Stavbárska obec má problémy
Rád chodím do Londýna. Vždy ma tam ovanie duch úžasnej demokracie, slobody, bezpečnosti a priateľstva. Prejavuje sa doslova na každom rohu. Stavebníctvo a architektúru nevynímajúc. Vidieť všetky tie úžasné stavby a ich interakcie je vždy inšpiráciou na dlhé týždne.
Keď si spomeniem na jednostranne orientovaných environmentalistov a ich bratancov z početných krajských pamiatkových úradov, ktorí dokážu meditovať nad architektúrou (o ktorej, mimochodom, vedia tak málo) a vedia vytvoriť pre architekta a investora zbytočné stresy, niekedy dokonca aj peklo na zemi, alebo na drahé byty, ktoré si mladí ľudia nedokážu kúpiť vďaka nekresťansky vysokej DPH, musím si doslova zahryznúť do jazyka a odprosiť najvyššiu Prozreteľnosť za ďalší hriech, ktorý by som spáchal minimálne v mysli, ak by som nebol od prírody pripravený znášať tieto rozdiely s pokojom Angličana.
Kedy to u nás bude tak, ako v tom Londýne? A vôbec, môže to tak byť? Dokážeme aj my nebyť niekedy tak vidiecky priemerní?
Iba nedávno, 31. mája 2011, sa uskutočnila v Bratislave konferencia, na ktorej sa v hoteli Kempinski stretla viac ako stovka lídrov popredných stavebných a investičných spoločností Slovenska s ministrom Figeľom a prezidentom Zväzu stavebných podnikateľov Slovenska pánom Lukáčom.
Čo bolo na tejto konferencii zaujímavé a nové? Predovšetkým nebývalá potreba konečne objaviť platformu, na ktorej by stavbárska obec a predstavitelia vlády dokázali pomenovať problémy a hľadať riešenia.
Čo bolo staré? Chuť stavbárskych lídrov vyžalovať sa na jednej strane a neschopnosť reprezentantov štátu počúvať a reagovať na strane druhej. A bodka. Nič nové pod Slnkom.
Je evidentné, že slovenská stavbárska obec nemá platformu, na ktorej by realizovala svoje vízie, a nemá „protistranu“, ktorej by posúvala svoje závery a odporúčania. Zväz stavebných podnikateľov takouto inštitúciou nie je. Bohužiaľ!
Stavebníctvo na Slovensku – to bolo, ak opomeniem súkromných investorov a ich konjukturálne projekty, za posledných dvadsať rokov vždy len o jednej štátnej zákazke, okolo ktorej sa krútia všetky doterajšie vládne garnitúry, a v hre bolo vždy iba zopár veľkých firiem, ktorých cieľom bola táto štátna zákazka. Tak to bolo. Súčasná vládna moc tomu, zdá sa, spravila (aspoň doposiaľ) koniec. Na konferencii interpretovaná bezradnosť lídrov veľkých firiem, ktorým štát odoprel (podľa všetkého oprávnene) poslušnosť, bola takmer komická. To jediné bolo na konferencii pozitívne. Štát konečne vycítil, že treba čosi zmeniť. Otázka je, čo z tohto kvasu vznikne? Osobne ministrovi neupieram snahu veci meniť. (Jeho problém je skôr v prekvapivej neznalosti problematiky, ktorú by mal riešiť.)
A tak otázka zmeny legislatívy pri povoľovaní a kolaudovaní stavieb, zmeny stavu v oblasti podpory bývania najmä mladých ľudí, vymožiteľnosti práva, zmluvných vzťahov v dodávateľskom reťazci sa stáva niečím , čo je síce pálčivé, čo možno konečne dokážeme pomenovať, ale mám obavu, že bez platformy, v ktorej by významnú rolu hrali početní zástupcovia z praxe, skončí v rukách štátnych úradníkov a lobistov – tak ako neraz – a to nie je dobrý výhľad pre početnú stavbársku obec a jej košatý strom bolestí.
Tragédiou je, že za posledných dvadsať rokov sa problematikou stavebníctva ako uceleným a samostatným odborom zodpovedne nezaoberal žiaden minister stavebníctva – a možno aj to, že žiaden minister tohto rezortu nebol odborníkom z brandže. Ak dnes máme nedokonalé plánovacie mechanizmy, prebujnenú a neefektívnu administratívu, ktorá je viac prekážkou ako pomocou pre investičný proces (to nechcem hovoriť o jej korupčných chúťkach), k tomu sa pridružila takmer nulová vymožiteľnosť práva, katastrofálne zmluvné vzťahy v sektore, kde vládne nedostatok zdrojov a ešte väčší nedostatok dôvery, je to naozaj dôvod zamyslieť sa nad tým, ako veci napraviť a priniesť do rezortu viac odbornosti, vizionárstva, ale predovšetkým pevné a akceptovateľné pravidlá.
To nie je len o novom stavebnom zákone. To je predovšetkým o celom rade pravidiel a noriem, ktorých význam je vskutku národohospodársky, o mohutnejšej štátnej objednávke (možno podporenej aj znížením dane z nových bytov – čo by iste pomohlo najmä mladým rodinám, a tak by to mohla byť agenda predovšetkým KDH (ale tiež o pravidlách súvisiacich s rezortom, akými sú vymožiteľnosť práva a eliminácia korupčného prostredia. Bez vyriešenia týchto rébusov budeme v rezorte stavebníctva buď stagnovať, alebo napredovať len veľmi pomaly.
Je tu opäť raz čas veci meniť – to potvrdila konferencia, to sa snaží prezentovať aj súčasná vláda, to si uvedomujem vždy, keď sa vrátim z Londýna. Ako docieliť, aby zmeny prišli včas a boli naozaj prospešné, je pre mňa záhadou. Iste by pomohla reprezentačná platforma osobností zo stavebného biznisu na ministerstve dopravy a ochota ministerstva počúvať a uvážene vyhodnocovať to, čo prax pochopila už dávno.
Ing. arch. Pavol Kollár
Foto: Dano Veselský
Radi uvítame vaše názory k tomuto článku, či už v diskusii na portáli www.asb.sk, alebo nám môžete napísať na asb@jaga.sk.
–>–>
