Márius Žitňanský – Silné príbehy netreba hľadať len v literatúre

Dnes sa zdá, že inak to ani nemohlo byť, ale cesta k architektúre bola spočiatku aj trochu hrboľatá. Počas štúdia na matematickom Gymnáziu Juraja Hronca v Bratislave to dokonca vyzeralo aj na medicínu, no výrazný výtvarný talent skorigoval prianie rodičov a prekliesnil cestu k štúdiu architektúry. Niekde na začiatku cesty k architektúre bol starý otec – staviteľ, ktorý viedol prvé čiary vnuka na rysovacej doske. Neskôr talent prevzal známy slovenský sochár a pedagóg Ludwik Korkoš, ktorý aj podľa samotného architekta zásadným spôsobom poznamenal jeho ďalší vývin ako architekta-výtvarníka.

„Ludwik Korkoš ma učil hľadať vlastné výtvarné spôsoby na dosiahnutie požadovaných výsledkov, aby som tak splnil cieľ, ktorý som si s jeho pomocou vytýčil,“ hovorí Márius Žitňanský. „So slovami – Len tak ďalej, pokračuj v začatej práci… – mi zadával stimulačné úlohy, pri ktorých som klasické etudy kreslenia absolvoval napríklad z rebríka.“ Aj tento príklad z obdobia formovania dokazuje, že Žitňanský architektúru stále vníma ako výtvarnú disciplínu a svoje práce nepovažuje za technokratické. Vždy sa snaží v architektúre hľadať a uplatniť príbeh a silný koncept.

Príklon k výtvarnému cíteniu bol zreteľný aj po absolvovaní Fakulty architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave (doc. Anton Rokošný). Spolupráca s architektom Antonom Krajčovičom ho pritiahla k filmovej scénografii, neskôr na istý čas zakotvil v Ústredí ľudovej umeleckej výroby. Potom však „architekta ukrytého v závetrí“ objavil architekt Ernest Krampl a Márius Žitňanský putoval cez Štátny projektový a typizačný ústav do Projektového ústavu kultúry (PÚK) v Bratislave. A tam prišla prvá veľká objednávka: architekt Juraj Hlavica si ho vybral na spoluprácu pri projekte a realizácii objektu Divadla Andreja Bagara v Nitre. Slovenská architektúra tak získala ďalšieho výrazného autora, ktorý svoje príbehy začal kolorovať s nástojčivosťou jemu vlastnou.

Život prináša mnohé bizarné situácie a osemdesiate roky vtedajšieho socialistického Československa boli na ne ako stvorené. V prípade Máriusa Žitňanského išlo o dva zborové domy pre Cirkev bratskú, ktoré počas pôsobenia na PÚK-u navrhol do Starej Turej a do Levíc. „Kurióznosť situácie zvyšoval fakt, že napriek ich sakrálnej náplni vznikali v rámci vtedajšieho plnenia takzvaných socialistických záväzkov ako práca po práci,“ hovorí architekt Žitňanský. „S ohľadom na paradoxnosť tejto situácie sa od architekta a zhotovovateľa prirodzene očakávalo neodkladné a rýchle rozhodovanie vo veciach výstavby týchto objektov so zreteľom na možné zastavenie celej akcie vyššou mocou. K absurdnostiam toho obdobia tiež patrilo, že pri projekte pre Starú Turú mi prišlo nariadenie, že môj objekt musím prerobiť na horší. Vraj by bol krajší ako vtedajší Národný výbor, a to bolo neprípustné. A tak som sa musel vzdať kupoly a niektorých ďalších prvkov.“

Za Zborový dom v Leviciach mu však po novembri 1989 udelili Cenu Dušana Jurkoviča, pričom slovami teoretika a historika architektúry prof. Matúša Dullu „za trinásť mesiacov vzniklo nielen najozajstnejšie, ale aj architektonicky najlepšie dielo Levíc. Jasne ukázalo, že zmysluplné ciele, ideály a presvedčenie tých, ktorí stavajú, i tých, pre ktorých sa stavia, umožňujú aj architektovi najlepšie napĺňať vlastné architektonické kvality diela. A to aj vtedy, keď je jeho úlohou architektonicky zaodieť skromnosť a pokoru.“

Načúvať príbehu – príbehu samotnej stavby, ľudí, ktorí v nej budú pôsobiť, a miesta, kde bude stáť. A to neplatí len pre spomenuté sakrálne objekty, o ktorých sa aj sám Hans Hollein vyslovil, že „o sebe rozprávajú“, ale pre každý jeho projekt. Márius Žitňanský nechce robiť architektúru, ktorá by priletela z neznámeho priestoru bez kontextu. Naopak, musí ho osloviť. Až potom prichádza konkrétne riešenie danej stavby, ktoré architekt odvodzuje z jej prostredia, z vlastného príbehu a, samozrejme, z požiadaviek investora.

A práve v komunikácii s ním sa architekt usiluje, aby sa investor stal spolutvorcom celého projektu. „Ide o detailný rozklad priestoru ako malého urbanizmu,“ hovorí Márius Žitňanský. „Originálna duša tohto priestoru vzniká v diskusiách, počas ktorých sa snažím spoznať jeho myslenie. Chcem sa nenásilnou formou dopracovať k výsledkom, s ktorými by sa stotožnil aj užívateľ. Vtedy sa naše príbehy prelínajú a výsledkom je obojstranná spokojnosť.“

Pravda, nie vždy je dialóg ideálny. Keď investor chytí do rúk kalkulačku a začne počítať náklady, komunikácia začína viaznuť. „Na Slovensku sa ťažko robí nová architektúra, pretože Slováci uprednostňujú overené veci,“ vysvetľuje Márius Žitňanský.

„Niečo podobné som zažil pri projekte na Lodnej ulici v Bratislave. Investor mi pri pohľade na môj projekt povedal, že keď mu v skutočnosti ukážem niečo podobné vo vzdialenosti tridsiatich- štyridsiatich kilometrov, tak to zrealizuje. Samozrejme, potom nastáva problém tvorcu, ktorý nemôže prekročiť prah slovenskej architektúry. Žiaľ, ešte stále nie sme na to pripravení a myslím, že nejde celkom o problém architektov.“

Finančná kalkulačka je u veľkých developerov naozaj na prvom mieste a najdôležitejším kritériom je objekt dobre predať. Následne sa to odrazí na šetrení, a preto je dôležitá architektova prítomnosť na stavbách. Aj Márius Žitňanský sa nazdáva, že investori často potrebujú architekta len na stavebné povolenie a na predloženie projektu bankám kvôli získaniu úveru.

„Keď začnú stavať, už nás ani nevolajú na vykonávacie práce,“ tvrdí Žitňanský. „Zvyšok prenechajú ambicióznym projektantom a stavebným inžinierom. Tí však to dieťa neporodili ani nevychovali. Nechcem im všetkým krivdiť, ale určite je smutné, keď architekt nemôže svoje veci dotiahnuť do konca.“

Zverenie stavby projektantovi však investora môže v konečnom dôsledku vyjsť drahšie. Pri experimentovaní zrazu zistí, že súvislosti objektu prestali fungovať, lebo im nový človek jednoducho nerozumie. Potom si povolá naspäť pôvodného autora, ale pri takejto adaptácii už dochádza k mnohým kompromisom.

„V slovenskej architektúre vidím až príliš veľa kompromisov, a preto je dôležité, ako citlivo vieme rokovať s investorom,“ hovorí Márius Žitňanský. „Niekedy si to vyžaduje aj niekoľko rokov vzájomného spoznávania, ale potom sa nám ponúka možnosť priaznivého výsledku. Naopak, pri razantnejšom konaní nás architektov sa investori môžu odplašiť.“

Čo sa týka aktuálnej situácie na Slovensku, architekt oceňuje konjunktúru staviteľstva, no pre tvorivú architektúru to nemusí zákonite znamenať výhru. Len málokedy totiž výhercovia architektonických súťaží svoj projekt aj zrealizujú. Potom sa ocitne v iných, často nesprávnych rukách.

„Stavebný boom by mohol byť priaznivý, ale predpokladá lepšiu koordináciu,“ domnieva sa Márius Žitňanský. „Žiaľ, v Bratislave stále nie je schválený územný plán a často to aj tak vyzerá. Niektoré objekty ignorujú kontext a nastávajú škodlivé kompromisy. Často je však chyba aj na strane developerov, ktorí sa snažia maximálne využiť drahý pozemok. A to aj za cenu nenapraviteľných chýb.“

Pri otázke, či slovenská architektúra má svoje špecifické črty, ktorými by mohla zaujať v stredoeurópskom priestore, architekt Žitňanský priznáva istú mieru nejednoznačnosti. Nielen Slovensko, ale takmer každý z našich susedov totiž „pokukáva“ po okolí a vždy niečo asimiluje. V prípade Čechov sa však táto asimilácia tvorivo prerozpráva a potom predstaví v jednoduchej architektonickej výpovedi. „Z tohto regiónu je mi však najbližšia rakúska architektúra, ktorá sa napríklad prostredníctvom architektúry v Grazi presadila aj vo svetovej špičke,“ hovorí architekt. „Zároveň treba priznať, že z postsocialistických krajín sa to najviac podarilo len Imre Makovczovi, Eve Jiřičnej alebo Janovi Kaplickému s ich originálnymi príspevkami.“

Pri štýlovom zaradení svojej architektonickej tvorby Márius Žitňanský tvrdí, že ho -izmy nezaujímajú. „Dá sa hovoriť len o dobrej architektúre s nadčasovým rozmerom. A tá je vtedy, keď dobre slúži investorovi,“ myslí si architekt. „Hoci mám silný sklon k výtvarnej stránke, uvedomujem si, že architektúra má aj svoj funkčný rozmer. A práve vo funkčnom koncepte sa skrýva príbeh a celkové rozloženie.“

Aj pre Žitňanského je najdôležitejšie, keď jeho stavby oslovujú užívateľov, ktorí mu aj po rokoch spokojne hovoria o ich fungujúcom vnútornom živote objektu vyžarujúcom dušu. Na druhej strane však, keď tieto veci nefungujú, šaty nepomôžu. Potom sa to snažia nahrádzať kvalitnými materiálmi, ale koncepty aj naďalej zostávajú slabé.

Pri určení svojej najosobnejšej stavby má architekt jasno. Je ňou areál spoločnosti Montex a. s. v Rovinke, ktorý sa so svojou progresivitou v oblasti priemyselných stavieb stretol s veľkou odozvou pri udeľovaní slovenských architektonických cien – od cien ARCH cez Stavbu roka až po CE.ZA.AR. „Hoci pri každom dieťati som rád, keď mu ani vo výsledku nič nechýba, musím povedať, že pri Montexe sa azda najviac podarila komunikácia s investorom,“ hovorí Márius Žitňanský. „Teší ma, že aj po desiatich rokoch od vzniku dokázal projekt zabodovať.“

Architektonicko-výtvarné a hmotovo-priestorové riešenie stavieb areálu Montex vychádza z jeho urbanistického objemového riešenia a z dynamiky rozvoja a zamerania firmy. Tieto objekty sú riešené nenáročným, jednotným spôsobom reagujúcim na princípy minimalizmu. Ich spoločným menovateľom je použitie stavebných materiálov blízkych zameraniu spoločnosti (oceľové profily a konštrukcie, vlnité plechy, obklady) a zároveň „vidieckemu“ rázu miesta (prírodný kameň). Komplex je ohraničený jednoducho riešeným plotom z prírodného lomového kameňa voľne ukladaného do drôtenej konštrukcie, prerušovaného posuvnými žalúziovými (plechovými) vstupnými bránami.

Sólo alebo spolupráca v tíme? „Vyhľadávam obidva spôsoby práce,“ odpovedá Márius Žitňanský, ale zároveň s úsmevom dodáva: „Je zvláštne, a všimli si to aj kolegovia, že som oceňovaný za diela, ktoré som navrhoval sám. Ktovie? Asi sa vtedy môžem viac osobne prejaviť a nie som taký viazaný. Priznávam, aj v práci mám rád trochu bohémstva. Keď už máte veľký tím, sloboda a tvorivosť sa stráca.“

Diskusia o architektúre – to je aj leitmotívom pedagogického pôsobenia Máriusa Žitňanského na Fakulte architektúry STU, ktorý odovzdáva svojim študentom. Nijaké vnucovanie svojho názoru, ale prizývanie mladých talentov k spolupráci. Prax je často osožnejšia ako školské ateliéry a otvorenosť cennejšia ako falošná spokojnosť pri pohľade na rozrastajúce sa rady mladých epigónov. Od študentov očakáva vecné rozbory architektúry, spočívajúce nielen v zhodnotení vizuálnej stránky architektúry, ale najmä v sprostredkovaní toho, čím je daná architektúra koncepčne zaujímavá. Pretože – ako zdôrazňuje architekt Žitňanský – architektúra je predovšetkým o dialógu, a keď niekto chce robiť naozaj serióznu architektúru, treba o nej diskutovať.