Dagmar Windhorst-Heyden: Architekt žije aj z detailu
Nemocnice, materské školy, rodinné domy, obytné súbory, diplomatická misia, ale aj nákupné strediská, administratívne budovy či urbanistické štúdie – to je šírka architektonického záberu, ktorý sleduje aj šírku zemepisnú: od Nemecka až po západoafrické Togo. Reč je o pôvodom slovenskej architektke Dagmar Windhorst-Heyden, ktorá sa ako čerstvá absolventka Fakulty architektúry v Bratislave vysťahovala v roku 1971 do západného Berlína.
Moje prvé stretnutie s jej tvorbou bolo na výstave v Bratislave s názvom Návrat odídených – slovenská exilová architektúra. Náš rozhovor sa zase nedávno uskutočnil v meste, ktoré jej ponúklo životnú príležitosť – v Berlíne.
Váš odchod do Nemecka má časové príznaky rozčarovania z okupácie vtedajšieho Česko-Slovenska sovietskymi vojskami. Je to presné?
Nie, nešlo o politické, ale súkromné dôvody. Ako študentka som pracovala v Berlíne, kde som sa zoznámila so svojím manželom. Takže môj odchod bol oficiálne označený ako vysťahovanie.
Aké boli začiatky v nepoznanom svete?
Spočiatku to bolo dosť ťažké, pretože som sa potrebovala naučiť odbornú nemčinu. Ak sa chcete fundovane rozprávať so statikom, hovorový jazyk vám príliš nepomôže. Keďže hneď od začiatku som začala pracovať, okolo seba som počula iba technickú nemčinu. A tak som sa do toho pomaly dostala.
Čo ste projektovali?
Spočiatku som robila vykonávacie projekty na rodinné domy, neskôr som sa v kancelárii Mocken, Dr. Halbach, Ohlow dostala aj k väčším realizáciám. Kancelária sa špecializovala na nemocnice, a preto som musela zvládnuť túto odborne náročnú oblasť. Všetko konzultovali s lekármi, aby sme optimálne vyriešili dispozičnú funkčnosť nemocnice a precízne obsiahli požadované hygienické normy i potrebný dizajn.
Z toho obdobia pochádza aj nemocnica v berlínskom Lichterfelde?
Áno, bola som hlavným projektantom komplexného riešenia interiéru. Išlo o novostavbu pre 240 lôžok s rozsiahlym medicínskym a ostatným komfortom, ku ktorému patrila kostolná kaplnka, knižnica, spoločenské miestnosti pre pacientov, kino, snack-bar, kaderníctvo a malé obchodíky.
A potom prišli veľké projekty a urbanistické štúdie pre Lomé – hlavné mesto afrického štátu Togo. Ako ste sa k tomu dostali?
Od polovice sedemdesiatych rokov minulého storočia som pracovala v berlínskej architektonickej kancelárii Interconsulting, ktorá získala túto zaujímavú objednávku. Vyprojektovali sme budovu lekárskej fakulty, univerzitnú nemocnicu, urbanistické štúdie a jednotlivé projekty pre satelitné mesto. Dokonca som sa dostala aj k návrhom sakrálnych stavieb.
Ktorá časť bola najzaujímavejšia?
Určite urbanistické rozšírenie mesta Lomé. Išlo o areál s rozlohou približne 12 km² pre približne 60-tisíc obyvateľov. Prezident krajiny mal predstavu, aby už z lietadla bolo vidieť symboliku mesta spájajúcu tri náboženstvá. Preto sme štúdiu vytvárali v podobe stromu s okružnými cestami a kostolmi v strede. Rozvíjalo sa to do obytných súborov a škôl s komplexnou občianskou vybavenosťou. Do dolnej časti stromu sme situovali prezidentský palác, z ktorého symbolicky vychádzali sily stromu. Žiaľ, pre finančné problémy sa štúdia nerealizovala.
Čo ste mali pri tomto projekte na starosti?
Pri všetkých väčších projektoch pre Togo sme pracovali v kolektíve architektov-statikov a zástupcov všetkých ostatných stavebných odborníkov. Tlak termínov a špecifické miesto projektu to inak nedovoľovali. Majiteľovi kancelárie a zároveň konzulovi Toga sa páčili moje štúdie, a tak som sa stala zodpovednou za ich dizajn.
Presadili ste svoje názory?
Viac-menej áno, hoci projekt sa z viacerých dôvodov nerealizoval. Až do detailu som presadila svoje návrhy z umeleckej stránky. Spočiatku to bolo ťažké. Navrhovať pre Afriku bola úplne nová vec a existovalo len veľmi málo príkladov na modernú architektúru v Togu. Navyše sme mali postaviť mesto na zelenej lúke, teda všetko sme si museli vypracovať sami. Nemali sme potrebné údaje a pozemok ani nebol zameraný. Prácu sťažovali aj rozdielne stavebné zákony, ktoré boli francúzske, pričom francúzština sa používala aj ako úradná reč.
Ako ste sa odborne vyrovnalii s rozdielnym podnebím?
Rozhodujúcim bol boj proti teplu. Pred každú fasádu sme museli dať ešte jednu tieniacu, ktorá bola vymodelovaná ako slnolam. Takisto sme museli prihliadať na prúdenie vzduchu, ktoré je v podnebí rovníkovej krajiny veľmi potrebné. Preto sme vymysleli unikátny vchod – komplexný vstupný areál do budov. Ten bol viazaný na poschodovú otvorenú átriovú halu, ktorá bola chránená len pred dažďom. Vytvoril sa tak komínový efekt, vyvolávajúci neustály prievan. Prúdenie vzduchu bolo veľmi dôležité aj napríklad v sakrálnych stavbách, kde sa počítalo s množstvom návštevníkov.
Dostali ste sa aj do Toga?
Boli sme tam viackrát a počas návštev sa nám podarilo spoznať mentalitu miestneho obyvateľstva, ktoré má oproti nám iné životné tempo. Navyše všade sa prejavovala nízka životná úroveň. V niektorých nemocniciach dokonca nie sú ani postele – pacienti ležia na zemi a lekári často musia operovať aj dvadsaťštyri hodín denne. Aj napriek chudobe boli miestni ľudia veľmi srdeční.
O vašej práci často hovoríte v množnom čísle. Bolo pre vás nevyhnutnosťou pracovať v tíme?
Pracovať v tíme je nevyhnutné napríklad pri navrhovaní projektov pre nemocnice. Tie dostanú len špecializované architektonické kancelárie, ktoré majú dostatok potrebných odborníkov. Je dôležité mať viac názorov a vydiskutovať množstvo odborných vecí.
Boli ste aj zamestnancom kancelárie?
Spočiatku áno, ale od roku 1989 som pôsobila ako samostatný architekt v slobodnom povolaní. Inak by som to so svojimi malými deťmi nikdy nezvládla. Žiaľ, ich otec a môj manžel zomrel, keď boli ešte veľmi malé. Mohla som tak robiť aj doma a doháňať prácu, keď to išlo.
Vráťme sa k vašim realizáciám. Máte svoju najobľúbenejšiu stavbu?
Asi by ňou bol Inštitút pre farmáciu v Berlíne Steglitz, ktorý patrí medzi pamiatkovo chránené objekty. V úlohe hlavného projektanta som našu novostavbu komponovala ako prístavbu k pôvodnej budove a obsahuje predovšetkým výskumné a učebné laboratóriá. Rekonštrukcia a prestavba pôvodnej budovy sledovala aj potreby a prevádzku telesne postihnutých ľudí. Myslím, že táto stavba sa podarila z hľadiska výrazu, ako aj funkcie.
Ako vstupujete do pamiatkovo chráneného objektu?
Táto budova od architekta Fritza Högera bola kedysi továrňou na kozmetické výrobky. Má tmavé, skoro až fialové glazúrované tehly s osobitou ornamentikou, ktoré si architekt dal sám vypaľovať špeciálnou technikou. Aby sme udržali autenticitu, aj my sme vypaľovali tehly podobnou metódou. Prispôsobili sme sa mu aj vonkajšou fasádou, ale so skromnejšou ornamentikou, farbou, veľkosťou a formou okien. Jednoducho tak, aby to vyzeralo ako nové, ale zároveň nie agresívne.
Do akej miery je pre vás dôležitý detail?
Architekt žije aj z detailu. Ten však závisí nielen od architekta, ale aj od schopností jednotlivých remeselníkov. A preto by si mal architekt s nimi vydiskutovať každý detail. Ideálne je, keď sa remeselník nadchne dizajnom a zúčastňuje sa na optimálnom riešení problému. Architekt nesmie nič ponechať na náhodu a rutinu alebo zjednodušiť si detaily pod tlakom termínov. Práve on má na starosti umelecké vedenie stavby, na ktorom sa denno-denne sleduje dodržanie detailov.
Aj vy chodievate na stavby?
V kancelárii sme to mali rozdelené: niektorí navrhovali, iní zase robili kompletné stavebné povolenie a ďalší zase stavebný dozor. Patrila som k tým, ktorí mali dozor z dizajnérskej a estetickej stránky. Dbala som aj na najmenšie maličkosti, pretože stavebníci to často urobia tak, ako sa im to hodí.
Ktorú fázu projektovania máte najradšej?
Asi začiatočnú, keď sa tvoria návrhy a štúdie. Je to najkrajšia práca, ale nesmie byť pod veľkým časovým tlakom. Podobne je to pri návrhu interiéru, ale pri ňom obľubujem aj poslednú fázu – doťahovanie detailov.
Čo všetko vás pri architektúre inšpiruje?
Je to ťažká otázka, lebo architekt sa inšpiruje vždy niečím iným. Ja inklinujem ku geometrickým a pravidelným tvarom alebo tvarom z prírody.
Môže byť inšpiráciou aj každodenný život?
Samozrejme, každý človek vníma v dennom živote celé okolie vedome a niekedy aj podvedome. Architekt veľmi citlivo registruje určité tvary a detaily bežného života – či už ide o budovu, interiér, alebo prírodu. Sú to optické dojmy a to, čo sa mu páči, ostane zaznamenané. A aj keď to hneď nepotrebuje, v prípade potreby sa k tomu vráti.
Ako vyzerá komunikácia s investorom? Je to aj neľútostný súboj argumentácií?
Na rokovaniach s investormi som sa zúčastňovala len pri posledných projektoch. Keďže ide o finančnú otázku, nikdy nie je komunikácia jednoduchá. Pokiaľ sa nerozhodne vo financiách, ani my nemôžeme projektovať. Potom sa zrazu rozhodne a všetko musíte urobiť vo veľmi krátkom čase. Sú to náročné situácie, ale vo svojej praxi som už zažila asi všetko: aj to, keď sa stavba zastavila.
Často sa vám to stávalo?
Nie, ale občas to bolo v Berlíne poriadne divoké. Po jeho zjednotení nastal veľký stavebný boom, čo vyvolalo čiastočne chaotické pomery v meste.
Ako sa pozeráte na súčasnú architektonickú tvár Berlína?
Počas uplynulých sedemnástich rokov sa zmenil na nepoznanie. Najmä jeho bývalá východná zóna. Žiaľ, často sa to udialo v relatívne krátkom čase a veľakrát aj na úkor kvality a rozmanitosti architektúry. Pri urbanistickom riešení mesta išlo predovšetkým o odstránenie umelého rozdelenia mesta. Našťastie sa tým celkom nezničila sieť hlavných ulíc a štruktúra starého Berlína. Postavilo sa tam veľa vynikajúcich budov a komplexov modernej architektúry.
Ktoré by sa dostali do vášho výberu?
Začala by som veľkorysou architektúrou hlavnej staničnej budovy, ktorá je koncipovaná v piatich úrovniach s fascinujúcou zasklenou staničnou halou dlhou 430 metrov. Veľa sa popísalo o Potsdamer platzi, kde by som vyzdvihla atrakciu Sony Centrum. Na Potsdamer platzi sa dosiahli veľkosť a kvalita európského moderného mesta – na jednom mieste sa dá bývať, pracovať a tráviť voľný čas. Ďalej je to Úrad spolkového kancelára na oblúku rieky Spree, kde základnou myšlienkou bolo symbolicky spojiť polovice rozdeleného mesta. Spomenula by som aj Friedrichstadt-Passagen, Galeries Lafayette, prestavbu Reichstagu so svojou impozantnou sklenenou kopulou, ako aj množstvo nových zastupiteľských úradov.
Robili ste pre rôzne kultúry. Má architektúra spoločné znaky, ktorými oslovuje všetkých ľudí?
Architekt a architektúra formujú prostredie, v ktorom ľudia žijú, bývajú, pracujú, učia sa, trávia dovolenky alebo sa liečia. Preto majú veľkú zodpovednosť, aby sa tam ľudia dobre cítili, aby toto prostredie na nich esteticky pozitívne vplývalo, rozširovalo ich horizont a vytváralo určitú atmosféru. Nová stavba by mala zodpovedať vysokému stupňu estetického prostredia nielen vonkajšími prvkami, ale aj všetkými interiérmi a detailmi. Za veľmi dôležité považujem aj osvetlenie a vetranie – dostatok slnka, svetla, optické spojenie s exteriérom, čo sa mi podarilo vyriešiť aj v mojich realizáciách obytných budov. Dôležitý je aj výber materiálov a nemalo by sa zabúdať ani na farby v architektúre, ktoré sa často dostávajú do pozadia.
Ste sestrou profesora Rastislava Janáka. Konzultovali ste s ním svoje projekty?
Veľmi často a vždy, keď som prišla na Slovensko, ukazovala som mu svoje práce. Páčil sa mu Inštitút pre farmáciu v pamiatkovom chránenom objekte. Ale aj viaceré iné – napríklad prestavby a nadstavby obytných budov a práce do Toga. Často mi aj poradil, veľa sme spolu diskutovali. V jeho posledných rokoch som často chodievala za ním na Slovensko.
To on vás motivoval ísť na architektúru?
Určite, ale aj naši rodičia boli umelecky zameraní a viedli nás k umeniu. Matka obľubovala literatúru a hudbu a otec zase maliarstvo a sochárstvo. On nás s bratom viedol ku kresleniu, opravoval nás a radil nám. No a už v mladosti ma nadchla egyptská a grécka architektúra.
Ako vnímate súčasnú architektúru na Slovensku?
Objavilo sa tam veľa moderných a aj kvalitných budov. Osobitne by som vyzdvihla Múzeum moderného umenia Danubiana v Čunove, ktoré sa mne osobne veľmi páči. Pri svojej poslednej návšteve som si pozrela aj bratislavské Podhradie a Zámockú ulicu. Takisto sa mi to ako celok páčilo. Je tam príjemná kombinácia obytných budov, malých firiem a obchodíkov a zdá sa mi, že ľudia toto pekné miesto ešte neobjavili. Priznám sa, všetko nepoznám, ale vidieť, že najmä do Bratislavy prichádza veľa investorov a mesto sa stalo dynamickejším.
Na čom pracujete v súčasnosti?
Momentálne sa realizuje posledný projekt – materská škola v Berlíne – mestskej časti Neu Tegel, kde sa dokončuje vnútorné zariadenie.
A čo bude ďalej?
To presne neviem. Veľmi rada by som ešte pracovala na zaujímavých projektoch pre nemocnicu, obytný dom, sakrálnu stavbu alebo niečo, čo som ešte nikdy nerobila. Konkrétne som sa ponúkla spraviť projekt prestavby športového klubu. Avšak všeobecne sa situácia v posledných rokoch veľmi zmenila – smerom k horšiemu. Väčšina architektonických kancelárií, pre ktoré som pracovala, už neexistuje, a preto je ťažšie nájsť si prácu.
Máte konkrétne výzvy?
Chcela by som dať na papier ešte niekoľko návrhov, napríklad pre obytný interiér, na ktoré som doteraz nemala čas. Žijeme v období, keď pomaly začína prevažovať obyvateľstvo vyššieho veku, a dá sa povedať, že mnoho problémov s tým spojených sa doteraz optimálne nerieši. Starší ľudia sa napríklad musia vysťahovať do ústavov, odísť z vlastných domov a bytov, kde žili celý život. A to je aj úloha architekta: navrhnúť rodinný dom hneď od začiatku tak, aby sa malou zmenou dal prispôsobiť každej novej rodinnej situácii. Navrhnúť takýto univerzálny dom pre viac generácií je zaujímavá úloha.
Výber z realizácií:
Rodinné domy a bungalovy vo viacerých častiach Berlína, 1971
(spolupráca v architektonickej kancelárii W. von Komorowsky
Nemocnica, Berlín-Lichterfelde, 1972 – 1974
(spolupráca v architektonickej kancelárii Mocken, Dr. Halbach, Ohlow)
Lekárska fakulta Univerzity Lomé, Togo, 1975 – 1978
(spolupráca v architektonickej kancelárii Interconsulting Berlín)
Univerzitná nemocnica Lomé, Togo, 1975 – 1978
(spolupráca v architektonickej kancelárii Interconsulting Berlín)
Urbanistická štúdia satelitnej časti mesta Lomé, Togo, 1975 – 1978
(spolupráca v architektonickej kancelárii Interconsulting Berlín)
Jednotlivé projekty satelitu Lomé II, Togo, 1975 – 1978
(spolupráca v architektonickej kancelárii Interconsulting Berlín)
Nemocnica Auguste Viktória, Berlín-Schönberg, 1978 – 1981
(spolupráca v architektonickej kancelárii Dr. Halbach a Ohlow)
Centrum starostlivosti o deti, Berlín-Zehlendorf, 1981 – 1983
(spolupráca v architektonickej kancelárii Dr. Halbach a Ohlow)
Freie Universität, Inštitút pre farmáciu, Berlín-Steglitz, 1982 – 1986/1989
(spolupráca v architektonickej kancelárii Dr. Halbach a Ohlow)
Diplomatická misia pre USA, Berlín-Zehlendorf, 1985 – 1986
(spolupráca v architektonickej kancelárii Dr. Halbach a Ohlow)
Apartmánový obytný dom pre lekárov na pozemku nemocnice, Berlín-Lichterfelde, 1989 – 1990
(spolupráca v architektonickej kancelárii Dr. Halbach a partneri)
Zahustenie a urbanistické dotvorenie a zlepšenie štruktúry obytného sídliska Berlín-Spandau, 1990 – 1994
(spolupráca v architektonickej kancelárii Dr. Halbach a partneri)
Rodinný dom s integrovanou administratívnou firmou, Berlín-Zehlendorf, 1992 – 1994
(spolupráca v architektonickej kancelárii Dr. Halbach a partneri)
Kombinovaná obytná a administratívna budova, Berlín-Steglitz, 1993 – 1996
(spolupráca v architektonickej kancelárii Dr. Halbach a partneri)
Nemocnica Döbeln (Sasko), 1996 – 1997
(spolupráca v architektonickej kancelárii dipl. Ing. R. Schmock, dipl. Ing. G. Schöneweiss)
Nákupné stredisko a komunálne služby – kozmetický inštitút, 2005
(projekt ako samostatný architekt)
Materská škola, Ev. Hoffnungskirche, Berlín-Neu Tegel, 2005
(architektonický ateliér D. Windhorst-Heyden, R. Schmock, dipl. Ing. R. Schmock, dipl. Ing. G. Schöneweiss)
Na zabezpečenie plnej funkčnosti nášho webu, meranie návštevnosti, prehrávanie videa, zobrazovanie máp a reklám používame súbory cookies:
Funkčné
Vždy aktívny
Tieto súbory cookie zaisťujú, že určité časti webových stránok fungujú správne a že vaše používateľské preferencie zostanú známe. Využívamie ich tiež na základné meranie návštevnosti a výkonnosti nášho obsahu, bez sledovania na iných stránkach. Tieto súbory cookie môžeme umiestňovať bez vášho súhlasu.
Preferences
The technical storage or access is necessary for the legitimate purpose of storing preferences that are not requested by the subscriber or user.
Štatistické
The technical storage or access that is used exclusively for statistical purposes.Štatistické súbory cookie používame na optimalizáciu zážitku z webových stránok pre našich používateľov. Vďaka týmto štatistickým súborom cookie získavame prehľad o používaní našich webových stránok. Žiadame vás o povolenie umiestňovať anonymné štatistické súbory cookie.
Marketingové
Marketingové/sledovacie súbory cookie sú súbory cookie alebo akákoľvek iná forma miestneho úložiska, ktoré sa používajú na vytváranie profilov používateľov na zobrazenie reklamy alebo na sledovanie používateľa na tomto webe alebo na niekoľkých webových stránkach na podobné marketingové účely. Pretože sú tieto súbory cookie označené ako sledovacie súbory cookie, žiadame vás o povolenie ich umiestnenia.
Spočiatku som robila vykonávacie projekty na rodinné domy, neskôr som sa v kancelárii Mocken, Dr. Halbach, Ohlow dostala aj k väčším realizáciám. Kancelária sa špecializovala na nemocnice, a preto som musela zvládnuť túto odborne náročnú oblasť. Všetko konzultovali s lekármi, aby sme optimálne vyriešili dispozičnú funkčnosť nemocnice a precízne obsiahli požadované hygienické normy i potrebný dizajn.
Čo ste mali pri tomto projekte na starosti?
Boli sme tam viackrát a počas návštev sa nám podarilo spoznať mentalitu miestneho obyvateľstva, ktoré má oproti nám iné životné tempo. Navyše všade sa prejavovala nízka životná úroveň. V niektorých nemocniciach dokonca nie sú ani postele – pacienti ležia na zemi a lekári často musia operovať aj dvadsaťštyri hodín denne. Aj napriek chudobe boli miestni ľudia veľmi srdeční.
Ako vstupujete do pamiatkovo chráneného objektu? 
Samozrejme, každý človek vníma v dennom živote celé okolie vedome a niekedy aj podvedome. Architekt veľmi citlivo registruje určité tvary a detaily bežného života – či už ide o budovu, interiér, alebo prírodu. Sú to optické dojmy a to, čo sa mu páči, ostane zaznamenané. A aj keď to hneď nepotrebuje, v prípade potreby sa k tomu vráti.
Robili ste pre rôzne kultúry. Má architektúra spoločné znaky, ktorými oslovuje všetkých ľudí?
