepšie cítiť proporcie, niežeby si to uvedomoval, do hlavy to lezie samo.

Keď si počas stavebného procesu uvedomíte, že niečo nie je tak, ako ste zamýšľali, čo sa potom stane? Ako to komunikujete s klientom?

JM: Je dôležité povedať aj to, že takéto situácie sa stávajú vždy. Nie je stavba, na ktorej by bolo všetko tak, ako si to človek predstavoval. To sa nám nikdy nestalo. Neviem, či je to tým, že až tak zle projektujeme, ale myslím si, že je to bežné.

Niekedy to môže byť viac chyba z našej strany, že sme si niečo predstavili inak, ako to išlo urobiť, niekedy je to čisto chyba dodávateľov. V konečnom dôsledku ale ide o to naučiť sa s tým pracovať. „Keď sa niekde splavuje rieka, tie kamene prichádzajú a my ich musíme obísť a nestroskotať.“