image 96271 25 v1
Galéria(8)

Joyce Owensová: Po hurikáne Irma azda budeme stavať krajšiu architektúru

O tom, ako tlmočí hodnotu architektúry laickej verejnosti, a o nedávnej sérii ničivých hurikánov sme sa počas leta a jesene porozprávali s prezidentkou floridskej divízie Amerického inštitútu architektov. 

02
03
04
05
06
07
Joyce 01
Joyce 02

Perexové foto: Joyce Owensová, prezidentka štátnej divízie AIA Florida, RIBA

Pomerne dlho a úspešne ste pracovali v Londýne . Vrátili ste sa na Floridu kvôli počasiu?

Oh, kvôli slnku, nie počasiu. Je tu príliš teplo a vlhko, ale na slnku človek pookreje.

 

V tomto roku ste sa stali prezidentkou floridskej asociácie AIA. Čo momentálne robíte?

Strácam hlavu. (Smiech) Robíme zopár základných vecí: sme hlas pre architektúru, podporujeme našich členov, vytvárame spoločenstvo, kolektívne sa snažíme propagovať architektúru a ponúkame možnosti vzdelávania v našej profesii aj o nej. Okrem toho robíme veľa právneho poradenstva a sledujeme zákonodarstvo, aby našu profesiu nové zákony nepoškodili. Priznám sa, že to nie je moje forte, ja som viac zameraná na komunikáciu. Vždy sa pristihnem pri vete „Povedzme o tom verejnosti!“. Hneď v prvý deň som kolegom povedala: „Pozrite, nie som v tom dobrá“, a našla som si viceprezidenta, ktorý je v tom profík a tie povinnosti za mňa prebral. Moja téma je komunikovať hodnotu. To je aj dôvod, prečo ma tento rok zvolili. Všetci sa tešia, že máme ako motto konečne niečo konkrétne. Minuloročný prezident prišiel s niečím v zmysle „budúcnosť založená na minulosti a prítomnosti“. Nedávalo to význam. Ďalší pred ním mal heslo „budúcnosť je žiarivá“. Čo to vôbec znamená?

Povedzte nám teda viac o svojej snahe vysvetliť ľuďom hodnotu architektúry.

Je to moja celoživotná vášeň. Vždy som sa pokúšala zvýšiť povedomie o dobrom navrhovaní. Stalo sa to takto. Keď som sa takmer po pätnástich rokoch vrátila z Británie do Fort Myers, bola som zhrozená z toho, čo sa tu stavalo. Jednoducho odpad. Opýtala som sa zopár novinárov, či by o architektúre nenapísali, aby som mohla nejakým spôsobom to povedomie zvýšiť. Nešlo im to, nemali na to ten správny slovník. Každý jeden termín som im musela vysvetľovať. Napokon sa ma jedného dňa spýtala jedna novinárka z miestnych novín, či nepomôžem s písaním ja jej. A tak som štyri roky písala pravidelnú rubriku. Volala sa Architekt v meste. Ľudia ju milovali, lebo nikto iný predtým o ich meste nepísal. Ale hneď pri prvých článkoch som zistila, že architekti vedia hovoriť jeden s druhým, ale nie s verejnosťou. A to je obrovský problém. Môj šéfredaktor v novinách mi povedal: „Píš ako pre šiestakov. To je úroveň, na ktorej ťa ľudia ľahko pochopia.“ To bol pre mňa šok. Mne ide lepšie navrhovanie ako slová, takže to pre mňa bolo zložité. Ale naučila som sa pri tom naozaj veľa.

 

O čom ste presne písali?

Začala som históriou architektúry na Floride. O čom som chcela naozaj rozprávať, bola architektúra z polovice storočia, ktorá je nazývaná aj „sarasotská škola“. Chcela som povedať: „Pozrite, v päťdesiatych rokoch sme tu mali dobrý dizajn. Čo sa stalo?“ Môj cieľ bol ľudí motivovať v zmysle „pozrime sa na tieto budovy a vezmime si z nich, čo sa dá, aby sme mohli lepšie budovať v budúcnosti“, pretože tieto budovy sú naozaj energeticky efektívne a rozumné v tomto podnebí. Snažila som sa budovy z polovice storočia použiť ako príbeh, ale predtým som musela rozpovedať celú históriu.

 

Prezraďte teda čo-to o sarasotskej škole.

Začala v štyridsiatych rokoch tu na Floride a naozaj populárnou sa stala s príchodom architekta Paula Rudolpha. Tiež Victora Lundyho. Všetci ostatní robili po skončení Bauhausu medzinárodný štýl a tu sa objavila samostatná škola, výnimočne dobre rešpektujúca našu vlhkú klímu. Bola veľmi otvorená, vzdušná. Mnohé z týchto budov dodnes stoja. Najikonickejší z nich je dom Walker Guest House od Paula Rudolpha. Má drevené krídla, ktoré držia otvorené pomocou protizávažia. Pod nimi nie sú sklené platne, ale siete proti hmyzu. Keď máte otvorené, je to ako stanovať vnútri. V istom momente sa mi ozvalo historické múzeum, že by chceli urobiť výstavu. Nechcela som urobiť tú o architektúre dvadsiatych rokov, tie stavby každý poznal. Tak sme spravili tie roky päťdesiate. Walker Guest House som, samozrejme, na výstavu a do prehliadky in situ zaradila tiež. Na výstavu prišli zástupcovia zo Sarasota Architectural Foundation (ktorá spravuje viaceré realizácie sarasotskej školy), a keď zistili, že ten domček stále stojí, rozhodli sa, že ho zreplikujú ako žiarivý príklad priamo v Sarasote pred Ringling College of Art and Design. Bol tam jeden a pol roka a bol veľmi populárny.

 

Prečo myslíte, že ľudia sarasotský štýl prestali využívať?

Myslím, že to bolo rozvojom klimatizácie. Naraz ste nemuseli mať všetky tie okná, čo vpúšťali dovnútra vánok. Navyše bolo potrebných toľko nových domovov, že architekti na ne nemali kapacity. Posunuli preto projekty ľuďom, ktorých voláme „rezidenční návrhári“. No tí nemali žiadnu skúsenosť s navrhovaním.

 

Zmenil váš stĺpček v novinách vzťah ľudí k tomu, čo si idú postaviť?

Netuším, ale dúfam. Myslím si, že ľudia sú dnes viac v obraze. Sem-tam za mnou niekto prišiel alebo poslal mail, že „fíha, nad týmto som sa nikdy nezamyslel“. Občas, keď príde nový klient, vysvitne, že si ma vybral preto, lebo som kedysi písala rubriku o architektúre.

 

Komunikujete však aj s architektami, je to tak?

Jasné. Keď som bola viceprezidentkou AIA Florida pre komunikáciu, bola som vydesená, keď som zbadala stav nášho štvrťročníka. Bol to vizuálny neporiadok. Prekopali sme celý layout a ešte stále robíme na obsahu. Môj cieľ pri tomto periodiku (ktoré dostávajú všetci členovia príslušnej AIA) bolo spraviť ho viac inkluzívnym pre členov. Objavovalo sa v ňom pravidelne tak päť architektov. Začali sme predstavovať mladých, tiež inžinierov a rôznych iných odborníkov.

 

V jednom z článkov spomínate, že ste najali expertku na komunikáciu, aby vám pomohla hovoriť s verejnosťou.

Presne tak. Je to žurnalistka a zároveň odborníčka na sociálne siete. Pomohla nám, lebo sme nerozumeli presne, ako to funguje. Architekti obvykle ani nevedia osloviť novinára a povedať: „Počuj, mám zaujímavý projekt, nechceš o ňom napísať?“ O mnohých architektonických projektoch sa vôbec nepíše, ak nepoznáte veľa novinárov. Ja poznám, takže u mňa to nie je problém.

 

Novinári váš prístup určite oceňujú.

Veru hej. A najlepšie je, keď im prinesiete dobrý príbeh. Iný uhol pohľadu. Táto spomínaná novinárka bude mať prednášku aj na našej konferencii. Nazvala ju „Ty mi nikdy nezavoláš“.

 

Vidia to architekti ako nepotrebné?

Zaberie to hromadu času a čas sú peniaze. A asi to tak bude aj u vás na Slovensku, že ako architekt veľa peňazí nezarobíte.

 

Sprostredkovať hodnotu architektúry by však honoráre mohlo zdvihnúť.

To je tiež, samozrejme, jeden z našich cieľov. V tom, čo ako architekti robíme, sa ukrýva nemalá hodnota. Preto chcem, aby o nás noviny viac písali, viac nás priblížili verejnosti. Osvetu tiež šírime cez Florida Foundation of Architecture. Sponzorujú aj našu online súťaž People’s choice. Ich misia je naučiť ľudí viac o architektúre. Momentálne majú program pre základné školy. Celý sme ho s nimi vymysleli.

 

Ako sa im podarilo presvedčiť školy, aby program vyskúšali?

Išli na oblastný výbor a spýtali sa: „Prosím vás, máme tu učebnú osnovu o architektúre na jednu hodinu týždenne počas celého semestra. Vmestíte to niekam do vašich rozvrhov?“ Výbory milujú, keď prídete s hotovou učebnou osnovou. Tak to prezentovali jednej školskej rade. Tí nám dali príležitosť a teraz už učíme na viacerých miestach. Dobrovoľníkov nám tam robí veľa mladých architektov.

 

Inšpiruje to deti, aby sa v budúcnosti stali architektami?

Dáva im to prehľad. Ich rodičom, ktorí sú do ich učiva aj tak zapojení, to dáva rozhľad tiež. Je to veľmi dobrý spôsob šírenia povedomia o architektúre.

 

Podnieti to trebárs rodičov, aby si dali postaviť dom od architekta?

Dúfame aj v to. Rozhodne vďaka tomu očakávajú lepšiu architektúru, lepšie budovy okolo seba. Teraz už vedia, že v stavbách toho väzí viac.

 

Často navrhujete vily a obytné budovy, mnohé na floridských plážach. Je tu niečo osobité, čo treba dodržiavať pri navrhovaní na pláži oproti navrhovaniu inde?

V prvom rade je tu intenzívnejší vietor. Budovy na ostrovoch sú vždy navrhované na vietor rýchlosti 170 míľ za hodinu. Tu v meste je to omnoho menej. Potom vás môže vytopiť. Musíte budovať nad zemou, niekedy aj celé poschodie. Záplavové územie však nie je všade. Jeden pozemok, na ktorom sme navrhovali, bol blízko vody, no nie priamo zálivu, takže ho stačilo zdvihnúť o tri stopy. No a ešte musíte dodržiavať pobrežné línie. Sú to imaginárne čiary, za ktorými už nesmiete nič postaviť, jedine, ak máte špeciálne povolenie. A pokiaľ staviate na ostrove Sanibel, musíte rátať s tým, že tam nie sú žiadne pouličné lampy. Domáci to nazývajú „temné nebo“. Bojujú za odstránenie svetelného znečistenia. Aj záhradné svietidlá musíte mať zvrchu kryté. Niekedy zdroj svetla môže byť len maličký, aby si korytnačky vašu záhradnú lampu nepomýlili s mesiacom a neostali dezorientované.

 

A čo základy?

Tie sa veľmi líšia z pozemku na pozemok. Obvykle sa stavia na pilótach, ale niekedy potrebujeme oveľa viac betónu. To je dôvod, prečo sú domy na pláži také drahé. Nie je to len výhľadom, ale aj zemnými prácami! (Smiech.)

 

Ako to je s energetickou efektivitou budov?

Na to máme vyhlášky. Naše najnovšie budovy sú veľmi efektívne. Zatepliť musíme všetko, steny, podkrovia. Kedysi sme nepoužívali dvojsklá alebo trojsklá, ale teraz už áno – z opačných dôvodov ako severania. Oni sa snažia udržať chlad vonku a my dnu. A pretože sme oblasť zasahovaná hurikánmi, všetko musí byť pevné. Naše okná majú medzi platňami skla vrstvu laminátu. Tie tri vrstvy majú dokopy aj 2,5 cm.

 

Nedávno ste zažili reťaz hurikánov Harvey, Irma a Maria.  Ako sa na ne človek pripravuje?

Obvykle máme nejaký čas na prípravu. Aj teraz každý vedel dopredu, že hurikán príde, ale nikto nevedel kam, takže mnoho ľudí začalo s prípravami na poslednú chvíľu a tiež aj odchádzali. Je dobré ísť na miesto s väčšou nadmorskou výškou, do dobrej, novej budovy. A na okná treba dať dosky. Ľudia obvykle používajú preglejku, ale moje sú z kevlaru, lebo mám tie najviac trendy okenice v meste! (Smiech.)

 

Sú lepšie než preglejka?

Určite majú nejakú poddajnosť. Ale sú jednoduchšie osaditeľné. Vybrala som si ich, lebo v tom období mal môj syn len 10 rokov a nebola som si istá, že v zhone a zlom počasí zvládnem namontovať preglejkové okenice len s ním.

 

A prečo by mal človek vyhľadať novší dom?

Po hurikáne Andrew v roku 1992 Florida zaviedla veľmi striktné nariadenia a po rušných búrkových rokoch 2004 a 2005 sa ešte sprísnili. Takže nové domy sú vybudované tak, aby hurikán ustáli.

 

Čiže sú konštrukčne silnejšie.

Áno, aj v základoch, aj v konštrukciách stien a hlavne striech. Tie sú lepšie ukotvené k stenám. Pri tých starších domoch sa stávalo, že vám strechu vietor podfúkol a vyslovene celú odniesol. Dnes, ak máte trebárs šindľovú strechu, môže vám to odniesť zopár kusov krytiny a dovnútra vám natečie, ale inak nič vážnejšie.  Priateľka žije v starom dome v Naples a spomínala, že zvnútra znie hurikán, akoby jej priamo ponad hlavou prechádzal nákladný vlak. V novších domoch to vôbec tak nepočuť. Mnohé noviny po Irme napísali, ako veľmi sa zlepšili floridské nariadenia a že vďaka tomu tu boli škody omnoho menšie, ako mohli byť.

 

A oblasť Keys to aj tak dosť poničilo.

Jasné, pretože domy sú tam omnoho staršie. A, mimochodom, a myslím to v tom najlepšom, oni sú dole na ostrovoch trochu ako na divokom západe. Nedivila by som sa, keby tie prísne nariadenia nedodržiavali úplne.

 

Ako vyzeral Fort Myers, keď ste sa doň vrátili?

Nie tak zle, aj keď asi 80 % ľudí nemalo elektrinu. Predstavte si to – je nesmierne horúco a dusno, musíte vyčistiť celý pozemok od nečistôt a opraviť všetko pokazené. Ale moja kancelária nestratila prívod elektriny. Sedeli sme tam s kolegom a bolo tam neuveriteľné ticho, lebo v meste takmer nikto iný nepracoval. Tak som napísala správu na Facebook, že máme elektrinu, klimatizáciu, internet a čerstvú kávu, ak by k nám niekto chcel prísť. Museli sme sa potom trošku pomknúť.

 

Na webovej stránke AIA Florida máte dokument, ktorý ľuďom vymenúva úkony, ktoré potrebujú na vysušenie domu po zaplavení.

Snažíme sa byť čo najviac proaktívni a našim členom dávať užitočné pomôcky. Toto malo veľký ohlas.

 

Tiež máte tzv. SAP program.

Áno, Safety assesment professionals. Tento program sme si požičali asi pred desiatimi rokmi z Kalifornie. Mnoho architektov sa u nás kvalifikovalo. Po hurikáne teraz smú posudzovať budovy z hľadiska obývateľnosti. Pozerajú na poškodenia v základoch, praskliny v stenách a podobne. A robia to zadarmo, ako dobrovoľníci.

 

Takže občania im zavolajú, keď ich potrebujú?

Problémom je, že aj keď sme službu ponúkli, ešte nás nevolali. Jediná cesta, ako môžeme posudzovať stavby, je, keď nás zavolajú správcovia budov. Lenže oni sú v tomto prípade prvoradí, a ak si s tým poradia sami, už nás nevolajú. Vedeli by sme pomôcť v Keys a v Portoriku, ale do Portorika sa stále nedá dostať. Raz za pár dní dostaneme od niekoho stadiaľ mail. Doteraz písali, že nie je voda, jedlo ani elektrina. Až v posledných dňoch sa to začalo zlepšovať, keď dorazili lode so zásobami. Ale tieto kurzy sme práve rozbehli aj nanovo. Desať rokov je dlhé obdobie a ľudia majú, voláme to „hurikánová amnézia“. Už sa nepamätajú, čo treba robiť. A občania si tiež nepamätajú, že je možné nás zavolať. Myslím, že tieto kurzy zaradíme do programu pravidelnejšie, aby sme boli pripravení.

 

Je takáto smršť príležitosťou na budovanie dizajnovo kvalitnejšej architektúry?

Áno, určite. Je to výborný čas ukázať ľuďom možnosti – dodržať nariadenia a vyhlášky a zároveň postaviť krásnu architektúru. Ľudia sú v pokušení budovy postaviť narýchlo, len aby mali kde bývať. Pripomíname im, že by si mali zvoliť dlhodobý variant, bývanie, ktoré vydrží mnohé hurikány.

 

Čo sa stalo rozostavaným projektom?

Záležalo na tom, kde boli a v akej fáze stavby. Na jednom z mojich projektov stavebník práve vylieval betón najvyššieho podlažia. Musel si riadne švihnúť, aby to stihol, kým príde hurikán, ale podarilo sa mu to. Zato sme čítali o veľkom projekte skladových priestorov, ktorý mal steny z betónových platní. Tie na stavbe držia na vertikálnych roxoroch, kým nenamontujete strechu, ktorá ich zavetrí. Čo vám poviem, všetky steny toho masívneho skladu spadli ako domino. A stavbári s tým nemohli pred hurikánom nič urobiť, lebo nemali dosť času.

 

Developer pravdepodobne nebol nadšený z tých dodatočných nákladov.

Preto tu všetci máme poistky. A pre hurikány sú aj oveľa vyššie. Ak máte staré okná, poistné stúpne. Ale ak máte dosky na okná alebo podobnú ochranu domu, zasa sa zníži. 

 

A aký mal dopad hurikán na vás a na vašich kolegov?

Domotá vám to hlavu. Akosi sa tak dlho stresujete, či sú všetci blízki v poriadku, čo máte urobiť, čo zohnať, že zabudnete na prácu, pri ktorej sedíte. O chvíľu sa vrátite a rozmýšľate: „Eh, čo som to robila?“ A neviete si ani za svet spomenúť. Je to ako nejaká posttraumatická stresová porucha. Voláme to „Irma mozog“.

  

Joyce Owensová na konferencii AIA Florida Convention 2017

JOYCE OWENSOVÁ, AIA, RIBA

Vyštudovala architektúru na univerzite Notre Dame. Od roku 1989 pôsobila v Londýne v úspešnom vlastnom štúdiu s projektami, ktoré získali medzinárodný ohlas v Európe, Ázii aj Spojených štátoch. V roku 2004 sa presťahovala naspäť na Floridu a otvorila si kanceláriu vo Fort Myers. Koncom roka 2016 vyhrala kandidatúru na prezidentku štátnej divízie AIA Florida so svojím programom na propagáciu architektúry.

 

Vybrané projekty architektky

Pripravovaný projekt domu na pláži.  Na prízemí pre možné vytopenie nefigurujú žiadne obytné priestory. Render: Jovan D Millet

Pripravovaný projekt domu na pláži.
Na prízemí pre možné vytopenie nefigurujú žiadne obytné priestory. Render: Jovan D Millet

 

Gulf Front House, ostrov Sanibel.  Nedávno dokončená rezidencia spĺňa všetky najnovšie normy na ochranu pred hurikánmi.

Gulf Front House, ostrov Sanibel.
Nedávno dokončená rezidencia spĺňa všetky najnovšie normy na ochranu pred hurikánmi.

 

Rekonštrukcia historickej farmy, Morrovalle, Taliansko.  Projekt získal lokálnu cenu AIA Design Award.

Rekonštrukcia historickej farmy, Morrovalle, Taliansko.
Projekt získal lokálnu cenu AIA Design Award.

 

St. Cecilia Parish Hall.  Farské spoločenské priestory pre lokálnu katolícku kongregáciu. Render: Joshua Colt Fisher.

St. Cecilia Parish Hall.
Farské spoločenské priestory pre lokálnu katolícku kongregáciu. Render: Joshua Colt Fisher.

  

Prvý floridský projekt.  „Moja kancelária vo Fort Myers, ktorú som zrenovovala po tom, čo z nej kaderníčka urobila kôlničku na drevo.“ Foto: Joshua Colt Fisher

Prvý floridský projekt.
„Moja kancelária vo Fort Myers, ktorú som zrenovovala po tom, čo z nej kaderníčka urobila kôlničku na drevo.“ Foto: Joshua Colt Fisher

 

Red Studio, ostrov Sanibel.  Obytné štúdio pre umelca je moderné, no citlivo nadväzuje na pôvodný drevený dom v tesnom susedstve. Foto: Joshua Colt Fisher

Red Studio, ostrov Sanibel.
Obytné štúdio pre umelca je moderné, no citlivo nadväzuje na pôvodný drevený dom v tesnom susedstve. Foto: Joshua Colt Fisher

 

TEXT: KORINA KRCHNIAKOVÁ

FOTO: Joshua Colt Fisher, archív Joyce Owensovej

Článok bol uverejnený v časopise ASB 10/2017.