Areál kúpeľov Sliač
Kúpeľníctvo má na Slovensku bohatú tradíciu. Množstvo liečivých prameňov podnietilo rozvoj liečby a vznik kúpeľných areálov na celom našom území. V čase ich najväčšieho rozmachu mali charakter samostatných mestečiek. Dnes však mnohé fungujú len čiastočne a viaceré pre nedostatok financií alebo nevyjasnené vlastnícke vzťahy zbytočne chátrajú.
Kúpele Sliač sa nachádzajú na strednom Slovensku medzi Zvolenom a Banskou Bystricou. Jedinečné minerálne pramene s prirodzenou izotermickou teplotou a s vysokým obsahom oxidu uhličitého sa nachádzajú len na štyroch miestach na svete. Iba jeden je v strednej Európe, práve v Sliači. Termálne a minerálne vody už stáročia navracajú zdravie mnohým generáciám. V Kúpeľnom dome sú viaceré oddelenia, ktoré spolu vytvárajú polikliniku. Poskytujú sa tu procedúry modernej balneoterapie, doplnenej o nové formy a spôsoby liečby. Kúpele Sliač vracajú zdravie pacientom s chorobami srdca a ciev.
Najstaršia písomná zmienka o sliačskych prameňoch pochádza z roku 1244, z čias kráľa Bela IV. Od polovice 15. storočia sa o sliačskych prameňoch zmieňuje mnoho významných učencov a spisovateľov. Sliač ako kúpele fungoval už v 16. storočí a patril medzi najvyhľadávanejšie v Uhorsku. Za svoju popularitu a príťažlivosť vďačil liečivým účinkom minerálnych vôd. Medzi návštevníkov patrili aj významné osobnosti politického, hospodárskeho a kultúrneho života.
Koncom 17. storočia sa rybárske pramene stali čoraz vyhľadávanejšími. Spočiatku sa pri prameňoch používalo len najnutnejšie vybavenie. Po skončení tureckých nájazdov nastáva zvýšenie záujmu o liečivé pramene a ich následný rozvoj. Kúpeľom nad Rybármi pomohli aj učenci, ktorí o nich písali, ako Štefan Csiba, Karol Otto Moller, Matej Bel a Dávid Wipacher. Wipacherova publikácia v roku 1768 priniesla opis minulosti kúpeľov, zloženia a liečivých účinkov prameňov. Kniha vznikla na žiadosť grófa Štefana Esterházyho, ktorý sa zaslúžil aj o rozvoj kúpeľov. V čase vydania Wipacherovej publikácie kúpele už mali tri bazény, nachádzala sa tu budova s jedálňou, kuchyňami, izbami a požadovaným hospodárskym zariadením. V 18. storočí prispievala k rozvoju aj priemyselná politika cisárovnej Márie Terézie a jej syna Jozefa II.
Majitelia a nájomníci budov v kúpeľoch sa striedali. Od začiatku 19. storočia nastal rozvoj kúpeľov a postupne sa začal používať názov Sliačske kúpele. Na kúpele vtedy dohliadala Banská komora so sídlom v Banskej Štiavnici a budovali sa tu nové stavebné objekty. V roku 1812 vystavali hotel Buda (dnes Bratislava) a o šesť rokov vybudovali novú kúpeľnú budovu so štyrmi bazénmi:
- panský (Herrnbad) – s najvyššou teplotou,
- meštiacky (Bürgernbad),
- sedliacky (Bauernbad),
- studený (ľudový), ktorý mal najnižšiu teplotu.
Všetky bazény sa realizovali priamo na prameňoch. Obľube sa tešili aj dva súkromné domy prispôsobené na ubytovanie hostí – Thököličkin dom (dnes na jeho mieste stojí liečebný dom Amália) a Szeréničkin dom.
V druhej polovici 19. storočia pribudli ďalšie budovy na ubytovanie, pohostenie a liečbu: v roku 1873 Hungária (liečebný dom Slovensko), v roku 1863 Pešť (liečebný dom Detva), v roku 1889 Panónia (liečebný dom Poľana) a iné. V roku 1874 dostali kúpele štatút a patrili v rámci Uhorska k najuznávanejším a veľmi obľúbeným. V priestore minerálnych prameňov dala v polovici 19. storočia postaviť arcivojvodkyňa Hildegarda klasicistickú kaplnku sv. Hildegardy, ktorá je zapísaná v štátnom zozname kultúrnych pamiatok.
Pobyt významných osobností pripomínajú pamätné tabule umiestnené na liečebných domoch. Na liečebnom dome Slovensko je to tabuľa s bustou básnika Pavla Országha Hviezdoslava, na liečebnom dome Bratislava pamätná tabuľa rakúskemu dramatikovi a básnikovi Franzovi Grillparzerovi a na liečebnom dome Detva spisovateľke Božene Němcovej.
Po vzniku Československej republiky získal vlastníctvo väčšej časti kúpeľov štát a začal ich modernizáciu a výstavbu. V týchto rokoch sa v kúpeľoch postavil reštauračno-hotelový komplex Palace podľa projektu českého architektka Rudolfa Stockara – reštauračná časť v rokoch 1928 až 1930 a hotelová časť v rokoch 1931 až 1943. Okrem toho sa vybudovali vaňové kúpele, kúpalisko a ďalšie budovy. V roku 1931 prešiel prestavbou hotel Slovensko, ktorý pôvodne postavili už v roku 1873. V medzivojnovom období sa tak mohli návštevníci ubytovať v hoteloch Praha, Bratislava, Slovensko, Poľana, Bristol, Tatra, Amália, Nazdar, Metropol, Grandhotel Štubňa, Janda a novovybudovanom hoteli Palace. Hostia mali k dispozícii viac ako 800 lôžok. Sezóna v danom čase trvala od 15. mája do 15. októbra.
Rozvoj kúpeľov prerušila druhá svetová vojna. Kúpele slúžili počas SNP ako vojenská nemocnica pre vojnové jednotky. Po vojne, od februára 1948, sa začali na kúpeľoch prejavovať politické, spoločenské, vlastnícke a hospodárske zmeny. Staršie budovy sa asanovali a vybudoval sa nový liečebný dom – Kúpeľný dom. Kúpele v tomto období prešli na celoročnú prevádzku.
Po vybudovaní Kúpeľného domu a začatí výstavby sanatória mali kúpele poskytovať liečbu až tisícdvesto pacientom. Poskytovanie kúpeľnej starostlivosti ovplyvnila privatizácia kúpeľov Sliač a Kováčová po roku 1989.
 |
 |
 |
 |
Súčasnosť
Komplex budov v areáli sliačskych kúpeľov poskytuje nielen ubytovanie pre hostí, ale má zároveň aj historickú hodnotu. Je svedectvom doby najväčšieho rozmachu kúpeľov. Tvárou dnešných kúpeľov je najmä liečebný dom Palace, Kúpeľný dom a Kaplnka sv. Hildegardy. Liečebné domy Bratislava, Slovensko, Poľana, Detva či Amália nie sú už niekoľko rokov v prevádzke.
Ich postupná degradácia znehodnocujúcimi činiteľmi výrazne sťaží ich prípadnú budúcu rekonštrukciu. Negatívne účinky na konštrukcie majú najmä atmosférické činitele ako voda (dažďová a spodná), vietor, slnečné žiarenie či striedanie teplôt v priebehu roka. Konštrukcie nie sú vetrané, čiže sa v nich drží vlhkosť, ktorá je tiež častou príčinou vzniku porúch. Viditeľné sú najmä poruchy fasád (odpadávanie omietok), deštrukcia vonkajších okeníc a degradácia samotných okien (povrchových náterov aj dreva). Na niektorých balkónoch časom vyrástli menšie rastliny a stromy. Ich korene postupne narúšajú štruktúru stavby.
Neobývané konštrukcie potrebujú pravidelnú kontrolu a údržbu. Čím dlhšie budú dané budovy mimo prevádzky, tým sa poškodenie zhorší a zvýšia sa finančné náklady na ich sanáciu.
Rozvoj týchto atraktívnych kúpeľov brzdia predovšetkým nevyjasnené vlastnícke vzťahy. Znovuotvorenie a obnovenie prevádzky v ďalších hoteloch by zvýšilo ubytovaciu kapacitu, čo by ocenilo množstvo kúpeľných hostí, ktorí sem prichádzajú z celého sveta.
TEXT: Ing. Elena Bobeková, PhD.
FOTO: archív autorky
Literatúra
1. Gajdoš, M.: Sliač. Žilina: Knižné centrum, 1997, s. 79.
2. Gajdoš, M. a kol.: Sliač, Martin: Osveta, 1977, s. 104.
3. www.kupelesliac.sk
Článok bol uverejnený v časopise Správa budov.
