asb.sk - Odborný portál pre profesionálov v oblasti stavebníctva

Ateliér Compass: Dnes máme na stole v ateliéri akcie, ktoré sami sebe závidíme

12.09.2018

Drvivá väčšina architektonických ateliérov si dáva názov podľa svojich mien, drvivá menšina volí inú variantu. Patrí k nim aj Ateliér Compass, ktorého názov vznikol vraj náhodou, ale mal by vyjadrovať určovanie smeru, zorientovanie sa v teréne – jednoducho znalosť, kde je sever. Svojím záberom i množstvom projektov je neprehliadnuteľným ateliérom na architektonickej mape Bratislavy už aj vďaka svojim frontmanom – Jurajovi Benetinovi a Matejovi Grébertovi.

Začnime s ASB GALA 2018, na ktorej získal Juraj na základe hlasovania verejnosti cez www.asb.sk cenu ASB osobnosť architektúry a stavebníctva. Ako vnímate toto ocenenie, ktoré vám udelila široká verejnosť?
J. Benetin: Dakedy mi to išlo lepšie s odbornými porotami a menej s verejnosťou, teraz sa to akosi otočilo... Hm, zdá sa, že podobne je to aj s mojou hudbou. Ale ja sa z toho teším, lebo je to dobrý vývoj. Ako som povedal aj na ASB GALA, dnes máme na stole v ateliéri akcie, ktoré sami sebe závidíme a ani si dobre nedokážeme uvedomiť, že to všetko tu môže po nás zostať. Ocenenie je však asi aj dôsledok faktu, že v Compasse azda robíme zaujímavé projekty. Na veci sa však pozeráme trochu opatrne, ba až neveriacky, aby sme ich nepokazili a urobili čo najlepšie. Dúfajme, že sa z tohto sna neprebudíme.

To sú dosť opatrné slová. Čo za nimi treba hľadať – myšlienku, že už zajtra sa všetko môže zmeniť?
J. Benetin: Architektúra je dosť neistá pre kohokoľvek a pre nás, ako ešte relatívne mladých tvorcov, je to ešte ťažšie. Keď si uvedomím, ako mali tí najväčší bardi architektúry 20. storočia vždy pravdu, ale prijatie ich stavieb bolo často kontroverzné, to vôbec nie je jednoduché pre vnútorný pokoj. Čoraz viac vnímame dôležitosť spoločenského kontextu architektúry, preto sme opatrní a pristupujeme k tomu s pokorou.

Nie ste ani štyridsiatnici, ale na trhu už fungujete takmer 15 rokov. Kde hľadáte vysvetlenie, že ste sa presadili so svojou prácou u veľkých developerov, ale aj menších investorov, ako aj v spoločenskom kontexte?
M. Grébert: Je za tým túžba stať sa architektmi, ale aj veľa práce i šťastia. Je to aj o využitých príležitostiach, na ktoré treba byť pripravený. Určite je v tom aj vhodný spôsob komunikácie, vnímanie požiadaviek všetkých aktérov v celom procese. Dôležitou súčasťou nášho prístupu je aj to, že sme ochotní prepracovať, doplniť a vypočuť si požiadavky či už verejnosti, mesta, alebo developera a hľadať medzi nimi kompromis.

Ako hľadáte rovnováhu medzi tým, čo by ste chceli urobiť, teda presadením si vlastného názoru, a požiadavkami toho, kto projekt platí, prípadne ďalších aktérov stavebného procesu?
J. Benetin: Veľmi nám sadla doba, ktorá priniesla obrovské príležitosti a realizáciu pomerne veľkých vecí, zatiaľ čo naši rovesníci v zahraničí robili drobnosti. My sme sa ale veľkej mierky nezľakli, ba občas sme išli do toho až po hlave. Ešte by som doplnil Maťa, že architektúra je viac konsenzuálna v tomto spoločenskom zriadení. Dnes sa to už nerobí ako kedysi, keď prišiel veľký moderný architekt, buchol po stole a Ústredný výbor mu to predschválil, a potom sa to aj do bodky uskutočnilo. Teraz to už tak nefunguje – čoraz viac je prítomné počúvanie, adaptácia a dokonca aj bezautorskosť architektúry, ako o nej hovorí Rem Koolhaas z OMA (Office for Metropolitan Architecture).

Čo to znamená vo vašom prípade?
J. Benetin: Aj my sme v duchu OMA kolektívny ateliér s kolektívnym intelektom. Sme správcovia projektov a zároveň robotníci – v tom je sila kolektívu, ktorá sa premietne aj do navrhovania. A do tohto kolektívu patria aj ďalší, o ktorých hovoril Maťo – investor, verejnosť, mesto, pričom ten investor aj trikrát, lebo on to platí. Práve jeho treba presvedčiť, on má byť spokojný, aby projektu veril.

Ľubo Závodný hovorí o architektovi aj ako o pozitívnom manipulátorovi, ktorý musí architektonický koncept nastoliť tak, aby sa s ním stotožnil aj investor.
J. Benetin: V tomto prostredí sú všetci manipulátormi. Aj investor to skúša rovnako a obyvatelia by nás najradšej tiež zmanipulovali.
M. Grébert: O architektovi by som skôr povedal, že je mediátorom, aby všetci aktéri cítili svoj vplyv a vklad. Samozrejme, architekt by mal určiť v návrhu to dôležité a keď sú tam nezmyselné požiadavky, tak ho treba očistiť. Mal by vedieť vyextrahovať pointu a naznačiť body, ktoré dokážu projekt posunúť dopredu. Mal by byť citlivý na pripomienky ďalších aktérov a nemal by sa báť zapracovať ich do svojho konceptu.
J. Benetin: Existuje anglické porekadlo, s ktorým sa stotožňujeme – Viete urobiť úžasné veci, keď vám je jedno, kto za to dostane kredit. Keď človek opustí prílišné upnutie sa k tomu, kto za úsilie zožne úspech, oveľa viac toho aj dostane.

Tento pocit vás oslobodzuje?
J. Benetin: Určite. To je prístup, ktorý naolejuje celý mechanizmus fungovania kolektívu, v ktorom sa každý z ateliéru cíti byť dôležitou súčasťou. Nie je to tá pyramidálna kancelária, ktorá končí u veľkého tvorcu – principála.
M. Grébert: O tom hovorí aj náš názov. Podobne ako drvivá väčšina ateliérov, aj on sa mohol volať po zakladajúcich členoch, ale my sme zvolili presne opačnú filozofiu.

Compass niekedy aj hľadá alebo určuje smer...
J.Benetin: Ako to už býva, za jeho vznikom je v podstate náhoda. Názov nám vyhovuje a stačí nám vedieť, kde je sever.
M. Grébert: Hlavne je to o tom, že ateliér nie je postavený na dvoch menách, ale na kolektíve. V ňom sa oveľa lepšie vedia identifikovať architekti-kolegovia, ktorí majú rovnaký spoluautorský podiel a takisto aj ďalší účastníci projektu.

Vy ste však tváre Ateliéru Compass, ktoré sem prinášajú prácu, podpisujete sa pod daný projekt a zároveň máte posledné slovo. Ako u vás funguje mechanizmus vzniku konceptu?
J. Benetin: Máme právo veta, a to aj na seba navzájom... Ako funguje vznik konceptu? Je to jemné pradivo, ktoré by som prirovnal k rodine. Ani pri nej sa nedá presne povedať, ako funguje. Koncept je asi dobrý vtedy, keď sa nad ním až tak nerozmýšľa. Každý z nás dvoch však vie, že z Compassu neodíde nič, s čím by vnútorne ten druhý nesúhlasil a verím, že je to tak aj v prípade ostatných.

Koľko je vás v ateliéri?
M. Grébert: Už nás je dosť – až 25, čo je na slovenské pomery stredne veľký ateliér. Máme však za to, že sú to podstatní ľudia, ktorí sú do projektu zahĺbení. Nemáme projekt, s ktorým by kolegovia neboli spokojní a kreslili ho len preto, lebo musia. Verím, že ich to baví a vidia aj svoj vstup, ako aj pridanú hodnotu pre ľudí a okolie, kde bude daný projekt umiestnený.

Môžu teda vaši kolegovia aktívne vstupovať do projektu?
J. Benetin: Samozrejme, čím aktívnejšie vstupujú, tým nás to viac baví. Možno je to trochu inak ako v iných ateliéroch, ale veľmi radi si od kolegov nájdeme na stole návrh, ktorý môžeme posudzovať. Myslím, že to platí pre nás oboch, že sa tešíme, keď si na mítingoch pozeráme progres projektu s kreatívnymi vstupmi.
M. Grébert: Súhlasím, ale tým nechceme povedať, že my netvoríme. Aj naše myšlienky si dáme na papier a potom je to už o diskusii, pričom väčšina výsledkov je kombináciou myšlienok. Z každej sa potom snažíme zobrať to dobré a pretaviť ju do návrhu. To, čo má ešte rezervy, sa snažíme z návrhu vyčistiť.

Spomínali ste, že máte veľa práce, čo je asi dobré, ale niekedy môže práca prerásť cez hlavu. Dokážete dať ešte každému projektu 100 %? Ako si od neho zachovávate odstup bez toho, aby ste museli pozývať ďalších spolupracovníkov?
J. Benetin: Som presvedčený, že náš vývoj je akousi sínusoidou, kde sa rast vo veľkosti a rast v kvalite ako keby prelievali. Keď sa na tento graf pozriem z diaľky, mám pocit, že s veľkosťou zvyšujeme aj kvalitu. Keď vidím, čo dnes riešime už na začiatku štúdie, koľko know-how už máme a dokážeme čosi aj preskočiť a môžeme sa venovať verejným a vonkajším priestorom či zapojeniu do kontextu územia, alebo vzťahu s okolím... Určite sme ďalej ako pred niekoľkými rokmi. Samozrejme, my dvaja sa nevieme rozkrájať a to naše know-how vieme dať iba nejakému počtu projektov a je otázka, či dokážeme nájsť ešte ľudí, na ktorých sa dá úplne spoľahnúť a ďalej rásť.
M. Grébert: Tu by som použil paralelu so športom. Čím viac športovec trénuje a súťaží, tým viac aj on sám rastie a jeho výkon stúpa.

Len aby nebol potom pretrénovaný...
M. Grébert: Áno, to sa môže stať, ale to je riziko pri všetkom. Keď je to v  správnej miere, tak ho to určite posúva dopredu. Potom už nemá takú trému, je uvoľnenejší a má prehľad. Vie, kedy treba zatlačiť alebo aj urobiť nejaký taktický ťah. Myslím, že je to o skúsenosti a našou veľkou výhodou je, že na jednotlivé projekty máme tímy a nemusíme riešiť každodennú agendu na projektoch. Dokážeme si urobiť pohľad zhora a vtedy nám vystúpia podstatné veci, ktoré treba v projekte ponechať alebo prepracovať.

Keď sa pozeráte na veci z nadhľadu, vidíte, že máte na svojich projektoch aj príbuzné štýlové postupy a „compassovský“ rukopis?
J. Benetin: Niektorým sa zdá, že sa naše projekty podobajú. Tomu sa ale nedá ubrániť. Používame nejaké výrazové prvky, máme rukopis, ale je to skôr podvedomie, z ktorého sa to do projektov vyplavuje.
M. Grébert: Napríklad pri štvrti Slnečnice vnímam spoločného menovateľa ako pozitívum, lebo je tam vizuálny pokoj. Keby mal každý objekt inú fasádu, inú farbu a bol inak tvarovaný či natočený, tak by to na mňa pôsobilo až rušivo. Veď ani štvrť 500 bytov nemá 500 rôznych fasád. Je to veľmi dobrá fungujúca štvrť a nie náhodou tieto byty patria k najdrahším v bratislavskom Ružinove. Kvalita štvrte nie je len v polohe, ale aj v urbanistickom riešení či kontexte. A pritom architektúra je úplne jednoduchá...

Ale pri väčších štvrtiach aj vy vstupujete do partnerstva s inými ateliér­mi. Ako potom prebieha vaša vzájomná synchronizácia?
J. Benetin: To je najmä príklad Slnečníc, na ktorých robíme už od roku 2005. Tam sme pokryli veľkú časť územia, ale vstúpili tam aj iné ateliéry a časom to bude vyzerať pestrejšie. V súčasnosti máme dva ďalšie väčšie projekty, kde pracujeme v architektonických tímoch a pri obidvoch pôsobíme ako koordinátori. Je to veľmi zaujímavá skúsenosť, ale je to aj dosť náročné, lebo si popri inej práci musíme vyhradiť čas na architektonickú koordináciu.

Podstatou vašej tvorby sú rezidenčné projekty. Ktorým smerom sa za ostatné obdobie posunul byt na Slovensku?
J. Benetin: Zmenšil sa...
M. Grébert: Posun nie je až tak v bytoch samotných, ale ako domy fungujú a ako sú vsadené do prostredia. Čoraz viac sa zohľadňuje verejný priestor, parter objektov, ale aj vnútroblokové priestory. V tom sme sa pohli výrazne dopredu. Pred 10 – 12 rokmi to boli prvé lastovičky, ako napríklad Rozadol či neskôr Eurovea, no dnes už nenájdete projekt, ktorý by kvalitne neriešil verejný priestor.
J. Benetin: Realita je taká, že o 100 % bytov na Slovensku sa stará trhové hospodárstvo, pričom nájomné a štátne bývanie takmer neexistuje. Principiálne veríme v trh a sme radi, že v takom prostredí robíme. Samozrejme, bolo by dobré, keby sa to dalo vybalansovať aj ponukou pre ľudí, ktorí nemajú na byty v novostavbách. Ľudia chcú čo najlacnejší produkt pri tej istej kvalite, ale tak je to pri všetkom. Pri byte je to čo najmenej metrov štvorcových, lebo cena sa odvíja od počtu metrov štvorcových. Ak sme predtým navrhovali dvojizbový byt na 60 m2, dnes ho už bežne navrhujeme na 48 m2.

Je takáto miniaturizácia v poriadku?
J. Benetin: Táto efektivita sa nám zdá byť v poriadku, pretože mesto má byť kompaktné, dobre využité, ekonomické, má existovať kvalitná infraštruktúra pre čo najvyšší počet ľudí. Kompaktný objekt, ktorý poberie čo najviac obyvateľov, môže mať vybavenie, lepšie riešenie vonkajších priestorov, infraštruktúru a pod. Principiálne teda tomuto trendu rozumieme, ale je na zváženie dokedy to takto bude môcť ísť. Keď sa však človek vyberie na výlet do Japonska, zistí, že sa dá ešte dosť dlho zmenšovať.
M. Grébert: Pravda, developeri majú v ponuke rôzne typy bytov a nie každý dvojizbový byt je optimalizovaný na 45 m2. Ľuďom treba ponúknuť pestrosť a pomer je aj súčasťou komunikácie s developerom. Aj pre nás je výhodné si dobre nastaviť dohody s developerom, lebo potom vieme, že sa mu to bude dobre predávať, a následne môže aj zainvestovať do vecí, ktoré sú pre nás dôležité: do verejného priestoru, do parkov okolo domu alebo do fasády. Je to podobné aj pri Cvernovke, kde žijú pôvodní obyvatelia, ktorí sú dôležitými aktérmi v celom procese. Tiež im vieme dať pridanú hodnotu – povieme im, že chvíľu sa vám bude prášiť a budete mať nových susedov, ale aj nové pešie ťahy, nový verejný priestor a nové obchodné prevádzky.

Vy však žijete aj intenzívny mimoarchitektonický život – Juraj s hudbou, Matej so športom. Ako sa tieto oblasti premietajú do architektúry?
M. Grébert: Som aktívny športovec. Pri športe sa viem veľmi dobre odreagovať – plávam, bicyklujem, behám, lyžujem, ale aj kite-surfujem. Je to trochu adrenalínové vzrušenie, pri ktorom si vyvetrám hlavu. Architektúra je pre mňa aj hobby, pri ktorom je však dôležitá koncovka. Tým, že idem do práce, uspokojí sa aj kreatívna časť môjho ja a už si ho nepotrebujem násobiť napríklad výtvarným koníčkom, ktorý som mal kedysi rád.
J. Benetin: Čím viac sa hudbe venujem, tým viac ma fascinuje, ako sú humanitné vedy veľmi podobné a ako sa prelínajú.V hudbe je fascinujúca časť interpretačné umenie, ktoré hovorí, ako sa pripraviť na výkon, ako si to dobre naplánovať, ako komunikovať so svetom, ako môže mať jedna a tá istá myšlienka množstvo rôznych významov, ale aj dopadov. Niečo môžem odkomunikovať tak, že si to nikto nevšimne a iné zase tak, že urobím veľkú dieru do sveta. Toto je úloha interpretácie, komunikácie a vnímania sveta – toto mi hudba veľmi pomáha zlepšovať a to sa prejavuje aj v komunikácii nášho ateliéru s okolím.

Hudba vie veľmi rýchlo vyvolať emócie a naladiť atmosféru. V dokrútke na ASB Gala ste vraveli, že máte radi architektúru, pri ktorej máte zimomriavky – aká je to architektúra?
J. Benetin: Z architektúry tak na mňa pôsobí Mies van der Rohe, ale aj iní – Tadao Ando, Peter Zumthor, kaplnka Ronchamp od LeCorbusiera... Ale zatočí sa mi hlava aj pri oveľa starších veciach. Vskutku je tam veľký nával emócie a je to podobné ako pri hudbe. Hudba je pre mňa neprekonateľná ako forma umenia, lebo ide priamo do srdca. Hudbu možno nepotrebujeme tak ako architektúru, aby na nás nepršalo a aby nám nebola zima, ale aj tak ju nakoniec všetci vyhľadávame a počúvame.
M. Grébert: Výhodou hudby je, že pri nej si človek vie relatívne ľahko zvoliť, ktorý typ bude počúvať a ako často. Architektúra sa nedá vypnúť a zapnúť. Ovplyvňuje nás všetkých a je rozdiel, či máme do práce 5 alebo 25 minút, či idem v zápche alebo dobre vyriešenou dopravou. Je tam väčšia miera zodpovednosti v hľadaní. Myslím si, že v hudbe dokážem ísť...
J. Benetin: ... iba podľa seba. Vlastne, vekom som zistil, že to nie je kompletný kruh, keď idem iba podľa seba. V tom sa mi to spojilo s architektúrou: keď chcem mať kompletný kruh, tak potrebujem aj odozvu od ľudí a spoluhráčov. Potom sa to vráti a vznikajú ďalšie kruhy.

Dá sa komponovať architektúra podobne ako hudba?
J. Benetin: Na to je v dejinách architektúry obrovské množstvo teórií. Pre mňa osobne je to o komponovaní v čase. Snažíme sa zamýšľať nad urbanizmom ako nad naratívom, priestorovým zážitkom, a ten sa formou môže podobať skladbe. Aj v urbanizme uvažujem, čo sa deje, keď v ňom dlhodobo žijem, alebo len krátkodobo prechádzam. Aj pri našej čerstvej realizácii, pri dome v Jarovciach, som si predstavil naratív, kto príde do domu a čo a kedy sa mu otvára, a ako to funguje až do interiéru. To isté však pôsobí aj na veľkom projekte na Kopčianskej ul. v Petržalke, kde sme silno vnímali príbeh, čo sa stane, keď vystúpim z vlaku a prejdem celým územím. Príbeh teda hľadáme v malej i väčšej mierke. A toto je akoby komponovanie skladby.
M.G.: V našich kontextoch a reáliách je to hmatateľné, ale treba byť na to veľmi citlivý a snažíme sa pracovať s emóciou, ktorú dokáže architektúra vytvoriť naozaj veľmi mohutnú.

Aké sú vaše súčasné architektonické stopy, na akých emóciách momentálne pracujete?
M. Grébert: Máme to šťastie, že pracujeme na urbanistických celkoch, to znamená, že často po nás zostanú ako keby kompaktné ulice. V našom prípade je naozaj kladenie dôrazu na verejný priestor a na to, ako to vzájomne funguje. Ulica totiž musí fungovať z jednej aj druhej strany, musí byť pre všetkých – a to sú najväčše výzvy, ktorým sa venujeme.
J. Benetin: Sme zvyknutí, že máme projekty, ktoré sú veľmi dlhodobé, a to nám vyhovuje. Aj v kancelárii sa potom dá robiť dlhodobé plánovanie a sme zmierení s myšlienkou, že to nebude zajtra. Napríklad projekt Nové Lido, ktorý robíme už 5 rokov, je vlastne iba myšlienka a dokonca nie iba naša. Je to vývoj od začiatku 20. storočia a je to projekt, ktorý by sa mohol dokončiť až o 50 rokov, keď tu už nebudeme. Pravda, tieto extrémne dlhé projekty je dobré prekladať s menšími, ale aj s interiérovými zadaniami.

 

Ateliér Compass

Ateliér Compass založili v roku 2004 Matej Grébert (nar. 1981) a Juraj Benetin (nar. 1980) ako čerství absolventi Fakulty architektúry STU v Bratislave. Od svojho vzniku vytvorili veľmi komplexné portfólio projektov od urbanizmu cez administratívu až po interiéry, ale ich hlavnou špecializáciou sú rezidenčné projekty. Len za ostatných päť rokov naprojektovali takmer tri tisícky bytov prevažne v Bratislave. Medzi najväčšie projekty patria rezidenčný projekt Slnečnice, ktorému sa venujú bezmála 13 rokov, rekonštrukcia bytového domu na Miletičovej ulici č. 5, rezidenčný projekt Nový Ružinov, Urban Residence na Račianskej ulici alebo Ahoj Park. V súčasnosti na nábreží Dunaja spoluvytvárajú unikátne Nové Lido. Koncom roka 2016 vyhrali súťaž na revitalizáciu celého areálu bývalej Cvernovky v Bratislave, dnes nazývanej Zwirn.

 

Vybrané projekty – Compass

Slnečnice, Bratislava-Petržalka, realizácia, 2013 Foto: Pavel Meluš

Slnečnice, Bratislava-Petržalka, realizácia, 2013
Foto: Pavel Meluš

 

Cvernovka, Paričkova ul., Bratislava, súťažný návrh

Cvernovka, Paričkova ul., Bratislava, súťažný návrh

 

Rodinný dom, Bratislava-Jarovce, realizácia 2017 Foto: Boysplaynice

Rodinný dom, Bratislava-Jarovce, realizácia 2017 Foto: Boysplaynice

 

Nový Ružinov, Bratislava

Nový Ružinov, Bratislava

  

Urban Residence, Račianska ul., Bratislava

Urban Residence, Račianska ul., Bratislava

 

Ahoj Park, Sliačska ul., Bratislava  Vizualizácie: Compass

Ahoj Park, Sliačska ul., Bratislava
Vizualizácie: Compass

 

TEXT: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY

Článok bol uverejnený v časopise ASB 6-7/2018.

Komentáre

Prepíšte text z obrázku do poľa. Ak nedokážete text rozoznať, kliknite na obrázok.

Ďalšie z JAGA GROUP