image 99680 25 v2
Galéria(12)

Plusminus Architects: Internet učí klientov vidieť veci povrchne, obrázkovo

Sú dvaja a na rozdiel od mnohých kolegov architektov sa neberú príliš vážne. S členmi úspešného bratislavského ateliéru Plusminus Architects sme sa porozprávali o tom, čo tvorí ozajstné mesto, ako klientov mení internet a prečo je kvalita obytných stavieb na Slovensku na rekordne nízkej úrovni. Na otázky odpovedali architekti Maroš Fečík (hlavné slovo) a Filip Kandravý (morálna podpora od rozrobeného projektu).

01
02
03
04
05
06
06 Iasai
07

Maroš, ty si taký váš hovorca, veľa ľudí ani netuší, že pracuješ spolu s Filipom. Koľko vás v Plusminus Architects naozaj je?
Sme dvaja a máme ešte dvoch externistov. Ale sedia tu s nami aj iní kreatívni ľudia. Náš ateliér je taký „coworkingový“ priestor.

Mala by som sa spýtať na vaše začiatky.
Ale, to si už nikto nepamätá…

Veď práve, musíme to niekde zaznamenať.
A kto to bude čítať? Ale ak, tak skúsme ten systém, ktorý pred sto rokmi vymyslel magazín Schöner Wohnen – máš obrázok a pod ten dáš dlhšie vysvetlenie „Na obrázku vidíte:“. To všetci prečítajú. Aj my tak čítame. Dnes inak nemáš čas. Niekedy sme si kúpili knižku, aby sme si pozreli tri domy. Teraz otvoríš internet, máš tam 17 nových realizácií, urobíš len klik – klik – klik a ideš ďalej, lebo kto by sa tomu venoval? Všetko je preplnené informáciami.

Tak keď už sme pri tom, vzťah k tlačeným časopisom máš aký?
Podľa mňa je papierový časopis strašne dobrá vec, ale zase my sa na to pozeráme z nášho hľadiska ako architekti. Myslím si, že veľmi fajn je, keď je časopis monografický, o jednej stavbe, o jednom autorovi alebo o jednej téme. Čitateľné pôdorysy, rezy, fajnová grafika, dobrý rozhovor. Taký „slow reading“, kde máš pocit, že to má hodnotu. To je typ časopisu, v ktorom si dobrovoľne prečítam aj celý článok. Dobrý tlačený časopis je opak internetu. A v dnešnej dobe má zmysel. Ale nikomu sa už nechce veľmi písať, či?

Je nás zopár… ale veď aj ty si písal.
Ja keď som písal, to bolo nadlho. A ešte neuraziť niekoho… Na niektorých kolegov máme svoj názor. Máme svoju… výberovú skupinu! (Smiech.)

Nuž, tak prezraď niekoho, na koho tvorbu máš ťažké srdce.
Oh, to nemá zmysel. Architekti sa vedia uraziť. Ako všade, aj tu je len pár kvalitných vecí. To ostatné je také smutné. A písať o tom je čistá strata času.

Ale lepší sa to, nie?
V priemere je to s kvalitou architektúry určite lepšie, než to bývalo. Ale stále je veľmi veľa nepekných projektov. Zober si napríklad CE.ZA.AR-a. V kategóriách ako rodinné domy sú veci, ktoré sú trebárs porovnateľné s Rakúskom. Niečo je lepšie, niečo horšie, ale v podstate s tou európskou architektúrou porovnateľné. Ale to, čo dnes vidíme v bytovkách, je… neviem ani s čím to porovnať…

To znie drsne.
Podľa mňa je to hanba. Tieto „objemy“, čo sa dnes stavajú, to niekedy nemá ani poriadny pôdorys. Je to trochu smutné, lebo najväčšia oblasť stavebníctva v Bratislave sú momentálne asi bytové domy, už nie kancelárske budovy. Na našom trhu sa dnes predá všetko. Nulová náročnosť spotrebiteľa nenúti developerov robiť niečo navyše. Ja nie som proti tomu, aby sme robili minimálne byty, lebo aj to je dôležitý a zaujímavý segment, ale byt stále musí mať nejakú hodnotu. Ono, aj zlý byt sa vždy dá niekomu prenajať. Ale chceme ich robiť? Možno znova príde nejaká kríza, pri ktorej sa klienti zobudia a za svoje peniaze budú chcieť trošku viac.

Čo novým bytom väčšinou chýba?
Nie sú dosť veľké, majú predpotopnú dispozíciu, nie sú v dobrom projekte, v dome, ktorý nejako vyzerá, ktorý je na dobrej adrese a je súčasťou mesta. Máme známych, ktorí chcú kúpiť nový byt v Bratislave. Chcú tam mať pohodlie, dobrý balkón alebo terasu, chcú vedieť zaparkovať, mať garáž, denné svetlo, fajn lokalitu – a nevieme taký byt nájsť. A to je ich tu toľko nových. Jeden z mála dobrých projektov je bytový dom na Dunajskej, ktorý dokončovali GutGut. To je tehlový dom, kde je dobré parkovanie, sú tam terasy, balkóny, má dvor, je to v normálnom pulzujúcom meste. Keď hľadám bývanie, tak hľadám mesto. Mesto sa v Bratislave končí niekde pri Poluse.

Čím to je? Mierkou, kultúrnym životom v centre?
Nie, nie. Jednoducho tam chýba tá substancia. Správne mesto má atmosféru, čaro, je to magické miesto, domy majú na sebe stáročné vrstvy. Mesto musí jednoducho mať svoju štruktúru a vrstvy.

Nejakého génia loci.
No jasné, musí tu byť niečo, čo mi učaruje. Keď je človek trošku citlivý, keď vie, že mu záleží na tom, ako býva, tak musí skončiť v širšom centre. Lebo vlastne nevie bývať nikde inde. Ale v poslednej dobe to ožilo na Krížnej a Karadžičovej. Keď sme v tej časti ako študenti bývali na „Belojanise“, tak som mal pocit, že je to taký mŕtvy úsek. Ale ľudia sa toho chytili, oživili a radi tam bývajú. Aj štvrť okolo „Jakubáku“ – Jakubovho námestia – je také dobré miesto na život.

Keď už si spomínal študentské časy na internáte Nikosa Belojanisa, vráťme sa k začiatkom Plusminus. Začínal si ešte na škole?
Počas školy som robil v ateliéri Bogár Králik Urban, u nich som bol nejaké dva-tri roky. Ale keď som v deväťdesiatom siedmom skončil školu, začal som pracovať hneď na druhý deň u seba. Na promóciách za mnou prišiel kamarát maliar a grafik Stano Stankoci. Na Partizánskej mal kedysi taký maličký (23 m2) ateliér s výhľadom do záhrady u architekta Juraja Luptáka v dome. Zastavil ma a vraví: „Mám pre teba ateliér, ja som si urobil jeden doma, využi ten priestor, na začiatok je to dobré.“ Tak som sa tam nasťahoval.

Dobré! A s akými projektmi si začal?
Ešte na škole sme robili súťaž na prerábanie priestorov pre banky. Myslím, že sme boli nejakí druhí či tretí. Títo bankári si nás potom všetkých zavolali a každému dali nejakú robotu, takže rovno na druhý deň sme začali kresliť. Bol to dobrý začiatok a dosť veľká zábava – vieš, nulové skúsenosti a v tom ranom mečiarizme bolo každý deň všetko inak.

A po bankách?
Nejaký čas som v tom ateliéri sedával sám a potom ma zavolal Roman Halmi (s ktorým sme ešte počas školy spolupracovali) k Dušanovi Fišerovi. Oni vtedy robili nákupné centrum Polus. Tam som sa zoznámil so Števom Polakovičom. Z projektu sme nakoniec so Števom odišli a založili si ateliér. O nejaké dva – tri mesiace sa pridal aj Roman, a tak sme v tých 23 m2 sedeli traja – ateliér Fečík Halmi Polakovič. Po dvoch rokoch sme sa presunuli sem na Grösslingovú, v čísle 47 sme mali kanceláriu s výhľadom na dvor. Potom sme sedeli na Palackého, na Mostovej… motali sme sa po týchto staromestských uliciach.

A prečo ste zanechali ten projekt Polusu?
To bolo také zábavné zadanie. Robili sme ho spolu s kanadskými architektmi. My sme sa všemožne snažili urobiť ho po svojom. Oni to po nás prerábali, my sme ho zase navrhli po svojom a oni to po nás, samozrejme, znova prerábali. Mali celkom jasnú predstavu o tom, ako to má vyzerať. No a my sme mali celkom jasnú predstavu o tom, ako to určite vyzerať nemá, takže sme sa veľa naťahovali. A nejako to nefungovalo.

Čím sa líšila tá vaša predstava?
No… my sme tam kreslili úplne iné domy. Ale že úplne iné (smiech). Odišli sme v tom čase, keď sa to podávalo na úrady. Potom sme chvíľku mali ateliér FHP. Vyhrali sme spolu súťaž Europan 5, ktorá sa nerealizovala, a porobili sme spolu aj kadečo ďalšie. Bolo to veľmi fajn obdobie. Potom sme sa rozišli. Teda, ja som odišiel.

Chcel si robiť na vlastných projektoch?
O to ani nešlo. Nejako sme stratili spoločnú niť…Ale chalanom stále veľmi fandím, robia to najlepšie, čo tu vzniká.

A teraz je tu Plusminus. Mimochodom, máte dobrú webovú stránku. Akurát je v angličtine. Máte aj slovenskú verziu?
Nie, nestihli sme urobiť.

Stránka potrebuje robotu. Aj sociálne siete ako Facebook.
Facebook bol výborný nástroj na expozíciu. Ľudia si ťa vďaka Facebooku pamätali. Dnes, ako sa tá aplikácia zmenila, tak ho už vôbec nepoužívam. Teraz je živý Instagram, ale tiež bude za chvíľu vyzerať ako Facebook. Ja mám pocit, že ten základ pre klientov má byť dobrá stránka. Ľudia tam prídu, vidia, čo robíš, prezrú si projekty a prečítajú si o nich. Mnohí architekti si dajú na stránku len jeden záber z projektu alebo ti ukážu dva lyrické obrázky. Môže byť, ale mne ako architektovi to nestačí.

Myslíš, že aj klienti hľadajú takéto podrobnosti?
Počuj, neuveriteľne! Chodia za nami ľudia, čo majú všetky naše projekty kompletne naštudované. Potom nám hovoria: „Vieš, tam v tom jednom pôdoryse, tam, kde máš záchod, tam sa odbočuje k tej kuchyni, to riešenie sa mi veľmi páčilo.“ A ja si tak potichu hovorím: „Ježiš, aký pôdorys? Ten si ani nepamätám.“ A oni každý večer doma študujú, ako to máme navrhnuté. Až pozeráš, ako to ľudia prežívajú.

Boli klienti takí aj predtým, či toto je nejaký nový živočíšny druh?
Poväčšine sú takí teraz. Možno je to všeobecne ten typ ľudí, čo potom služby architekta vyhľadáva. Ale možno je to tak, že čo si pýtaš, to dostaneš. Čo ukazuješ ľuďom, to od teba potom vlastne chcú. Mám pocit, že to, že za nami chodia ľudia, čo si podklady dopodrobna prezerajú, s tým naším prístupom k webovým stránkam nejako súvisí. Na druhej strane, táto internetová doba má aj tienisté stránky.

Aké?
Vieš čo, ľudia sú už „zmagorení“ z Pinterestu a podobných obrázkových služieb. Už k nám štandardne chodia s tými zátišiami, kde sú na poličke vystavené pekné knihy a dekorácie. Ale keď ideme robiť dom, je to predsa totálna banalita. Odvedie ich to od dôležitých vecí, nad ktorými by mali rozmýšľať. Unikajú im súvislosti – napríklad, že ten dom má byť videný v nejakom kontexte, je aj na nejakom pozemku. A oni riešia roh v izbe. No a občas sa stane, že ti ukazujú dva obrázky, o jednom ti hovoria, ako sa im páči, a o druhom, že ten sa im strašne nepáči. Lenže ja medzi tým rozdiel nevidím – lebo sú to fotografie z toho istého domu, akurát každá z inej izby! Internet ich učí vidieť veci povrchne, obrázkovo.

Možno by im pomohlo prejsť sa v nejakej realizácii, aby tie súvislosti pochopili.
Jasné, potrebujú to zažiť. Ja to teraz robím takto: Keď máme nových klientov, ktorí chcú vidieť, čo sme robili, tak ich beriem na návštevu po našich hotových domoch. Minule som doniesol domácej kvety, lebo už sme s niekým prišli piatykrát…

Architektúra nie je obraz z galérie, ktorý buď berieš, alebo neberieš. Je to vec, ktorá pre niekoho vzniká.

Aký to má efekt na tých nových klientov? Čo sa im na tých realizáciách najviac páči?
Je to rôzne. Skôr sa tak utvrdia, že sa o nich vieme postarať, že to bude dobré. Vieš, pozrú si na webe napríklad ten dom na Dlhých dieloch a hovoria nám: „Bože, to má takú hroznú tmavú fasádu!“ Potom si nájdu náš drevený domček vo Vrakuni a vravia, že je super, že taký by chceli. Keď naozaj vidia obidva, tak zistia, že sú oba v pohode. Presne ten pocit dôvery potrebujú získať.

Funguje to pri všetkých klientoch?
Pri niektorých je to extradôležité. Sú vystrašení. A to ich učíme aj my, architekti – hlavne tí, ktorí majú pocit, že architekt nerobí domy pre ľudí, ale pomníky samému sebe. Klienti potom často prídu s takou bázňou, že by chceli dom od nás, lebo sa im páči, ale hanbia sa povedať, že by ho chceli inak, lebo toho betónu už je tam na nich veľa. A teraz im vysvetli, že to neznamená, že sú odsúdení mať betónový dom. My robíme aj drevené domy, aj omietané, aj tehlové… Architektúra nie je obraz z galérie, ktorý buď berieš, alebo neberieš. Je to vec, ktorá pre niekoho vzniká. A presne to poprechádzanie sa po realizáciách pomôže, uvoľní. Dovtedy majú klienti pocit, že keď sa na teba už raz „uviažu“, tak dostanú len to, čo si už urobil doteraz.

Povedz mi o podniku Iasai na Hviezdoslavovom námestí. Ten ste nedávno dokončili.
Iasai je výborný food bar. Robia ramen a moderné aj klasické sushi. Šéf kuchyne je Tomáš Lysý, ktorý bol odborník na sushi v reštaurácii Fou Zoo. Iasai treba ísť vyskúšať, majú v jedálničku stále niečo nové. Raz v lete sme tam Tomáša aj s kolegami kuchármi našli s kopou ihličia. Vraveli, že idú robiť smrekovú zmrzlinu. Mysleli sme si, že si robia srandu, ale naozaj, o dva týždne bola zmrzlina, ktorá chutila po ihličnatom lese. Oni to ihličie nejako fermentovali a pripravovali. Malo to úspech.

Iasai je teda taká mladšia sestra Fou Zoo?
V podstate. Fou Zoo je „fine dining“, kam si naplánuješ cestu. Teraz chcel majiteľ urobiť niečo, čo bude prístupnejšie, viac kamarátske, ale stále kvalitné. Aby tam ľudia počas obeda len tak vošli, dali si trebárs len polievku a cítili sa uvoľnene. Preto sme aj hlavný priestor koncipovali okolo stredového baru. Pointa je, že posledné prípravy jedla sa robia rovno pred zákazníkmi pri bare. Malo to byť také trošku komunikatívne. Vidíš kuchára, prípravu, môžete sa pri tom spolu rozprávať.

Funguje to?
Funguje. Dokonca tam robia všelijaké workshopy, na ktorých ťa naučia variť.

Do Iasai ste navrhli neobyčajné čiernobiele steny. Aká bola ich genéza?
Majiteľ prišiel za nami a hovoril, že po elegantnom Fou Zoo by chcel takú veselú, farebnú „reštiku“… Tak sú tam čierne steny do bielej (smiech)! Potom bola otázka, čo tam vlastne bude veselé? Veselý je ten stredový pult, lebo ten je zo žltého zinku a celý ten povrch je vďaka tomu zinkovému finišu dúhový. Tie čiernobiele steny sú pozadie pre tento pult, ktorý je takým šperkom. K tomu sme plánovali dať tri farebné neóny na steny, aby tú veselosť dotvorili. Majiteľ sa tým neónom poriadne dlho bránil, že on ich nechce, že všetko je dnes „preneónované“. Nakoniec sme to riskli a jeden z nich mu tam zavesili ako „darček k narodeninám“ – a zrazu má ten interiér všetko, čo má mať. Podobu neónov a grafickú identitu robil Žltý (alias Martin Jenča) so štúdiom Milk.

 

MAROŠ FEČÍK

MAROŠ FEČÍK

V roku 1997 promoval na Fakulte architektúry STU v odbore architektúra. Počas štúdia pracoval v architektonickej kancelárii Bogár Králik Urban, neskôr pôsobil v ateliéri Fečík Halmi Polakovič. V roku 2004 založil ateliér Plusminus Architects. Venuje sa najmä tvorbe rezidenčnej architektúry a interiérov. Zo sociálnych sietí momentálne preferuje Instagram.

 

FILIP KANDRAVÝ

FILIP KANDRAVÝ

Narodil sa v roku 1989, študoval na Fakulte architektúry STU a v Bruseli na LUCA School of Arts. S Marošom Fečíkom v Plusminus Architects začal tvoriť v roku 2013. Verí, že úspech architektúry nie je o veľkosti štúdia, ale o kvalite návrhov a ich vplyve na ľudí a spoločnosť. Jeho webová stránka upozorňuje: „Varovanie!!! Vysoko návyková architektúra a tak.“

Výber z projektov

Rodinný dom, Dlhé diely, Bratislava, 2009  Dom s kontroverznou sivou fasádou. Nominovaný na ocenenie CE.ZA.AR 2014.

Rodinný dom, Dlhé diely, Bratislava, 2009
Dom s kontroverznou sivou fasádou. Nominovaný na ocenenie CE.ZA.AR 2014.

Atelier Plusminus, Staré Mesto, Bratislava, 2010 – 2012  Nízkorozpočtový projekt odhaľuje pôvodné stavebné prvky interiéru.

Atelier Plusminus, Staré Mesto, Bratislava, 2010 – 2012
Nízkorozpočtový projekt odhaľuje pôvodné stavebné prvky interiéru.

Rodinný dom, Vrakuňa, Bratislava, 2012 – 2014  Vyslúžil si nomináciu na Cenu Dušana Jurkoviča 2015.

Rodinný dom, Vrakuňa, Bratislava, 2012 – 2014
Vyslúžil si nomináciu na Cenu Dušana Jurkoviča 2015.

Rodinný dom Rusovce, 2012 – 2014  Dom pre športovo založenú rodinu získal cenu CE.ZA.AR 2015.

Rodinný dom Rusovce, 2012 – 2014
Dom pre športovo založenú rodinu získal cenu CE.ZA.AR 2015.

  

Framehouse, Bratislava, 2015 – 2016  Interiér postprodukčnej firmy, ocenený cenou  CE.ZA.AR 2016.

Framehouse, Bratislava, 2015 – 2016
Interiér postprodukčnej firmy, ocenený cenou CE.ZA.AR 2016.

Iasai, Bratislava, Hviezdoslavovo námestie, 2017 Interiér s centrálnym barom je doplnený veselými neónmi.

Iasai, Bratislava, Hviezdoslavovo námestie, 2017
Interiér s centrálnym barom je doplnený veselými neónmi.

 

TEXT: KORINA KRCHNIAKOVÁ
FOTO: MAROŠ FEČÍK

Článok bol uverejnený v časopise ASB 1-2/2018.