Slovenskoooo

Odkaz štrajkujúcim učiteľom

Milí učitelia,
na vašu mzdu sa významnou mierou skladáme my pracovníci sektorov priemyslu, stavebníctva, poľnohospodárstva a služieb. Naše mzdy sú zdaňované viac ako 60 %. Nemáme tri mesiace prázdnin, nemôžeme si dovoliť ten luxus chodiť na ôsmu do práce a o druhej z práce. Často musíme chodiť na zmeny, čeliť prepúšťaniu, hľadať si novú prácu. Napriek tomu mnohí z nás nezarábajú toľko, čo vy. Žiadame vás, aby ste nežiadali zvyšovanie svojich platov na úkor zvyšovania našich daní.

Aj takto by mohol znieť odkaz pracujúcich v priemysle a službách našim učiteľom po tom, čo vláda sľúbila zvýšiť platy v školstve nad priemer platov v hospodárstve. Mohol, ale nebude. Zástupcovia zväzových odborov takto neuvažujú.

Školstvo

Kto to kedy vymyslel, že každý tretí mladý človek bude mať na Slovensku vysokoškolské vzdelanie ? Nepochybne oveľa lepšie organizovaný a významnejší štát, ako je Slovensko, štát Izrael, má veľmi nízky limit na vysokoškolsky vzdelávaných ľudí, ktorých je ochotný dotovať. Všetci tí, čo neprejdú neúprosným sitom prijímacích skúšok, si musia vysokoškolské vzdelanie zaplatiť v plnej výške. Za to tento štát ovláda mnohé high-tech technológie a nemusí si nahovárať, že početní absolventi vysokých škôl sa rovná vstupenke do tzv. znalostnej ekonomiky. Načo sú nám vysoké školy, ktoré vychovávajú nepotrebných absolventov nepotrebných oborov (napr. manažmentu, politológie a iných)? Koľko tu chceme mať právnikov a historikov ? Prečo majú na tento luxus prispievať robotníci a robotníčky za výrobnými pásmi?

Kto to kedy vymyslel, že generácia rodičov sa musí starať o synov a dcéry až do veku 26 rokov, a tak v snahe dostať ich „von z domu“ im zabezpečuje školy od výmyslu sveta? Čo to je, mať doma dospelého nepracujúceho potomka, pochopí iba rodič, ktorý sa so silným mladým mužom alebo ženou musí tiesniť v malom byte, kde si nepracujúci mladý človek postupne uzurpuje hlavné slovo a tak zneužíva zákon aj zodpovednosť rodičov. Mladý muž, ktorý nemá povinnosť – tak ako napríklad v štáte Izrael alebo vo Švajčiarsku – nastúpiť na výkon domobrany alebo vojenskej služby, nezíska návyky ani potrebný rešpekt, ak bude vychovávaný bez povinností. Zabezpečiť povinnosť pri nedostatku práce v spoločnosti a v malom byte je pre rodiča často dosť veľký problém. Škola je často ponúkaným riešením.

Všetci, čo sme prešli základnou vojenskou službou, sa zhodneme v názore, že pol roka takejto školy života je viac ako zopár semestrov a že by bolo potrebné, aby to zažil každý mladý muž. Odnepamäti sa predsa mladí lovci učili pri starých. Spoločne lovili a spoločne sa bránili. Na čo je tento nový zvyk nezaťažiť mladých mužov čo i len krátkou brannou povinnosťou? Komu má slúžiť toto pravidlo? Prečo má jedna generácia úplne stratiť návyk budovaný stáročia?

V tejto súvislosti mi napadá aj to, prečo by mali odchádzať do výsluhového dôchodku mladí štyridsiatnici, profesionálni vojaci, policajti a hasiči. Je to nespravodlivé voči mnohým ťažko pracujúcim členom spoločnosti, navyše, v mnohom by silové zložky predsa mohla nahradiť generácia mladých mužov v brannej povinnosti, pričom by mohla získavať prepotrebné návyky. Prečo by na pohodlné vysluhovanie vojakov a príjemný život študentov mali zarábať úbohé šičky so zárobkom 300 eur mesačne? Ako to, že nikto z politikov nerieši túto do neba volajúcu nespravodlivosť ? Alebo si tu niekto kupuje silové zložky a tým sa systematicky pripravuje na ľahké potlačenie nespokojného a schudobneného obyvateľstva?

Hospodárstvo

Ako to, že hospodárske benefity sa dávajú tak individuálne, ako sme toho svedkami? Aký má napríklad zmysel, aby firma La…er dostala dotáciu na výstavbu tehelne na Slovensku v čase keď firma. Wiene…ger tehelne na Slovensku zatvára? Alebo firma Sa…ung dostala dotáciu (už opäť), kým konkurenčná firma z Nového Mesta n. Váhom musela svojich zamestnancov prepustiť? Ako to, že tieto očividné disproporcie štát bez hanby vykrýva doslova zdieraním pracujúcich v priemysle, stavebníctve, poľnohospodárstve a službách, pretože ako inak ako zdieranie nazvať privlastňovanie viac ako 60 % ceny práce (asi 50 % prostredníctvom zamestnávateľa a zvyšok prostredníctvom DPH a spotrebných daní). Táto informácia získa na sile, ak k nej pridáme informáciu, že týmito vybratými peniazmi zo mzdy ľudí zamestnaných v priemysle, poľnohospodárstve, stavebníctve a službách štát sanuje až 46 % svojich príjmov (na porovnanie v susednom Rakúsku je to len 10 %). Prečo musíme z týchto draho zarobených peňazí dotovať inštitúcie, ktorých zmysel je nám neznámy a význam pochybný (napr. SAV?)?  

Prečo na Slovensku vzniká tak málo vlastných značiek a prečo sa viac-menej uspokojujeme s tým, že len prenajímame priestor zahraničným filiálkam, ktoré tu budujú zväčša len výrobné linky ? Komu potom majú slúžiť draho dochovaní vysokoškoláci? Neskončia mnohí z nich pri výrobných pásoch? Hrôza ma prenikne vždy, keď si pomyslím, čo tu bude, až raz tieto filiálky odtiaľto odídu… huh, radšej nemyslieť…
Dokedy sa chceme utešovať týmto a nevšímať si absolútnu závislosť, ktorá sa tu postupne buduje (žiadna domobrana, žiadne vlastné značky, zopár eur z Únie na chodníky a cesty, t. j. na zapchatie úst) a ktorej dôsledky raz môžu byť omračujúce?

Sledujem nálady, ktoré ženú do ulíc lekárov, učiteľov a najnovšie aj študentov. Uvažujem, či možno čoskoro nepríde čas, aby po lekároch, učiteľoch a študentoch vytiahli do ulíc aj ľudia práce… Tí ľudia, ktorí svojimi vysokými odvodmi a nízkymi platmi musia politikom udržovať ilúziu krajiny, ktorá svojím zdravotníctvom, školstvom, dôchodkami, ale hlavne sociálnymi dávkami patrí medzi „európsky výber“. Tí ľudia, ktorí zväčša musia veľmi tvrdo pracovať, ktorí zarábajú tak žalostne málo a ktorým sa berie tak veľmi veľa, ktorí na svojich pleciach nesú košatú štátnu správu a zdá sa, že aj prebujnené a zaostalé školstvo, nespravodlivé a neprehľadné zdravotníctvo a aparát polície a súdov, na ktorých ani nemám pomenovanie, títo ľudia sa dnes ticho prizerajú, ako štrajkujú tí, na ktorých mzdy prispievajú svojou zväčša ťažkou prácou robotníka. Možno neprispievajú dosť, a tak mzdy učiteľov a lekárov sú nízke. Lenže ruku na srdce, má sa týmto ľudom stojacim pri montážnych linkách a šijacích strojoch zobrať ešte viac? Má sa viac zobrať stavbárom, poľnohospodárom, teda tým, ktorí dnes za svoju ťažkú drinu dostávajú tak žalostne málo?

Po dvadsiatich dvoch rokoch v podnikaní som prišiel k záveru, že podnikanie v malej, zle zákonmi (a ich dodržiavaním) vystuženej krajine má svoje limity. A obmedzený zmysel. Postupne, tak ako sa zisky firiem znižujú, sa dominantným akcionárom v nich nepriamo stáva štát. Ten štát, ktorý s týmito ťažko zarobenými peniazmi potom narába tak zúfalo nehospodárne. Poznanie, ktoré každého podnikateľa (a hospodára) núti zamyslieť sa. V čase, keď domácim firmám – obrazne povedané – tečie do topánok, im štát namiesto pomoci nakladá ďalšie bremená v podobe Zákonníka práce, daní, neriešenia zúfalého stavu súdnictva a nekoncepčného prijímania tvrdých noriem ovplyvňujúcich biznis.

Politici sa radi oháňajú pojmom solidárnosť. Solidárni musia byť aktívni s neaktívnymi, schopní s neschopnými, bohatí s chudobnými. Občas sa pýtam, či má solidárnosť nejakú medzu? Ak to berieme v zmysle biblickom, pochopiteľne nemá. Ak sa na to ale pozeráme cez ekonomiku, tvrdím, že má. Určite existuje niekde medza, keď platiť dane prestane mať zmysel.

Nad zmyslom platenia daní sa musí zamyslieť každý, kto navštívi lekára, súd alebo sa uchádza o štátnu zákazku. Vtedy každý pochopí, že solidárnosť má zvláštnu pachuť. Že je tu akási jednosmerka. Štát nedbá na to, koľko mu aktívny jedinec, resp. firma odviedla peňazí, a starostlivosť, spravodlivosť aj zákazku dá spravidla podľa kritéria „opäť odveď“ – konkrétnemu štátnemu úradníkovi (či jeho lobistovi) sudcovi, lekárovi. Štát totiž nie je niekto. Neocení, nepochváli, nepamätá si.

Každý deň sa môžeme presviedčať, ako sa hospodári s peniazmi, ktoré sme štátu odovzdali.
Raz je to dotácia vybranému podniku, inokedy pridelenie zákazky tej správnej firme. Ťažko sedliackym rozumom pochopiť, aký zmysel má v zdravej ekonomike kupovať dotáciou jedného na úkor iného a pritom korumpovať tretieho a či je vôbec takýto princíp zlučiteľný s pojmom zdravé ekonomické prostredie, alebo ide len o novú formu socializmu (čím ďalej, tým viac si myslím, že je to práve o tom socializme). Prečo napríklad štát neorganizuje súťaž tak ako každý dobrý obchodník v duchu: Kto dal mne (štátu dane), tomu dám aj ja – napríklad štátnu zákazku. V obchode sa to volá „množstevný bonus“. Štátne zákazky a dotácie najviac krivia charakter štátnych úradníkov. Absolútna beztrestnosť a absencia nástrojov zamedzujúcim tomuto nežiaducemu javu, napríklad preukazovanie pôvodu majetku, umožňuje tomuto druhu pracovať na svojom osobnom blahobyte – nielen beztrestne, ale aj bez obáv (už viac ako dvadsať rokov).

Politici a aj odborári sa radi nechávajú počuť, ako treba chrániť zamestnancov. Kto však vie ochrániť zamestnancov lepšie ako slušný zamestnávateľ? Lenže ako ich má chrániť, keď štát nevie zabezpečiť, aby nezaplatené faktúry boli vymožiteľné súdom, aby sa zo zákona nemohli uzatvárať zmluvy, ktoré zneužívajú dominantné postavenie, aby štátnu zákazku nedostávali firmy s pochybnou povesťou. Lenže, milý štát, pokiaľ to tak bude, budeš mať problém. Podvodníci ti platiť dane nebudú a tí slušní buď už nemajú z čoho, alebo už nechcú, pretože si ich sklamal. Sklamal si ich vždy, keď si dával dotáciu ich konkurencii, keď si dával zákazky „svojim“, keď si nedokázal zabezpečiť, aby prevody firiem na biele kone a tunelovanie firiem bolo trestné, aby učiteľov a štátnych zamestnancov nebolo viac, „než je radno“. Atď. atď.

Dalo by sa písať ešte dlho o tom, ako a prečo sme neúspešní – ako štát i ako národ. Pretože mať samostatnosť (v čase, keď ju ostaní majú už stáročia) a byť v takzvanom elitnom klube, čo politici, vládni aj opoziční, radi predávajú ako svoju zásluhu, je jedna stránka mince. Byť na chvoste všetkých významných kritérií, ako je vymožiteľnosť práva, korupčnosť prostredia, schopnosť vyberať dane, životná úroveň obyvateľstva, je druhá stránka mince, o ktorej politici, najmä tí vládni, nehovoria radi. 
 

Stavebníctvo

Nemôžem sa vyjadrovať ku všetkým oblastiam ekonomiky a života, pretože sa necítim byť odborníkom. Čomu, myslím si, rozumiem, je sektor stavebníctva, v ktorom pôsobím, pomaly tridsať rokov. Je pravda, že doteraz ani jeden minister, ktorý mal na starosti tento rezort, nebol brandžový odborník, a tak náš sektor nikdy nemal vo vláde zástancu, odborníka, a možno aj preto trpí takými úžasnými neduhmi. Tvrdí sa, že tento rezort je postihnutý najmä nedostatkom práce. Ja mám iný názor. Tento rezort je postihnutý najmä nedostatkom dobrých pravidiel a zákonov.

Tak ako píšem hore a poukazujem na nezmyselné pravidlá v spoločnosti, pokúsim sa poukázať aj na nezmyselné pravidlá v sektore stavebníctvo.

1. Okrem diaľnic a inžinierskych diel štát nedokázal prijať účinné normy či vybudiť záujem investorov o iné typologické objekty, ako sú napríklad nájomné byty či hromadné garáže na socialistických sídliskách (ale aj pri nemocniciach a železničných staniciach), ktoré nestaviame, a tak si neustále uberáme zo zelene v sídlach výstavbou parkovísk alebo škaredých a neefektívnych radových garáží, čím postupne degradujeme naše životné prostredie. Nekultivujeme krajinu, nebudujeme v potrebnom počte ekologické, ale ani kultúrne diela atď. atď.

2. Dlhodobo sa nevenujeme dostatočne výstavbe bytov. Nemáme prijaté jednoduché a účinné pravidlá, ako zabezpečiť, aby si aj mladí a slabo zarábajúci ľudia dokázali zabezpečiť bývanie v mieste, kde nájdu prácu. Trpí tým celý systém sociálnych vzťahov, klesá natalita pri tých skupinách, ktoré sú ochotné zodpovedne vychovávať svoje deti a trpia aj rodiny, keď sa v malom priestore musia tlačiť tri a niekedy aj štyri generácie. Dovolím si tvrdiť, že infantilný program nájomných bytov so znakmi socialistickej ekonomickej teórie je nerekonštruovateľný a treba ho celý zrušiť (držím palce štátnemu tajomníkovi Palkovi, ktorý má túto úlohu v popise práce). Nedostatočné odborové pravidlá v oblasti týkajúcej sa bytovej politiky – napríklad nemožnosť odpisovať v daňovom priznaní investíciu, ktorou nesporne byt aj rodinný dom je, resp. rekonštrukciu bytu – silne podporujú sivú ekonomiku. (Prečo by som platil remeselníkovi napríklad za obloženie kúpeľne alebo za novú kuchynskú linku faktúru aj s DPH ?) Niekedy mám pocit, že je to naschvál, že je to preto, aby mal remeselník do čoho pichnúť a aby sa niekedy aj úradník daňového úradu mohol opýtať: nedá sa bez DPH? Doslova smrteľne pôsobí vysoká sadzba DPH pri nadobudnutí nového bytu. Ak si pomyslím, že pri kúpe bytu – jedinečnej a často neopakovateľnej investícii svojho druhu, potrebnej na vznik rodiny, sa mladý človek musí zaviazať odovzdať štátu príjem, ktorý nadobudne za tri, možno štyri roky svojho života, tak to je nepochybne alarmujúca skutočnosť. (Nostalgicky si spomínam pri tejto príležitosti na socialistický model starostlivosti o bývanie a mladú rodinu…) Aj preto sa dnes predávajú byty na faktúru a aj na drevo v pomere, na ktorom sa predávajúca strana dohodne so stranou kupujúcou… preto väčšina remeselníckych prác je platená súkromným sektorom na drevo.

3. Samostatnou kategóriu je nie zlá vymožiteľnosť, ale doslova nevymožiteľnosť práva. Vyšetrovatelia a prokurátori nepovažujú dlhodobé neplatenie faktúr inak živej firmy, tzv. uprednostňovanie veriteľa, za trestný čin, hoci je uvedený v trestnom poriadku. Reštrukturalizáciu, ktorá začala slúžiť čoraz väčšej skupine vlastníkov na beztrestné okrádanie svojich obchodných partnerov, si politickí manažéri štátu zatiaľ asi nevšimli. Daňové úrady nezaujíma vysoký životný štandard niektorých nepracujúcich jednotlivcov a prevody firiem na biele kone, pričom sa neplatia nielen faktúry dodávateľov, ale ani dane a odvody atď. atď.
Zlá vymožiteľnosť práva bude spôsobovať, že čoraz viac ľudí bude bez práce a že čoraz viac ľudí bude brať spravodlivosť do vlastných rúk.

4. Zmeny v Zákonníku práce. Zákonodarcovia ako keby si nevšimli, že okrem montážnych liniek sú na Slovensku aj sezónne sektory, ako je stavebníctvo a poľnohospodárstvo, ktoré v týchto dňoch majú na svedomí hromadné prepúšťania v sektore, ktorý trpí nedostatkom práce a je známy neobyčajnou nárazovosťou práce .

5. Verejné obstarávanie. Toto je samostatná a dnes skloňovaná kategória (som zvedavý, čo nakoniec parlament v tejto oblasti predstaví). Mne osobne prekáža, že štát sa správa, ako by nemal pamäť. Nedá zákazku tomu, kto zamestnáva, a teda odvádza do štátneho rozpočtu (podieľa sa tak na spomínaných 46 % všetkých štátnych príjmov), kto platí dane a odvody, naopak ,často sa dostávajú k štátnej zákazke  „jednoosobové“ eseročky pochybnej povesti aj minulosti. Téza, že najlacnejšie je najvýhodnejšie, je scestná. Najlacnejší môže byť aj ten, kto nezaplatí svojich zamestnancov, subdodávateľov, a dokonca aj odvody a dane. Pýtam sa: je naozaj pre štát takýto subjekt najvýhodnejší?

6. Strategické uvažovanie o územnom plánovaní. Je asi nespochybniteľné, že územie v okolí Bratislavy má na rozvoj, a teda aj na zvyšovanie počtu obyvateľstva oveľa väčšie predpoklady ako iné regióny Slovenska (nikdy nepochopím, prečo sme museli malé Slovensko „nakrájať“ na tak veľa krajov). Tomuto faktu sa na takom malom území, ako je Slovensko, netreba brániť, napríklad hľadaním rôznych osobitých podpôr pre tzv. hladové doliny. Tieto podpory sa v zásade môžu len stratiť v neefektívnych projektoch, často vymyslených len pre projekt sám. Alebo snáď predpokladáme, že celé Slovensko môže mať taký potenciál ako Bratislava a že napríklad diaľnica vedená južným Slovenskom môže doniesť do Lučenca rovnaký dostatok pracovnej príležitosti, ako má dnes západ Slovenska?

7. Samostatnou kategóriou je stavebný zákon a systém vydávania stanovísk príslušných orgánov potrebných na legalizáciu stavebného procesu. Ak nebudú stavebné úrady nezávislé zložky štátnej správy a ak sa nedokáže prijať séria účinných opatrení tak, aby sa stanoviská tých, ktorých sa to týka, nevyužívali na vydieranie stavebníka, bude sa na Slovensku investovať a stavať mimoriadne ťažko.

8. Ťažko sa bude stavať aj bez účinných a dlhodobých politík. Stačí poukázať na fakt, ako sa v poslednom čase menilo pravidlo o platení za vyňatie poľnohospodárskej pôdy alebo pravidlo majetkovej dane (tak zúfalo diferencovanej, že podnikateľský subjekt nakoniec na istých miestach za obstavaný meter musí platiť aj 100-násobok toho čo občan, a to len v záujem zvolenia tej istej miestnej politickej garnitúry, ktorá potrebuje voliča, a nie toho, kto dane platí), a každý pochopí, ako ťažko je dlhodobo si pripravovať stratégiu v prostredí, ktoré neustále mení pravidlá. 

9. Všetko hore uvedené súvisí aj s množstvom peňazí v sektore. V tomto a v minulom storočí dokázali aj malé, ale dobre organizované štáty, že môžu byť veľké, ak dokážu odstrániť korupciu a zavedú dobré pravidlá. Tie okrem iného znamenajú, že stavebníctvo má dosť práce a zamestnáva dosť značnú časť populácie. My tento druh (nebáť sa a nekradnúť) reorganizácie spoločnosti potrebujeme ako soľ. Potrebujeme kultivovať túto krajinu, aby sem našiel cestu turista zvyknutý na poriadok a bezpečnosť – to ale znamená zapojiť do očisty krajiny aj tých, čo poberajú sociálne dávky… atď. atď.

Na zlepšenie stavu potrebujeme lepšie než len dobré pravidlá a potrebujeme ich, žiaľ, zmeniť strašne veľa. Prikláňam sa k tým, ktorí tvrdia, že to nepôjde bez toho, aby sa štát nezadefinoval odznova. Neviem si inak predstav, ako by sa svojich výhod vzdávali policajti, sudcovia, notári, televízny herci a iní, ktorým zmena po roku 1989 priniesla nevídané výhody.

Pravidlá, pravidlá a ešte raz pravidlá a ich dodržiavanie. Alfa a omega. Vždy to tak bolo je a bude… bez nich sa dopredu nepohneme. Otázka je, ako ich dosiahnuť. Žiaľ, na túto otázku nepoznám odpoveď…

Ing. arch. Pavol Kollár
Ilustračné foto: SITA/Jozef Jakubčo

–>–>