Peter Cook: Mal by som už písať memoáre a nie stavať

Peter Cook sa narodil ako syn vojenského dôstojníka. Tento fakt predurčoval, že sa rodina často sťahovala a malý Peter tak chodil do desiatich rôznych škôl a žil v ôsmich mestách. Sám spomína, že ako dieťa bol samotár a musel si hľadať vlastné zdroje zábavy. V tomto svete predstavivosti si vždy nanovo vyvíjal vzťahy – v novej škole, s novými kamarátmi, v novom meste, v novej záhrade, v novom pohľade na ulicu. Táto zmena prostredí ho fascinovala a jeho cesta sa neodvratne prikláňala smerom k architektúre.

„Neviem, či bolo šťastie alebo nešťastie žiť tak dlho v starých mestách,“ spomína Cook. „Boli v nich stovky stredovekých kostolov, mnohé z nich mali prvky ešte z obdobia starého Ríma. Aj preto som zbieral pohľadnice so zámkami, neskôr s katedrálami. Keď som mal tak okolo štrnásť rokov, našiel som náhodou knihu o architektúre. Priam magicky ma to začalo priťahovať. Zbieral som informácie úplne o všetkom.“

Školské zošity Petra Cooka sa zapĺňali množstvom rôznych architektúr. Stal sa zberateľom miest a veľmi rýchlo robil ich hodnotenie. Malý príklad: „Prišiel som do nového mesta a spýtal sa, kde asi tak bude predaj zmrzliny. Hneď som vedel, že podľa všetkého na námestí. A kde môže byť železničná stanica? Najskôr v južnej časti mesta a niekde pri rieke. Bohatí ľudia v severnej Európe totiž zvykli bývať na západnej strane mesta.“

Pozorovanie miest je dodnes Cookove veľké hobby, ktoré vzniklo aj z jeho nechuti šoférovať. Auto šoféruje jeho žena a on sa pozerá z okna. A prišiel na to, že má obrovskú výhodu. Môže sa neustále pozerať von a zbierať poznatky do svojej hlavy plnej fantázie, invencie a vedomia súvislostí.

Archigram ako otvorené more

Warren Chalk, Dennis Crompton, David Greene, Ron Herron, Michael Webb a, samozrejme, Peter Cook: to nie je zostava rockovej skupiny, ale členovia londýnskeho zoskupenia Archigram, ktoré v rokoch 1961 – 1974 udávalo tón avantgardnej architektúre. Vízie inšpirované popovou kultúrou a dynamicky napredujúcou technikou, opojenie novými technológiami, ale aj hravosťou v tvarovaní foriem, to všetko charakterizovalo toto združenie.

Boli to časy radikálnych zmien. V Spojených štátoch zvolili charizmatického Johna F. Kennedyho, svoje teórie publikovali Michel Foucault, Roland Barthes a Claude Lévi-Strauss – výkvet dobovej európskej filozofie, do kín prichádzali filmy Godarda, Felliniho, Truffauta. Sovieti vypustili do kozmu Gagarina a z amerického Cape Canaveral vyštartoval prvý meteorologický satelit. Vynašla sa fotokopírka, prvý laserový hologram, ale i antikoncepčná tabletka.

„Boli sme objektmi pop-artu, módnej a sexuálnej revolúcie, nehovoriac už o vydavateľskom boome,“ hovorí Peter Cook. „To všetko sa zrazu otvorilo. Avšak najprevratnejšie objavy sa uskutočnili ešte v päťdesiatych rokoch. Vtedy sa začal rozvoj elektroniky, vynašli sa nové lepidlá na budovy, umelé hmoty, lamináty, dokonca sa začalo uvažovať aj o robotoch, len o tom nikto nevedel. Rovnako sa robili aj svetelné šou, ale opäť iba medzi úzkym okruhom zainteresovaných. Nasledujúca dekáda to všetko iba spopularizovala. Na Londýn opäť ostro zasvietilo bodové svetlo svetovej architektúry.“

Archigram reagoval na svoju dobu, ale zároveň si udržal väzby na súčasné umenie a nezabúdal na tradíciu. Aj Peter Cook si výrazne uvedomuje svoj pôvod z oblasti Severného mora, kde cítiť vietor, zdolávanie vodstva, dotyk s loďami – jednoducho, anglický high-tech. „Všade okolo Severného mora nájdete severnú tradíciu, ktorá je iná ako na kontinente,“ hovorí Cook a my nemáme dôvod mu neveriť.

„A množstvo toho, čo v sebe obsahoval Archigram, pochádza práve z toho éterického, čo prináša otvorené more. To je diskusia, ktorá môže vyvinúť jeden moment v danom čase. Rád by som ešte niekedy navrhoval prímorské mesto. Ktovie, hádam sa mi to podarí.“

Zodpovednosť architekta

Otázkou zodpovednosti architekta je pre Cooka dostať čo najviac zo zámeru do projektu. Treba zúžiť možnosti projektu a ľuďom pri diskusii povedať, čo sa dá a čo sa nedá urobiť. Architekt by mal riešiť aj celkový vzhľad miest, ale nie podľa svojich predstáv. Mal by myslieť na konkrétnych ľudí a ich pocity. Čo zvyčajne pri týchto budovách robia, na čo myslia. Pre Cooka nie je architektúra iba mechanické naskladanie jednotlivých miestností na seba.

„Moja viera o architektúre je, že by mala byť exkluzívna a mala by zároveň myslieť na svoju funkčnosť,“ zdôrazňuje architekt, ktorý bol vychovávaný ako funkcionalista. „Vo svojom názore viem byť aj dosť tvrdý. Vytočí ma, ak niekto napríklad umiestni schodisko do zlej pozície. Myslím si, že veľká časť architektúry z minulého storočia bola k sebe až príliš nekritická.

Stačí sa pozrieť na hotely. Vo všeobecnosti sú riešené takto: umiestnime parkovanie, recepciu, výťah a až potom prichádzajú na rad izby. Staršie hotely oveľa viac pripomínali dom či pracovisko. V takých sa dá užiť pohľad na kostol, normálnu i zimnú záhradu, a, samozrejme, spálňu. A vy si ten pohľad môžete vychutnať tak, že budete sedieť za stolom a všetko budete mať pred sebou.“

Dnes sa to však podľa Cooka zredukovalo len na najnutnejšie. Čo s tým, taký je trend doby. Ľudia, ktorí zarábajú peniaze, to obľubujú a vyslovene vyžadujú, aby nemocnica, hotel či obchod bol postavený v minimálnom štandarde, pretože to šetrí ich peniaze. Architektúra sa stala úzko ohraničenou disciplínou presvedčenou o purizme. Cooka to však vnútorne i kreatívne neuspokojuje. „S architektúrou treba žiť. Aj keď robíte každodenné a drobné činnosti, ako je vsúvanie kazety do magnetofónu či písanie povinností do kalendára – je to viac, než robiť niečo neužitočné a nezmyselné. Architektúra by mala byť nad banálnymi záležitosťami, a preto by mala vytvárať príjemné miesto.“

Bartlett School of Architecture – škola experimentu

Bratislavská Galéria Medium sa v októbri premenila na miesto prezentácie výstavy vychýrenej Bartlett School of Architecture v Londýne. K výstave bol vydaný názorný katalóg, kde v prológu predstavuje Peter Cook Bartlett nasledovne: „Školu tvorí okolo 500 slobodomyseľných duší, talentovaných, ambicióznych, výstredných, zvláštnych, ktorí sa nazývajú sa študenti.

Títo sú vystavení nátlaku a lichôtkam ďalších, asi 60 slobodomyseľných duší, talentovaných, ambicióznych, výstredných, zvláštnych, ktorí sa volajú učitelia. Poriadne ich zamiešajte a pohrkajte (to je moja úloha) a prezentujte ich všetkých spolu. Ak máte strach, tak sa držte trochu stranou. Ak vás to zaujíma, príďte a pridajte sa, ak to vydržíte! Užite si to iskrenie. Je úplne nepredvídateľné v tomto roku, ako aj v iných rokoch.“

Všetky vybrané projekty v koncepcii kurátora Marjana Coletti zdôrazňujú potrebu výskumu, ale zároveň ukazujú dôveru v originalitu, kreativitu, experiment a inováciu architektúry. Nové technológie neustále menia stavebné a navrhovacie postupy a výrazne ovplyvňujú dnešnú architektúru. Väčšina exponátov využíva rôzne digitálne, fotografické a spracovateľské techniky. Zároveň kombinuje praktické, statické a mechanické aspekty materiálov s ich odpozorovanými empirickými vlastnosťami a ich schopnosťou vytvárať atmosféru.

Bartlett však bola kedysi iba priemernou školou a až nástup Petra Cooka do vedenia pred šestnástimi rokmi jej dodal potrebnú dynamiku. Hneď po nástupe prijal nových učiteľov, zmenil systém hodnotenia žiakov, vytvoril kreatívne prostredie. Samozrejme, veľa vecí vo veľkej miere odtiahla Cookova medzinárodná reputácia, ale aj on sa borí s predsudkami tradičnej výučby. „Individualita je náročná po všetkých stránkach a, navyše, ľahko zraniteľná,“ hovorí Cook. „Všetko, čo sa odlišuje od normatívneho posudzovania, je ťažko stráviteľné. Ale, akoby sme mali potom chuť niečo robiť, keby sme boli všetci rovnakí?“

Prvý pohľad na výsledky študentov sa môže zdať utopický, ale Peter Cook odpovedá: „Aj my sme boli spočiatku známi najmä kvôli našim kresbám. V poslednom období však dokazujeme, že máme záujem aj o stavanie.“

Pozerajte sa okolo seba

Cook svojim študentom vždy hovorí, že nestačí, aby chodili iba do knižnice alebo na internet. Vtedy ich totiž ľahšie pohltí abstrakcia. Mali by sa pozerať viacej okolo seba. Raz mal veľmi šikovnú študentku, ktorá robila projekt autobusovej stanice. Cook sa je opýtal: „Používate autobus?“ Odpovedala, že každý deň. Cook pokračoval: „A pamätáte si, ako sa z autobusu dostanete von? Pretože nástupisko je na opačnej strane…“ Študentka si podľa jeho slov nepredstavila, ako sa chodí z autobusu, keď nástupiská kreslila. Jej šikovnosť pohltila abstrakcia a nakoniec zabudla, čo vlastne robí každý deň.

Aj architekt si v Bratislave počas niekoľkých minút chôdze od hotela do British Council urobil dikusné pozorovanie architektúry. Videl Národné divadlo uprostred námestia, ambasádu, hotel, pár ulíc, most a Hrad. „Dá sa z toho urobiť reč pre celé mesto,“ hovorí Cook. „Čo by sa stalo, keby ste dali Národné divadlo tam, kde je Hrad a naopak? Keby ste najdôležitejšiu budovu dali do stredu mesta a tú najvyzdobenejšiu na kopec? Je to taká photoshop hra, z ktorej sa dá veľa naučiť. A potom prichádza na rad kolážovanie, pozorovanie a veľmi dobrá dokumentácia. Je dôležité, aby sme pri svojej práci mali dostatok informácií.“

Študent je však zároveň pre pedagóga partnerom. Nepotrebuje takých, ktorí len svojho učiteľa napodobňujú. Cook sa chce čosi naučiť aj od nich. Svojich úspešných študentov považuje za najvydarenejšie diela. S iróniou v hlase dodáva: „Som postavený pred úlohu hodnotiť históriu. Mám za sebou veľa zaujímavých etáp života, no ľudia v mojom veku by mali byť na dôchodku. Sedieť so šálkou čaju a písať memoáre, nič nerobiť alebo byť mŕtvi. Ja som v takej čudnej situácii, že staviam jednu budovu za druhou.“

Priateľský votrelec

Takto nazvali Peter Cook s Colinom Fournierom svoj Kunsthaus v Grazi, ktorý ich katapultoval medzi najsledovanejších tvorcov roku 2003 a stal sa dôstojným stánkom Grazu, ktoré sa v tom roku stalo kultúrnym mestom Európy.

Futuristická budova nového domu umenia sa rozprestiera uprostred historického jadra ako obrovský sivo-modrý biomorfný tvor pripomínajúci priateľského návštevníka z budúcnosti. Londýnski architekti v spolupráci s rakúskou architektonickou kanceláriou Architektur Consultant v originálnom riešení spojili formálny jazyk s historickým prostredím, v ktorom vyrástol nový Kunsthaus Graz. Výsledkom je experimentálna stavba, ktorá už na prvý pohľad provokuje tvarom, farbou a materiálom. Prináša nový zážitok z mesta a ponúka inšpiráciu, ako skĺbiť nemožné – silné vplyvy minulosti s neodvrátiteľnou a dynamickou budúcnosťou.

A čo hovorí autor? „Prednedávnom som prednášal o tejto budove v Londýne. Začal som ju opisovať, že je to taký pes uložený v košíku. Vyzerá veľmi odlišne od okolitého nábytku a inak ako ľudskí obyvatelia. Ale sedí v košíku a ten košík je v miestnosti. Samozrejme, myslel som to v dobrom zmysle slova. Neviem, myslím, že sa nám to vydarilo a najmä – vyvolalo diskusie. A tie sú dôležité. Najhoršie by bolo, keby ľudia voči Kunsthausu, ale aj voči akejkoľvek inej stavbe, zostali ľahostajní. Hovorili sme si to aj s Colinom, s ktorým sa poznám už od školských čias. Bola to skvelá spolupráca, navzájom poznáme svoje triky. Ostatne, rád pracujem s druhými. Je to inšpirujúcejšie a, navyše, oveľa zábavnejšie.“

Ostatne, k priateľskému votrelcovi sa prirovnal aj sám Peter Cook. Vo svojej tvorbe i prednáškach stále trhá zaužívané klišé, ale je priateľský voči histórii a dielam svojich kolegov z prítomnosti i minulosti. Z tých starších obdivuje Gaudího, zo súčasnosti Gehryho. Rád počúva brazílsku hudbu, číta životopisy a knihy o architektúre. Bojí sa smrti, ľudskej obmedzenosti a náboženského fanatizmu. A čo považuje za najkrajší moment dňa? „Keď sa ráno zobudím. Vtedy mám najčistejšie myšlienky a viem, že sa mi moje zámery podaria uskutočniť.“

Ľudo Petránsky, Katarína Dudáková
Foto: Petra Bošanská, Eduardo Martinez, Wolfgang Zlodej