asb.sk - Odborný portál pre profesionálov v oblasti stavebníctva

Quo vadis, architekt?

13.12.2012
Pomaly prešiel ďalší rok, všetci sa už tešíme na sviatky pokoja a popri tom bilancujeme, čo že sme to tento rok vlastne napáchali.
Pominuli pompézne vyhodnocovania cien za našu tvorbu, boli vybratí tí najlepší z nás na tento rok a boli verejne ocenené ich diela. Či už CE.ZA.AR, Cena Dušana Jurkoviča, alebo Stavba roka, všetky splnili očakávania, dokonca si myslím, že tieto očakávania toho roku aj predčili. Kde sú tie časy, keď sme so závisťou pozerali na nominované diela v susednom Česku a verili sme, že raz aj u nás vyzrejú investori, pochopia úlohu architektúry a začnú sa podľa toho aj správať. A že to bude čoskoro.
Pred pár rokmi prišla kríza, akú táto spoločnosť ešte nepamätá a, čuduj sa svete, práve ona dokázala to, o čo sa rady architektov snažili dlhé roky – začali vznikať diela, ktoré sa s pokojným svedomím môžu porovnávať so susednými krajinami. Nie že by pred tým dobré diela nevznikali. Ale, povedzme si pravdu, boli to len osamelé lastovičky, a to v počte, aby bolo vôbec čo ohodnotiť pri každoročných oceneniach.

Čím to vlastne je, že sa tu začala v posledných produkovať kvalita nielen na papieri, ale aj v reáli? Žeby kríza priniesla nejaké osvietenie investorov? Alebo je to všetko trochu inak?

V podstate a konečnom dôsledku ani veľmi nie. Len je to trochu zložitejšie, ako sa na prvý pohľad zdá. Kríza na jednej strane síce preorala rady investorov a developerov, odsúdila na zánik bezbrehé budovanie s jediným cieľom – zarobiť čo najviac.

Investorov a developerov realita trhu prinútila pochopiť, že predať sa dá najmä kvalita, dobrý dizajn a, samozrejme, primeraná cena. Preto ostali poväčšine tí, čo sa od počiatku snažili do svojich investícií pridať aj niečo viac, nejaké posolstvo o svojich schopnostiach budúcim generáciám. Takí investori sú hodní vybrať si tých najlepších architektov a spolu s nimi sa pokúsiť zveľadiť naše zdevastované životné prostredie. Preto, síce nie tak rýchlo, ako by sme si želali, ale ešte vždy vznikajú stavby, na ktoré môžeme byť hrdí.

Kríza otvorila veľa tém a problémov, ktoré sa tu po minulé roky nakopili a ktoré nikto pre nedostatok času či odvahy neriešil. Nedostatok práce však teraz núti nás architektov uvažovať o tom, ako ďalej. A nie je to už iba o tom, zohnať zákazku. Čo je, samozrejme, v tomto čase to najťažšie. Myslím, že konečne nastal čas aj na radikálne zmeny. Jednoducho, máme čas a priestor na upratovanie. Ak už však nie je neskoro...

Celé roky väčšina z nás pracovala systémom, ktorý s tvorbou podnetného životného prostredia s kladným vplyvom na psychiku a  filozofiu ľudí má len málo spoločné. Za peniaze sme vykonávali to, čo chcel investor, lebo to sám nevedel alebo nemohol nakresliť. Chýbajú jasne stanovené pravidlá „obchodu s architektúrou“. Jediné, na čo sa berie ohľad, je cena. To, že stavba ostane stáť a ovplyvňovať okolie aj dlhé roky po našej smrti, akoby nikoho netrápilo.

Problémov, ktoré otvorila, resp. na ktoré ukázala kríza, je veľa. Príčiny ich vzniku by sme mohli rozčleniť do dvoch skupín :
  • vonkajšie vplyvy,
  • vnútorné vplyvy, resp. vplyvy v rámci architektonickej obce.

Vonkajšími vplyvmi by som nazval tie, ktoré sa priamo netýkajú architektonickej tvorby. Sú to hlavne:
-    celosvetová ekonomická kríza,
-    globalizácia a strata identity,
-    počítačové technológie a počítačové siete,
-    zlý právny systém a praktická nevymožiteľnosť práva,
-    nekultúrna a neznalá politická elita, tvoriaca podmienky na výstavbu.

Vnútornými vplyvmi by som nazval tie, ktoré si tu lokálne „uhňácali“ sami architekti:
-    neschopní a nevzdelaní investori a developeri,
-    „predajní“, neschopní a nesolidárni architekti,
-    nemohúca a niekedy aj neschopná stavovská organizácia,
-    „katalógoví inžinieri“, priživujúci sa na nezmyselných zákonoch.

Nebudem sa tu zaoberať vplyvmi, ktoré ako profesionáli – architekti nevieme ovplyvniť. A keď áno, tak len málo. O kríze a globalizácii sa toho už popísalo a ešte aj veľa popíše. Nie je mojím cieľom spraviť z tohto článku ďalší ekonomicko-politologický traktát. Ani tu nechcem polemizovať o tom, ako sa celosvetová unifikácia názorov, potrieb a vkusu podpisuje na mentálnom a kultúrnom rozklade spoločnosti. Ani nemám nič proti počítačom, technológiám, internetu. Len si treba uvedomiť, že aj tie majú pre nás tienisté stránky.

Jediný z vonkajších vplyvov, ktorý vieme všetci nejako ovplyvniť, je výber našich zástupcov tak na miestnej, ako aj na vyššej úrovni. Tých, ktorí tvoria zákony, odsúhlasujú územné plány a regulatívy, dávajú moc kompetentným a veľakrát aj nekompetentným úradníkom. To je však tiež otázka inej témy než tej, ktorú som teraz otvoril.

Niečo zmeniť vieme vo vnútorných vplyvoch. Pretože to my sme si vytvorili tento model fungovania architektonickej praxe. A svojím konaním ho stále potvrdzujeme. V prvom rade my sme dovolili investorom a developerom to, čo sa tu doteraz dialo (česť výnimkám).

A naša komora sa len ticho pozerá a vyberá ročné príspevky. Na čo vlastne? Na to, že nemáme prácu aj pre to, že svojou neschopnosťou pripustila, aby aj tie malé, teraz však tak žiadané projekty realizovali rôzni predajcovia cez katalógy pochybnej úrovne alebo niektorí tiežprojektanti, členovia SKSI, bez fantázie. Hlavne, že je to lacné, čo Slovák vychovaný socializmom určite privíta.

Určitým základným pravidlám dala, podľa môjho názoru, komora na frak aj zrušením honorárového poriadku. Dovtedy sa ešte ako-tak dalo hovoriť o presadzovaní sa tých tvorivejších a lepších.

Teraz je to už len o cene. Veď si raz skúste pozrieť stránky AAADopyt... Z architektúry sa stáva aukčná vec, keď víťazí ten najlacnejší. Architekti sa márne snažia medzi inými projektantmi dokázať, že ich práca je už takmer lacnejšia ako papier, na ktorom ju nakoniec odovzdajú.

Viem, že komora nemá právo nikomu zakázať zúčastniť sa na takomto licitovaní. Sme to my, kto by sa tomu mal vzoprieť. Architekt by konečne mali vyliezť zo svojej ulity aj so svojím číslom pečiatky a postaviť sa za obrodu nášho stavu.

-->-->

Prečo by u nás nemohol fungovať systém komory ako garanta kvality a poskytovateľa architektonického diela. Tak je to napríklad v Španielsku. Takýto systém by vytlačil z trhu našich „predajných“ a neschopných kolegov. Prestalo by naťahovanie o ceny a možno by sa konečne naštartoval všeobecný záujem o dobrú a rozumnú architektúru. A slovo rozumnú nepoužívam iba tak, bez príčiny. Architekt musí vedieť garantovať realizovateľnosť svojho návrhu v medziach určených investorom. 

Komora by sa mala zasadiť aj za zmenu zákona povoľujúceho projektovať do zvláštne určenej výmery aj členom SKSI. Ako je vôbec možné, že takýto nezmysel vznikol? Netvrdím, že niektorí členovia SKSI nie sú schopní vytvoriť dobré dielo. Keď ho ale chcú vytvárať, nech sa stanú členmi stavovskej organizácie, ktorá je na to určená.

Nie som štylistický odborník. V škole som slohy písal zásadne podľa osnovy úvod – jadro – záver. Pevne však verím, že som dokázal pomenovať veci, ktoré ťažia väčšinu z nás.

A tiež verím, že to pomôže k diskusii o zmene nášho prístupu. Lebo bez toho nemôžeme očakávať, že sa zásadne zmení prístup investorov a verejnosti – našich hodnotiteľov a možno aj potenciálnych klientov.

PF 2013
Ivo Flimmel

Ak chcete prispieť do diskusie vlastným príspevkom, môžete nám napísať do redakcie.

Komentáre

Prepíšte text z obrázku do poľa. Ak nedokážete text rozoznať, kliknite na obrázok.
pavol jurčo, RK
výstižné a smutno reálne. Dobre pomenovaný stav vecí - architektúry, architektov, komory.
Odpovedať | 13.01.2013, 16:15

Ďalšie z JAGA GROUP