Andrej Jaroševič: Staviteľstvo mám v génoch

Svoje poznatky z experimentálnej fyziky jednoducho preniesol do oblasti betónových konštrukcií a mostov. Obľúbený medzi stavbármi, typický svojou skromnosťou a zmyslom pre humor. Významný slovenský vedec, ktorý vo februári tohto roka oslávil 70 rokov svojho plodného života. Doc. RNDr. Andrej Jaroševič, PhD.

Máte exotické meno, ako ste k nemu prišli?

V našej kultúre sa priezvisko zvyčajne získava po otcovi. Otec pochádza z Ruska, starý otec bol kedysi primátorom Odesy, potom členom Dočasnej vlády Kerenského a skončil nevedno kde v gulagu na Sibíri. Korene otcovej rodiny sú v Poľsku, odtiaľ je zrejme aj priezvisko. Môj praprapradedko bol ekonómom u grófa Valdsteina v Duchcove v čase, keď tam trávil starobu Casanova. Matka bola nemeckej národnosti, s otcom sa stretli na Deutsche Technische Hochshule v Prahe, kde študovala architektúru a otec stavebné inžinierstvo. Takže „stavbárčinu“ mám v génoch.

Narodili ste sa v Prahe. Ako ste sa ocitli na Slovensku?

Narodil som sa v roku 1944, teda za protektorátu. Keďže mama a stará mama boli nemeckej národnosti, po skončení vojny prišli o občianstvo a hrozila im strata majetku (ktorý nemali) a odsun do Nemecka, ktorý sa mohol skončiť všelijako. Otcovi však ponúkli výmenou za pomoc pri industrializácii Slovenska urovnanie tohto problému. Samozrejme, prijal, a tak som sa ocitol v Žiline, kde otec pracoval ako statik v Priemstave. A ja som si začal písať – národnosť slovenská. Mama neskôr začala pracovať v Stavoprojekte.

Obaja rodičia boli stavbári, ale vy ste vyštudovali teoretickú fyziku. Prečo?

Strávil som cez prázdniny dva týždne na stavbe Nosickej priehrady (otec z priemyselných stavieb presedlal na veľkú vodu v Hydroprojekte). Blato a tvrdé podmienky ma neveľmi lákali, tak som sa začal venovať tomu, čo sa dalo robiť v pokoji na stole. Očarila ma experimentálna fyzika a elektronika. Preto som išiel študovať na Prírodovedeckú fakultu UK odbor experimentálna fyzika. S odstupom času vidím, že to bolo veľmi prezieravé rozhodnutie, hoci jeden klasik povedal: „Kdo chce mít peníze, musí se dát na muziku a ne fyziku.“

Nakoniec ste predsa len väčšinu tvorivého obdobia a času venovali stavebníctvu…

Úplnou náhodou. V roku 1984 ma navštívili Ing. M. Nič z Technického a skúšobného ústavu stavebného (TSÚS) spolu s doc. J. Zvarom a doc. M. Chandogom a dali mi do ruky prospekt zázračného prístroja Tensiomag na bezkontaktné meranie sily v oceľových lanách s otázkou, či by som dokázal niečo také vyrobiť. V tom čase som bol zaangažovaný v kozmickom výskume a venoval som sa vývoju meracích aparatúr na umelé družice. Prízemný problém ma zaujal a pustil som sa do štúdia magnetických vlastností látok. V priebehu asi dvoch mesiacov som mal prototyp meracej aparatúry hotový a bol som prekvapený, že to skutočne funguje. Pochopil som, že ak sa chcem tejto metóde venovať dôkladne, musím sa ponoriť do stavbárskeho blata a ostatných drobných nepríjemností. Preto som od roku 1986 do roku 1990 pracoval v TSÚS Bratislava, kde som sa intenzívne venoval najmä praktickým aplikáciám elastomagnetickej metódy, s ktorými sa akoby roztrhlo vrece (najmä vďaka doc. Milanovi Chandogovi a jeho aktivite – vtedy ako prodekana pre vedu a výskum a neskôr ako zakladateľa firmy PROJSTAR). Svoje pôsobenie v TSÚS by som charakterizoval cyklom laboratórium – auto – stavba – auto – laboratórium.

Čo všetko umožňuje elastomagnetická metóda merania síl v oceli?

Elastomagnetická (EM) metóda je možno jediný spôsob, ako sa pozrieť skutočne dovnútra ocele a merať skutočnú napätosť, nie pretvorenie (ktoré sa nemusí prejaviť, ak ide o tuhú konštrukciu). Skutočným snímačom je v tomto prípadne samotná meraná oceľ a závislosť jej magnetických vlastností od napätosti a teploty. EM snímač je len okienko (občas zarosené alebo zaprášené), ktorým sa dovnútra materiálu pozeráme. EM snímač dokáže merať zmenu napätosti materiálu v širokom kmitočtovom pásme – teda nielen statické namáhanie, ale aj dynamické namáhanie – a dokonca aj posúdiť stav únavy materiálu. Preto sa táto metóda uplatnila najmä pri kontrole kvality predpínacích prác, dlhodobom sledovaní konštrukcie, laboratórnych experimentoch, rekonštrukciách a podobne.

Ktoré svoje práce považujete za najvýznam­nejšie?

Prvé skutočné aplikácie EM snímačov boli na zavesených mostoch cez Labe v Poděbradoch a cez rybník Jordán v Tábore (1986 – 1987). Najväčšie EM snímače sú nainštalované v ochranných obálkach reaktorov jadrovej elektrárne Temelín. Káble sa napínajú na 10 MN a snímače majú hmotnosť 120 kg. Najrozsiahlejší monitoring sa uskutočnil pri výstavbe mosta cez Dunaj pri Lafranconi (vyše 500 EM snímačov rôznych typov) a zatiaľ posledný na mestskej estakáde v Považskej Bystrici, kde bol použitý EM multisnímač umožňujúci sledovať každé z 37 lán kábla. Najdlhší zavesený most s EM snímačmi bol most Jiangyin cez rieku Jangtze a visutý most cez rieku Jangtze v Nanjingu v Číne. Najdlhšie trvajúci monitoring prebieha na jadrovej elektrárni Temelín – od roku 1994 až doteraz. Dočkal som sa aj výmeny jedného z monitorovaných káblov, keď nastal okamih pravdy – či po uvoľnení kábla (po šestnástich rokoch) EM snímač nameria nulovú silu. Nameral…

Viac ako štyri roky ste boli spoluriešiteľom vedeckovýskumného projektu National Science Foundation (NSF) USA. Ako ste sa k nemu dostali a čo vám priniesol?

Projekt pod názvom EM Stress Sensor vznikol na základe kontaktov, ktoré sme nadviazali s doc. M. Chandogom v roku 1996 na USA-Central Europe workshope v Krakove. Publikovali sme tu poznatky z vývoja a aplikácie tejto metódy. Najmä z pohľadu vysokoškolského učiteľa je zaujímavé nazrieť do zákulisia vedeckého výskumu v Amerike a Japonsku. Projekt EM Stress Sensor, zastrešený Univerzitou Illinois Chicago (UIC) a financovaný National Science Foundation USA, nám to umožnil a s radosťou sme zistili, že ani zďaleka nie sme na chvoste a študentov máme lepších, aj keď nevedia hrať baseball. Slovenské vedeckovýskumné a realizačné konzorcium zastúpené pracovníkmi z Matematicko-fyzikálnej fakulty UK, Stavebnej fakulty STU a firmy PROJSTAR – PK, s. r. o., realizovalo vývoj a dodávku prístrojov EM metódy pre laboratóriá a stavby v USA, Japonsku a Číne. Počas štyroch rokov fungovania tohto projektu absolvovalo viacero mladých pracovníkov oboch fakúlt študijné pobyty na UIC. Zároveň sme mali možnosť pracovať s japonskými a čínskymi robotníkmi na veľkých stavbách, čo bola cenná profesijná aj životná skúsenosť.

Na promócii Národnej správy Betón na Slovensku 2010 – 2014 pre medzinárodný kongres fib v Bombaji ste boli ocenený medailou fib za celoživotný príspevok k rozvoju betónových konštrukcií a mostov…

Som vďačný za ocenenie práce, z ktorej som mal radosť, a stavbári, aspoň dúfam, osoh.

A čo budúcnosť?

Ako som začínal, tak končím. Hrám sa so zhmotnením svojich dlhoročných skúseností s EM metódou – na stole v izbičke si staviam ďalšiu generáciu meracej aparatúry – pre potomkov… Okrem toho ešte občas zájdem na stavby a do laboratórií a teším sa, keď stretnem niekoho zo starých priateľov – stavbárov.
Okrem toho mám ako otec piatich dcér príjemné povinnosti viacnásobného deda a stále dúfam, že aspoň jedno z mojich vnúčat raz bude pokračovať v mojej práci.

Rozhovor pripravila Magdaléna Lukáčová
FOTO: PROJSTAR – PK, Ing. Peter Paulík, PhD.

Vzdelanie a kvalifikácia
1967    Ukončenie štúdia na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, odbor experimentálna fyzika
1969    Rigorózne konanie a titul RNDr.
1977    Obhájenie dizertačnej práce a hod­nosť kandidáta vied PhD. (CSc.)
1987    Vedecký kvalifikačný stupeň IIa
1993    Habilitačná práca na tému Niektoré technické aplikácie magnetoelastického javu a vymenovanie za docenta na Univerzite Komenského v Bratislave

Odborná prax
1967 – 1985
Odborný a vedecký pracovník v Ústave fyziky a biofyziky Univerzity Komenského v Bratislave. Venoval sa prevažne vývoju elektronických meracích metód a prístrojov vo fyzike. V rámci programu Interkozmos s kolektívom vyvinul a vyrobil tri varianty analyzátorov kozmického kilometrového rádiofrekvenčného žiarenia, ktoré úspešne pracovali na palubách družíc typu Prognoz.

1986 – 1990
Pracoval ako vedúci oddelenia elektrického merania v TSÚS Bratislava, kde sa intenzívne venoval zavádzaniu elastomagnetickej (EM) metódy do stavebnej praxe. Od roku 1990 pôsobí na Katedre experimentálnej fyziky Prírodovedeckej fakulty UK a od roku 1996 aj ako vedúci divízie EMS firmy PROJSTAR – PK, s. r. o.

Najvýznamnejšie práce
• Zavesený most cez rybník Jordán v Tábore, Zavesený most cez Labe pri Poděbradoch, 1986
    Prvé použitie EM snímačov na meranie celkovej sily v závesoch prvých betónových zavesených mostov v ČSSR.
• Most cez Dunaj pri Lafranconi v Bratislave, 1989
    Prvé rozsiahle monitorovanie sily v predpínacej výstuži (zainjektované a voľne vedené káble) letmo betónovaného mosta. Časový priebeh straty sily vo voľne vedených kábloch za 10 rokov.
• Visutý most cez rieku Jangtze, Jianyin, ČĽR, 1999
    Meranie sily v nosnom kábli visutého oceľového mosta s rozpätím 1 385 m, pylóny 193 m, hlavný kábel je zložený zo 127 × 177 drôtov s hrúbkou 5,35 mm. EM snímače boli dodatočne navinuté na šesť segmentov kábla.
• Zavesený most cez rieku Jangtze v Nanjingu, ČĽR, 2000
    Meranie celkovej sily v závesoch zaveseného mosta s rozpätím 640 m pomocou EM snímačov dodatočne navinutých na závesy.
• Zavesený most Ashidagawa, prefektúra Hiroshima, Japonsko, 2002
    Meranie celkovej sily v závesoch zaveseného mosta pomocou EM snímačov dodatočne navinutých na závesy.
• Most Apollo cez Dunaj v Bratislave, 2005
    Rozsiahle monitorovanie sily v jednotlivých závesoch oblúkového oceľového mosta Apollo počas výstavby a dlhodobé sledovanie konštrukcie.
• Zavesený most Manises vo Valencii, Španielsko, 2008
    Meranie sily v jednotlivých lanách závesov zaveseného mosta.
• Mestská estakáda v Považskej Bystrici 2010, 2013
    Rozsiahle monitorovanie sily v zainjektovaných kábloch, voľne vedených kábloch a extradosed kábloch.
• Vonkajšie káble
    V1-450 Bratislava (Mierová – Senecká), Sverepec, Považská Bystrica, Skalka, Nemšová, Žilina, Sučany, Podtureň, Dovalovec, Bela, Štrba, Prešov, Brno, Ostrava, Veprek a ďalšie.
• Iné
    ČOV Bratislava, Nitra, Poprad, Humenné; 150-metrový komín v Novákoch; Prefa Doprastav, Váhostav – SK, Inžinierske stavby Košice; 19- a 55-lanový snímač PMJS pre lis PAUL – monitoring sily pri napínaní VK Sverepec a IK valcovej obálky jadrovej elektrárne v STUVA, Kolín nad Rýnom (2013).

Redakcia časopisu Inžinierske stavby/Inženýrské stavby sa pripája ku gratulantom a želá doc. Andrejovi Jaroševičovi najmä pevné zdravie a neutíchajúci pracovný elán.

Článok bol uverejnený v časopise Inžinierske Stavby/Inženýrské stavby.