Už je nám to trápne…
Už z titulu môjho titulu chodím po svete s otvorenými očami. Pripúšťam istú profesionálnu deformáciu, ťažko sa mi drží odstup. Na súkromného dovolenkára sa musím obvykle programovo prepnúť. A sú aj miesta, kde by sa človek prepol rád, aj keď je tam pracovne.
Súkromná cesta na stred Slovenska, bývame v príjemnej chatovej (čítaj chatovej) osade. Na Tále, vychytené stredisko, ako hovorí kolega fotograf, čo by fabiou dohodil. Vyberieme sa pešo, lesnou cestou, ktorá je značená aj ako cyklistická. Na potešenie milovníkov adrenalínu je poriadne rozrytá ťažkou lesnou technikou a mládež nerozladí ani chýbajúci mostík cez potok – čo pomenší sa pretekajú, kto má dlhší skok.
Pripisujeme dobrý bod za prehľadné značenie, ktoré hľadáme vždy naozaj len chvíľku. Koniec roztrúsených chatiek a poriadne rozsekaný les – fakt sme sa na tú víchricu poslednú noc nezobudili, alebo to, čo vidíme, je svojský prístup k lesnému hospodárstvu? To už asi bude začiatok rekreačného areálu. Otvárajú sa nám krásne výhľady na prázdne zjazdovky (jasné, veď je leto) a prázdne golfové ihrisko (ale nie celkom – dvaja golfisti sa tam motkajú v spoločnosti traktorových kosačiek). Dostali sme tip na kvalitnú reštauráciu, hlad nás ženie dopredu, k budove postavenej v štýle, ktorý by mohol mať názov Ako sa historizmus a 21. storočie s ľudovou architektúrou pobili. Architektom sa nedá uprieť snaha o originalitu a napokon, podarilo sa im celkom jedinečné dielo. Veď sme na dovolenke.
Uháňame teda, nezastaví nás ani slečna spod slnečníka, ktorá vyberá parkovné, aby si nebodaj nejaký, prepytujem, zákazník nevybral miesto na parkovanie len tak mírnix-dírnix. Možno by mu hrozilo, že by mu zas niekto „vybral“ auto. No nič, malichernosťami nestrácame čas. Na naše prekvapenie je reštaurácia zatvorená. Je pondelok. Aj zajtra. Nuž, aj personál potrebuje mať víkend. Nenecháme sa odradiť, hneď vedľa je štvorhviezdičkový hotel s reštauráciou. Názov hotela odkazuje na pohnutý rok 1944. Ešte donedávna sa neďaleko každoročne koncom augusta konali oslavy hrdinských činov, ale odkedy betónový pamätník spadol (či mu niekto pomohol, sme sa nedozvedeli, ale na vlastné oči sme videli, že svojho času do betónu na miesto oceľovej výstuže stačilo aj drevo), na oslavy už nie je chuť. My však máme chuť na obed.
Účet v reštaurácii sme si zaplatili sami, takže môžem povedať, že sme boli spokojní. Isto bol aj kuchár, lebo keď sme prišli, konečne mal čo robiť. Sedeli sme na nóbl terase a nerušene sme sa kochali výhľadom na ruiny stien z „détečiek“ a hádali sme, či sú datované rokom 1944 ako konzervovaniahodný pozostatok ťažkých bojov, alebo sa dajú pripísať krízovým rokom 2008 – 2009, ako pozostatok ťažkých bojov investora s nedostatkom zdravého úsudku a financií. Nenašli sme žiadnu informáciu, ktorá by cteným zákazníkom vysvetlila stav veci, ani vkusné upozornenie, že sa niekto ospravedlňuje za dočasný neporiadok a blabla. Zato sme našli viacero tabúľ s dôležitým oznamom, že je tam súkromný pozemok. A basta.
Ochotný čašník (za dobrý obed dostal prepitné a fakt mal úroveň) nám vysvetlil, že tam mali stáť apartmánové domy, ale že tam možno budú tenisové kurty alebo také niečo. Kontrolka prepínania medzi profesionálnou deformáciou a dovolenkovým módom blikala ostošesť. Naozaj investorom a developerom neostáva dosť síl (alebo čohokoľvek), aby dotiahli svoje projekty do úspešného konca? Raz je to ruina hneď vedľa honosného hotela, inokedy neporiadok na dvore penziónu, prístupová cesta v dezolátnom stave a iné potešenia pripravené pre zvedavé oko klienta. Neoplatí sa podceňovať slovenských zákazníkov (ani tých pár zahraničných, ktorých sem priviedla ich dobrodružná povaha). Aj my sme už boli toť za humnami. Ospravedlňovanie a povzdychy sú nám už trápne.
Ing.arch. Mária Nováková
Redaktorka časopisu ASB
