Koncepcia štátnej bytovej politiky do roku 2015

Koncepcia štátnej bytovej politiky, ktorá bola schválená uznesením predchádzajúcej vlády SR č. 96 z 3. 2. 2010, sa nijako nelíši od podobných materiálov produkovaných MVaRR SR v minulosti. Materiál plný floskúl a známych konštatovaní, v konečnom dôsledku neponúka žiadne riešenie. V súvislosti s programovým vyhlásením novej vlády je problematika bývania a bytovej politiky na Slovensku, zdá sa, opäť odsúdená na rovnaké neriešenie. Akoby bývanie nebolo naozaj vážnym národohospodárskym problémom...

Keď sú zlé pravidlá
Zlé pravidlá sú príčinou zlých výsledkov. Problémy prameniace zo zlých pravidiel, ktoré, ak ostávajú neriešené, neumožňujú rozvoj takmer v žiadnej oblasti. Stavebníctvo a oblasť výstavby bytov nevynímajúc. Pravidlá uplatňované u nás pri výstavbe bytov sú akoby nepochopením problematiky od základu. Namiesto jednoznačnej priamej podpory stavebníkovi alebo nadobúdateľovi bytu, resp. rodinného domu pomocou odstupňovaného príspevku na bývanie a presne cielených podpôr na inovácie sa podpora realizuje z veľkej časti nepriamou podporou výstavbe infraštruktúry a nájomných bytov cez mestá a obce, čo je zdanlivo v poriadku, ale len dovtedy, kým človek nespozná slovenskú prax a nezistí, že podpora v infraštruktúre je predmetom „obchodných rokovaní“ medzi stavebníkom a zástupcom mesta resp. obce a dotované nájomné bytov stavaných obcami a mestami neumožňuje, aby sa byty na nájom stavali komerčne. Prístup, ktorý sa u nás uplatňuje v bytovej politike (ale možno aj v iných oblastiach komunálnej politiky) nepriniesol za dvadsať rokov dostatočné ovocie, a preto si žiada zmenu. Zmenou by bolo, ak by sa napríklad zvolil prístup, aký sa uplatňuje v okolitých starých štátoch Únie, akými sú Rakúsko alebo Nemecko, kde je podpora bytovej politiky založená takmer výhradne na príspevku na bývanie. Podľa všetkého ide o oveľa adresnejší a aj účinnejší mechanizmus ako hybrid, ktorý dnes používa Slovensko.

Problém stagnujúceho trhu s bytmi na Slovensku však nie je len otázkou zle adresovaných podpôr, ale je toho, že ceny bytov sú vysoké . Nízky príjem obyvateľstva a vysoké daňové zaťaženie neumožňujú udržiavať výstavbu bytov na potrebných kvótach (najmä mimo regiónu Bratislavy). Dôraz na podporu v podobe príspevku na bývanie by teda nebol ničím iným, ako naozajstným nástrojom sociál­nej politiky na podporu bývania, ktorou by štát dokázal pomôcť bývať aj tým, ktorých príjmy nestačia na zabezpečenie si vlastného bývania, prípadne nájmu bez vážnejšieho zníženia životného štandardu. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť fakt, že štát jednou rukou dáva (prostredníctvom ŠFRB) a druhou rukou berie (DPH) takmer pätinu a zdá sa, že príspevok je nedostatočnou kompenzáciou dane, ktorá je spravidla násobkom príspevku. Preto aj v tejto oblasti by svoju úlohu mohol zohrať príspevok na bývanie ako prostriedok na odstupňovanú elimináciu účinku DPH na cenu bytu podľa príjmovej kategórie kupujúceho. Predstava, že pätinu ceny bytu je potrebné odviesť štátu (z prostriedkov, ktoré štát už raz vysoko zdanil) je taká absurdná, že človeku nevdojak napadajú biblické paralely. Za všetky spomeniem len jednu: „Vtáci majú svoje hniezda, líšky majú svoje nory, iba syn človeka nemá, kde by hlavu sklonil.“

Nájomné byty
Samostatnou oblasťou riešenia bývania sú nájomné byty. Pokiaľ totiž na jednej strane sú komerčne stavané byty zaťažené vysokou daňou drahé, na druhej strane štát stavia dotované nájomné byty. To spôsobuje, že nájomné byty sa nestavajú na komerčnom princípe. Takto štát vstupuje do jedného segmentu podnikania tak rezolútne, že neumožňuje, aby sa rozvíjal prirodzene. A tak sme svedkami toho, že na jednej strane nevzniká segment nájomných bytov na podnikateľskej báze a na druhej strane vidíme množstvo nekvalitných realizácii ako sprievodného znaku výstavby, ktorú organizuje štát v zásade investormi amatérmi a často na miestach, kde to vôbec nie je potrebné. Zlá architektúra, zlý urbanizmus a sporná funkčnosť sú len typickými charakteristikami rôznych starostovských iniciatív súvisiacich viac so znovuzvolením ako so skutočnými potrebami. Navyše, výstavba dotovaných nájomných bytov, ktorých štandard sa takmer nijako nelíši od komerčných, devalvuje hodnotu ostatných bytov a nehnuteľností na trhu určených na bývanie. Treba spomenúť aj fakt, že je pravdepodobne nemožné sledovať, koľkí nájomcovia zmenili svoj status od momentu nasťahovania sa a aké dôsledky z toho plynú, resp. neplynú pre skupiny, ktoré zmenili svoj sociálny status.

Pokiaľ porovnám bytovú politiku u nás s podporou bývania v Rakúsku alebo v Nemecku, vyznievajú naše pravidlá ako nedospelé, povedal by som „postsocialisticky nedokonalé.“ Súvislosť so zlou bytovou politikou pociťujú aj stavebné firmy. Slovenské stavebníctvo a s ním súvisiace odvetvia – projektanti a architekti, investori a developeri, stavebné firmy, výrobcovia stavebných hmôt a doplnkov do domácností nemajú dnes veľa možností uplatniť svoje kapacity jednak v dôsledku krízy, jednak v dôsledku takýchto a podobných zlých pravidiel. Za všetky spomeniem aspoň zlú vymožiteľnosť práva, ktorá práve v segmente stavebníctva žne svoje nechcené ovocie. A pritom bytová oblasť sú dnes azda jedinou oblasťou, kde sa dá uplatniť dnes početná voľná pracovná sila slovenského stavebníctva, okrem diaľnic. Nemocnice, školy, kultúrne domy, ale aj sídliská sme postavili v minulosti, zdá sa v dostatočnom množstve.

Uplatnenie stavebných kapacít
Avšak iba v bytoch z uvedených segmentov  sa dá stále hľadať priestor na uplatnenie stavebných kapacít. Výstavba bytov je snáď jediná oblasť, ktorá je schopná vývoja aj po vlne socialistických megasídlisk, a to ako stavebná zákazka a trhový priestor. Dôvodom je, že nie všetky byty u nás sú vyhovujúce a nie všetky sú na tom správnom mieste. Nepochopiteľne v tomto kontexte znejú vety spomínaného vládneho uznesenia, podľa ktorých „Viac treba využívať bývanie na vidieku, najmä v ekonomicky slabších alebo zaostalých regiónoch a odstraňovať prekážky brániace migrácii obyvateľstva na vidiek alebo aspoň vytvárať podmienky na spomalenie jeho odchodu do miest.“ Vývoj u nás bol predsa len iný ako v Nemecku alebo vo Francúzku, teda v krajinách, kde sa formovala európska politika dotovania vidieka, a tak nechápem, ako možno obhajovať takúto tézu v podmienkach, keď je všeobecne známe, že urbanizácia bola do značnej miery umelá a násilná. Bolo by preto potrebné dnes urbanizáciu nie spomaľovať a hatiť, ale podporovať, aby sa riešilo to, čo je prirodzené – migrácia obyvateľstva za prácou. Dnes si totiž občan na vidieku nedokáže zabezpečiť prácu tak, ako v minulosti, keď jednotlivé roľnícke družstvá poskytovali zamestnanie stovkám obyvateľov obce. Kam má chodiť za prácou obyvateľ-lazník, sa v tomto materiáli neuvádza.

Dostupnosť bytov to nie je len cesta pre rozvoj stavebníctva a súvisiacich odvetví, ale je to aj cesta k dnes takmer neexistujúcej migrácii obyvateľstva za prácou, k nárastu populácie, k prirodzenej urbanizácii strediskových sídel a v konečnom dôsledku k pracovným príležitostiam pre desaťtisíce ľudí.

Slovenské stavebníctvo prežíva krízu. V tejto dobe má iste dôvod analyzovať situáciu a podmienky, v ktorých pôsobí. Jeho perspektívy úzko súvisia s potrebami a podmienkami, aké dokáže spoločnosť a politici v nej pôsobiaci vytvoriť… A tak možno pre niekoho bude znieť paradoxne informácia, že stopa ktorú v sebe nesporne architektúra nesie, nie je len vizitkou architektov a stavbárov, ale aj politikov a investorov…

Ing. arch. Pavol Kollár
Foto: Martin Sotník

Autor je člen redakčnej rady ASB.

Článok bol uverejnený v časopise ASB.