Okrúhly stôl ASB: Prečo chcú architekti súťažiť?

Súťaže návrhov prinášajú vyhlasovateľom za relatívne málo peňazí veľa muziky. Hoci súťaží veľmi pozvoľna pribúda, predstavitelia samospráv aj súkromní investori sú stále v ich vyhlasovaní zdržanliví. Aké sú príčiny a dôsledky tohto stavu?

Na tieto aj ďalšie otázky sme sa pokúsili nájsť odpoveď pri okrúhlom stole časopisu ASB. Pozvanie na diskusiu prijali Pavol Paňák, renomovaný slovenský architekt s dlhoročnými praktickými skúsenosťami a člen poroty mnohých domácich aj zahraničných súťaží, Imrich Pleidel, predseda Slovenskej komory architektov, ktorý architektov zastupuje pri riešení praktickej agendy s Úradom pre verejné obstarávanie či s predstaviteľmi samosprávy v mestách a obciach, Andrej Alexy, architekt strednej generácie s osobnými skúsenosťami ako člen poroty aj ako účastník súťaží, a Katarína Boháčová, mladá architektka, ktorá spolu s kolegami získala druhú cenu v nedávnej súťaži v Trenčíne a okrem vlastnej praxe pôsobí aj na FA STU.

Pavol Paňák: „Mnohé svetové architektúry stoja práve vďaka tomu, že sa totálne ignoroval hlas verejnosti.“	Andrej Alexy: „Súťaž dokáže ateliér veľmi vážne vyčerpať. Sú to spravidla dva mesiace roboty s nejasným výsledkom.“
Imrich Pleidel: „Porotca sa niekedy nevie odosobniť od návrhov, ktoré posudzuje, automaticky vidí svoje, ešte lepšie riešenie.“	Katarína Boháčová: „Pre nás boli informácie o tom, čo verejnosť očakáva, dôležité pred súťažou a pomohli nám zvýšiť určitú mieru citlivosti.“

V poslednom období rezonovali nielen v odbornej obci, ale aj medzi verejnosťou na Slovensku dve súťaže, ktorých zadanie riešilo veľké územia v mestách. Išlo o centrálnu rozvojovú os Petržalky a urbanistickú súťaž v Trenčíne. Súťaže mali rôzny postup, najmä čo sa týka začlenenia participatívneho procesu. Pán Pleidel, ako vy hodnotíte tieto dve súťaže z pohľadu Slovenskej komory architektov?

Imrich Pleidel: Prvá fáza v Bratislave naznačovala, že to bude jedna excelentná ukážka, ako treba postupovať pri súťaži návrhov, celý priebeh, obsadenie aj zaslané návrhy ešte dokumentujú zdravosť tohto procesu, otázky a pochybnosti sa však otvárajú v súvislosti s ďaším procesom dorokovania obchodných podmienok s víťazom súťaže. Začalo sa poukazovať na možnosť viacerých víťazov, s čím sme my ako komora nesúhlasili. Ak raz príde niekto prvý do cieľa, tak je prvý a nepochybne to tak jednoznačne formulovala vo svojom výroku aj porota. Neboli tam žiadne ďalšie ceny a odmeny, čo sa dá overiť z protokolu súťaže. Za komoru musím vyjadriť prekvapenie, ako všelijako môžu vyhlasovatelia narábať so súťažnými podmienkami, respektíve vykladať zákon. To je prekrútenie o 180 stupňov, ako vnímal vyhlasovateľ to, že víťaz je len jedným z oslovených v rokovacom konaní. Celý proces je momentálne v zahmlenom stave. Pri iných súťažiach sa podarilo elegantne dospieť k tomu, že zákazku realizoval víťaz súťaže návrhov. Precedensov je viac – v Žiline, Martine, Piešťanoch. Tu obstarávateľ spochybňuje výsledok súťaže, ktorú sám vyhlásil a v ktorej chcel nájsť najlepší návrh. Potom však hľadal cesty, ako vykĺznuť zo vzťahu s víťazom.
Súťaž v Bratislave bola vyhlásená skôr, než začal participatívny proces, zatiaľ čo v Trenčíne to bolo práve naopak. Ktorý postup je správny?
I. P.: Nič nebráni tomu, aby bola vyhlásená ideová súťaž a jej výsledky sa potom predložili verejnosti. Otázka je, či proces so zapojením verejnosti od začiatku má len pozitívne efekty. Vieme, že medzi verejnosťou je návrhov veľa a v úvodnej fáze je dobré nechať odborníkov v pokoji robiť svoju prácu a verejnosť nech sa vyjadrí potom. Máme tu aj zastupiteľskú demokraciu, takže proces je korektný, ak ide cez miestne zastupiteľstvá.

Ako vnímate fakt, že do bratislavskej súťaže prišlo 15 návrhov a do trenčianskej 59?
Katarína Boháčová: V prípade petržalskej súťaže som pôsobila na magistráte ešte v čase, keď bola vypísaná a vyhodnocovala sa. Bola som teda na druhej strane ako súťažiaci, takže to nemôžem komentovať. Je to odrazom prípravy témy a atraktívnosti, spôsobu komunikácie súťaže. Ak by som dnes mala hypoteticky rozhodovať, ktorej z týchto dvoch súťaží sa zúčastním, urobila som to isté, išla by som do Trenčína. Dával pocit, že súťaž bude mať kredit a pre mladého človeka to bol signál, že tam treba byť a architektonicky sa vyjadriť. Sú súťaže, ktoré jednoducho nemôže architekt obísť. Proces v Trenčíne vytvoril v mladej generácii dôveru, a preto sa rozhodla tak vehementne vstúpiť do súťaže.

Je teda Trenčín niečo ako povinnosť, „a must“? Čo na to Bratislava, kde bol počet účastníkov štvrtinový, hoci tam sa prihlásili renomované architektonické a urbanistické ateliéry?
Pavol Paňák: Trenčianska súťaž bola príkladne komunikovaná ešte pred zadaním súťažných podmienok. Bolo tam vidno veľmi silný mladistvý a ofenzívny aktivizmus zapájajúci obyvateľov. Vytvorilo to výborné povedomie. Okolo bratislavskej súťaže to tak nebolo. Aj tak si myslím, že bratislavská súťaž riešila oveľa závažnejší problém, nielen čo sa týka veľkosti. V Trenčíne to bolo veľmi atraktívne „predané“. Bolo jasné, že nejde len o záležitosť trenčianskeho magistrátu, ale aj obyvateľstva. Je to dobrý príklad komunitnej mestskej demokracie, ako by sa malo pristupovať k takýmto témam. Ešte väčšia súťaž sa konala na Kežmarskú chatu, kde prišlo vyše 90 návrhov, a teraz sa skončila súťaž na leopoldovskú radnicu, kde prišlo 52 návrhov.

I. P.: Len na doplnenie, v bratislavskom prípade išlo o získanie návrhu ako podkladu k územnému rozhodnutiu a bola tam potrebná úzka spolupráca s dopravným inžinierom, v Trenčíne to bolo voľnejšie a išlo o získanie ideového riešenia, ktoré môže, ale nemusí byť v plnom rozsahu použité na spracovanie nového územného plánu. Bol to typický nákup myšlienok.

V prípade Trenčína ide okrem iného o naplnenie volebného programu primátora Richarda Rybníčka. O čo ide v Petržalke, ktorá má dvojnásobný počet obyvateľov oproti Trenčínu? O eurofondy?
Andrej Alexy: Zdá sa, že áno. Z odborného hľadiska mám však pocit, že petržalská súťaž mala potvrdiť alebo vyvrátiť pôvodnú ideu stanovenú výsledkami súťaže z roku 1969, keď boli udelené tri rovnocenné tretie ceny, z ktorých sa vykreovala koncepcia súčasnej Petržalky. Koncepcia bola postavená na priečnej osi, trase B s metrom či rýchlodráhou, ktorá by bola centrálnym zväzujúcim mestským priestorom. Osou, ktorá previaže Petržalku s centrom Bratislavy. Bratislavská súťaž, o ktorej sa rozprávame, bola podľa mňa presne o tomto: či potvrdí pôvodnú koncepciu, alebo ju vyvráti. Petržalka sa 40 rokov vyvíjala bez tejto chrbtice, osi, v ktorej by sa kumulovala vyššia občianska vybavenosť. Dôsledkom toho bolo, že sa centrálne mestské funkcie dostali do okrajových častí sídliska. Následkom toho je masívna deurbanizácia centra Petržalky, pričom vnútri sa vytvorila zvyšková zeleň, priestor, ktorý obyvatelia prijali za svoj, zžili sa s ním, hoci nebol nijako komponovaný a dodnes je to rezerva pre budúce centrum. V architektonickej obci rezonovali dva silné princípy: potvrdiť ideu centrálnej nosnej osi alebo ju vyvrátiť a spraviť z tohto priestoru park. Je to legitímna debata a súťaž iba potvrdila tieto dva polarizujúce pohľady. To, že sa výsledky odsúvajú, je sčasti pretrvávajúci vnútorný boj o túto ideu. A do toho vstupujú eurofondy a záujmové skupiny, je to, žiaľ, veľmi neprehľadná situácia.

Do akej miery treba brať do úvahy hlas verejnosti? Pred súťažou, po súťaži?
P. P.: To je veľmi ťažká otázka. Mnohé svetové architektúry stoja práve vďaka tomu, že sa totálne ignoroval hlas verejnosti. A sú mnohé ošklivosti, ktoré vznikli, pretože sa počúval hlas verejnosti. Na to nie je recept. To ani nie je o tom, či verejnosť má vkus alebo nemá. Žijeme v dobe, keď sa verejnosť počúvať musí, či sa nám to páči, alebo nie. Je to na oltár demokracie.

I. P.: Napríklad spôsob, ktorý bol zvolený pri výbere farebného riešenia konštrukcie starého mosta, to je degradácia komunikácie s verejnosťou, akási anketa. Bol to skôr výsmech, keď riešenie už bolo pripravené. Mám príklad z Göteborgu. Mesto bude oslavovať 400. výročie založenia a pripravuje nový územný plán významnej časti mesta, ktorý prezentuje vo forme pavilónu na brehu rieky. Je otvorený denne a prúdia tam zástupy ľudí, verejnosti, odborníkov. Architekti tam majú rôzne workshopy a stretnutia, ukazujú rôzne možnosti, ako sa dá modelovať územie. Aj toto je možnosť, zahŕňa verejnosť, ale podklady pripravujú odborníci.

Nejde najmä o pocit, že obyvatelia nezostali bokom, že mohli spolurozhodovať trebárs o farbe mosta? Aby si mohli povedať, že za primátorovania toho a toho nám dovolili rozhodnúť a pri najbližších voľbách si spomenú, komu patrí hlas? Nie sú v Göteborgu obyvatelia aktívnejší?
A. A.: To sú spojené nádoby. Práca s verejnosťou sa dlhodobo zanedbávala. Nie je to však len na architektoch, ktorých úlohou je pripraviť projekty, odborné podklady, je to skôr na vedení mesta, na magistráte, ktorý by mal dlhodobo komunikovať s verejnosťou a zlepšiť obraz pripravovaných investičných procesov. Zatiaľ stále vo verejnosti pojem architekt alebo investícia vyvoláva negatívne emócie a obavy. V súvislosti s blížiacimi sa voľbami som si všimol bilbord, ktorý hovorí: „Zabránili sme výstavbe polyfunkčného súboru…“ To majú byť plusové body (?!), keď politik zabráni výstavbe? Nemalo by to byť naopak? Úlohu politikov by malo byt hovoriť s občanmi, vysvetľovať. Potom bude verejnosť viac otvorená, rozhľadená, bude viac chápať tieto procesy. Zatiaľ sa, žiaľ, stavia do úlohy odporcu.

Koľko z pripomienok verejnosti ste vo svojom trenčianskom návrhu brali do úvahy?
K. B.: Náš príbeh bol trochu dlhší. Pred tromi rokmi sme spracovávali so študentmi ideové nápady na niektoré segmenty. Pre nás boli informácie o tom, čo verejnosť očakáva, dôležité pred súťažou a pomohli nám vo zvýšení určitej miery citlivosti. Omnoho ľahšie sa nám návrh robil, lebo bolo jasné, čo musíme uchopiť. Preto odpoveď na otázku, či verejnosť pred alebo po súťaži, je, že pred. Špeciálne pri urbanistických súťažiach, kde je úloha verejnosti dôležitá. V Trenčíne verejnosť dva a pol roka videla, že je to definovaná dlhodobá cesta s jasným cieľom. Formálne zapojenie verejnosti zakrýva niečo, čo je vopred už zadefinované.

V rozhovore pre ASB Richard Rybníček vyslovil obavu, že ak neprejde so svojím tímom novembrovými komunálnymi voľbami, môže jeho úsilie vyjsť nazmar.
K. B.: V prípade Trenčína je už teraz taký výrazný generačný tlak, že ani prípadná zmena na čele magistrátu by nemala zahatať nastúpenú cestu. Určite budú podrobení otázke, čo ďalej, lebo celý proces je veľmi dobre naštartovaný.

Keď Katka Boháčová hovorila o tom, koľkokrát bola v Trenčíne a ako jej to pomohlo, ako potom vyznieva, že víťazom súťaže je švédsky ateliér? Ako je to so zahraničnou účasťou v takýchto súťažiach – tak na strane poroty, ako aj na strane súťažiacich?
P. P.: Určite by v našich porotách mali byť zahraniční architekti, lebo sa tam vyberajú ľudia, ktorí tomu rozumejú, kontexty veľmi rýchlo pochopia. Navyše si môžeme navzájom odovzdávať skúsenosti, názory a pri spoločnom hodnotení funguje spoločná reč, hoci môžeme mať aj odlišné stanoviská. Ja v tom vidím jednoznačný prínos, navyše prítomnosť známeho zahraničného architekta v porote na Slovensku zvyšuje jej dôveryhodnosť.

Ako ste zo strany poroty vnímali návrhy zo zahraničia v súťaži o Kežmarskú chatu či Leopoldovskú radnicu?
P. P.: To, čo vnímate, je dobrý architekt, dobrý návrh.

I. P.: Nemôžeme sa hrať len na našom slovenskom piesočku, sme súčasťou európskeho priestoru a aj my sa chceme zúčastňovať zahraničných súťaží a ponúkať svoje služby v zahraničí. Vzájomné hosťovanie je obojstranne veľmi prínosné. Sme konfrontovaní nielen s tým, čo máme tu doma v našej izbičke, ale aj s tým, čo je vonku.

P. P.: Len by som dodal, že samozrejme, v porotách to nie je vždy idyla, aj sa pohádame a prídeme s vlastnými predstavami. Dôležité je stanoviť práva poroty smerom k vypisovateľovi, ktorý sa zvykne občas nešťastne miešať do práce poroty a presadzovať svoje predstavy. Vedia nastať patové situácie, vtedy je porotcovanie veľmi komplikované. Dôležité je, ako je porota namiešaná a s akými predsudkami do nej vstupujú zástupcovia zo strany vypisovateľa.

A. A.: Účasť zahraničných architektov v porote či medzi súťažiacimi zvyšuje kredit slovenských súťaží. Keď sa potom nehrá fér, tak to nie je len slovenská hanba, ale aj medzinárodná. V roku 1995 zvíťazil v medzinárodnej súťaži na Vydricu taliansky kolektív, výsledky sa spochybnili a nakoniec sa to nezrealizovalo. Myslím si, že 50 % úspechu súťaže sú dobre spracované podmienky. Tesne po škole sme sa zúčastnili veľkej súťaže na Potsdamer Platz v Berlíne, ktoré bolo v tom čase staveniskom Európy. Už len byť súčasťou súťaže, ktorej „masterplan“ robil Renzo Piano a stavali tam hviezdni architekti ako Rogers, Jahn, Moneo, Isozaki, Kollhoff, bola skúsenosť, z ktorej sme „žili“ niekoľko rokov. V rámci spracovaných podmienok sme dostali asi dvadsaťkilovú debnu podkladov, kde boli knihy, ktoré mapovali dané územie, všetky zdokumentované súťaže, ktoré tam kedy prebehli a podobne. Po vyhodnotení návrhov nám poslali 300-stranovú knižku, kde boli publikované všetky návrhy, plus podrobný zápis zo zasadania poroty. Návrhov tam bolo vtedy 260. Človek si vedel urobiť predstavu o tom, ako ktorý porotca rozmýšľa. Bolo vzrušujúce dostať sa do blízkosti takejto architektonickej elity. Keby sa nám podarilo dostať aspoň kúsok tohto na Slovensko, okamžite sa posunieme ďalej. Medzinárodná architektonická verejnosť vníma, čo sa kde deje, a ak sa niečo zaujímavé deje na Slovensku, prídu sem, prihlásia sa do súťaže. Politici potom nebudú môcť veci len tak zamiesť pod koberec.

K. B.: Z pohľadu súťažiaceho by som dodala, že veľmi záleží na zostavení poroty a na tom, či je naozaj medzinárodná. Náš slovenský trh je malý, práve zahraniční experti sú tou prestížou, pre ktorú sa oplatí do súťaže ísť a konfrontovať sa s ich názormi. Spätná väzba je to, čo nás na súťažiach láka.

Praktická otázka: aká je realizovateľnosť víťazného návrhu v praxi?
P. P.: Považujem to za mimoriadne dôležitú otázku. Aspekt realizovateľnosti víťazného návrhu by mal byť definovaný v súťažných podmienkach. Je to jedno z podstatných kritérií posudzovania. Napríklad sa definuje finančný rámec, za ktorý to má byť postavené. Skúsený architekt vie posúdiť aj detaily návrhu. Hoci čísla a objemy súhlasia, sú návrhy, ktoré sa za stanovený rozpočet nedajú postaviť. Inak je posudzovaná súťaž, ktorá len zbiera nápady. S problémom nerealizovateľnosti sa teraz pasujú v Čechách, kde sa v súťažiach navyberali dobré nápady a zhaslo to na tom, že sa to nedá za daný rozpočet realizovať, čo je úplne kľúčové.

Ako je to so zahraničnými víťazmi zvučných mien, bez ohľadu na to, či súťaž bola vyzvaná alebo otvorená, keď potom projekt prekreslia slovenskí architekti?
A. A.: Dôležitý je motív, prečo vypisovateľ organizuje takúto súťaž. Často to nie je preto, aby realizoval návrh architekta zvučného mena. Ide o PR, o meno navonok, o potľapkávanie sa po pleci, ale nakoniec chýba energia, vôľa a schopnosti takýto projekt dotiahnuť. Taký bol prípad River Parku, ako aj mnohých iných.

P. P.: Bystrí developeri vedia tento nástroj zneužiť na svoje ciele. Veľké meno im môže pomôcť prejsť cez schvaľovací proces, cez verejnosť.
Nedevalvuje to potom pojem developer? Ľudia sú alergickí na akúkoľvek výstavbu, volebné kampane sa stavajú na tom, čo sa nepostavilo, devalvuje to profesiu aj architekta…

A. A.: Oklamaní sú nakoniec všetci – od architekta cez investora, užívateľov až po verejnosť. To sa, samozrejme, vráti. Ak sa súťaž vypisuje z iného dôvodu, ako sa deklaruje, je to neetické. Týka sa to developerov, ako aj primátorov. Obec alebo mesto často vypíše súťaž, a pritom dopredu vie, že nemá prostriedky na realizáciu. Býva to častá forma predvolebnej kampane alebo sú za tým iné záujmy, dnes najčastejšie získanie prostriedkov z eurofondov.

Dá sa niečo urobiť, aby boli súťaže postavené čo najreálnejšie?
I. P.: Som rád, že ste otvorili túto tému. Úzko súvisí s témou prelomenia tabu investorov voči súťažiam. Súťaž v Trenčíne ukázala, že aj súkromné peniaze môžu pomôcť verejnému záujmu. Najmä v Bratislave sú zaužívané modely vyzvaných súťaží za nedôstojných podmienok. Erudovaným architektom sa ponúkajú smiešne sumy za réžiu a ateliéry potom predložia návrhy za rádovo niekoľko desaťtisíc eur skutočných nákladov, a to na mnohomiliónové investície. Investori si akoby skrotili architektov a to nie je dobrý stav. Je tu aj neochota investorov voči riadnym súťažiam – pre nich je to zatiaľ nepotrebné. Ak sa súťaže zúčastnia renomované ateliéry, zvyšuje to kredit, ale zároveň by mala byť otvorená aj pre mladých, aby priniesli neopozerané nápady. V zahraničí sa dokonca vypisujú súťaže aj na menšie územia či objekty a určite to zvyšuje ich kvalitu. Rakúsky expert na organizovanie súťaží Martin Pongrac na jednom seminári spomínal, že v Rakúsku bola situácia podobná a dlho trvalo, kým sa to otočilo k lepšiemu, ale dnes prevažne súkromní investori robia súťaže aj na menšie zadania. Zistili, že sa im to veľmi oplatí.

Dočkáme sa toho aj na Slovensku?
P. P.: Verím, že sa toho dočkáme. Podľa mňa sú inšpiratívne 2-stupňové súťaže: v prvom kole sa vytriedia sledované idey a do druhého sa dostanú životaschopné projekty, ktoré sa môžu dopracovať.

A. A.: Náklady na zorganizovanie súťaže, zaplatenie poroty, odmien a ostatného sú marginálne oproti investičným nákladom na dielo, ktoré sa bude realizovať. To je najmenší priestor, kde by sa malo šetriť. Či už ide o mesto, obec, alebo súkromného investora. Na Slovensku je stále málo architektonických súťaží, a preto sa nechávajú architekti v tom mále vyzvaných súťaží vykorisťovať. Trh by lepšie fungoval, keby sa zvýšil počet súťaží. Treba ho nakopnúť, aby si architekti mohli vyberať.

K. B.: Mladí chcú zostať na Slovensku, záleží nám na tom, čo sa tu deje. Je to náročné, lebo do súťaží dávame veľa energie. Súťaženie je veľmi prínosné, a aj keď za to nemáme adekvátne zaplatené, robíme to z lásky k architektúre. Určite by pomohlo, keby sa aspoň symbolicky honorovalo aj skicovné. Nemáme také možnosti ako zabehnuté ateliéry, ale chceme súťažiť. Narodili sme sa tu, boli sme tu vychovaní, vyštudovali sme tu, ale nemáme príležitosť tu tvoriť, čo je pre mňa úplne nepochopiteľné.

I. P.: Nedá sa v tejto súvislosti nespomenúť verejné obstarávanie, ktoré často rieši len výber spracovateľa projektovej dokumentácie. Verejné obstarávanie sa často deje cez obchodnú súťaž na služby na predmet plnenia, ktorý je opísaný možno v jednom odstavci ako potreba zrekonštruovať kultúrny dom alebo námestie bez jasnej špecifikácie, čo má obsahovať projektová dokumentácia, či bez detailnejšieho opisu parametrov. Obstarávateľ obstaráva mačku vo vreci za čo najmenšie peniaze. Veľmi často sa vyhlasuje verejné obstarávanie na vypracovanie dokumentácie na územné rozhodnutie a stavebné povolenie s podrobnosťou realizačného projektu, ktorého súčasťou je aj výkaz výmer a súpis prác. Z toho vznikajú veľmi nepríjemné situácie pri realizácii, najmä pri eurofondoch. O aukciách už ani nebudeme hovoriť, to je v tejto súvislosti až zvrhlá metóda. Na Úrade pre verejné obstarávanie sa nám podarilo dosiahnuť, že vydal aspoň metodický pokyn, že na duševnú prácu nie je možné uplatňovať elektronickú aukciu. Niektorí starostovia a primátori už pochopili, že súťažou návrhov môžu veľa získať. V tomto duchu sme nedávno oslovovali všetkých primátorov, starostov mestských časti Bratislavy a Košíc, vedenie VÚC-iek aj ministerstvo, s cieľom informovania o výhodách a propagovania súťaží návrhov.

Aká bola spätná väzba?
I. P.: Máme asi 10 % reakcií, niektoré boli formálne, ale z niektorých bolo vyslovene cítiť záujem a to považujem za dobrý signál.

Ako je to s honorármi v súťažiach?
K. B.: Nízke odmeny v súťažiach môžu vyústiť do stavu, keď do súťaže pôjde len ateliér, ktorý si môže dovoliť zaplatiť náklady spojené so súťažou. Mladá generácia to asi nebude.

A. A.: Taká súťaž dokáže ateliér veľmi vážne vyčerpať. Sú to spravidla dva mesiace roboty s nejasným výsledkom, ak je to bez réžie, tak je to do mínusu. Ateliér si veľmi dobre musí rozmyslieť, do ktorej súťaže ísť. Nemôže ísť do pochybnej súťaže s nejasnými pravidlami. Na druhej strane, dobre pripravená súťaž s prestížnou porotou a jasne definovanými podmienkami môže byť pre ateliér prínosná, a to nielen predpokladom získania zákazky, ale najmä získaním kreditu medzi odbornou verejnosťou. V zahraničí sú v ateliéri aj dvaja-traja ľudia, ktorí sa venujú len súťažiam. Väčšinou sú to takí exoti, umelci, ktorí len škicujú a robia súťaže (smiech), a posledný týždeň sa súťaži potom venujú viacerí a zadanie dokončia. Súťaže tak môžu byť zdrojom až 70 % zákaziek ateliéru. V akej inej profesii však funguje takýto systém? Architekti do súťaží vkladajú veľmi veľa energie s neistým výsledkom.

P. P.: Ešte herci sa musia uchádzať o rolu.

I. P.: Dobrým príkladom sú právnici. Máme právny problém, oslovíme zo päť právnických kancelárií, nech nám len tak súťažne pripravia právnu analýzu… Spomínal som Göteborg, kde na svoj zámer nemusia hneď vyhlásiť súťaž, ale zámer verejne ohlásia a im sa hlásia záujemcovia, ktorí by sa chceli daným problémom zaoberať. Pripravia len jednoduchý motivačný list, portfólio, prípadne skicu, a zadávateľ si spomedzi nich vyberie tých, ktorých skutočne osloví, a potom im za návrh aj zaplatí.

A. A.: Dnes už vyslovene tragikomicky vyznievajú obchodné súťaže, kde architektonický ateliér musí zložiť kauciu, preukázať ročný obrat, doložiť množstvo potvrdení, ako keby bol stavebnou firmou, vypracovať návrh… a nakoniec nič nezíska.

I. P.: Obchodné podmienky sú najmä voči mladým ateliérom doslova diskriminačné. Počet súťaží stúpa, a ak sa na nás vyhlasovatelia obrátia, vieme im poradiť a pomôcť doplniť podklady, podmienky, zloženie poroty. Žiaľ, verejní vyhlasovatelia nemajú povinnosť sa na komoru obrátiť.

P. P.: Ak komora overí súťaž a pomôže vyhlasovateľovi, získa súťaž na dôveryhodnosti.

Ako je to s neudelením prvej ceny?
P. P.: Je to problém. Zároveň sú absurdné aj prípady, keď sa vyhlási prvá znížená cena či dve znížené ceny, za tým je čitateľný špekulatívny postup vypisovateľa, že si chce vybrať z obidvoch. Hoci to má svoju logiku, principiálne to nie je a nemá to riešenie. Rovnako je to s neudelením druhej či tretej ceny. Veď ak je raz niekto v poradí druhý, hoci je aj ďaleko za víťazom, tak je vždy druhý.

A. A.: Za takýmto postupom môže byť roztrieštenosť poroty, keď sa nevie jednoznačne zhodnúť na víťazovi. Neudelenie prvej ceny sa u nás stáva, žiaľ, takmer pravidlom a vyzerá to tak, že vypisovateľ si otvára zadné dvierka, ako zo súťaže von. Malo by byť etickou povinnosťou poroty udeliť prvú cenu a iba vo výnimočných prípadoch ju neudeliť. Zrejme ide o tlak zo strany investora, aby ostal priestor na lavírovanie. Hoci právo neudeliť prvú cenu je podľa mňa v poriadku.

P. P.: V zahraničných súťažiach je inštitút neudelenia prvej ceny podstatne zriedkavejší. Odzrkadľuje to kultúru súťaží u nás a aj inú skôr nekultúru. Je to aj otázka pokory porotcov. Ak si porotca myslí, že niektorý návrh je dobrý, ale na prvú cenu by mohol byť ešte lepší, je to vec jeho nepokory a mal by sa podriadiť elementárnemu pravidlu a povedať, kto z danej skupiny je najlepší.

I. P.: Porotca sa niekedy nevie odosobniť od návrhov, ktoré posudzuje, občas má tendenciu vidieť svoje, ešte lepšie riešenie. Ale musí vyberať z toho, čo sa urodilo. Veľmi záleží na tom, ako sú nastavené podmienky súťaže. Keď sa konala kedysi súťaž na trenčianske námestie, vyradené boli aj dobré návrhy, ktoré však nesplnili prísne podmienky, čo dal vyhlasovateľ, keďže zároveň s návrhom chcel obstarávať aj projektovú dokumentáciu. Ostali nám štyri a nedokázali sme z nich vybrať ten, ktorý by zodpovedal tomu, čo námestie potrebovalo.

Čas na debatu pri okrúhlom stole je samozrejme obmedzený, ale téma súťaží návrhov nie je zďaleka vyčerpaná.

Text:Mária Nováková, Ľudovít Petránsky
Foto: Dano Veselský

Vizualizácia: Mesto Trenčín/Urbanistická súťaž Trenčín – mesto na rieke 2014