Peter Pásztor – Začnime hovoriť o dobrej a zlej architektúre
Vzťah k prostrediu, ovládanie architektonickej abecedy, dotiahnutie stavby do kvalitného výtvarno-remeselného detailu a vnímanie stavby ako živého organizmu – to sú štyri kľúčové body architektonickej osnovy profesora Petra Pásztora. Tvorcu z Košíc, ktorý tvrdí, že vlastný architektonický názor získal až po stretnutí s Imrem Makovczom na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia. Vzápätí ho zaradili medzi predstaviteľov organickej architektúry na Slovensku, no dnes ho už škatuľkovanie nezaujíma, pretože „treba začať hovoriť o dobrej, menej dobrej alebo zlej architektúre“.
Skúsme váš názor konkretizovať. Čo to znamená dobrá, menej dobrá a zlá architektúra?
Netvárme sa, že nejaká architektúra je vynikajúca, ak nesedí v danom prostredí. Myslím si, že vtedy je zlá. Architektúra musí spĺňať isté kritériá.
Aké?
V prvom rade ide o vzťah k prostrediu. Je to hľadanie väzieb na okolie, ktoré môže byť na princípe kontextu, ale aj kontrastu. Ďalej je dôležitá architektonická abeceda. V nej treba vytvoriť dobrý architektonický koncept, ktorý zahŕňa aj kvalitné dispozičné riešenie, dobrú funkčnosť stavby, dobrú kvalitu realizácie, použitie adekvátnych konštrukčných prvkov a materiálov. Tak, aby všetko tvorilo dobrý celok. Tretie kritérium hovorí o dotiahnutí stavby do kvalitného výtvarno-remeselného detailu. Žiaľ, tento rozmer súčasným stavbám chýba aj napriek tomu, že sa už používajú špičkové materiály. A nakoniec každá stavba je živý organizmus, preto by mala mať svoju výpovednú silu.
Má aj podobný vývoj ako živý organizmus?
Samozrejme. Z vlastných skúseností viem, že každá architektúra prechádza vývojovými fázami. Stačí, keď sa zmení investor alebo užívateľ, a naraz sa zo stavby stane čosi iné. Pred časom som projektoval penziónik pre jedného maséra, ktorý chcel poskytovať vodoliečebné a masážne služby. No a dnes je z toho budova poisťovne.
Spomenuté štyri kritériá sú teda vašou osnovou dobrej architektúry?
Ak tie kritériá nie sú rovnocenne prítomné v architektúre, nedá sa hovoriť o kvalitnej architektúre. Stavba môže byť vynikajúca kompozične, remeselne, konštrukčne, ale ak nemá filozofiu alebo kontext s daným prostredím, je to cudzie – a preto pre mňa nedostatočné.
Na Slovensku je dosť príkladov ignorantského vzťahu k prostrediu. Vyvolal zvýšený prílev investícií nezdravé sebavedomie našich architektov?
Tento jav registrujem aj u svojich študentov, ktorí to zase majú odpozorované zo svetových časopisov. Avšak to, čo sa prezentuje ako časopisecká architektúra, je veľakrát maximálne neživotné. Často ide len o galerijnú výstavnú sieň, ale to, čo sa v skutočnosti stavia, je z deväťdesiatich piatich percent úplne iná produkcia. A pritom si nemyslím, že všetko z toho je zlé. Len sa to nedostane do časopisov, ktoré uprednostňujú „úplne čistú“ architektúru. Občas som znechutený z totálne vysterilizovaných architektúr, do ktorých je problém vniesť jednu vázičku s kvetinami.
Dokonalý minimalizmus stráca ľudský rozmer?
Je to dosť zvláštny jav. Ako keby sme sa vzdávali určitých nástrojov, ktoré architektúra využíva. Pracuje predsa so širokým registrom nástrojov a nerozumiem, keď chce z nich drvivú väčšinu odpísať. Platí to aj o študentoch. Keď dostanú zadanie, pri ktorom ich nútim, aby urobili inú ako plochú strechu – začínajú mať priestorový problém. Všetko si vedia predstaviť len kockovité, iný tvar si predstaviť nevedia. Rozmýšľajú len v intenciách, či pridajú, alebo uberú jedno podlažie. Okrem toho majú problém, ako ho zobraziť. Počítače sa stávajú brzdou, pretože zrazu im treba dať veľa príkazov, ktoré sú často nesplniteľné.
Chýba klasická ruka spojená s hlavou a papierom?
V škole sa snažíme, aby sa nevytratila kreativita. Aj preto nepúšťame študentov len k počítaču. Na počítači sa predsa nedá skicovať. Bez ceruzky a papiera tomu chýba šťava.
Hovorili ste o dotiahnutí stavby do posledného detailu. Sami ju sledujete až do ukončenia?
Tvrdím, že práca architekta nemôže skončiť nakreslením štúdie. Som známy, že stále straším na stavbe. Na moje impulzy potrebujem spätnú väzbu. K najkrajším momentom mojej práce patrí, keď si sadám za jeden stôl s realizátorom alebo s nejakým stolárskym majstrom či so zámočníkom a predebatujeme si určité detaily. Ja mu predostriem svoj návrh a on mi zase povie, či to vie urobiť, resp., čo by tam on zmenil, aby sa to dalo jednoduchšie a rýchlejšie zhotoviť.
Nemôže sa to z ich strany trochu zneužiť?
Musíte odhaliť, keď remeselník zjednodušuje veci len preto, aby najmenšou robotou prišiel k najväčším peniazom. Často je to tak, že na začiatku frflú a hľadajú všetky argumenty, ako sa to nedá. Nakoniec sa pri výslednej stavbe fotografujú a ukazujú, čo všetko dokážu urobiť. V tejto súvislosti mi v našej architektúre chýba správna osveta. Mali by sme využiť silu vlastnej osobnosti, aby sme dokázali presvedčiť okolie o našej pravde.
V presviedčaní o svojej pravde je určite dôležitá aj architektova zodpovednosť a na ňu nadväzujúca morálna zastaranosť stavieb. Kde ich treba hľadať?
Dobrá architektúra by možno nemala rýchlo morálne zostarnúť. Pyramídy majú dosť rokov a stále sú svojím spôsobom zaujímavé. A tu sa objavuje dôležitosť morálnej zodpovednosti. Človek je v neustálom stave ohrozenia, a keď si toto ohrozenie naplno uvedomuje, tak predsa nemôžem stavať akúkoľvek architektúru. Ale len takú, ktorá vyhovuje požiadavkám trvalo udržateľného rozvoja. Určite nepôjdem do riešení, ktoré sú príliš energeticky náročné alebo sú zbytočnou investíciou, ktorá sa mi v prevádzke nikdy nevráti.
Veľkým kritériom previerky danej stavby je prevádzka. Často sa však stáva, že spočiatku polemické veci sa neskôr stanú slávnymi.
Určite, ale ikony sú veľakrát umelo vytvorené v rámci výnosného biznisu. Stačí patričná publicita a zo zlej veci sa vytvorí ikona. Je mnoho nepoužiteľných stavieb, ktoré zostávajú len na úrovni výtvarného počinu. Pre mňa je to však málo.
Raz ste hovorili o architektúre ako o ťažko odstrániteľnom umení. Ako to treba chápať?
Výsledok našej tvorby je na očiach, a tým chtiac-nechtiac ovplyvňujeme aj kultúrnu úroveň ľudí. Samozrejme, to je pre architektúru dobré, ale ani zďaleka sa to nemusí skončiť v ideálnej rovine. Viackrát som videl, ako do spočiatku kvalitného projektu začal zasahovať investor. Vyžadoval, aby daná vec bola väčšia, no vzišla z toho jedna veľká hrôza. Výsledkom je strašidelná barabizňa, ktorá veľmi negatívne ovplyvňuje aj verejnú mienku. Aj preto sa v architektúre dá podstatne ťažšie orientovať v tom, čo je dobré.
Ako by teda mal vyzerať dialóg s investorom?
Medzi investormi je priepastný rozdiel. Tak, ako existujú veľmi kultivovaní investori, tak sú aj rýchlokvasení, ktorí nevedia narábať s peniazmi, ku ktorým prišli zo dňa na deň. Duševná práca nemá pre nich hodnotu. Cenné je pre nich iba to, čo sa dá zhmotniť a zrealizovať. Taký investor neskúma, prečo tehla dnes stojí toľko a toľko, ale keď mu poviete, že chcete projektový honorár za niekoľko výkresov, tak to nevie prežiť. No a potom je to ťažké. Musím zase povedať, že do našej kancelárie takíto investori príliš nechodia. Už vedia, čo môžu od nás očakávať.
Vybudovaniu značky ateliéru určite predchádzala dlhá cesta. Začnime od dôležitého rozhodnutia – prečo práve architektúra? Nebola iná voľba?
Otec bol právnik, mama učiteľka, a tak som mal takmer automaticky zakázané tieto dve povolania. Vôbec mi to neprekážalo, lebo išlo o povolania závislé od režimu a neexistovala vízia, ako rýchlo sa to môže zmeniť. A tak ma okolnosti nasmerovali na oblasť, ktorá by ma uživila.
Architektúra prešla rodinným schvaľovaním?
Áno, lebo rodičia mi hovorili, že počas mieru i vojny sa vždy niečo stavia. Navyše moja mama bola zameraná na umenie, chodila do galérií na výstavy. Absolvovala totiž dievčenské gymnázium v Budapešti, takže bola kultúrou odchovaná. Ovplyvnila ma aj staršia sestra, ktorá navštevovala nadstavbovú školu stavebnú v Košiciach. Hoci sa z kádrových dôvodov nedostala na vysokú, moja orientácia na architektúru sa potvrdila. Spočiatku som si predstavoval, že sa budem venovať pamiatkam, ale život chcel inak a ja som sa k nim vrátil až veľkým oblúkom.
Prečo práve ochrana pamiatok?
Veľmi ma trápilo, že pamiatky miznú a nikto sa o ne nestará. Ľudia ako keby nemali potrebu chrániť si svoje vlastné dedičstvo. Myslel som si, že cez pamiatkový ústav ako oficiálnu štátnu organizáciu by sa dalo niečo urobiť.
A nedalo?
Niekedy v roku 1987 som opustil Športprojektu, aby som v Košiciach založil ateliér pre obnovu pamiatkovej rezervácie. Pravdepodobne bolo ešte málo politickej vôle, aby čosi také vzniklo. Režim však medzitým skončil a už nič podobné sa nezaložilo.
Aké boli vaše predstavy pri rekonštrukcii mesta?
Pri koncepciách komplexnej obnovy sme si mysleli, že sa vysťahujú celé bloky a potom sa ľudia do nich vrátia. Sami sme však cítili, že to asi nebude tá najlepšia cesta. Architektúre totiž dosť škodia megakoncepcie, pri ktorých sa narába s veľkým množstvom ľudí. Rast miest je dlhodobý proces. V minulosti mal každý pozemok a dom svojho majiteľa, a ten sa rozhodol, či chce dom prestavať, alebo zbúrať a nahradiť ho novým. A v tejto kontinuite rástlo mesto. Zmenou vlastníckych vzťahov sa Košiciam dosť pomohlo. Boli tu domy, ktoré dožili, ale je ich podstatne menej ako tých, ktoré začali naberať nový život a kvalitu.
Zdá sa však, že v Košiciach sa v tomto smere toho až tak veľa nepokazilo.
Občas sa síce podarilo vybúrať ulicu a postaviť tam paneláky, ale až tak veľa sa toho naozaj nepokazilo. Možno aj preto, že v určitom období nebolo veľa investícií. Mesto je pre mňa obdivuhodný fenomén a najmä Košice sú pre mňa výzvou.
Čo robiť so socialistickými sídliskami?
Nielen staré, ale aj nové sídliská treba pretvárať na mestské štruktúry. Ak je pokazený základný koncept, potom to je neskutočne náročná úloha, ktorá si vyžaduje veľké finančné injekcie. Tak ako vplyvom veľkej finančnej injekcie vznikol celý tento balast. Príklady z Nemecka či Francúzska naznačujú, čo sa s tým dá robiť. Dajú sa vytvoriť príjemné štvrte, ale nikdy nie mesto.
V obchodnom dome Dargov bola nedávno výstava prác vašich študentov Katedry architektúry Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. Jej názov bol Pohľady na Košice budúcnosti. Ako by teda mali Košice budúcnosti vyzerať?
Verím, že lepšie. Keby som v to neveril, nemohol by som túto profesiu robiť. So študentmi sa na katedre permanentne zaoberáme témami, ako sú revitalizácia a rehabilitácia mesta, ekologická výstavba, trvalo udržateľný rozvoj. Som rád, že chápu, že rýdzo ekonomický prístup nemôže byť cestou budúcnosti Košíc. Kultúrny občan nemôže chápať každé voľné priestranstvo ako potenciálne stavenisko. Preto som rád, že študenti majú akútnu potrebu sa vyjadriť k niektorým negatívam v rozvojových zámeroch Košíc a zaujímajú jednoznačne odmietavé postoje k takým brutálnym zásahom do organizmu mesta, akým by napríklad mala byť tristo metrov dlhá budova Auparku na Námestí osloboditeľov. Som rád, že ich protinávrhom je kultivovaný koncept zástavby, založený na princípe prerastania štruktúr historickej a novej zástavby, s množstvom zelene, ktorý vzbudil oprávnený záujem verejnosti, médií, ale aj vedenia mesta.
Zastavme sa ešte pri období po absolvovaní školy. Viackrát ste sa pozitívne vyjadrili o vašom pôsobení v ateliéri Jána Šprláka. Prečo?
V uvoľnených šesťdesiatych rokoch minulého storočia vznikali pri vtedajšom Zväze architektov progresívne Združené projektové ateliéry. V Košiciach takýto ateliér viedli Eugen Kramár s Jánom Šprlákom, a hoci Kramár začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia odišiel naspäť do Bratislavy, architektovi Šprlákovi sa podarilo udržať kontinuitu. Vtedy sa to už však nazývalo Projektová a vývojová organizácia spoločenských stavieb a neskôr Študijný projektový a typizačný ústav. Robili sa tam iba atypické diela a mňa nemohlo postretnúť nič lepšie. Bola to absolútne iná práca, akú vtedy robili moji spolužiaci.
Čo všetko ste robili?
Pracovali sme na množstve malých vecí po celom východnom Slovensku. Pre obce sme navrhovali domy a športové stavby, pričom sme využívali Šprlákove kontakty zo športového obdobia, keď s Kramárom projektovali športoviská na majstrovstvá sveta v lyžovaní v Tatrách.
Mohli ste už vtedy robiť veci, ktoré vás priťahovali?
Len čiastočne, pretože z dnešného pohľadu sa mi zdá, že zo školy som odišiel bez názoru. Hoci tam bol zaujímavý pulzujúci študentský život, z hľadiska názoru na architektúru mi veľa nedala. A preto moje prvé roky projekcie boli najmä o tom, ako zvládnuť projektový proces.
Kedy sa skončilo toto obdobie hľadania? Po stretnutí s architektúrou Imreho Makovcza?
Dá sa povedať, že áno. Kedysi v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia ma kolega, ktorý robil ašpirantúru v Budapešti, upozornil na maďarského architekta Imreho Makovcza. V živote som o takomto mene nepočul, navyše maďarská architektúra ma neinšpirovala. Z Imreho Makovcza sa však medzičasom stala medzinárodná hviezda a napríklad s takým kultúrnym domom v Sárospataku sa začal objavovať vo svetových časopisoch.
Ako vás to ovplyvnilo?
Hneď som sa o neho začal zaujímať. Z obrázkov v časopisoch som však nepochopil, ako dospel k takýmto tvarom. Preto sme si s kolegami povedali, že sa pôjdeme na to pozrieť. V Košiciach sme zorganizovali zájazd do Maďarska a so samotným Makovczom sme sa stretli v Sárospataku. Vrátil som sa však zmätený a povedal som si, že musím tomu prísť na kĺb. Začal som si čítať jeho články s filozofickým podtónom a rôzne poznámky. Postupne sme sa dostali k sebe bližšie a v roku 1989 som v jeho budapeštianskom ateliéri absolvoval osemmesačnú stáž.
To bol ten povestný posun?
Áno, posunulo ma to do inej polohy a od tej chvíle si myslím, že mám svoj vlastný názor na architektúru.
Koľko času venujete architektúre?
Vo výkonnej fáze nie viac ako tridsať percent. Zvyšných sedemdesiat zahŕňajú rokovania, presvedčovania a osveta. Odoberá mi to veľa energie, pretože našu prácu brzdí množstvo administratívnych krokov.
Sú vôbec potrebné?
Náš stavebný zákon je voľný. Negarantuje dobrú architektúru, jej garantmi sú dobrý investor, dobrý projektant a dobrý dodávateľ. Stavebný zákon nie je šťastný a kritizovali ho v čase svojho vzniku – teda pred tridsiatimi rokmi.
V akom stave je jeho novelizácia?
V Slovenskej komore architektov sme mali pripomienkové konania, ale nakoniec sme to uzavreli s tým, že radšej vydržíme ďalších tridsať rokov so starým ako s novým paškvilom. Vidno, že to robilo niekoľko ľudí a výsledkom je čudný kompilát. Nakoniec okrem našej komory s tým nesúhlasili ani ďalšie stavovské organizácie stavebných inžinierov či podnikateľov.
Vráťme sa k tým tridsiatim percentám, teda k výkonnej fáze architektúry. Ste spokojný so všetkými vašimi dielami?
Nespomínam si, že by som bol s niečím spokojný na sto percent. Keby to tak bolo, tak by som sa neposunul ďalej. V architektovi musí byť tvorivý nepokoj, ktorý ho ešte dokáže obrátiť na inú stranu. Samozrejme, keď dlho robíte v tejto profesii, tak niektoré riešenia sa opakujú. Zistíte, že s určitými vecami ste už svoj boj vybojovali a nepotrebujete to posúvať ďalej. Ale v zásade musíte sledovať všetko, čo sa deje dookola.
Sú takým podnetom aj študenti?
Určite, lebo sú provokatívnejší, nútia nás byť stále v strehu. Pripúšťam, že ma už môžu považovať za vykopávku, ale to je ich problém.
Ktorú fázu projektovania máte najradšej?
Pre architekta je to určite tá prvotná fáza, keď má pred sebou biely papier a treba naň dať nejakú myšlienku. To je najkreatívnejšia časť, ale považujem za omyl, keď si niekto myslí, že dotváranie stavby je málo tvorivé. Na ceste od nápadu po realizáciu poslednej kľučky na dverách je veľmi veľa roboty. Veľmi rád robím aj vykonávacie projekty. Vždy ich však robím s nejakým kolegom, ktorému podsúvam skice a on ich dáva do grafického programu. A to by ste videli, koľko je tam vtedy iskrenia! Samozrejme, tvorivého.
Ktorú vašu stavbu považujete za najosobnejšiu?
Nemám vyložene obľúbené dielo. Najzaujímavejšia je vždy tá vec, ktorou sa momentálne zaoberám. Pravda, existujú stavby, ku ktorým sa vždy rád prihlásim. Ide o zopár rodinných domov, no a k tým väčším určite patrí kostol v Lovinobani. Vznikal v zvláštnom období tesne po revolúcii a za pionierskych podmienok. Je už poznamenaný výraznou zmenou môjho názoru a možno aj preto som jeho stavbu veľmi prežíval a každú chvíľu som tam bol.
Na čom robíte v súčasnosti?
Mojimi najmilšími investormi sú starostovia miest a obcí, ktorí sa s väčším či menším úspechom pokúšajú v tomto období získať pre svoje obce čo najviac finančných prostriedkov z eurofondov. Ja im v tom nadšene pomáham! Pritom nie každá z týchto úloh je taká, že by mala šancu sa po úspešnej realizácii dostať aj na stránky časopisov… Hoci taký Inkubátorový dom v Moldave nad Bodvou alebo rekonštrukcia Rákócziho kaštieľa v Borši sú naozaj veľmi zaujímavé architektonické úlohy. Z tých najnovších väčších prác by som ešte hádam spomenul autokemping v Krásnohorskej Dlhej Lúke, prestavbu areálu Krajského súdu v Košiciach a pripravovanú rekonštrukciu Grandhotela Praha v Tatranskej Lomnici.
Miera vašej vyťaženosti je vysoká. Zostáva vám ešte čas na mimoarchitektonické záujmy?
Na prvom mieste je v tomto smere rodina. Keď môžem, tak čítam, občas zájdem na kultúru. Je tam však viac chcenia ako robenia a moja manželka určite o tom vie svoje. Raz, keď budem veľký, tak budem iba odpočívať.
Teraz to neviete?
Ťažkosť je v tom, že ráno sa zobudím a už som v práci. Pracovný poblém nosím v hlave, a dokonca sa mi aj sníva, na čom práve pracujem. Viackrát sa mi však stalo, že som prišiel aj k riešeniam.
Aj ste ich zrealizovali?
Áno, prisnili sa mi aj dobré riešenia. Avšak neviem, či to už nie je parketa pre psychiatra, ktorý by povedal, do akej miery je to zdravé. Ešte by som sa vrátil k tým záujmom: s veľkým potešením sledujem život okolo mňa. Zaujíma ma, v akom prostredí sa pohybujem, akú má históriu. Snažím sa študovať jeho geológiu a geomorfológiu. Ak sa stavba nachádza blízko nejakej prírodnej lokality, študujem jej flóru a faunu. To sú podnetné veci, z ktorých dokážem čerpať inšpiráciu a môže z nich vzniknúť aj zaujímavá rozprávka, ktorá sa potom prerozpráva architektonickým jazykom. Na všetko však treba čas a ja cítim, že ho je stále málo.
Ak ho zostane dostatok – čo všetko by ste ešte chceli stihnúť?
Neviem, čo ma v budúcnosti čaká, ale je známe, že Frank Lloyd Wright vytvoril svoje najväčšie diela po šesťdesiatke… Tým chcem len povedať, že s Božou pomocou by som sa rád dožil čias, keď nebude treba nikomu vysvetlovať, načo je vlastne dobrý architekt, respektíve o čom je dobrá architektúra. Verím, že evidentný prílev investícií v poslednom období skôr či neskôr vytvorí priestor na vznik architektúry, ktorá dokáže mierovo koexistovať so svojím prostredím.
Peter Pásztor Narodený: 25. 9. 1948 Levoča
Štúdium:
1967 – 1973 Stavebná fakulta SVŠT v Bratislave (odbor architektúra)
Odborná prax:
1973 – 1974 ŠPTÚ, ateliér Košice (Ing. arch. Ján Šprlák-Uličný)
1974 – 1987 Športprojekta, ateliér Košice (Ing. arch. Ján Šprlák-Uličný, Ing. arch. Ladislav Greč, CSc.)
1987 – 1990 Stavoprojekt Košice, ateliér vývoja a typizácie (Ing. arch. Jozef Obušek)
1989 stáž v ateliéri Imreho Makovcza, Budapešť
1990 – doteraz – Architektonická kancelária Drahovský, Pásztor a spol.
Pedagogická prax:
1978 – 1983 Stavebná fakulta VŠT Košice, Katedra konštrukcií pozemných stavieb (externista)
1992 – 1993 Strojnícka fakulta TU Košice, Katedra designu (externista)
1993 – 1995 Stavebná fakulta TU Košice, Katedra konštrukcií pozemného staviteľstva
1996 – 1998 Stavebná fakulta TU Košice, Katedra architektúry
1998 – doteraz – Fakulta umení (predtým Fakulta úžitkových umení), Katedra architektúry
Inaugurácia
(prof.) 2003 – FA STU Bratislava (Organický prístup ako princíp architektonickej tvorby)
Výber realizácií:
Dom potravín, Humenné (spoluautor: J. Šprlák, 1978)
Rekonštrukcia Klubu architektov, Košice (Zahatňanská, Zahatňanský, 1983)
Výpočtové stredisko VSE Košice (1984)
Dom smútku – Gelnica – interiér (Maliňák, Zahatňanský, Pulík, 1984)
Podtatranské múzeum, Poprad – archeologická expozícia (Zahatňanský) – 1985
Zimný štadión – Gelnica – 1986
Krytá plaváreň a telocvičňa, Liptovský Mikuláš (Zahatňanský, 1988)
Interiér velína Elektrárne Nováky (Rozman, 1993)
Víkendový dom v Mezőcsáte, Maďarsko (1993)
Rodinný dvojdom v Bakonszegu, Maďarsko (1993)
Rekonštrukcia – rímskokatolícky kostol sv. Ducha, Košice (1993)
Rímskokatolícky kostol – Lovinobaňa (1993)
Rekonštrukcia – Expozícia starých tlačí Štátnej vedeckej knižnice, Košice (1994)
Generálny konzulát Českej republiky, Košice (Drahovský, Neufeld, 1994)
Rodinný dom, Košice (1996)
Poisťovňa Otčina, Košice (Friedmann, Rozman, 1997)
Dom Charity – Švedlár – rekonštrukcia – 1997
Najvyšší kontrolný úrad, Košice, Komenského 59 (Drahovský, 1997)
Hotel Bankov (Drahovský, Šimko, 1997)
Hotel Čierny orol, Rožňava (Priatková, Bobčák, 1998)
Rodinný dom, Košice-Barca (1998)
Hraničné oddelenie Policajného zboru SR, Čierna nad Tisou (Drahovský, 1999)
Folkloristický tábor, Boldogkőváralja (Maďarsko, 2000)
Rodinný dom, Košice-Pereš (2001)
Rekonštrukcia „Tabačky“, Košice (Drahovský, Jirásková, Škumaničová, 2002)
Rekonštrukcia Máraiho štúdia Divadla Thália, Košice (Jankovič, 2002)
Rodinný dom, Baška (Škumaničová, 2003)
Rodinný dom, Vřesina (Česká republika, 2003
Na zabezpečenie plnej funkčnosti nášho webu, meranie návštevnosti, prehrávanie videa, zobrazovanie máp a reklám používame súbory cookies:
Funkčné
Vždy aktívny
Tieto súbory cookie zaisťujú, že určité časti webových stránok fungujú správne a že vaše používateľské preferencie zostanú známe. Využívamie ich tiež na základné meranie návštevnosti a výkonnosti nášho obsahu, bez sledovania na iných stránkach. Tieto súbory cookie môžeme umiestňovať bez vášho súhlasu.
Preferences
The technical storage or access is necessary for the legitimate purpose of storing preferences that are not requested by the subscriber or user.
Štatistické
The technical storage or access that is used exclusively for statistical purposes.Štatistické súbory cookie používame na optimalizáciu zážitku z webových stránok pre našich používateľov. Vďaka týmto štatistickým súborom cookie získavame prehľad o používaní našich webových stránok. Žiadame vás o povolenie umiestňovať anonymné štatistické súbory cookie.
Marketingové
Marketingové/sledovacie súbory cookie sú súbory cookie alebo akákoľvek iná forma miestneho úložiska, ktoré sa používajú na vytváranie profilov používateľov na zobrazenie reklamy alebo na sledovanie používateľa na tomto webe alebo na niekoľkých webových stránkach na podobné marketingové účely. Pretože sú tieto súbory cookie označené ako sledovacie súbory cookie, žiadame vás o povolenie ich umiestnenia.
Má aj podobný vývoj ako živý organizmus?
V presviedčaní o svojej pravde je určite dôležitá aj architektova zodpovednosť a na ňu nadväzujúca morálna zastaranosť stavieb. Kde ich treba hľadať?
Vybudovaniu značky ateliéru určite predchádzala dlhá cesta. Začnime od dôležitého rozhodnutia – prečo práve architektúra? Nebola iná voľba?
Zastavme sa ešte pri období po absolvovaní školy. Viackrát ste sa pozitívne vyjadrili o vašom pôsobení v ateliéri Jána Šprláka. Prečo?
Určite, lebo sú provokatívnejší, nútia nás byť stále v strehu. Pripúšťam, že ma už môžu považovať za vykopávku, ale to je ich problém.
Narodený: 25. 9. 1948 Levoča 
