Brazílsky architekt Marcio Kogan

Jednoduché betónové bloky, otvorené priestory, často iba pomyselná hranica medzi interiérom a exteriérom. Domy od Marcia Kogana sú poklonou modernizmu, okorenené štipkou brazílskej rebélie.

Brazílsky architekt Marcio Kogan prišiel so svojimi spolupracovníčkami Marianou Simas a Dianou Radomysler na Slovensko na pozvanie Tatiany Kollárovej a Štefana Polakoviča do aprílovej Clubovky. Jeho architektonické štúdio MK27 má základňu v Sao Paule, ale v ostatných rokoch pracuje na projektoch po celom svete. Na clubovkový večer si pripravil fascinujúcu prehliadku rôznych projektov a nezaprel v sebe ani svoje druhé filmárske ja. Napokon, hoci je vraj náročný šéf, počas rozhovoru s Marciom som sa utvrdila v tom, že za zovňajškom skúseného architekta sa naozaj skrýva malý chlapec z Bergmanovho filmu. Prezrádzal to jeho nezbedný pohľad.

Napriek tomu, že ste študovali architektúru, tvorivú kariéru ste začali vo filme ako režisér. To je trochu nezvyčajný štart.
Marcio Kogan: Bol som veľmi ovplyvnený filmom. Chodil som do školy v Sao Paule a raz, keď som mal pätnásť či šestnásť rokov, som išiel poza školu. Začalo pršať, tak som sa bežal schovať. Vbehol som do kina, kde práve dávali film Ticho od Ingmara Bergmana. V tej chvíli som mal niečo ako zjavenie. Môj život bol vtedy tiež akýsi čiernobiely. Umrel mi otec a ja som sa cítil veľmi osamotený. Chlapec z toho filmu mi vlastne pomohol prežiť. A nielen to, začal som milovať filmy. Študoval som architektúru, ale natočil som trinásť krátkych filmov. V roku 1988 som založil architektonickú kanceláriu. S jedným priateľom som režíroval aj dlhometrážny film, ktorý sa volá Oheň a vášeň. Potom som sa rozhodol byť len architektom. Dôvod bol ten, že filmový priemysel v Brazílii bol ešte len v začiatkoch a nedalo sa veľmi hovoriť o profesionalite. Klienti mojej architektonickej kancelárie sa medzitým roztratili a musel som začínať od nuly.

Čo vás fascinuje viac, svet filmu alebo svet architektúry? Vidíte medzi nimi aj paralely?
Marcio Kogan: Myslím, že paralely tam sú. Tieto dva svety sú v podstate rovnaké. Vždy pracujem s chvíľkovou emóciou, svetlom, scenárom. Proporcie a konštrukciu prirovnávam k širokouhlému plátnu. Aj práca so svetlom, umelým či prirodzeným, je podobná. Je tam veľa spoločných postupov.

Hovoríte o širokouhlých plátnach. Myslím, že práve tie sú poznávacím znakom vašej tvorby.
Marcio Kogan: Považujem za veľmi dôležité pracovať s výhľadom, uchopiť ho, zarámovať.

A v každom vašom objekte trochu cítiť aj kus barcelonského pavilónu od Miesa van der Rohe.
Marcio Kogan: Máte pravdu. Barcelonský pavilón je istým spôsobom širokouhlé plátno. Je veľmi nízky, rozložitý, široký. Vnímam to tak isto. Pritom je zvláštne, že v roku 1928 ešte širokouhlé plátno ani neuzrelo svetlo sveta.

Čo vás pri navrhovaní domov najviac inšpiruje?
Marcio Kogan: Koncom tridsiatych rokov minulého storočia mal Le Corbusierov pohľad na svet veľký vplyv na mladú generáciu brazílskych architektov. Le Corbusierove učenie pretransformovali do brazílskeho modernizmu. Bol veľmi silný a nešlo iba o Oscara Niemeyera, ale o mnoho ďalších, ktorí produkovali veľmi dobrú architektúru. V šesťdesiatych rokoch sa vybudovalo nové hlavné mesto Brazília. Bol to veľmi silný moment pre brazílsky modernizmus.
–>–>
Aj súčasní architekti sú teda ovplyvnení modernizmom?
Marcio Kogan: Áno, vplyv stále cítiť, ide však o súčasnejší pohľad. Nasledujeme našich otcov, ale používame moderné technológie a sme ovplyvnení celým svetom.
Mariana Simas: Ide najmä o to, že pracujeme s potrebami súčasných ľudí, ale s rešpektom k nášmu dedičstvu.

Vaša kancelária pracuje po celom svete, od Brazílie cez Čínu až po Kanadu. Nech je prostredie akékoľvek, jednoduché línie vašich stavieb sú v kontraste s okolím, ale zároveň v nich cítiť akúsi vyrovnanosť, harmóniu. Ako je to možné?
Marcio Kogan: Nuž, hlavné tajomstvo je v tom, že viete, ako to treba urobiť (smiech). Ostatných päť alebo šesť rokov pracujeme aj mimo Brazílie. Snažíme sa porozumieť mechanizmu práce na iných miestach. Dobrým príkladom je dom v Kanade. Prostredie je úplne odlišné. Už len samotná návšteva parcely bola pre nás veľmi dobrodružná. Klient sa neprestajne zabával na tom, ako sa my, ľudia z trópov, štveráme na zasnežený kopec.

Mariana Simas: Na finálny výsledok, čiže ako bude naša architektúra nakoniec vyzerať a čo vytvoríme, má veľký vplyv samotný klient. Veľmi pozorne načúvame, čo klient žiada. Napokon, nielen klienti majú na našu tvorbu významný vplyv. Sú to aj odlišné kultúry, scenérie. Vždy sa snažíme pracovať s miestnymi architektmi, ktorí prinášajú do projektu kus miestnej kultúry.

Nebojíte sa použiť výrazné farby, netradičné materiály ako corten, či dokonca prepravné kontajnery, ale všetko veľmi disciplinovaným spôsobom.
Marcio Kogan: Milujeme materiály. Spočiatku sme navrhovali čisto biele domy. Potom prišiel jeden klient a povedal: „Nechcem biely dom, chcem dom z príjemných teplých materiálov.“ Stalo sa to pred pätnástimi rokmi a úplne to zmenilo smerovanie našej kancelárie. Začali sme napríklad používať miestny kameň, ktorý naše biele stavby trochu „zašpinil“. Páčilo sa nám takéto mixovanie materiálov.

Mariana Simas: Aj tu nájdeme trochu spoločného s filmom, s kinom. Aby sme potešili aj iné zmysly, naše materiály sú vždy príjemné na dotyk. Doprajeme klientom rôznorodé zážitky.

Marcio Kogan: V konečnom dôsledku hovoríme o dome, v ktorom sa má dať bývať, kde si človek vychutná útulné prostredie. Miešame moderné veci s prírodnými materiálmi tak, aby to fungovalo.

Stále však ostávate pri rovných harmonických líniách. Nikdy ste neboli v pokušení použiť ornament alebo aspoň oblé tvary?
Marcio Kogan: V dvoch či troch projektoch sme použili krivky, ale určite nie ornamenty (smiech).

Vaše domy, či už s drevom, alebo kameňom, vyzerajú veľmi disciplinovane.
Marcio Kogan: My sami sme veľmi disciplinovaní.

Ako si vyberáte klientov? Alebo si klienti vyberajú vás?
Marcio Kogan: Klienti si vyberajú nás. Vidia našu prácu napríklad v časopisoch a ďalšie kontakty sú na báze vzájomnej empatie. V začiatkoch bolo ťažké naučiť sa robiť správne rozhodnutia a nepracovať na nevhodných projektoch. Pracovali sme pod veľkým tlakom a neradi na to spomíname. Dnes, keď k nám príde klient, väčšinou už vieme odhadnúť, čo môžeme očakávať. Stane sa, že klient chce taký dom, aký sme postavili už dávnejšie. Radšej však skúšame vždy niečo nové. To, čo sme kedysi vytvorili pre jedného klienta, nemusí dnes vyhovovať inému.

Mariana Simas: Hovorili sme o disciplíne. Veľmi precízne riešime všetky detaily, použitie materiálov, svetla. V každom projekte je však aj kúsok rebélie. Niekedy použijeme vonkajší materiál v interiéri, krivku alebo zvláštnu farbu, či dokonca kontajnery.

Marcio Kogan: Sme kritickí perfekcionisti. Veľa výkresov v našej kancelárii končí v mierke 1 : 1.
Mariana Simas: Marcio je v každom projekte zainteresovaný od úplného začiatku až do finále. Niekedy vie byť ako šéf veľmi požadovačný.

Zdá sa, že ste prísny šéf. Ako vyzerá práca na projekte vo vašom štúdiu?
Marcio Kogan: Moji kolegovia sú vždy spoluautori projektu, na ktorom sa podieľajú. Snažíme sa rozdeliť zodpovednosť. Niekedy hľadáme inšpiráciu aj formou takej malej internej súťaže. Tím rozdelíme do malých skupín po štyroch-piatich, celý deň pracujeme na návrhoch a k večeru prediskutujeme jednotlivé riešenia.

Ako sa dnes darí architektom v Brazílii?
Mariana Simas: Nesieme bremeno zodpovednosti za brazílsky modernizmus. Veľmi sa oň opierame. Naša práca je o to ťažšia, keď si uvedomíme, že sme pokračovateľmi myšlienok našich majstrov modernizmu.
Marcio Kogan: Pred dvadsiatimi rokmi bola v Brazílii veľká kríza. A práca architekta je väčšinou jedna z prvých, ktorú kríza zasiahne. Niektorí vtedy stratili úplne všetko. Ostatných dvanásť rokov je však pre nás priaznivých, situácia sa stabilizovala a dobre sa nám pracuje.

Pojem architektonické dedičstvo v Brazílii znamená modernizmus. Je to pre vás ľahšie v porovnaní s kolegami v Európe, kde pri dedičstve máme na mysli stavby staré stovky rokov?
Marcio Kogan: Lina Bo Bardi, architektka taliansko-brazílskeho pôvodu, hovorí, že je ľahšie pracovať v Brazílii, kde je iné historické pozadie. Brazília je nová krajina, preto v nej rezonuje najmä modernizmus. Keď som si pripravoval prednášku na bratislavskú Clubovku, našiel som aj fotku Sao Paula spred sto rokov. Neverili by ste, ale nebolo tam nič postavené. Dnes žije v Sao Paule 20 miliónov ľudí v miliónoch budov, a to všetko len za sto rokov. Horšia stránka veci je tá, že tu máme neuveriteľný mix štýlov, od neoklasicizmu cez stredomorský až po francúzsky.

Čo si o tom myslíte ako architekt?
Marcio Kogan: Úprimne povedané, žijeme v škaredom meste. Má však neuveriteľnú energiu. Žijú tu milióny ľudí, ktorí sa denne presúvajú, produkujú nové veci. Toto v Európe nezažijete. V zmysle architektúry je výsledok tragický. Je to však živý organizmus, ktorý sa neustále vyvíja rôznymi smermi.

Keď sa obzriete späť a porovnáte svoje rané projekty s dnešnými, čo vidíte?
Marcio Kogan: Ako perfekcionista nikdy nie som spokojný. Vždy, keď vstupujem do nového projektu, sústredím sa na to, ako čo najlepšie vyriešiť všetky problémy a ako nabudúce urobiť veci ešte lepšie. Na jednej strane je naša práca čoraz dokonalejšia, na druhej strane tento proces prináša so sebou veľa stresu.

TEXT: Mária Nováková
FOTO: Dano Veselský

Článok bol uverejnený v časopise ASB.