Ako na poriadok v bytovom dome?

Upratovanie domu môže mať rozličné modely. Buď si ho vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome zabezpečia svojpomocne, poveria jedného vlastníka, alebo si najmú externú firmu. Ktorá z týchto možností je najefektívnejšia a neprispieva k sporom v dome?

Dom upratovať treba, ale ako na to? Aj keď túto činnosť vnímajú vlastníci skôr ako niečo marginálne nepotrebné, určite ju netreba podceniť. A to v každom ohľade, či už hovoríme o podcenení obraznom, alebo doslovnom.

Mrzutá pani vychovávateľka

Poznám zástupkyňu vlastníkov bytov, ktorá si okrem iných povinností vyplývajúcich z tejto funkcie zobrala na starosť aj upratovanie bytového domu. Má svoju vlastnú predstavu o upratanom dome a zahrnie prívalom hnevu každého, kto spoločné priestory domu zašpiní. Určitá časť obyvateľov domu sa obáva jej výčitiek, a tak spoločný priestor po sebe vyupratuje. Väčšina sa jej však pre jej správanie vyhýba a jej pokyny a požiadavky ignoruje.

Takže má stále čo robiť, lebo po niekom (komu nevie prísť na meno) čistí spoločné priestory. Keďže okrem výkonu iných povinností zástupcu vlastníkov stále upratuje, veľmi sa narobí a je večne mrzutá. Keďže je stále mrzutá, ľudia ju nemajú radi, nepočúvajú ju a kruh sa uzatvára. Už zapojila do upratovania domu aj svoju rodinu. Dom je síce väčšinou relatívne čistý, ale za cenu ich permanentného pracovného nasadenia a vytvárania dusnej atmosféry v dome.

Táto pani mi pripomína večne nervóznu pani učiteľku, ktorá neustále napomína a „vychováva“ svojich žiakov. Uvidíme, ako dlho vydrží takto pracovať ako zástupkyňa vlastníkov bytov alebo ako dlho ľudia v dome vydržia počúvať jej karhanie. Inak, medzi nami, takýto spôsob vykonávania služby pre dom vídavam dosť často.

Diktátorov, ľudí, ktorí potrebujú iných ľudí komandovať a nechápu, že práve preto ich väčšina nerešpektuje, je okolo nás veľa. Zaujímavé je, že životnosť takýchto malých diktátorov, ak sú aspoň trochu pracovití, je v bytových domoch dlhá. Zrejme preto, lebo práce zástupcov vlastníkov bytov a taktiež upratovačov v bytovom dome nie sú práve lukratívne a veľa ľudí sa do nich nehrnie. Takže toto je jeden model, ktorý v oblasti upratovania domu funguje. Je relatívne lacný a pri troche sebaovládania ho dokážu ľudia v dome z hľadiska udržiavania poriadku dosť dlho znášať. Zrejme z pohodlnosti.

Externé služby

Potom poznám modely, v ktorých ľudia skúšajú externé firmy. Dohodnú si rozsah prác, presadia nízku cenu, cez správcu alebo spoločenstvo vlastníkov podpíšu zmluvu a upratuje sa. Podľa správ, ktoré mám, tento spôsob upratovania a čistenia domu však málokde funguje dlhodobo.

Pretože kvalitné upratovanie veľkých plôch pri značnom pohybe ľudí a veci je relatívne drahé. Ľudia nechcú za „takú ľahkú prácu“ veľa platiť, za málo peňazí sa však zase iným ľuďom nechce robiť a kruh sa opäť uzatvára. Rastie nespokojnosť, frflanie, ktoré na schôdzach vyvrcholí zrušením upratovacej služby od externých firiem.

Asi nie je veľa správcov bytových domov, ktoré si s dodávateľmi upratovacích služieb dokážu vyjednať pre vlastníkov vyhovujúce podmienky, zaplatiť dodávateľom dobrú cenu za prijateľnú kvalitu služieb, obhájiť si to pred vlastníkmi domu, ustrážiť aj dostatočnú kvalitu dodávaných služieb a funguje im to dlhodobo. Ale veľmi im fandím.

Svojpomoc cez kvalitné vodcovstvo

A napokon je tu najbežnejší model – založený na svojpomoci ľudí bývajúcich v bytovom dome. Aj u nás v dome funguje. K nemu ponúkam niekoľko tipov, ako ho čo najlepšie zvládnuť z hľadiska komunikácie s obyvateľmi domu a ich vedenia k poriadku. Ak „svojpomocný“ model funguje dobre, je najefektívnejší z pohľadu cena : výkon.

Pri vedení ľudí v dome k udržiavaniu poriadku je vhodné mať na pamäti niekoľko vecí:

• ľudia majú rôzne kritériá na to, čo to je uprataný priestor;
• neporiadok je prirodzený;
• potrebujeme pravidlá a spätnú väzbu, aby sme boli „normálni“;
• ľudí je možné viesť len za ich predstavami;
• vodcovstvo je o vytváraní spoločnej predstavy o budúcnosti a poskytovaní spätnej väzby;
• v bežnom živote nikto nerobí nič zadarmo alebo bezdôvodne.

Prirodzenosť a normálnosť

Najprv si vysvetlime, čo tu myslím pod pojmami „prirodzenosť“ a „normálnosť“. Prirodzenosť vychádza z toho, že sme ľudia, živé bytosti a nie stroje. Nie sme rovnakí, nemáme rovnaké návyky ani kritériá na to, čo to je poriadok. Keby som to trochu – pre názornosť – prehnal, tak čistá prirodzenosť by nás viedla k prejavom správania založeného na našich inštinktoch, základných biologických potrebách.

Prirodzene sa, napríklad, správajú psy, keď sa stretnú na ulici. Všetci vieme, čo začnú robiť. Buď brechať na seba ako bláznivé, alebo sa začnú bezostyšne oňuchávať. To je prirodzenosť sama. Keďže sme zväčša civilizovaní ľudia, nesprávame sa až tak prirodzene ako psy, aj keď niektorí ľudia… hlavne to brechanie po sebe na ulici… alebo zamilovaní na lavičkách… no nechajme to.

Takže prirodzenosť určite nie je o spoločenských pravidlách. Keďže sme ľudia a niekedy sa správame prirodzene (ako vo voľnej prírode), tak sa nám stane, že aj na dohodnuté a odsúhlasené pravidlá správania zabudneme. Niekedy sa nám jednoducho (a prirodzene) nechce nič – ani upratať si po sebe veci. Cítime sa tak niekedy na chvíľu slobodnejší. Občasný neporiadok (nielen v dome) je teda prirodzený – ľudský.

Normálnosť vychádza z toho, že existujú nejaké normy – pravidlá, kritériá, ktoré pomáhajú robiť náš život civilizovanejším, spoločensky únosnejším pre ostatných, v mnohých prípadoch aj príjemnejším. Tieto normy sme buď zdedili, boli sme v prostredí, kde vládli vychovaní, alebo sme ich prevzali, prípadne si ich sami vytvorili. Ak ľudia podľa noriem, ktoré my sami rešpektujeme, žijú, cítime sa pri nich „normálne“.

Mimochodom, normy alebo pravidlá správania vytvárame v osobnom živote častejšie, ako si uvedomujeme. Pre stretnutia s našimi priateľmi, pre život v našej vlastnej rodine, pre deti, ktoré vychovávame. Nemám tu na mysli technické normy, podľa ktorých sa ide vo fabrikách, ani legislatívne normy. Aj keď aj o tie niekedy ide, samozrejme, ale dnes tu nepíšem o normách tohto typu.

Myslím teraz na viac či menej formálne normy správania, zvyklosti, dohovory a pravidlá tvoriace prostredie, v ktorom žijeme a ktoré máme mimovoľne na mysli, keď vidíme pre nás niečo čudné alebo nezvyklé a zvoláme: „Je toto normálne?!“ Normálne môže (ale aj nemusí) byť, že ľudia si neporiadok po sebe upracú. Som presvedčený, že väčšina z nás, civilizovaných ľudí, normálne prostredie vo vyššieuvedenom poňatí k svojmu životu potrebuje. Na tom sa dá stavať aj pri komunikácii s ľuďmi v bytových domoch.

Vodcovstvo pri upratovaní bytového domu

Vedenie ľudí je o schopnosti pracovať s tým, ako ľudia myslia a ako sa cítia. Do veľkej miery je o empatii, schopnosti vmyslieť a vcítiť sa do predstáv ľudí o nich samých, o tom, čo vedia, čo potrebujú a ako chcú žiť. Ak chce vodca ľudí viesť, potrebuje zladiť rôzne pohľady ľudí na tú istú vec alebo na ten istý proces. Úmyselne nepíšem o zjednotení myslenia ľudí. Výraz „zjednotenie“ sa hodí viac k matematike (množiny) alebo geografii (územia). Zjednotiť myslenie ľudí sa, našťastie, nedá.

Zlaďovanie predstáv a vytváranie jednej spoločnej, dostatočne širokej nato, aby obsahovala všetko dôležité, na čom zainteresovaným ľuďom záleží, je proces. Potrebuje úsilie a umenie vodcu a trvá určitý čas. Nie vždy si zástupcovia vlastníkov bytov, predsedovia spoločenstiev alebo správcovia bytových domov uvedomujú, že (aj) v otázke upratovania sú v role vodcov jeho obyvateľov.

Je zaujímavé a osožné uvedomiť si, že viesť ľudí je možné len za ich vlastnou predstavou o tom, aké veci majú byť. Nie je možné viesť ich za predstavou niekoho iného. Ale je možné ich predstavy spájať s inými. Domový poriadok, založený na silnej, pre obyvateľov domu príťažlivej, ale predovšetkým ich vlastnej a spoločnej predstave o tom, ako má dom byť uprataný a celkovo fungovať, je účinným nástrojom na dosahovanie poriadku.

Uprataný dom je vízia, spoločná predstava v mysliach ľudí. Lídri domu môžu na vytváranie takejto spoločnej vízie využiť domové schôdze. Čím viac bude ľuďom bližšia, čím viac bude brať do úvahy zvyklosti a špecifické potreby ľudí v dome, tým skôr za ňou pôjdu. Špecifickými potrebami myslím prechodné ponechávanie bicyklov alebo detských kočíkov v spoločných priestoroch, dočasné vykladanie kusov nábytku z bytov na chodby domu, vykladanie smetí pred dvere…

V domoch sú však aj ľudia s potrebou mať k dispozícii reklamné letáky alebo miestne časopisy v spoločných priestoroch. Taktiež by mala byť predmetom spoločných dohovorov frekvencia zametania a umývania dlážky, okien a dverí v spoločných priestoroch. Zrejme rozdielna v zimných a v letných mesiacoch. Je užitočné mať spoločne dohodnutú aj predstavu o poriadku okolo smetných košov alebo o úprave kvetinového záhona pred domom. Keď vznikne spoločná vízia, vodca má za čím ľudí viesť.

Dôležitosť spätnej väzby

Spätná väzba je veľmi zaujímavá vec. Vracia ľuďom, ako sa hovorí, „nohy na zem“. Spätná väzba je zrkadlo. Ukazuje realitu a nehodnotí. V tom je jej sila. Hodnotenie toho, čo vidí pri pohľade do zrkadla, si urobí každý sám. Všetci sa skôr necháme ovplyvniť spätnou väzbou ako hodnotením. Nastavenie zrkadla veľkej skupine ľudí má moc posunúť celú túto skupinu k spoločnej predstave o tom, aký poriadok v dome im bude blízky a dodržiavanie akých pravidiel ich k nemu dovedie. Po poskytnutí spätnej väzby si ľudia väčšinou sami uvedomia, čo chcú a čo nie. Šikovný vodca takúto situáciu využije.

Vytváranie spoločnej predstavy teda môže začínať poskytnutím spätnej väzby. Napríklad premietnutím fotodokumentácie neporiadku v dome. Robíme to u nás na každej schôdzi vlastníkov, nafotíme „zaujímavé“ momentky, príklady poriadku aj neporiadku. A z notebooku cez projektor si ich na schôdzach premietame. Ľudia sa vidia, poznajú svoj dom a rozpoznajú, o koho byt alebo o ktorý spoločný priestor ide.

Vodca nemusí nikoho menovať ani chváliť, ani obviňovať, stačí len prezerať si obrázky celého priestoru vo vnútri alebo v okolí domu, nechať ľudí, aby ich komentovali a hodnotili to, čo vidia. Je dôležitou povinnosťou vodcu, aby pri takýchto diskusiách ustrážil, aby sa nikto nestal predmetom osočovania. Spätná väzba sa má využiť na konštruktívnu diskusiu o tom, aké veci majú byť, v porovnaní s tým, aké sú teraz. A tiež na diskusiu o tom, ako želaný stav dosiahnuť a udržiavať, nie na napádanie sa ľudí v dome navzájom.

Keď sa podarí dohodnúť v podstatných bodoch želaný stav, príde na rad diskusia o tom, ako ho zabezpečiť a udržiavať. U nás v dome sme reálny výkon upratovacích služieb zverili ľuďom z domu. Dohodli sme sa s nimi na rozumnej cene za ich prácu, na rozsahu ich služieb a podpísali sme s nimi ako dom cez nášho správcu obojstranne výhodnú zmluvu o výkone upratovacích prác. V každom vchode nášho domu má poriadok na starosti (a podpísanú zmluvu) jeden z vlastníkov bytov, ktorý býva vo vchode, ktorý upratuje.

Je to veľmi dôležité, aby mohol dostávať hneď a priamo spätnú väzbu od ľudí bývajúcich v tomto vchode. Pretože spätná väzba nie je dôležitá len pre obyvateľov domu, ale aj pre vykonávateľov služby – upratovania. Aj v ich prípade potrebuje mať dom nastavené jasné pravidlá. Vykonávatelia upratovania domu vedia, že obyvatelia môžu na výbor vlastníkov bytov priniesť svoje sťažnosti týkajúce sa upratovania domu, môžu ich prinášať aj na veľké schôdze vlastníkov. A musia mať istotu, že predseda výboru alebo spoločenstva alebo zástupca správcu domu bude ich podnet férovo a starostlivo riešiť.

A sme naspäť pri vodcovstve a jeho kvalite. Dobrí vodcovia akéhokoľvek spoločenstva vytvárajú víziu želaného stavu, cesty k nemu, sami poskytujú spätnú väzbu a nastavujú mechanizmy poskytovania spätných väzieb medzi ľuďmi navzájom. Strážia pritom, aby obyvatelia domu neútočili na seba osobne, ale pranierovali správanie, ktoré nie je dohodnuté ako normálne v ich dome.

Nikto nie je dokonalý

U nás v dome nemáme vždy absolútny poriadok. Máme obyvateľov domu, ktorí sa spoločných schôdzí nezúčastňujú, od ostatných obyvateľov domu skôr bočia, reagujú len zriedka na výzvy na stretnutie. Je to pre nich prirodzené správanie. Skúšame však neustále a vytrvalo robiť ich správanie pre nás ostatných normálnym.

Chodíme za nimi, podávame spätnú väzbu, to znamená opis ich správania. Vysvetľujeme im, ako ich správanie pôsobí na väčšinu ľudí v dome. Pranierujeme ich správanie (nie ICH samých, ale ich SPRÁVANIE, to je veľmi dôležité, oni sami sa nezmenia, ale môžu zmeniť svoje správanie), hneváme sa na nich (niekedy) a postupne sa nám darí „bordelárstvo“ takýchto ľudí v dome minimalizovať. Je to dlhodobý proces, ale keď už máme tú víziu a fotodokumentáciu…

Inak, medzi nami, na ľudí, ktorí neporiadok robia, sa podľa mňa netreba veľmi často hnevať. Z času na čas má aj toto prirodzené správanie, teda hnev, význam. Výbuch hnevu (v medziach akceptovateľného správania v danej spoločenskej komunite) dokáže byť silným nástrojom nato, aby si niekto uvedomil, akú nevôľu v ľuďoch okolo seba spôsobuje. Prirodzene ho väčšina z nás využíva, keď chceme dať najavo, čo sa nám nepáči a čo by sme radi zmenili. Hnev je prirodzený. Vidím však, ako veľmi je dôležité mať aj nadhľad a uvedomovať si, že ak sa to s hnevom preháňa, spôsobuje viac odpor ako spoluprácu.

Aj keď sa všetci snažíme byť „normálnymi“ ľuďmi, zrejme nikdy nebudeme „normálni“ rovnako. Po príklady rôzneho chápania toho, čo je normálne, asi nikto z nás nemusí chodiť ďaleko. V každom dome sa nájdu ľudia, ktorých životný štýl a zmysel pre poriadok by sme neprebrali. Čím väčší bytový dom, tým je ťažšie spoločnú a pre všetkých prijateľnú „normálnosť“ (aj) v oblasti upratovania a poriadku v dome dosiahnuť. Na základe vlastných skúseností však viem, že sa oplatí na nej a pre ňu pracovať.

Preto by si mal každý vodca vo funkcii zástupcu vlastníkov bytov, predseda spoločenstva alebo zástupca správcu domu byť vedomý toho, že dom potrebuje (aj) v oblasti upratovania:

• väčšinou ľudí v dome na schôdzach vytvorenú predstavu o poriadku v dome;
• nastavený spôsob výkonu a frekvenciu všetkých potrebných prác a odmien za ne;
• spätnú väzbu, zrkadlo, v ktorom všetci pravidelne vidia realitu, doloženú ideálne fotografiami.

Je však zrejme každému z nás jasné, že upratovanie domu je nikdy nekončiaci a stále živý proces. Tak, ako život ľudí v ňom.

Manažér, kouč, tréner a konzultant
Ing. Miloslav Frečka
Jeho spoločnosť MFCoaching, s. r. o., sa venuje výberu, motivácii, vedeniu a riadeniu výkonov ľudí. Vo svojom voľnom čase pracuje ako zástupca vlastníkov bytov bytového domu na Račianskej ulici č. 17 až 19 v Bratislave.

TEXT: Miloslav Frečka
FOTO: Miro Pochyba, Miloslav Frečka

Článok bol uverejnený v časopise Správa budov 03/2016.