Eva Jiřičná: Pri stavbe musíte držať všetky kone na uzde
Galéria(8)

Eva Jiřičná: Pri stavbe musíte držať všetky kone na uzde

Keď mala Eva Jiřičná sedem rokov, učiteľka jej do pamätníka napísala vetu Tomáša Garrigua Masaryka: „Najväčším darom človečenstva sú večné túžby, večný žiaľ a nedostižné ideály. Nie je už ideálom splnený ideál.“ Vtedy sa rozplakala, pretože iným dievčatám nakreslila učiteľka kvetinky. „Doteraz som jej však za tieto slová vďačná,“ povedala v rozhovore autorka, pre ktorú sa architektúra stala spôsobom života, ale aj vyjadrením tolerancie a zodpovednosti.

Spočiatku to však na architektúru u vás vôbec nevyzeralo. Prečo ste nechali vašu obľúbenú chémiu?

Už od základnej školy by som chémii obetovala čokoľvek. Keď som však mala sedemnásť, pohádala som sa s učiteľom chémie a odmietla som z tohto predmetu maturovať. Vybrala som si fyziku, no neuvedomila, že keď nebudem mať maturitu z chémie, nemôžem ju ísť ďalej študovať. Za socializmu mal totiž človek iba jednu príležitosť. Samozrejme, v tom lepšom prípade.

A svet tak možno prišiel o ďalšiu Marie Curie?

To si nemyslím, ale doteraz mám chémiu rada.

Čo bolo ďalej?

Jeden môj spolužiak mi povedal, že ide na architektúru, a opýtal sa ma, či nejdem s ním. Spočiatku som zvažovala, čo by sa asi stalo, keby som ju išla študovať. Potom mi však známi povedali, že to nie je pre mňa, lebo ako žena sa v architektúre nemôžem presadiť. Aj môj otec – architekt, ktorého som milovala, ma varoval: Keď budeš robiť architektúru, vezmeš si architekta a budeš len architektova žena, vždy tá druhá! To bol aj jeden z dôvodov, prečo som potom odišla do Anglicka. Chcela som navrhovať domy a tu by som nemala príležitosť ich stavať. Jediná architektka, ktorá sa tu dokázala medzi chlapmi presadiť, je Alena Šrámková a tá mi v začiatkoch dodávala guráž nevzdať to.

Muži to asi s vami nemajú ľahké?

To je pravda. Nie som zvyknutá správať sa v rámci roly všeobecne prisudzovanej ženám. Ale od mužov, s ktorými som žila, aj keď to nakoniec k ničomu nedospelo, niečo som sa naučila a mám s nimi dobré vzťahy.

Raz ste spomenuli, že kreslenie vám spočiatku nešlo. Zvládli ste to?

S kreslením som bojovala, ale mala som vynikajúce výsledky z matematiky a fyziky a na pohovoroch som zvládla aj otázky zo všeobecného vzdelania. Uľavilo sa mi až vo štvrtom ročníku, keď prišlo ­architektonické kreslenie. Vtedy som sa naučila vyjadrovať spôsobom architekta a kontrolovať si ruky. Prirodzene, počítače neboli, všetko sa muselo nakresliť a urobiť rukou.

Nie je vám ľúto, že počítače dnes už vytlačili ten bezprostredný dotyk ceruzky s papierom?

Stále pracujem s ceruzkou. Stále si skicujem, pretože u mňa je ruka veľmi úzko spojená s hlavou. Koordinácia celého prejavu je estetickým znázornením myšlienky. Architektúra je intelektuálny proces a musí byť založená na estetickej schopnosti porozumieť proporciám a schopnosti vidieť veci inak než normálne.

Ako sa to prejavuje?

Prvotné reakcie sú založené na citovom porozumení určitých vzťahov, ktoré sa môžu ďalej intelektuálne zdôvodniť. Vtedy sa tvorí architektonická forma a vzťahy sa dajú vyjadriť ako pôvodný inštinkt. Je to oscilovanie medzi racionálnym a iracionálnym. Samozrejme, tých, ktorí na počítačoch vyrástli, ťažko prinútiť vyjadrovať sa kreslením. Zároveň si však myslím, že ak sa počítače nestanú takým nástrojom, ktorý môže prenášať ručnú kresbu na počítač, architektúra bude trpieť. Vplyv počítačov je viditeľný.

Považujete to za chybu?

Nehovorím, že je to zlé, lebo človek nemôže ignorovať technológiu. Musíme s ňou spolunažívať a hľadať výhody. Ale zároveň treba vedieť, že počítač má v určitom štádiu isté nedostatky a tie treba akceptovať. Keď sa svojich mladších kolegov opýtam, aká veľká je daná vec, oni sa musia na to opýtať počítača – či je to pätnásť centimetrov, alebo pätnásť metrov. Keď si to ja nakreslím, viem to hneď veľmi presne.

Patríte k veľmi praktickým architektom, ktorí si odsledujú svoje stavby a aktívne chodia po realizáciách. Vyhovuje vám tento štýl práce?

Architekt sediaci pri svojom počítači ­nemôže dosiahnuť dobré výsledky. Keď nepracujete s materiálmi a nejdete do ­výrobných dielní, tak to v štúdiu nedo­ženiete. Zostávate tak úplne závislý od tých, ktorí vám dodajú návrh. Ak vám však záleží na kvalite výrobku, jeho detaile a logike výroby, musíte spolupracovať s výrobcami materiálov. Má to výhodu v tom, že som sa naučila rozumieť remeslu a viem, ako veci fungujú a ako by mali vyzerať. Takže keď mi niekto povie, že niečo nejde, som schopná rozoznať, či to hovorí z lenivosti, alebo má na také tvrdenie dôvody.

Snažíte sa pochopiť materiály?

Som presvedčená, že bez toho sa nedá robiť poriadna architektúra. Každý materiál má svoj vlastný život a jazyk. Každý sa inak vyjadruje. Iba v skúšobnej dielni zistíte, ako sa daný materiál správa, kedy prejavuje odpor a kedy zase priľnavosť. Keď pochopíte ich podstatu, pochopíte aj to, čo sa im páči.

Vy ste si vybrali súhru skla a ocele. Prečo?

Sklo poskytuje svetlo a architektúra nemôže byť bez svetla. Ak sa človek naučí svetlo kontrolovať, potom je dobrým architektom. Sklo má však obmedzenú elasticitu, oceľ ju má oveľa väčšiu. Kov je dobrý v ťahu, sklo zase v tlaku. Rada kombinujem ich vlastnosti, pretože sa vhodne dopĺňajú.

Viete sa podriadiť názoru klienta, aj keby ste mali poľaviť zo svojich nárokov?

Je to schopnosť nájsť odpoveď, ktorá sa hodí obidvom stranám. Slávny dizajnér Charles Eames na jednej zo svojich posledných prednášok povedal, že počas života nemusel robiť veľa kompromisov, pretože sa snažil pochopiť limity.

Klienti k nám často chodia s veľmi jasnými, ale nerealizovateľnými predstavami. Vtedy sa snažím rozhovorom ich prinútiť rozmýšľať, aby sa sami pokúsili analyzovať situáciu. Architekt musí vedieť s klientom spolupracovať a dôjsť k tomu, čo sa páči obidvom stranám.

Mali ste už prípad, keď ste nemali žiadne limity?

V architektúre je veľmi dôležitá disciplína. Nemôžete v nej urobiť čokoľvek. Keď disciplína nie je daná, musíte si ju sám definovať. Ak máte veľa peňazí, to ešte neznamená, že urobíte lepší dom. Limity vás niekedy nútia mať zaostrený zrak na korigovanie dôležitostí.

Hovorili ste o rovnováhe medzi racionálnym a emotívnym. Cez vašu architektúru by sa zdalo, že prevažuje racionálne? Je to presné?

Architekti s viditeľnejším a bojovnejším talentom reagujú oveľa emotívnejšie. Ja sa nepovažujem za osobu, ktorá má veľký talent, preto si všetky veci musím zrovnať v hlave. Idem za vecami, ktoré si dokážem predstaviť a potom zdôvodniť.

Je v tomto uvažovaní miesto na experiment a riziko?

Myslím, že už aj Oscar Wilde povedal, že najväčším riskom v živote je neriskovať. V každom okamihu navrhovania beriete na seba riziko, že to nezvládnete, nedomyslíte, že sa vám to nepodarí alebo to nebude vyzerať podľa predstáv klienta.

Stalo sa vám veľakrát, že sa vaša ­architektúra iným nepáčila?

Raz som sa prechádzala po Kráľovskej záhrade, keď sa dokončovala Oranžéria na Pražskom hrade. Na streche stáli dvaja kanadskí študenti, liezli, kam nemali, fotografovali si každý svorník, a pokrikovali na seba, ako je toto skvelé a tamto zase vynikajúce. Potešilo ma to. Z druhej strany išiel americký pár. Vyzerali ako kunsthistorici, na nose mali okuliare s kostenými rámami. Zrazu sa žena otočila k svojmu mužovi, ukázala na Oranžériu a povedala: A nie je toto škoda?

Čo vy na to?

To je život. Niet na svete človeka, ktorý by sa zapáčil všetkým ľuďom. Ale ide o to, aby ste to, čomu sa venujete, robili najlepšie, ako viete. Potom je všetko v poriadku. Človek je sám sebe najlepším kritikom. Otázka je, či máte odvahu pripustiť si pravdu. Ak áno, je nádej, že sa budete zlepšovať.

Odvaha pripustiť si pravdu súvisí aj so zodpovednosťou architekta. Čo si o tom myslíte?

Moja mama mi hovorila, že som sa narodila so zodpovednosťou za celý svet. Cítim sa veľmi zodpovedná za to, že utrácam peniaze niekoho iného, preto s nimi zaobchádzam tak, ako keby boli moje. Vytvorená hodnota v architektúre je síce dôležitá, ale takisto má svoje hranice. Architekt má napríklad tú moc, že môže klienta zruinovať svojím nekompetentným prístupom.

Je to otázka priznania si chyby?

Morálka je aj o tom. V tejto profesii nikto nemôže sľúbiť, že neurobí chybu. Nepriznanie si chyby považujem za najhoršiu vec v našej profesii. Človek sa usilovne snaží hľadať chybu na niekom inom, zatiaľ čo vina je v ňom.
Samozrejme, za chybu treba vedieť niesť následky.

Často sa hovorí aj o morálnej zastaranosti samotnej budovy. Viete si predstaviť, že by aj váš objekt po skončení svojej funkcie zlikvidovali?

Určite. Mení sa náš spôsob života i vnímania, našej úlohy v spoločnosti a architektúra, samozrejme, odpovedá na tieto požiadavky. Keď je funkcia prežitá, tak aj architektúra sa musí prispôsobiť. Architekt si často myslí, že stavia pre večnosť. Nepopieram, určite by bolo krásne, keby moja budova stála aj o päťsto rokov. Ale to, čo nemôže dýchať a nefunguje, je lepšie zlikvidovať a niečím nahradiť. Opäť použijem citát, tentoraz zo Seifertovej básne: „Bílým šátkem mává kdo se loučí, každého dne se něco končí, něco překrásného se končí… Utri si slzy a usmej se uplakanýma očima, každého dne se něco začína, něco prekrásného se začína…“

Za svoju architektonickú prácu ste dostali Rad britského impéria, vymenovali vás za členku niekoľkých kráľovských akadémií. Ako tieto pocty prijímate?

Mám asi šťastie, pretože sa nikdy nikam netlačím. A ani nemám najmenšie tušenie, kto ma na Rad impéria navrhol. Zrazu len prišiel list… a potom mi ho odovzdala kráľovná.

Považujú vás za hviezdu hnutia high-tech, ktoré je založené na používání špičkových technológií, materiálov a smelých konštrukčných prvkov. Čo pre vás osobne znamená?

Spojenie architektúry a inžinierstva, teda dvoch disciplín, ktoré sa prelínajú a navzájom ovplyvňujú. Nie je to vždy nutné. Architektúra môže byť interpretovaná ako oveľa viac umelecká než inžinierska disci­plína. Ale môže aj smerovať k tomu, že sa zaoberáte konštrukciou a z nej prvotne vychádzate. Sila zemskej príťažlivosti diktuje svojimi zákonmi, čo bude stáť a čo nie. A časom sa človek naučí posúdiť, ktorý druh ocele, betónu alebo iný vhodný materiál môže použiť na určité funkcie.

Myslíte si, že high-tech je módny, a teda časovo obmedzený štýl?

Ak ho interpretujeme ako záujem o konštrukcie a technológie, tak high-tech určite nie je uzavretá kapitola a myslím si, že ani nikdy nebude. Pozrite sa na Stonehenge: dva kamene a jeden preklad, to je predsa tiež high-tech. Aj celá egyptská architektúra pyramíd je taká, dodnes nevieme, ako to dokázali. High-tech sa snaží posunúť hranice súčasnej technológie ďalej. To chceli ľudia odjakživa. Z megalitov sa stali románske a gotické stĺpy, z nich katedrály s krásnymi oblúkmi, klenbami…

Vráťme sa od Stonehenge a pyramíd k vám. Koľko má vaše štúdio zamestnancov?

Desať je ich v Londýne a v Prahe sedem.

To nie je veľa. Vyhovuje vám menší počet spolupracovníkov?

Potrebujem kontrolovať všetkých ľudí až do posledného detailu. Keď máte veľa ľudí, tak to nestíhate. Sama som začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia viedla kolektív osemdesiatich ľudí, ktorí pracovali na stavbe Lloydovej poisťovne. Nehovorím, že by ma to nebavilo, ale chýbala mi kontrola. Určite to bola životná skúsenosť, ale radšej som, keď sa vecí aktívne dotýkam.

Vy ponímate architektúru veľmi komplexne – spolu s interiérovým dizajnom. Bolo to pri každej ­realizácii?

Nie, musela som sa to naučiť. Keď som začínala so samostatnou praxou, navrhovala som veci, ktoré som dokázala robiť úplne sama. Teda obchody a interiéry. Tam som si uvedomila, ako je samotná architektúra nedostačujúca. Kadečo som sa naučila o požiadavkách klienta a uvedomila si, že držať všetky kone na uzde je veľké umenie. Nestačí vedieť o statike alebo vykurovaní, či klimatizácii. Tam musíte vedieť o dopade svetla, farebnej súhre, ergonómii. Ono je to vlastne všetko o interiéri. Keď človek projektuje budovu, musí kontrolovať celé prostredie okolo nej.

Mnoho architektov práve tento fakt ignoruje.

Pretože sú zahľadení iba na svoju stavbu. Len si zoberte interiér miestnosti, v ktorej sedíme. Jeho zladenie považujem za rovnako dôležité ako hocičo iné. Dokonca je to oveľa komplikovanejšie, pretože nábytku sa všetci dotknú a každý sa chce k tomu vyjadriť. Aj kvalita vnútorného prostredia je oblasť architektonickej disciplíny. Nie je to len nalepenie tapiet či nejakých obrázkov. Všetko má svoje vnútorné vzťahy.

Máte svoju najosobnejšiu architektúru?

Ťažko povedať. Zdá sa mi, že som k sebe ešte kritickejšia ako moji kolegovia. Vždy si myslím, že som to mohla urobiť lepšie. Doteraz si pamätám Masarykov citát o večných túžbach a nedostižných ideáloch. V okamihu, keď niečo urobíte a myslíte si, že to bude to najlepšie zo všetkého, už robíte niečo iné. Pravda, človek musí mať v sebe energiu znova začať niečo nové.

Odkiaľ vy tú energiu beriete?

Udržujem sa v kondícii, pretože v architektúre potrebujem kondíciu. Musím dlho pracovať, stále niečo niekam nosiť, liezť po rebríku, skákať po lešeniach. Navyše počas behania po parku či na mašine nechávate mozog odpočinúť. Oveľa viac ako v noci, vtedy sa mi totiž zdá, že všetky problémy riešim odznova.

Kultúra?

V tomto smere som parazit, lebo na kultúru idem iba vtedy, keď ma niekto z mojich dobrých kamarátov zoberie. Sama však nič neorganizujem, pretože moja asistentka mi väčšinou hovorí, že nemám čas. Cítim, že čím som staršia, tým mám času menej. Raz musím ísť do Prahy posúdiť študentskú prácu do školy, potom si bezo mňa nevedia predstaviť nejakú schôdzu v Londýne.

Vyhovuje vám toľko povinností?

Veľmi rada by som sa venovala len architektúre, ale opäť sa vynára otázka zodpovednosti. Mám akúsi povinnosť prispieť do debaty, ktorá napríklad zabráni tomu, že niektorá chyba sa bude opakovať. Keď človek dosiahne istý vek, je oveľa tolerantnejší ako v mladosti. Veľmi rada podporujem mladých, pričom pre študentov by som urobila viac ako pre kohokoľvek iného. Je to moje splácanie dlhov tejto krajine. Musím jej vrátiť to, čo kedysi do mňa investovala.

Eva Jiřičná – Architects (EJA) je kancelária architektúry a dizajnu so sídlom v Londýne s medzinárodným portfóliom obytných, komerčných a obchodných interiérov, nábytkov, výrobkov a výstav v súkromných aj vo verejných budovách. Kancelária je v popredí inovácie vo forme aj v technológii so zručne vypracovaným detailom, využívajúc klasické materiály – sklo, oceľ a kameň v modernom stvárnení.

Londýnska kancelária v súčasnosti zamestnáva desať architektov a dizajnérov a má pobočku v Prahe. Bohaté skúsenosti Evy Jiřičnej zahŕňajú prácu pre Výbor Veľkého Londýna. Po jej príchode do Londýna v roku 1968 nasledovala práca pre Louis de Soissons Partnership a pre Richard Rogers Partnership, kde bola zodpovedná za interiérový dizajn pre budovu vedenia Lloyds. S Janom Kaplickým a jeho kanceláriou Future Systems vytvorili dizajn Harrodsu, ktorý bol aj ocenený a ovplyvnil celú generáciu obchodných interiérov.

Eva Jiřičná je držiteľkou čestných doktorátov a profesúr na niekoľkých univerzitách, je členkou medzinárodných porôt a často prednáša o svojej práci. Presvetlenosť, priestrannosť a pravdivý vzťah k materiálu sú hlavnými znakmi prístupu EJA k dizajnu. Interiéry obchodov pre Huga Bossa, Josepha Joana a Davida v New Yorku, Londýne a Paríži odrážajú mohutnosť tejto integrovanej stratégie dizajnu. Sklo sa využíva ako štruktúrny a dekoratívny materiál jednak na podporu priestrannosti, ako aj na privedenie denného svetla hlbšie do interiéru. Detaily z antikora od závesov a upevnení až po kľučky na dverách a konzoly sú vytvorené tak, aby odrážali svoju štrukturálnu integritu. Kamenné podlahy poskytujú kontinuitu, pevnosť a korešpondujú s odrazmi skla a ocele. Hlavným znakom rukopisu E. Jiřičnej je schodisko, ktoré má úroveň sochárskeho diela. Je decentne vytvarované, ale pevne vyrobené so sklenenými schodmi a s oceľovými zábradliami. Dodáva plynulosť vnútorného priestoru. Najznámejšou stavbou v Prahe je 110-posteľový hotel Josef, otvorený v roku 2002.

Eva Jiřičná – narodila sa v roku 1939 v Zlíne. ­Študovala na Českom vysokom učení technickom v Prahe, ktoré absolvovala v roku 1962, a postgraduálne na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Titul diplomovanej architektky získala v roku 1973 a stala sa členkou Kráľovského inštitútu britských architektov. O tri roky získala britské občianstvo. Zúčastnila sa v mnohých medzinárodných porotách, prednášala na medzinárodných sympóziách a pôsobila na mnohých fakultách architektúry vo Veľkej Británii (Sheffield, Leicester, Oxford) a USA (Harvard, Pennsylvánia). V posledných rokoch vedie ateliér na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe.

Ľudo Petránsky
Foto: Archív Evy Jiřičnej