Ján Budaj – minister životného prostredia Slovenskej republiky

Budaj: Odstraňovanie skupín, napojených na zdroje štátu, nejde ľahko

Václav Havel v predslove k Tatarkovmu Démonovi súhlasu napísal, že nech už skutočný spisovateľ píše o čomkoľvek – láskou počínajúc a smrťou končiac – nemôže sa vyhnúť dejinám, a teda ani politike. Prečo Tatarka a prečo Havel v rozhovore s Jánom Budajom? Zasvätení vedia. S prvým ho spájalo priateľstvo do posledných chvíľ života autora legendárnej obce božej, v ktorej Tatarka hľadal, čo ľudí spája. Aj s Václavom Havlom to bolo priateľstvo, ale aj búranie komunizmu v prvej línii počas novembra 89.

Aj náš rozhovor s Jánom Budajom bol „tatarkovský“: diskutovať a otvárať myseľ na témy, ktoré ako keby boli v protiklade – architektúra – životné prostredie – politika. Slovami Jána Budaja, sú to dve strany tej istej mince a jedno aj druhé by malo byť pre ľudí a pre ich kvalitný život.

Dominik Tatarka bol jednou z ikon protirežimového prostredia, zomrel však pol roka pred pádom komunizmu. Čo by ste pri našom rozhovore z neho vyzdvihli?

Pomôžem si tým, čo som kedysi napísal v časopise Philologia: Tatarka bol majster v pochopení bežiaceho okamihu a atmosféry komunity, do ktorej práve vkročil, ale aj – ako sám hovoril – vnímal génia loci tohto kúta sveta a národa s jeho pastierskou, roľníckou aj zbojníckou žilkou v duši.

Hoci sám bol výhonkom hádam až štvrtej, tej tenkej mestskej, ba veľkomestskej žilky, nerátal ju do počtu. Duša Slovenska mala v jeho videní, a možno má podnes, najmä tie tri spôsoby žitia a bytia (tzn. vnímania skutočnosti).

Pochádzajúce buď od voľnomyšlienkarskeho a tuláckeho pastiera, alebo od hrubého, ale vytrvalého sedliaka, alebo od zbojníčka, zlodejíčka a výtržníčka. Čo raz za čas buchne do stola, zatancuje aj vykríkne – hoci vie, že márne.

Spomenuli ste mesto a veľko­ mesto. Nechýbal tento fenomén Slovákom?

Slovenský príbeh, aj ten politický, je spojený s otázkou mestskosti. „Kde je ich mesto?“ spýtal by sa pozorovateľ. V čase nášho formovania ako politického národa sme neprevažovali v žiadnom z miest. Na rozdiel od takých Maďarov, ktorí bojovali za svoje uznanie voči Viedni najmä cez elity schopné tvoriť mestské sídla.

To ukázali na tom, ako sa po roku 1867 (teda po vyrovnaní) zmohla kedysi malá Buda. Koncom storočia tam stálo 20-krát väčšie, kozmopolitné mesto, s prvým metrom na kontinente (1898) a trotoármi konkurujúcimi Parížu. Na tomto príbehu vidno, ako súvisí zrod moderného národa s budovaním mesta.

A Slováci?

Slovenský živel bol v multietnickej habsburskej ríši reprezentovaný v nejednom hornouhorskom meste, ale v žiadnom nedominoval. Nádeje sa točili aj k Prešporku, za čias Katedry slovanských jazykov na tunajšom Evanjelickom lýceu to bolo nádejné jadro slovenskej elity. Ale Štúr nakoniec odišiel, katedra zanikla a namiesto svetu otvoreného Prešporku nám ostal iba romantický zapadákov.

Martin, kde žilo asi dvetisíc obyvateľov. Po nástupe maďarizácie slabol a mizol aj dovtedajší podiel Slovákov na správe a verejnom živote na Liptove alebo Turci. Ďalšia generácia sa už chodila nadýchať mestského života za hranice Horného Uhorska, do Prahy, Viedne, ale aj do Budapešti, ktorá sa stala nakoniec mestom s najväčším množstvom po slovensky hovoriacich obyvateľov (okolo 100-tisíc).

V Bratislave/nahlas sme obžalovali režim z neschopnosti zvládnuť tvorbu a chod moderného mesta.
Ján Budaj – minister životného prostredia Slovenskej republiky
Ján Budaj – minister životného prostredia Slovenskej republiky | Zdroj: Pavol Demeš

Politický národ potrebuje mesto

Národ teda potrebuje na svoj zrod a rozvoj veľký priestor – teda veľké mesto? 

Biologický ani folklórny národ nie. Ale ten politický, ten sa bez mesta nezaobíde. Škoda, že Štúr to vzdal v Prešporku. Mal pozíciu aj inštitúciu – o takej Cathedra Slavica nemohla Praha v prvej polovici 19. storočia ani snívať.

Keď prišiel na vtedajšie Slovensko český národný buditeľ František Rieger, napísal o svojom zážitku domov obdivné listy. Praha sa mu náhle zdala len „ospalou provinciou“ z okraja rakúskej ríše. Prešporok, ten bol doslova pri srdci ríše, pri Viedni.

Mladý Rieger bol očarený Štúrom, všímal si na uliciach moderné oblečenie a vnímal, že spolok nadšencov pre slovenskú vec mal vďaka blízkosti Viedne dostatok najnovších kníh a informácií o svete a zo sveta. To v strednej Európe vždy zavážilo.

O pár rokov už bolo všetko inak: Štúr a jeho žiaci odišli a tým sa skončil slovenský pokus o vplyv v hlavnom meste Horného Uhorska.

Je teda tzv. slovenská otázka aj otáz­kou, či Slováci dokážu žiť v meste? 

Určite. Na lazoch a pri pastierskych ohníčkoch môžu vznikať balady a rozprávky. Politika a dejiny sa rodia aj píšu v mestách. Istý maďarský historik si ten rozpor v slovenskom príbehu povšimol a výstižne napísal, že bolestnú absenciu mesta mal Slovákom v 19. storočí nahrádzať spolok Tatrín.

Mal, ale bola to chabá náhrada. Hoci nás nebolo v Hornom Uhorsku málo, po zrode Budapešti vychádzal najväčší náklad po slovensky písaných novín tam.

Do Bratislavy sa však povedľa Ma­ďarov drali aj Česi. 

Ale od Štúrovho odchodu, tzn. od decembra 1843, muselo Dunajom pretiecť, ako sa vzletne hovorieva, ešte veľa vody. Trvalo 75 rokov, kým sa Slováci – ak hovoríme o prítomnosti v politickom zmysle – vrátili do Prešporku. Aj to iba na spojeneckých bodákoch a pod českým vedením.

Nová pražská vrchnosť nariadila vziať starobylému Prešporku meno a nejaký čas s týmto mestom viedla boj. Hoci už pod menom Bratislava nieslo mesto „vinu“ za uhorskú minulosť. Dlhé roky bola Bratislava braná ako neistý okraj štátu, ktorý je ustavične terčom, nie bez vlastnej zásluhy, iredenty. Koncom 30. rokov sa konečne počet Slovákov a Čechov v meste vyrovnal neslovanským „presburgerom“.

To sa však už príbeh ČSR končil.

Žiaľ, cez vojnu došlo k vyhnaniu bratislavských Židov, po vojne zasa Nemcov. A potom nasledoval sled trestaní mesta a mešťanov, čo ešte ostali, komunistickou vrchnosťou. Jej papalášom spravidla trčala z čižiem slama, o to vehementnejšie plnili ideologickú doktrínu, podľa ktorej bolo treba Bratislavu urobiť „robotníckym mestom“.

Pod týmto tlakom tu bola otázka, či Bratislava kultúrne vôbec ostane mestom? Máte síce pravdu, že v 50. a 60. rokoch sa na tom podpisovala pražská komunistická vrchnosť, ale od 70. rokov už Bratislavu „budovali“ aj slovenskí politici.

Kedy ste si to začali uvedomovať? 

To, že za komunistov sa k riadeniu štátu, a teda aj tohto mesta, dostali hlupáci, videl a vedel hádam každý, zvlášť z tej mojej, za normalizácie dorastenej generácie. Prvorepublikoví ľavicoví vizionári boli vtedy už dávno popravení, tí dubčekovskí demoralizovaní. Všade riadili vidiecke „robotnícke kádre“.

Od 15-16 rokov som vnímal likvidáciu podhradia, všadeprítomný bol úpadok ulíc historického jadra, verejných priestorov. Komunisti dali v tomto meste zbúrať viac než polovicu historického jadra, to bolo niečo nebývalé aj v kontexte toho podivného sveta nazývaného „socialistický tábor“.

Pre kontext si treba uvedomiť, že v tých rokoch vrcholila obnova varšavského Starého mesta, zničeného za vojny. A my sme si vtedy zničili najstaršie časti mesta! Ako tínedžer som bol hrdý, že slovenskí architekti napísali proti tomu petíciu, tá spomienka mi ostala.

Stále máme problém s kritickosťou a vnímaním reality. dobre to vidno na postoji k politike a politikom: namiesto rozumu ich vyberáme podľa viery.

Stavby sú prírodou ľudí

Chceli ste sa stať architektom? 

To nie. Celý ten architektonicko-stavbársky svet ma fascinuje z celkom iného uhla pohľadu. Oni robia sochy, v ktorých žijú ľudia. Je to umenie, kultúra, ale nič v nej nie je akoby. Ak si chcem oddýchnuť a psychicky relaxovať, rád idem do stavebnín a prezerám si tam dômyselné predmety, zisťujem na čo slúžia, a tak.

Relaxujete v stavebninách? 

Nemal by som to asi priznávať, však? Asi by som mal povedať, že relaxovať sa dá len v lese. Ale architektúra a stavby sú predsa tiež životným prostredím, sú „prírodou ľudí“. Tou, ktorú máme naozaj v rukách.

Môžeme ju dokonca, na rozdiel od prírodnej prírody, aj zlepšiť. Napríklad Bratislava by mohla byť naším veľkým úspechom – hoci je stále nedokončená alebo aj práve preto.

Prvýkrát som vás začal registrovať ako vysokoškolák prostredníctvom legendárneho samizdatu Bratisla­va/nahlas z druhej polovice 80. ro­ kov, ktorý Václav Havel označil ako slovenskú Chartu 77. Vy ste boli jej editorom, autorom a redaktorom, pričom jej dôležitou časťou boli Prírodné zložky prostredia. Stále teda pokračujete na svojej ceste?

V mojej generácii odporcov režimu sa nemohla neodraziť dráma mesta. Celú mladosť sme videli ničenie minulosti a naopak – budovanie nového, socialistického mesta. Napríklad rozširovanie škodlivých chemických výrob, ktoré doslova prešpikovali Bratislavu: CHZJD, Slovnaft, Kablovka, Gumonka, Matadorka a ďalšie.

Raz ste povedali, že vo vašom osobnom príbehu bol zlomom plán ko­munistov zlikvidovať v Bratislave všetky historické cintoríny. Prečo?

Odpor proti tomu, aby bagre zničili pomníky, vyryli kosti a dovŕšili tak dielo zničenia európskej minulosti Bratislavy, sa náhle stal spájajúcim momentom. Vtedy sa začal rodiť fenomén neskôr nazvaný občiansky aktivizmus.

Spojil nás kultúrny a civilizačný spor so sovietizačným plánom komunistov. Boj o cintoríny bol bojom zdola, čo bol v tom vtedajšom totalitnom svete dosť zriedkavý jav.

Ján Budaj – minister životného prostredia Slovenskej republiky
Ján Budaj – minister životného prostredia Slovenskej republiky | Zdroj: Pavol Demeš

Petržalka mala prezývku betónová džungľa

Ako sa to mohlo stať? 

No vidíte, aj mne sa to zdá čudné. Slovensko malo a v nejednej lokalite podnes má vidiecke, takpovediac postfeudálne občianstvo. Ideálom takého je nemennosť až nehybnosť. Politicky sa to prejavuje ako poslušnosť. Správanie takýchto ľudí je založené najmä na tradícii a rodinných väzbách.

Slovensko bolo v mojej mladosti stále ešte väčšinovo rurálne, napriek vnúteným sovietskym „pokrokovým ideálom“ tu žila mimoriadne konzervatívna spoločnosť, ktorú po nastolení moci komunistov ovládol a znehybnil strach. V takejto zastrašenej spoločnosti sa zdali ostrovy slobodumilovných aktivistov odsúdené na totálne prevalcovanie, v lepšom prípade na emigráciu.

Hoci vopred odsúdení na prehru, predsa len sme si vydobýjali právo žiť. A to žiť podľa seba. Z boja o uchovanie cintorínov sa po necelej dekáde zrodil ochranársky „nahlasizmus“. A zo skupiny Bratislava/nahlas bolo nakoniec jadro hnutia VPN.

Ďalšou dôležitou oblasťou bola aj kvalita života. 

Áno, v mojej generácii už režim nikoho nenadchol tým, že vyrobil dosť ocele alebo vypestoval veľa zemiakov na obyvateľa. V Bratislave/nahlas sme obžalovali režim z neschopnosti zvládnuť tvorbu a chod moderného mesta – od kultúry cez ekológiu až po megasídlisko Petržalka, ktoré vtedy prezývali betónová džungľa. Bola tam najväčšia samovražednosť v rámci celej ČSSR.

Predchodcovia sľubovali, ale činy odkladali

A v tomto kontexte môžem ísť do horúcej súčasnosti. Máte za sebou vyše pol roka vo funkcii ministra životného prostredia. Začnime najprv stavom envirorezortu, keď ste ho prevzali od svojho predchod­cu. Kde boli rezervy? 

Hlavným problémom je predstieranie. Moji predchodcovia boli dlhé roky poruke požiadavkám Bruselu, prijímali rôzne záväzky, dosýta sľubovali. Ale činy odkladali. Národné parky sú len na papieri, ochrana biotopov prehráva s hospodárskymi záujmami, vzácne prírodné zdroje (ako napr. podzemná voda) sú čoraz ohrozenejšie, pre nadmerné odlesňovanie a klimatické zmenyprebieha v krajine vysychanie, dôsledkom čoho masovo hynú smrečiny.

Veľký vnútorný dlh nám predošlé vlády zanechali v infraštruktúre Slovenska. Všade ostali neodstránené environmentálne záťaže, hoci viaceré sú rizikom pre zdravie a životy. Je to neuveriteľné, ale ešte aj v 21. storočí nie je v hlavnom meste dokončená kanalizácia.

A ako je to s ňou inde? Ak to mám opísať stručne, Ficove garnitúry „vybývali“ Slovensko asi do tej podoby, v akej zanechal bývalý premiér svoj super byt v komplexe Bonaparte. Po nich potopa.

Čo sa podarilo z vášho vnútorného dlhu naplniť? 

Za pol roka sa nedá dobehnúť desaťročia. Najprv som chcel, aby sa verejnosť vôbec dozvedela, že životné prostredie má problém. Niektorí sa až teraz prvýkrát dopočuli, že na Slovensko sa vozí na spálenie zahraničný odpad a dokonca jadrový odpad. Mnohí zdúpneli nad množstvom envirozáťaží, ktorých odstránenie odsúvali toľké vlády.

Azda najvypuklejšie to platí aj o kritickom stave štátnych lesov. 

Veru, s úžasom sme po voľbách sledovali, ako NAKA zadržala 37 osôb z vrcholového manažmentu tohto štátneho podniku. Podobnú kriminalitu odhalila polícia hádam vo všetkých agentúrach, čo boli financované z európskych štrukturálnych fondov.

Všade sa vytvorili dômyselné formy okrádania štátu. Aj v rezorte MŽP som na NAKA podal viacero oznámení. Odstraňovanie kšeftárskych skupín, napojených na zdroje štátu, nejde ľahko, pretože ich napojenie legislatívne zabezpečili samotní politici, ktorí mali hájiť verejný záujem.

Odpadové hospodárstvo je veľký problém

Viem, že podobné problémy sú aj v odpadovom hospodárstve. Ako ich riešite? 

Áno, problémy sú vo všetkom, čo sa nazýva odpadovým hospodárstvom: máme otvorených priveľa skládok, uskutočňujeme primálo separácie a aj to, čo sa vyseparuje, končí až pričasto opäť len na skládkach zmesového odpadu.

Slovensko malo tento rok dosiahnuť viac než 50 % separovania druhotných surovín, ale nemáme ani 40 %. Na spracovanie bioodpadu nie sme pripravení, ako kompostovať, to sme v mestách aj dedinách celkom zabudli… Takže s naším odpadovým hospodárstvom je to, ako keď vám po lumpáckom príbuznom ostane namiesto dedičstva len kopa nezaplatených dlhov.

Nedávno ste prišli s iniciatívou na legislatívnu zmenu, ktorá má Slovensko zbaviť vizuálneho smogu. V rámci úspory papiera ste však spomenuli aj vydávanie niektorých magazínov zaoberajúcich sa „life­stylom“ ako nie celkom vhodné. Ako ste to mysleli, nie je to atak na slobodu vydavateľa? 

V odpadovom hospodárstve vznikli nerovnováhy a chaos. Prvým, doslova záchranným opatrením bolo to spomínané určenie najnižších poplatkov za jednotlivé prúdy odpadov. Ide o poplatky, ktoré majú platiť výrobcovia do tzv. organizácií zodpovednosti výrobcov. Sú na budúcu recykláciu, keďže aj ten najžiaducejší výrobok sa raz stane odpadom. Platí to aj o časopisoch.

Platili recyklačné poplatky doposiaľ a platiť ich musia aj po vydaní vyhlášky – pričom budú dokonca o niečo nižšie. Ale poplatky na recykláciu papiera, napr. aj „lifestylových“ časopisov, nemajú so slobodou slova ani slobodou podnikania nič spoločné. Už pri vytlačení sú budúcim odpadom, ktorého separovanie, zvoz a uloženie musí niekto zaplatiť.

Je tu aj pandémia ľahkovážnosti a hlúposti. Jej nenávistné vírusy sa chytajú najmä vo virtuálnom prostredí, kam sa utieka čoraz viac frustrovaných ľudí.

Svet obracia list

Máte vo vláde podporu pre svoje aktivity?

Verím, že s touto vládou prichádza aj generačná zmena a že jej členovia cítia rovnako, ako to cíti nová generácia, že svet obracia list. Myslenie verejnosti ovplyvňuje aj skúsenosť s pandémiou COVID-19. Zrazu berieme vážnejšie aj varovania vedcov o dôsledkoch klimatickej krízy.

Otázka životného prostredia už prestala byť vecou nejakých milovníkov prírody – stala sa otázkou prežitia ľudstva. Verím, že si to uvedomujú všetci ministri, lebo na odvrátení rizík klimatickej krízy musíme spolupracovať krížom cez rezorty.

Éra predstieraných sľubov a žiadnych činov sa musí skončiť. Verím, že s týmto postojom budem mať vo vláde podporu.

Táto vláda vyhrala voľby na základe proklamácie nekompromisného boja s korupciou. Darí sa jej to? 

Ak by Matovičova vláda zlyhala v antikorupčnom programe, stratila by historický dôvod, pre ktorý v spoločnosti vznikla atmosféra, dôsledkom ktorej boli voľby 2020. Myslím, že podozrenia z korupcie sa vyšetrujú a podozrivých zatýkajú. Je tu však aj nový moment – atak pandémie COVID-19.

Ten je sprevádzaný veľkým hospodárskym poklesom, ktorý nám tvrdo pripomenul, že odstránenie korupcie je síce nevyhnutným, ale nepostačujúcim cieľom. Predošlé vlády 12 rokov odkladali väčšinu ťažkých reforiem, teraz je tomu koniec. Kríza nás núti robiť zmeny, úspory a reformy, aj keby sa nám nechcelo.

Platí to aj o rezorte MŽP. Chcem v ňom nastoliť transparentnosť a „vygumovať“ korupčné zóny, ale súčasne predstavím reformné ciele, ktoré prenesú prax ochrany životného prostredia z rečičiek do reality.

Ján Budaj – minister životného prostredia Slovenskej republiky
Ján Budaj – minister životného prostredia Slovenskej republiky | Zdroj: Pavol Demeš

Plán obnovy v stavebnom sektore

Pokračujme s plánom obnovy pre EÚ na roky 2021 – 2027, ktorý by mal naprávať škody, ktoré spôso­bil COVID-19, reforma ekonomík a transformácia našich spoločností. Ktoré body a ako konkrétne sa môžu dotýkať stavebného sektora? 

Navrhol som vláde vytvorenie Rady vlády pre Európsku zelenú dohodu (Green Deal), v rámci ktorej chcem presadzovať mnohé opatrenia na zastavenie klimatickej krízy – napr. „ozelenenie“ bytov a domov. Rezort participuje aj na zásadných reformách stavebnej a územnoplánovacej legislatívy.

Z hľadiska energetickej a uhlíkovej bilancie presadzujem komplexnú obnovu domov, pretože práve odtiaľ pochádza asi 40 % našej uhlíkovej bilancie. Naliehavá je napr. zmena spôsobov vykurovania (ale aj zateplenie či výmena okien). Z hľadiska zadržiavania vody treba spustiť masové budovanie záchytných jazierok alebo nádrží na dažďovú vodu (ale aj zelených striech a pod.).

V oblasti stavebníctva sú zanedbané systémy odpadov a cirkulárnej ekonomiky, využívanie geotermálnej a veternej energie. A tak by som mohol pokračovať.

Čoraz hlasnejšie sa hovorí o klima­tickej zmene. Súvisí len s otepľova­ním planéty? 

Primárne áno. Ale tento dôsledok je výsledkom zreťazenia mnohých faktorov, žiaľ, spôsobených aj ľuďmi. Logickým rozporom je už samotné zmnoženie počtu obyvateľov a limity základných prírodnín (voda, pôda, suroviny). Zem je iba jedna.

Jedným z jej varovných odkazov je aj pandémia COVID-19. Z tohto pohľadu je úplne jedno, či oteplenie spôsobila iba ľudská činnosť, alebo aj iné faktory. Isté je, že ho musíme vziať na vedomie. Nič už nebude také ako predtým.

Na Slovensku sa však tento prob­lém často zľahčuje. 

Áno, ľudia si vlastne hovoria, že čo už je zlé na tom, že o nejakých 20 rokov bude v Poprade podnebie, aké bývalo v Komárne. A v Komárne ako v Stredomorí? No správa o klimatickej zmene značí niečo hrozivejšie: že na mnohých miestach Zeme sa zhoršia životné podmienky tak, že sa stanú neznesiteľnými.

Pre sucho a biedu sa pohnú už nie dva-tri milióny blízkovýchodných migrantov, ale stámilióny ľudí ohrozených na živote. Dôsledky toho nás dostihnú ešte rýchlejšie, než nás dostihli dôsledky toho, že kdesi ďaleko ktosi ochorel na COVID-19. Ten malý vírus prišiel do Európy v priebehu dvoch mesiacov a odvtedy zmenil život celého sveta.

Takto rýchlo k nám vtrhnú aj dôsledky klimatickej zmeny. Verím preto, že sa na spoločnej stratégii zhodnú Amerika, Kanada, Rusko, Austrália a, samozrejme, aj Európa a v nej naše Slovensko. Môžu a musia prispieť k odvráteniu katastrofických scenárov.

Pandémia ľahkovážnosti a hlúposti

S prudkým nárastom populácie na Zemi prichádza aj zmenšovanie vzdialeností. Čo to bude znamenať pre planétu? 

Áno, Zem sa prepojila – nie iba informačne alebo výmenou tovarov, žijeme doslova v jednom dome. Rovnako sa nás budú týkať mokré trhy vo Wuchane, ako aj nedostatok vody v povodí Gangy. Ak sa strácajú ľadovce Himalájí a Hindúkušu, ktoré zásobujú rieky v podhoriach vodou, skončia sa ich pravidelné záplavy, od ktorých závisí úroda približne pre miliardu ľudí.

To ich dá do pohybu. Nie za blahobytom, ale v mene záchrany života. Také masové presuny by sa neobišli bez vojen a násilia, preto treba zabudnúť na zľahčovanie klimatickej krízy. Zastavenie klimatickej krízy by nás malo spojiť, lebo ide o obranu stability a budúcnosti civilizácie.

Ako vnímate výsledky prieskumov, že až tretina populácie je náchylná veriť konšpiráciám a nesúhlasí, že niečo ako COVID existuje, prípad­ne, že počas testovania a v budúc­nosti počas vakcinácie nám s ňou zaočkujú čipy? Stále sa hľadajú zjednodušujúce skratky k vysvetle­niu? Je to symptóm tejto doby? 

Je tu aj pandémia ľahkovážnosti a hlúposti. Jej nenávistné vírusy sa chytajú najmä vo virtuálnom prostredí, kam sa utieka čoraz viac frustrovaných ľudí. Kedysi sa slušný človek nebavil s niekým, kto vypisoval anonymy.

Dnes slávi tento nemilý ľudský sklon – zloba a škodoradosť – hody. Práve ony ženú zisky najväčšiemu a možno aj najnebezpečnejšiemu komunikačnému vynálezu nového storočia, sociálnym sieťam. Spôsobili pandémiu beztrestnej zloby, s ktorou sa musia vyrovnať právne aj etické systémy spoločnosti, my všetci.

Ako sa dá proti tomuto brániť? 

Vakcínou je zdravý sedliacky alebo ešte lepšou – kritický rozum. Ale ako prvá pomoc stačí aj obyčajná slušnosť. Pomocou nej sa dá odmietnuť všetko, čo zo sociálnych sietí robí bezpečnostné riziko. Hriechom sociálnych sietí nie je to, že spájajú ľudí, ale to, že ich lákajú na možnosť beztrestne urážať, znevažovať a ponižovať iných ľudí.

Sociálne siete sa týmto vytrhli z pántov našej kultúry. Akékoľvek tvrdenie na nich vyvoláva kontratvrdenie, ale je v ich podstate, že je ťažké odlíšiť lož od pravdy, a niet autority, ktorá by lož odmietla. Ten, čo na facebooku tvrdí, že Zem je guľatá, nájde podobne početnú skupinu stúpencov ako tí, čo hlásajú, že je plochá.

Kto by si mohol kedysi predstaviť, že počas roka, v ktorom sme všetci zažívali riziko infekčne prenášanej choroby, proti ktorej nemáme liek, asi tretina ľudí uverí, že choroba nie je, respektíve, ak je, tak sa z nej netreba liečiť?

Problém s etikou elít

Je masová iracionalita hlavným myšlienkovým prúdom súčasnosti? 

Rozšírenie iracionality je vždy dôsledkom zlyhania elít. To znamená ľudí, ktorých postavenie by ich malo zaväzovať k obrane rozumu a kultúry. Dobre to ukazuje fašizmus alebo aj naša skúsenosť s elitami počas nástupu sovietskej totality.

Múdrejší ľudia než ja už dávno varovali, že ľudstvo začína mať problém s etikou elít a tiež s technológiami, ktoré vie stvoriť, ale nestíha sa im prispôsobiť. Svetoznámy astrofyzik Stephen Hawking odchádzal z tohto sveta s varovným proroctvom, že jediné, čím sa ľudstvo zahubí, budú jeho vlastné technológie.

Hawking bol v tomto smere veľmi skeptický a dodal, že tento pokrok bude zničujúco nezastaviteľný. 

Sociálne a iné digitálne siete nie sú, samozrejme, ani zďaleka poslednou technologickou novinkou, ktorú „nestíhame“. Ale práve na nich by sme si mali uvedomiť, čo to „nestíhanie“ spôsobuje.

Dnes sa zdá, akoby sme bez nich už ani nevedeli žiť, ale súčasne si s ich nevítanými dôsledkami nevieme poradiť. Technológie nám už neslúžia, ony nás menia. A to tak, ako potrebujú tí, čo na nich zarábajú.

Ale náznaky manipulácie prostred­níctvom virtuálnej bubliny boli už aj dávnejšie – napríklad za nacistické­ho Nemecka. 

Áno, moderné komunikačné postupy a technológie ukázali svoju moc a riziká už v časoch Adolfa Hitlera. Z rozhlasu si nacisti urobili dokonalý manipulačný nástroj. Hitler cezeň stvoril prvú virtuálnu realitu.

Nemcov ňou uchvátil do tej miery, že matky posielali ešte aj posledné dni vojny svojich 15-, 16-ročných synov na smrť. Žili v bubline, a keď praskla, stáli Nemci nad troskami svojho sveta. To bola strašná skúsenosť, ktorej jediným dobrým dôsledkom bola potom – a je podnes – povojnová nemecká racionalita.

Ale my sme počas povojnových ro­kov ostali v bubline na neslobodnej strane železnej opony. Nie je jej následkom aj absencia kritického odstupu? 

Určite. Sovietsky systém budovaný u nás síce nebol národný socializmus, ale reflexia reality a kritické myslenie boli v komunistickom štáte práve také neželané ako vo fašistickom. Za ne sa zatváralo aj vešalo. S kritickosťou a vnímaním reality preto máme problém.

Dobre to vidno na postoji k politike a politikom: namiesto rozumu ich vyberáme podľa viery. Raz sme verili Havlovi, potom naopak Mečiarovi, potom zase inému, vždy bolo počuť: volím ho, lebo „ho mám rád“, lebo „sa mi páči“. Až teraz, za Matoviča, panuje zhoda, že vládu treba podozrievať a kontrolovať. Konečne.

Stavebníctvo nemusí byť prvkom prehlbujúcim klimatickú krízu. Pred nami je obnova starších domov a bytov, pri ktorej sa uplatní citlivosť k životnému prostrediu.
Ján Budaj – minister životného prostredia Slovenskej republiky
Ján Budaj – minister životného prostredia Slovenskej republiky | Zdroj: Pavol Demeš

Náhodné fotky tvárí ľudí sú najcennejšie

Vráťme sa k architektúre. Aké ob­razy sa vám pri nej vynárajú? 

Zbieram historické fotografie týkajúce sa dôležitých miest a zlomových momentov Bratislavy. Najprv to boli pohľadnice z erbovných miest mesta, čo už nestoja. Nakoniec som však zistil, že najcennejšie sú pre mňa náhodné fotky tvárí ľudí. Napríklad fotky ľudí, ktorí chodili, žiaľ, celkom ľahostajne, okolo búranísk keď padala Vydrica, synagóga, Zuckermandel.

V tvárach tých ľudí nevidno ani náznak, že by vnímali tie búraniská ako niečo, čo sa ich týka. Ani náznak rozhorčenia alebo odporu proti rozhodnutiu vrchnosti. Ak by sa niečo podobné dialo v Bratislave dnes, tváre na fotkách by boli celkom iné.

Občianstvo sa zmenilo, vrchnosť už nie je „fátum“. Dnes by sa občania svojho hlavného mesta zastali. To je zásadná zmena. Dobrá zmena.

A ako vyzerá architektúra po rokoch vášho pozorovania Bratislavy? 

Architektúra, budovaná v rokoch mojej mladosti, bola architektúrou núdze. Panelové domy, najmä Petržalka, boli spočiatku iba nocľahárne ilustrujúce úpadok hodnoty jednotlivca. Po novembri 89 sa architektúra v Bratislave poľudštila, trochu aj ozelenela a opeknela.

Veď kto by už dnes investoval do výstavby vyslovene šeredného sídliska? Pravda, nové časy priniesli fenomén bezohľadných developerov, ktorí urobili z niektorých štvrtí Bratislavy autoportréty vlastnej chamtivosti. Napriek tomu to už nemá tú hrozivú nekvalitu.

Ľahostajnosti k ochrane životného prostredia, ako ju mali stavby pred päťdesiatimi rokmi, už zamedzujú zákony. Aj zlá súčasná architektúra je spravidla lepšia než čokoľvek z bývalej éry.

Aká je vaša obľúbená stavba? 

Asi to je centrála VÚB, peknú architektúru nám tu nechala aj Zaha Hadid a verím, že ešte kde-čo uvidíme, veď bratislavský downtown ešte len tvoria. Z dávnejších „dominánt“ by som vyzdvihol Svetkovu budovu Slovenského rozhlasu.

Škoda, že nebola nikdy dokončená a užívaná tak, ako mi opisoval. Viem, ako si vysníval život tejto architektúry, hádam to raz bude. Sú tu ešte iné odvážne stavby, ale Bratislava si môže dovoliť byť odvážnou. Horšie to je s dopravou a s urbanizmom mesta, ale to vám iste nehovorím nič nové.

Architektúra a životné prostredie sú dvojičky

Životné prostredie s architektúrou je v súčasnosti previazané proce­som EIA, čiže posudzovaním enviro dosahov danej stavby. Od budúce­ho roku bude už norma na novostav­by prísnejšia, keď sa budú musieť stavať v energetickej triede A0. 

Architektúra a životné prostredie sú dvojičky, dve strany jednej mince zvanej ľudský svet. Domy – tieto obytné sochy, sa v okamihu vzniku stávajú súčasťou životného prostredia. Áno, ako ste povedali už v otázke, architektúra musí reagovať na požiadavky energetickej úspornosti.

Opäť sa mi vynárajú domy spred 50 rokov, keďže vtedajšie panelové domy boli výkričníkom energetického plytvania. Ešte aj drevenica našich prapredkov bola oproti nim vzorom energetickej úspornosti. Niekedy boli medzi panelmi medzery a do izieb fučalo.

Ľudia si potom dali žiadosť o natlačenie plastickej hmoty, no na opravu sa dlho čakalo. A povestné umakartové „jadrá“? Odvtedy urobili stavebné technológie obrovský krok dopredu. Poradili si aj s panelákmi.

Petržalka je dnes dobrá adresa, všade je veľa zelene. Ale tou zmenou nie je iba ochrana životného prostredia, aj energetická stránka architektúry sa priblížila k enviro požiadavkám. Na rade je debata o stavebných materiáloch.

Takže zelená nádej aj pre staveb­níctvo na Slovensku? 

Stavebníctvo nemusí byť prvkom prehlbujúcim klimatickú krízu, ale naopak. Verím, že je pred nami etapa veľkej obnovy starších domov a bytov, pri ktorej sa uplatní citlivosť k životnému prostrediu aj k ochrane klímy.

Iste sa budú podporovať nové, ku klíme šetrné stavebné materiály a postupy. Nevyhnutné sú aj investície štátu do infraštruktúr, čím nemyslím iba naše „večné stavby“, diaľnice.

Ak sa dobre využijú financie z fondu obnovy, o pár rokov môže byť náš pocit z krajiny dosť iný, lepší. Aj vďaka dobrej architektúre a nadchádzajúcemu „zelenému stavebníctvu“.

Ján Budaj (*1952) – medailón

Narodil sa roku 1952 v Bratislave. Po ukončení strednej školy bol viackrát väznený, často vypočúvaný. Hoci sa mu neskôr podarilo začať štúdium matematiky a fyziky na Pedagogickej fakulte v Trnave, vo štvrtom ročníku ho zo štúdia vylúčili, podľa vtedajšieho režimu „nemal dostatočné politické predpoklady na povolanie učiteľa“. 

V 80. rokoch sa angažoval ako aktivista a organizátor širokého spektra protirežimových aktivít. Tieto aktivity vrcholili vydaním publikácie Bratislava/nahlas v septembri 1987. Ján Budaj bol najprv jeho koordinátorom a neskôr od januára 1990 predsedom hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN).

V období novembra a decembra 1989 bol moderátorom mítingov na Námestí SNP a prvým mužom Nežnej revolúcie na Slovensku. 

V období zásadných politických zmien bol poslancom a prvým podpredsedom Slovenskej národnej rady (SNR), kde inicioval aj založenie Výboru SNR pre životné prostredie. Viedol VPN do volieb 1990, v ktorých toto hnutie zvíťazilo.

V priebehu posledného dňa volieb však odstúpil z kandidátky, pretože z Federálneho ministerstva vnútra prišla v tomto období informácia, že jeho meno sa nachádza v evidenčných knihách spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. 

Až v roku 2007 sa v archívoch ÚPN našla oficiálna „Správa ŠtB o činnosti za rok 1980“, kde sa konštatuje, že tajný spolupracovník vedený pod menom J. Budaj s ŠtB nespolupracoval, ale konal proti režimu. 

V rokoch 1991 – 1993 bol Ján Budaj nezávislým publicistom a vydavateľom. Vydával periodiká, ktoré kritizovali nástup Mečiarovej vlády po roku 1992. Bol členom vedenia Slovenskej demokratickej koalície (SDK), ktorá v roku 1998 uspela vo voľbách a zostavila vládu. Od roku 2006 nepretržite pôsobil ako mestský poslanec hlavného mesta SR Bratislavy. 

V roku 2010 založil stranu Zmena zdola. V parlamentných voľbách 2016 kandidoval so svojou stranou na kandidátke hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti (OĽANO) a stal sa poslancom Národnej rady SR. Bol členom Výboru NR SR pre pôdohospodárstvo a životné prostredie a Výboru NR SR pre európske záležitosti. 

Vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky vo februári 2020 bol zvolený za poslanca hnutia Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti ako predseda strany Zmena zdola. 21. marca ho prezidentka SR vymenovala za ministra životného prostredia SR.

Ján Budaj – minister životného prostredia Slovenskej republiky
Ján Budaj – minister životného prostredia Slovenskej republiky | Zdroj: Pavol Demeš
Ľudovít Petránsky