Josef Pleskot: Dobrá architektúra nastoľuje harmonické vzťahy

Aká bola vaša cesta k architektúre?

Dostal som sa k nej náhodou. Najprv som uvažoval o štúdiu maliarstva, no keďže ma od toho odhovorili, hľadal som nejaký príbuzný odbor. Zistil som, že architektúra by mohla byť tým, čo by ma tiež uspokojilo.

Máte ešte aj dnes nejaké maliarske ambície?

Nie, rozhodne nemám potrebu maľovať. Dokonca nemám ani potrebu držať v ruke ceruzku a kresliť len tak, zakaždým je to už iba vtedy, ak potrebujem čo-to povedať ohľadom architektúry. 

Nelákalo vás trebárs sochárstvo?

Zaujímal som sa o výtvarné umenie ako celok, no maľovanie mi bolo najbližšie. Dodnes sa oň zaujímam, ale cítim, že to nie je priestor vymedzený pre mňa.

Pociťovali ste vtedy nejaké sklamanie, keď ste nemohli študovať maľbu?

Nie. Sklamaný som bol vtedy, keď som sa prihlásil na architektúru a nedostal som sa na prvýkrát.

Štúdium vás potom uspokojovalo?

V období normalizácie to bolo veľmi problematické, no v škole sa našli ľudia, ktorí boli skvelí a ktorých stretnúť bolo veľmi užitočné.

Dá sa porovnať to, ako ste sa cítili ako mladý architekt, keď ste stáli pred úlohou navrhnúť nejakú stavbu, s tým, ako to prežívate dnes?

Keď je človek mladý, tak paradoxne nezvláda trebárs také široké spektrum práce. Na začiatku som si nevedel predstaviť, že by som pracoval na dvoch alebo troch projektoch naraz. V mladosti človek okolo úlohy veľmi zoširoka krúži, nevie, ako sa jej zhostiť, tápe. Keď je však starší, krúženie mu zaberie menej času, lebo si vďaka získaným skúsenostiam môže poskladať rýchlejší postup, ako sa k riešeniu dopracovať.
Ale čo sa týka základného prístupu a hĺbky premýšľania, tak si myslím, že človek sa nemení. Tak isto je to aj s poctivosťou v prístupe, ako nachádzať správne riešenie.

Akých klientov máte radi?

Takých, ktorí sa dajú strhnúť k spoločnému uvažovaniu. Nie každý klient má od začiat­ku jasno. Treba ho nasmerovať, u ústretových je to jednoduchšie a ľahšie sa s nimi začína spolupracovať. Vo všeobecnosti mám rád otvorených ľudí. Teda aj klientov, ktorí neprijímajú nijaké riešenie vopred, nemajú nejaké dogmatické predstavy.

Koľko práce vám dá presadiť, aby sa ná­vrh realizoval podľa vašej predstavy?

Veľa práce. Nejde iba o výkresy, ale aj o slová a príklady, ktorými treba argumentovať. Je to najzložitejší proces. Najprv treba presvedčiť samého seba, že je to navrhnuté dobre, a potom ešte dosiahnuť, aby to isté presvedčenie mal aj klient.

Čo vás na tvorbe návrhu najviac ­baví?

To neznámo, ktoré prichádza s každou novou úlohou. Každá zákazka je iná a nikdy neviete, ako ju urobíte. Vždy je pre mňa zaujímavé aj prvé stretnutie s klientom a s miestom stavby.

Ako veľmi vás pri navrhovaní ­ovplyvňuje konštrukcia?

Neoddeliteľne. Konštrukcia je dôležitou časťou, nedá sa začať tým, že ju vyčleníte. Dom je aj konštrukcia, aj funkcia, aj všetko ostatné dokopy, sú to neoddeliteľné veci.

Aké materiály obľubujete?

Všetky okrem nerecyklovateľných, parádnych, lacno efektných. Nemám veľmi rád drahé materiály, lebo sa nazdávam, že netreba zbytočne plytvať.

Akými prostriedkami dosahujete ­súzvuk architektúry a krajiny?

V mojom poňatí sú si architektúra a príroda veľmi blízke. Ťažko sa mi definuje, kde sú oddeliteľné. Tvrdím, že moderná architektúra nemôže žiť bez harmonického vzťahu ku krajine a k prírode. Ich vzťah je veľmi úzky.

Za aké dôležité považujete to, že svojím návrhom vymedzujete aj rozsah zásahu do zemskej kôry alebo že vôbec uberáte voľný priestor?

Je to pre mňa úplne primárne, lebo architektúra Zemi, samozrejme, škodí. Voľnou plochou, priestorom by sa nemalo plytvať. Preto treba pri tvorbe projektu každú vec vyhodnocovať tak, aby sa dom čo najviac prispôsobil svojej zemskej nositeľke. Možno sa to málo vyučuje, ale mne sa zdá, že je to veľmi dôležité.

Vidíte nejakú možnosť prepojenia prísne funkcionalistickej a organickej architektúry?

Mne dobrá funkcionalistická architektúra pripadá organická. Myslím si, že takzvaná prísnosť môže mať aj organickú podobu, to sú slová, ktoré sa nevylučujú, javy, ktoré môžu dokonale spolupôsobiť. Vžilo sa zjednodušenie, že funkcionalistická architektúra je hranatá a organická nie je hranatá. Ale to, čo je naozaj organické, nemusí byť oblé. Ide len o formálne pomenovanie.

Dá sa zovšeobecniť, aké hodnoty si vážite pri posudzovaní architek­túry?

Komplexnosť, ktorej sme sa práve dotkli pri tom letmom výklade slova organickosť. Komplexnosť znamená vyriešenie všetkých vzťahov, ktoré dohromady tvoria dobré životné prostredie alebo sociálny priestor, ako tiež rád vravievam. Vážim si, keď sa tým určitým domom alebo projektom harmonizujú vzťahy, ktoré dovtedy na tom mieste ešte harmonickými neboli. A keď sa to podarí urobiť naopak, teda že vzťahy boli harmonické, a príde architekt a nastolí neharmonické vzťahy, tak to je zle. Bez ohľadu na to, akú krásnu stavbu urobí.

Nazdávate sa, že architektúra môže vychovávať?

Myslím si, že architektúra má pomerne veľký význam, ale určite ju nemožno používať ako jediný prostriedok na nejaký morálny apel. Je to jedna z vecí, ktorá môže v ľuďoch navodzovať niečo dobré, keď nepôsobí disharm onicky.

Podieľali ste sa na úpravách Pražského hradu. Aká bola vaša prvotná vízia pri prijímaní takej zákazky?

Úprav bolo niekoľko, takže ku každej bolo treba mať nejakú inú víziu. Prvotné však vždy bolo samotné vedomie významu Pražského hradu pre Prahu a vôbec pre celú Českú republiku. Človek si v takom prípade musí uvedomiť, že ide o viac, o územie ešte cennejšie, než sú iné, a vylúčiť každé iba subjektívne riešenie.

Z čoho ste vychádzali pri navrhovaní tunela pod valom Prašného mosta na Pražskom hrade?

Na začiatku bola vízia urobiť spojenie čo najmenej klaustrofóbne, pretože tunel je v podstate priestor, ktorý ľudí veľmi neláka. Prioritne sme ho teda chceli urobiť naozaj čo najmenej skľučujúci, napriek tomu tajomný aj príťažlivý, a vytvoriť tesné prepojenie dvoch odlišných svetov, hornej a dolnej Jelenej priekopy.

Máte množstvo projektov v Litomyšli. Ako ste sa dostali k tomuto mestu, máte k nemu osobný vzťah?

Nemal som nijaký osobný vzťah okrem toho, že som mal určitú predstavu o tomto meste z čias povinného čítania na gymnáziu, keď sme čítali Filosofskú historiu (Alois Jirásek – pozn. red.). Od tých čias som o atmosfére mesta čo-to vedel, vedel som, že je to jedno z dôležitých centier českej kultúry. K práci v Litomyšli som sa dostal skutočne náhodou vďaka súťaži, na ktorú nás prizvali. Vtedy sme ju vyhrali, ale návrh sa nerealizoval. Potom sme dostali ďalšiu príležitosť, a napokon vznikla z toho dlhoročná spolupráca.

Litomyšl je mestom so zachovanou historickou architektúrou. Ako vidíte úlohu novej architektúry v historických centrách miest?

Je to asi ako okysličenie. Zdá sa mi, že keď staré mestá dostanú novú dobrú modernú architektúru, sú krajš ie. Pripadá mi to ako prevzdušnenie vody, ktorá je už odstáta. Každé obdobie má do miest prinášať nový pohľad a nemalo by sa to upierať ani nášmu.

Ste architektom niekoľkých veľkých kancelárskych budov. Čo je potrebné na to, aby u nás vznikla kvalitná ­administratívna budova?

Po určitých skúsenostiach sa mi zdá, že v niektorých iných krajinách je oveľa presnejšie a oveľa lepšie špecifikovaná požiadavka spoločnosti na spôsob práce v kancelársk ych budovách. U nás sa názor ešte stále vyvíja, lebo moderná kancelárska budova za minulého režimu tu nebola každodennou záležitosťou.

Posledný trend vo vývoji kancelárskych budov sa u nás zachytil azda pri výstavbe satelitov zahraničného obchodu, ako na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia boli Strojimport, Motokov, Kovo. Povedzme, že to boli produkty porovnateľné s budovami tohto typu vo svete. Potom však prišla veľmi dlhá pauza. Neskôr sa trh uvoľnil a kancelárske budovy sa začali stavať veľmi spontánne a bez veľkých znalostí toho, čo vyžaduje súčasná kultúra práce v kancelárii.

Kde ste vy získali poznatky o tom, ako má vyzerať moderná kancelárska budova?

Neviem, či mám všetky, ale najviac som ich získal pri práci na projekte nového ústredia ČSOB. Pri spracúvaní veľmi náročného zadania sme mali povinnosť konzultovať so zahraničnými expertmi, ktorí pracujú v odbore typológie kancelárskych budov. Sú to veľkí praktici, ale zároveň aj teoretici, takže sme si od nich mohli osvojiť pravdepodobne to naozaj posledné, čo sa vo svete dnes uplatňuje.

A pri tých starších realizovaných ­administratívnych projektoch?

Musím povedať, že vždy som bol propagátorom voľných dispozícií, veľkopriestorových kancelárií. Prehľad som získal len jednoducho štúdiom odborných publikácií.

Pustili by ste sa do návrhu veľkého obchodného centra?

Nemôžem to vylúčiť, ale musel by som ­vedieť, či by som mohol uplatniť nejaký lepší pohľad než iba komerčný, dobyvateľský, provokujúci človeka k neuváženému utrácaniu. Do môjho životného štýlu to nezapadá, takže by som musel veľa premýšľať, kým by som napokon prikývol a s takou zákazkou súhlasil. Je to však ­téma doby a myslím si, že by sa to mohlo robiť kultivovanejšie. Nikdy som takéto ­zákazky nevyhľadával, ale veľa o nich ­rozmýšľam, či to je, alebo nie je dobré
pre ľudí. Nedospel som však k nijakému záveru.

Máte nejakú zákazku, na ktorú ­spomínate najradšej?

Nie, to nemám. Možno sa dá spomenúť na nejakú, ktorá bola trebárs určitým míľnikom, a keďže sa nerealizovala, je viacero dôvodov myslieť si, že predstavovala istý zlom. Takým predelom by mohla byť budova centrály Elektromontážnych závodov v Prahe. Bola rozpracovaná až do územného rozhodnutia, ale nakoniec sa nerealizovala. Pre mňa znamenala zlom v uvažovaní o administratívnych budovách aj z hľadiska mäkkého tvaru obklopeného systémom nekonečnej fasády. Tá budova nemala ani jeden roh.

Je nejaký projekt, ktorý by ste chceli robiť, no akosi sa vám vyhýba?

Ani nie, ja si v tomto ohľade naozaj nemôžem sťažovať. Takmer sa mi zdá, že na čo si práve pomyslím, to sa mi aj splní, takže je to až neuveriteľné.

Cítite sa už zrelý alebo dá sa to ­nejako pomenovať?

Necítim sa zrelý, momentálne sa cítim iba veľmi unavený. Ale fakt je, že päťdesiatka prináša určitý zlom, ktorý nie je iba k horšiemu. V mnohých ohľadoch prináša viac tolerancie a zmierlivosti. Okrem toho mám jasnejší pocit, že sú niektoré veci, o ktoré sa vôbec neoplatí usilovať. Človek už nemá takú prioritnú túžbu všetko osobne zvládnuť.

Ako najradšej oddychujete?

Ja vlastne ani veľmi neoddychujem, lebo oddychujem prácou. Veľa voľného času venujem práci v záhrade, stále ju dotváram, a to je vlastne moje celoživotné hobby.

To ste si navrhli sami?

Nie, máme dom po rodičoch, ktorý som trochu prispôsobil, upravil, je tam veľa vecí, ktoré nie sú podľa mojich predstáv, ale to nie je rozhodujúce. Dôležité je, že mám k nemu silný vzťah, a tak nepotrebujem meniť nepodstatné detaily.

Ing. arch. Josef Pleskot (1952) – v roku 1979 ukončil štúdium na Fakulte architektúry ČVUT v Prahe. Potom krátko pôsobil ako pedagóg na tej istej škole. Desať rokov bol zamestnaný v Krajskom projektovom ústave v Prahe – ateliér G-16. V roku 1991 opäť krátko pôsobil ako pedagóg na Fakulte architektúry ČVUT.
Od roku 1991 má vlastnú architektonickú prax v kancelárii s názvom AP atelier. V roku 1993 získal s AP atelierom čestné uznanie v súťaži Grand Prix Obce architektov za realizáciu továrne Megafyt R vo Vranom nad Vltavou. O dva roky získal v tejto súťaži hlavnú cenu za rekonštrukciu a dostavbu radnice v Benešove, cenu za druhú etapu továrne Megafyt R a dve čestné uznania za ďalšie realizované stavby (Vila vo Vranom nad Vltavou a Leví dvor na Pražskom hrade). V roku 1999 a 2000 získal v tej istej súťaži ceny za realizáciu Galerie AP a pešej cesty z Opyše do dolnej Jelenej priekopy na Pražskom hrade. Za realizáciu tunela v Jelenej priekope získal v roku 2003 dve európske ocenenia: v súťaži Mies van der Rohe a prvú cenu v súťaži Brick Award (najlepšia tehlová stavba v Európe). Za realizáciu Generálneho konzulátu ČR v Mníchove dostal v súťaži Piranesi Award 2004 čestné uznanie.

Michaela Gomolová
Foto: archív AP atelieru