Dušan Mráz – ASB Osobnosť architektúry a stavebníctva 2008

3. júna 2008

Hoci jeho otec – železničiar – by bol radšej, keby išiel na vysokú dopravnú, on sa upísal stavbárčine. Hneď po jej absolvovaní prišiel do Doprastavu a zostal v ňom až dodnes. Počas tohto obdobia tridsiatich rokov sa z asistenta stavbyvedúceho vypracoval až na súčasnú pozíciu – podpredsedu predstavenstva a generálneho riaditeľa. Každé svoje rozhodnutie robí v záujme firmy a niekedy pritom musí prehltnúť aj horkú slinu kompromisu. Hovorí, že voľakedy sa stavalo oveľa menej a s nižšou kvalitou, ale s oveľa väčšou tvorivosťou. Najvyššou hodnotou pri obchodovaní je pre neho čestnosť, na ktorú si vraj na Slovensku mnohí ešte len zvykajú. Niekdajší aktívny hokejista, dnes náruživý lyžiar a tenista, ktorý je so svojím doterajším životom spokojný.

Naozaj nemáte nesplnené sny?

Veru asi nie. Mám pocit, že sa mi všetko podarilo, a keď som niečo chcel, tak som to dosiahol. Pravda, sú tu aj veci, ktoré celkom nemôžem ovplyvňovať – napríklad zdravie. Tam niekedy záleží aj na šťastí. Až doteraz som však so svojím životom spokojný.

Nenájdu sa chybné rozhodnutia, ktoré by vás mrzeli?

Nie vo všetkých otázkach môžem byť jednotný so svojimi spolupracovníkmi, pričom si uvedomujem, že konečné rozhodnutie je na mne. Mnohokrát nie som na sto percent presvedčený, že je to skutočne správne rozhodnutie, ale musím ho spraviť. Samozrejme, čím menej je tých chybných, tým lepšie. Človek by sa ich mal vyvarovať, ale ľudský faktor občas zohrá svoju rolu. Napriek tomu sa domnievam, že v podstatných momentoch som sa rozhodoval správne.

Určite tak bolo aj vo chvíli, keď ste sa v čase po novembrovej revolúcii pridali k skupine okolo vtedajšieho výrobného námestníka Doprastavu Ivana Šestáka a pretransformovali ste štátny podnik na zamestnaneckú akciovú spoločnosť…

Áno, bolo to jedno z mojich najzásadnejších životných rozhodnutí a dodnes ho môžem hodnotiť len ako vysoko pozitívne.

Vo viacerých rozhovoroch ste spomínali, že to nebola žiadna selanka. Vďaka čomu ste dosiahli úspech?

Začal by som snahou vtedajšieho ministra stavebníctva Jozefa Dubníčka, ktorý chcel rozbiť veľké firmy a na ich troskách postaviť malé a podľa jeho názoru životaschopnejšie. Napríklad pri Stavoindustrii, Priemstave, Pozemných stavbách atď. sa im to podarilo. Tieto firmy dnes neexistujú. Celkom prirodzene chceli rozbiť aj Doprastav, čo sa aj čiastočne podarilo, a vznikol Dostav-Inko. Onedlho podnik skrachoval. Keďže som nechcel, aby sa Doprastav úplne rozpadol, pridal som sa k skupine ľudí okolo Ivana Šestáka, ktorá bojovala proti zámerom ministerstva.

Na akom úseku ste vtedy pracovali?

Bol som námestníkom riaditeľa závodu Doprastav vo Zvolene.

Je pravda, že ste vtedy chodili z dediny do dediny, aby ste zohnali nejaké zákazky?

Boli to ťažké časy a boli sme vďační za každý chodník či vodovodné potrubie. Nie všetci ľudia vedeli, že naša firma je na pokraji zániku. Mali sme okolo 700 miliónov korún úverov, počet zamestnancov sa znížil približne z 8 000 na 2 500, štátne investície boli zmrazené, obciam chýbala legislatíva, súkromní investori neboli – jednoducho zúfalé. Udržali sme sa aj vďaka skúsenostiam zo zahraničia a viere, že veľké stavby prídu a môže ich robiť len veľká firma.

Kedy prišli?

Bolo to niekedy v roku 1994 a pripomeniem, že aj našou zásluhou. Opäť išlo o myšlienku Ivana Šestáka. Vydali sme dlhopisy, ktoré sme ponúkli štátu na financovanie stavby diaľnic. Vláda na tento krok pristúpila a nás to zachránilo. Banky uvoľnili peniaze a výstavba diaľnic mohla začať vyšším tempom.

Vráťme sa ešte k privatizácii. Aká bola hodnota štátneho podniku Doprastav?

Išlo približne o jednu miliardu korún, čo boli vtedy nepredstaviteľné peniaze. Spočiatku sme ani nedúfali, že by sme túto firmu mohli privatizovať. Až keď klesali ponuky belgickej firmy, ktorá taktiež mala záujem o privatizáciu Doprastavu, povedali sme si, že aj my by sme mohli dať dokopy privatizačný projekt. Vznikla zamestnanecká akciová spoločnosť, ktorá sa uchádzala o kúpu akcií. Nakoniec bol tento projekt privatizácie prijatý. Sme slovenskí majitelia a firma funguje. V našom prípade sa vízia naplnila.

Ako ste potom prišli k akvizícii Metrostavu?

Prišli priaznivejšie roky a nám sa začalo dariť. V roku 2000 sa vyskytla možnosť kúpiť akcie druhej najväčšej českej stavebnej firmy Metrostav. Akcie sa cez kupónovú privatizáciu dostali do vlastníctva českých bánk, ktorým štát pred ich privatizáciou nariadil všetky akcie predať. Po dvoch nevydarených kolách súťaže bolo vypísané kolo tretie. Prihlásili sme sa a náš projekt uspel.

Vraj išlo o obchod pohybujúci sa okolo jednej miliardy českých korún. Je to pravda?

Áno, bola to značná záťaž, lebo časť peňazí sme si museli požičať, pričom už ich získanie bolo dosť ťažké. S odstupom času môžem konštatovať, že išlo o dobré rozhodnutie.

Zaostrime na to prvé zásadné rozhodnutie – štúdium stavbárčiny. Ako ste presvedčili otca?

Otec ako náčelník železničnej stanice vo Zvolene bol železničiarom telom i dušou. Priznám sa, aj mne sa páčilo, keď ma otec občas zobral ako chlapca do služby či na nočné kontroly. Ako gymnazista som však začal inklinovať k stavebníctvu. Začal som s letnými brigádami na stavbách. Postupne ma to oslovilo tak, že niekedy v 3. ročníku som sa rozhodol ísť študovať na Stavebnú fakultu SVŠT do Bratislavy. Otca to trochu mrzelo, lebo chcel, aby som išiel v jeho šľapajach, ale nikdy ma k ničomu nenútil.

Ako ste sa dostali k svojmu osudu – teda k Doprastavu?

V 4. ročníku sme v rámci predmetu dopravné stavby boli na exkurzii stavby diaľnice z Bratislavy do Malaciek. Čakal nás tam hlavný inžinier stavby, ktorý nám robil inštruktáž. Doteraz si pamätám, ako prišiel na poľskom fiate so zvolenským číslom. Na moju otázku Prečo? odpovedal, že je zo závodu Doprastav Zvolen. Nevedel som, že v našom meste bol aj tento podnik.
Vtedy totiž ešte nebol veľký, nechodilo toľko mechanizmov ako dnes, navyše, chýbala firemná identita. Keďže som inklinoval k dopravným stavbám, išiel som sa pozrieť do Zvolena. V Doprastave som objavil jedného známeho a bolo rozhodnuté – spolu s ďalšími piatimi spolužiakmi sme v roku 1978 nastúpili do zvolenského závodu.

Ako hodnotíte tieto tri desaťročia?

Prišiel som k zaujímavému poznatku, že aj keď sa kedysi stavalo oveľa menej a v nižšej kvalite, oveľa viac bola prítomná tvorivosť.

Prečo?

Aj v minulosti sme realizovali projekty ako tie dnešné, ale každý z nich sa menil podľa momentálnej situácie, dostupnosti a výrobných prostriedkov. Jednoducho, taká preglejka sa vtedy nedala kúpiť, dosky na sklade takmer neboli, nehovoriac už o hobľovaných. Stále sa teda muselo niečo vymýšľať. Stavbyvedúcemu nestačilo rozložiť projektovú dokumentáciu a začať pracovať. Pri každom úkone najprv musel rozmýšľať, čo zmeniť a urobiť tak, aby mohol napredovať a aspoň približne splniť termín ukončenia stavby.

A čo povestné zlepšovateľské hnutia?

Áno, aj my sme vymýšľali, čo sa dá urobiť rýchlejšie a lacnejšie. Bola to silná motivácia, lebo každý návrh sa odmeňoval. Naše platy boli totiž dosť malé – ja som napríklad začínal na 1 750 korunách, čo aj pri zohľadnení rozdielnej situácie bolo žalostne málo.

Na akej pozícii ste začínali?

Teoreticky som mal byť asistent stavbyvedúceho, prax však ukázala iné. Pamätám si, ako ma vedúci strediska hneď hodil do vody. Zaviedol ma na stavbu rýchlostnej cesty zo Zvolena do Sliaču, dal mi kľúče od unimobunky a povedal, aby som si preštudoval dokumentáciu, že vraj budem robiť stavbyvedúceho…

Akú dlhú prax má mať asistent stavbyvedúceho?

Dvanásť mesiacov… Poprezeral som si teda výkresy, poprechádzal sa po stavbe a majstrom povedal, že sa na druhý deň ráno stretneme. Ráno som prišiel do roboty ešte pred šiestou, ale zrazu vidím, ako prichádza policajná volga. Vystúpil z nej poručík a pýtal sa, kto je stavbyvedúci. Hrdo som sa prihlásil, ale hneď ma schladil – chcel ma zatknúť, lebo na križovatke pri našej ceste sa stala vážna dopravná nehoda. Vraj nebola vyznačená podľa požiadaviek polície. Tak som rýchlo dodal, že som len asistent… V prvý deň to bola naozaj neočakávaná skúsenosť. Nech je, ako chce, asistenciu stavbyvedúceho mi skrátili na pol roka a potom som sa stal vedúcim stavby. Neskôr, po siedmich rokoch praxe, som sa stal vedúcim strediska na zahraničnej stavbe.

Myslíte na Irak?

Áno, v rokoch 1986 až 1988 som bol v Iraku, kde sme realizovali veľký kontrakt.

O čo konkrétne išlo?

Bol to veľký zavlažovací projekt pre územie s rozlohou 20 × 40 kilometrov, ktorý bol vzdialený asi 30 kilometrov od Bagdadu. Irak chcel zúrodniť túto oblasť a my sme im v tom pomáhali spolu s odborníkmi z iných štátov. V rámci kontraktu sme urobili 156 kilometrov ciest. Bola to obrovská skúsenosť, ktorú sme neskôr zúročili aj v Doprastave.

Skúsenosť však bola určite zaujímavá aj finančne. Koľko ste v Iraku zarábali?

Približne desaťnásobok toho, čo na Slovensku, a pritom nám išiel domáci plat. Už po jednom roku som si napríklad mohol kúpiť rodinný dom typu Okál. Bol to vyšší príjem, ako mal vtedy minister.

Pri návrate do Česko-Slovenska ste vraj boli na jednej prednáške vedecko-technickej spoločnosti dosť kritický pri vašom hodnotení pomerov v Iraku. Na čo ste sa zamerali?

Nuž, nekritizoval som samotný projekt, ale diktátorský režim Saddáma Husajna. Vtedajší riaditeľ závodu ma však za to poriadne sfúkol.

Viem, že ste neboli v komunistickej strane. Nenaliehali na vás so vstupom do nej, keď ste už vtedy pracovali ako vedúci strediska?

Vtedajší manažéri si to vedeli presadiť. V Doprastave robilo vedúcich stredísk aj veľa ľudí, ktorí boli vylúčení zo strany. Takže som ani nemusel odolávať silným tlakom.

A pred novembrom 1989 vás dokonca povýšili.

Ešte keď som bol v Iraku, ponúkli mi funkciu ekonomického námestníka v závode vo Zvolene. Príliš som k tomu neinklinoval, ale kolega, s ktorým som bol v Iraku, mi povedal, že takáto príležitosť sa neodmieta. Miesto som teda prijal, ale môj pohľad bol iný ako na Slovensku. Za tie tri roky som sa naučil, čo je dôležité.

Aké boli vaše priority?

Pochopil som, že najdôležitejšie je, aby firma dostala za vykonanú prácu viac zaplatené. V Iraku, kde na stavbe zo Slovenska pracovalo 550 ľudí, sme boli odkázaní sami na seba. Ak nám štátny investor včas nezaplatil, nastal problém. Nemali sme za čo nakúpiť stavebné materiály, naftu či benzín, ba ani potraviny na prípravu stravy pre našich ľudí. Preto sme museli neustále urgovať úhradu faktúr a využívať všetky možné, ba aj nemožné páky na zabezpečenie peňazí. Druhou prioritou bola kvalita a produktivita práce. Keď som videl, ako sa u nás mrhá materiálom a aká je produktivita práce, mal som pocit, že zmeniť treba úplne všetko.

Pre svoje revolučné myšlienky som sa dostal do sporu s riaditeľom, a keby nebola prišla nežná revolúcia, neviem, či by som sa vo funkcii námestníka dočkal ďalších Vianoc.

Čo vám ešte priniesol nežný november 1989?

Ako mnohým ďalším – slobodu. Bolo to pre mňa veľké zadosťučinenie a dodnes ma veľmi mrzí, že sa toho nedožila moja mama. Pamätám si, ako vždy na Silvestra vyslovila svoje prianie: Aby budúci rok komunisti padli… Komunistický systém som vnímal tak, že len málokto mu verí a ľudia do strany vstupujú z nejakých zištných dôvodov. Neskôr som si tento názor poopravil, lebo som zistil, že niektorí ľudia boli naozaj presvedčení o správnosti tejto obludnej ideológie. Netreba však odsudzovať tých, ktorí sa prispôsobili, aby mohli ako-tak slušne žiť, aby ich deťom bolo umožnené študovať alebo mohli ísť na zahraničnú dovolenku a podobne. Skutočných disidentov, ktorí sa za svoje názory ocitli aj niekoľkokrát vo väzení, nebolo veľa.

Hovorili ste o peniazoch. Čo pre vás znamenajú?

Peniaze sú dôležité pri podnikaní, ako aj na uspokojovanie životných potrieb jednotlivca. Pre mňa je dôležité, aby som mohol byť spokojný sám so sebou a aby aj okolie bolo spokojné so mnou. Mám rád poriadok vo veciach a konkrétnu zodpovednosť. Tak ma vychovávali a v tomto duchu sa snažím pôsobiť aj na svoje deti.

Pokračujú aj vo vašich profesných stopách?

Syn skončil stavebnú fakultu a už druhý rok zarezáva na stavbách Doprastavu, dnes ako stavbyvedúci. Dcéra je v šiestom ročníku medicíny a čakajú ju posledné dve štátnice.

Ako vnímate podnikateľské prostredie na Slovensku? Zlepšila sa jeho kvalita?

Mám dojem, že sa tu ešte vždy pohybuje množstvo ľudí, pre ktorých je krátkodobý cieľ viac ako snaha získať si meno seriózneho podnikateľa. Stále pociťujem veľkú absenciu čestnosti. Ak sa ma v biznise niekto pokúsil dobehnúť, ba možno sa mu to aj podarilo, s takým človekom už nechcem spolupracovať. Vyžadujem, aby sa dohody plnili. Pre mňa platí stisnutie ruky viac ako stostranová zmluva. Pravdu však očakávam aj od druhých.

Veľa sa hovorí aj o klientelizme a korupcii. Stretávate sa vo svojej blízkosti aj s týmito neduhmi?

Každý, kto na podobnú otázku odpovie záporne, asi nemôže mať čisté svedomie.

Aká je vaša miera kompromisov?

Kompromisy sa robia možno denne. Inak to pri firme s 3 500 ľuďmi a množstvom stavieb asi ani nejde. Každé rozhodnutie generálneho riaditeľa sa musí urobiť v záujme firmy, a preto niekedy musím prehltnúť aj horkejšiu slinu kompromisu. Keby záležalo len na mne, asi by som sa správal inak.

Časopis ASB je aj o architektúre. Aký je váš vzťah k nej? Máte predstavu o dobrej architektúre?

Pre mňa je dobrá architektúra taká, ktorá sa mi páči. Aj preto možno nie som stotožnený s niektorými ocenenými stavbami, ale to neznamená, že nutne musia byť škaredé. Mnohé diela sú naozaj pekné, ale iné, aj tie v Bratislave, sa mi nepáčia a zdajú sa mi „odfláknuté“. Akoby architekti chceli za každú cenu ísť do extravagancie. Už dlhšie staviam rodinný dom a svoju predstavu s architektom cizelujeme naozaj niekedy krok za krokom, až kým nie sme spolu s manželkou úplne spokojní. On ma síce občas presviedča, že je to dobré, ale jeho návrh sa najprv musí páčiť mne.

Známy je váš vzťah k hokeju. Stále aktívne športujete?

S hokejom som už dávnejšie skončil. Ako dorastenec som s ním musel skončiť pre zrak a teraz pre zaneprázdnenie, a to vrátane funkcionárčenia – či už v Slovenskom zväze ľadového hokeja, alebo vo zvolenskom klube. Aktívne som ešte robil atletiku – behával som stredné trate, neskôr som hral basketbal. Dnes mi zostalo už len lyžovanie a tenis, ale toho by som sa už nechcel vzdať.

Kultúra?

Rád zájdem do divadla, lenže voľný čas mi naozaj chýba, takže v roku nevidím viac ako štyri predstavenia. V kine som nebol ani nepamätám. Využijem však príležitosti na návštevu koncertov takých veličín, ako boli Pavarotti, Elton John či Madonna.

Začali sme tým, že nemáte nesplnené sny. Ukončime teda rozhovor otázkou, ako by mali vyzerať kapitoly príbehu, ktorý je pred vami?

Roky plynú závratnou rýchlosťou. Už dnes mám niektoré pracovné stretnutia naplánované aj na mesiac jún. Vo funkcii generálneho riaditeľa veľkej spoločnosti sa na človeka kladú mimoriadne nároky. Je tu permanentný stres, ktorý treba nejakým spôsobom zmierňovať, aby človek prežil. O to sa budem snažiť. V prvom rade sú však záujmy a prosperita Doprastavu. Pocit, že spoločnosť kráča správnym smerom a má perspektívu, je tým najlepším relaxom.

Ing. Dušan Mráz (nar. 1954)

Od roku 2001 je generálny riaditeľ a popredseda predstavenstva najväčšej domácej stavebnej firmy Doprastav, a. s., Bratislava. V tejto spoločnosti pracuje od roku 1978. Doprastav je od roku 2001 súčasťou nadnárodnej skupiny DDM Group, ktorá patrí k najväčším stavebným zoskupeniam na území Českej a Slovenskej republiky. Okrem spoločnosti Doprastav sú na Slovensku nosnými podnikmi skupiny Metrostav SK a v Čechách Subterra a Metrostav Praha, ktoré patria medzi päť najväčších rezidenčných developerov v susednej ČR. Aj samotný Doprastav sa začína venovať developerskej činnosti. Core businessom pre Doprastav však stále ostáva výstavba cestných, mostných, podzemných, pozemných a vodohospodárskych stavieb. Medzi diela tejto spoločnosti patria aj odbornou verejnosťou oceňovaný Most Apollo či slovenská stavba storočia Nový most.

Ľudo Petránsky
Foto: Dano Veselský