asb.sk - Odborný portál pre profesionálov v oblasti stavebníctva
Partneri sekcie

Obnova pamiatok: koexistencia starého a nového

15.01.2009
Obnova historických objektov alebo území je citlivou záležitosťou práve z toho dôvodu, že pri nej dochádza k stretnutiu dvoch rozličných hodnôt – pôvodných a tých, ktoré prináša nový tvorca, architekt alebo reštaurátor. Zachovať objekt v jeho originálnej podobe alebo doň vniesť nový prvok, ktorý bude ako jedna časť mozaiky vypovedať o súčasnosti? A ak dáme priestor novotvaru, aký prístup zvolíme, aby sme nepotlačili pôvodné hodnoty? Nasledujúca anketa prináša rozličné pohľady zainteresovaných, ktorí však majú spoločný cieľ – nabádať k úcte voči historickému kontextu architektonických diel a urbanistických zón.

Myslíte si, že treba zakaždým dodržať historický architektonický vzhľad objektu alebo územia? Ktorý časový úsek vývoja objektu alebo územia má pritom slúžiť ako zaväzujúci?

Ing. arch. Juraj Hermann,
hlavný architekt a majiteľ architektonickej a projektovej kancelárie P – T, spol. s r. o.

Ak existujú hodnoty, o ktoré sa možno oprieť, treba historický ráz objektu zachovať. Objekt pritom sám osebe nemusí byť z architektonického hľadiska výnimočný. Veľakrát je časťou širšieho urbanistického kontextu alebo historického rámca, ktorý spoluvytvára. Takýto obraz možno vidieť napr. aj v Benátkach, ktoré na svojich bočných kanáloch ukrývajú množstvo nenápadných objektov. Nepútajú síce svojou mimoriadnou architektúrou, ale práve tým, že sú súčasťou genia loci a dotvárajú fenomén Benátok. Ťažko jednoznačne určiť aj časové obdobie, ktoré treba zachovať, pretože každý historický úsek v architektonickom vývoji objektu je zaujímavý. Rovnako hodnotný môže byť funkcionalistický, secesný, barokový alebo gotický objekt či prvok. Treba preto preskúmať, či sú jednotlivé články natoľko hodnotné a zachované, že sa oplatí prinavrátiť im historickú podobu.


Doc. Ing. arch. Jarmila ­Lalková, PhD.,
Katedra obnovy architektonického dedičstva Fakulty architektúry STU Bratislava

Snaha o zachovanie identity a integrity historických objektov, ich architektonických prejavov v interiéri a exteriéri, ako aj historických urbanistických území sa odvíja od ich pamiatkovej hodnoty. Na tom je v podstate založená aj pamiatková starostlivosť a ochrana kultúrneho dedičstva architektonických pamiatok. Pri vlastnej obnove pamiatok na základe zachovania, resp. dostupnosti exaktných poznatkov pre obnovu ide o slohovú rekonštrukciu, náznakovú rekonštrukciu, ako i možnosti využitia kontextuálneho novotvaru.

Pri obnove alebo regenerácii pamiatkového územia nepovažujeme za zaväzujúci časový úsek, ale zachované hodnoty a ich integritu. Prístup k pamiatkam je však individuálny a ich hodnoty posudzuje výskum. Pri pamiatkových územiach hovoríme o urbanisticko-historickom, pri individuálnych pamiatkach o umelecko-historickom a architektonicko-historickom výskume. Až na základe dôkladného zhodnotenia sa stanoví metodický prístup k obnove pamiatky, ako aj zásady obnovy. V prípade pamiatkových území sú to zásady ochrany pamiatkového územia, ktorých priemet má byť v zmysle zákona zakotvený v územnom pláne pamiatkovej zóny.

Dr. Ing. arch. Ján Krcho, CSc.,
Katedra Teórie a dejín umenia Fakulty umení TU Košice,
autorizovaný architekt, ktorý vykonáva architektonicko-historické výskumy

Nikdy nemôže ísť o bezpodmienečné dodržanie historicky dochovaného stavu. Každý zásah totiž predpokladá, ba niekedy dokonca vyžaduje zmenu tohto stavu, a to aj v prípade obnovy kultúrnej pamiatky reštaurátorskými metódami, na ktorú dohliada zákon a úrady. Adekvátnosť, oprávnenosť alebo, povedzme, kvalitu novej podoby obnoveného objektu v rozhodujúcej miere ovplyvňuje to, do akej miery sme ochotní objekt spoznať a identifikovať ho ako hodnotu. Na otázku, ktorý vzhľad objektu alebo územia je zaväzujúci, vedeli naposledy s ľahkosťou jednoznačne odpovedať puristickí architekti 19. storočia. Dnes vieme, že nemali pravdu. V súčasnosti oveľa viac skúmame rôzne možnosti obnovy a celkom oprávnene neustále pochybujeme o tom, či spôsob, ktorý sme zvolili, môžeme považovať za optimálny.

PhDr. Norma Urbanová,
dlhoročná pracovníčka Pamiatkového úradu v Bratislave,
v súčasnosti privátna bádateľka

Ak ide o objekt alebo územie, na ktoré sa vzťahuje zákon o ochrane pamiatkového fondu, treba dodržať všetky požiadavky, súvisiace so zachovaním pamiatkových hodnôt – objektu i územia – ako súčasti kultúrneho dedičstva. Pri zamýšľanej obnove architektonickej pamiatky stanovuje príslušný pamiatkový úrad požiadavky, ktoré sa musia zohľadniť, aby sa zachovali pamiatkové hodnoty objektu. Úrad ich určuje a spresňuje na základe podrobného preskúmania takto chránenej pamiatky. Rozbor sa zvyčajne týka viacerých etáp architektonického vývoja, ktorým pamiatkový objekt prešiel. Jeho výsledkom je návrh na obnovu pamiatky. Obsahuje podrobné pokyny o miere a spôsobe jej zachovania – teda aj historicko-architektonického vzhľadu objektu. Dokument stanovuje pre každé chránené územie špecifické zásady, ktoré treba pri jeho obnove dodržať, a to vrátane zaväzujúcich (tzv. východiskových) období. Väčšinou však nejde výlučne o jedno vývojové obdobie, ktoré by sme mali rešpektovať. Podobne sa postupuje aj pri chránenom území. Uvedené odborné podklady slúžia aj pri tvorbe územných plánov a erudované pracoviská, kde tieto materiály vznikajú, pracujú s poznatkami o kultúrnom dedičstve aj v prípade, keď nejde o územia zapísané v zozname kultúrnych pamiatok.

Do akej miery má pri obnove objektu šancu na uplatnenie aj tvorivosť autora projektu?
J. Hermann: Miera osobného vkladu závisí individuálne od každého autora. Nie každý architekt disponuje takými kvalitami ako napr. Josip Plečnik, ktorý na Pražskom hrade implantoval dodnes obdivované novotvary. Dôležitá je predovšetkým danosť vhodne a citlivo vstúpiť do historického prostredia. Na druhej strane však o tom rozhoduje aj povaha konkrétneho objektu. Od nej sa odvíjajú možnosti na dotváranie novotvarov alebo nových prvkov. Z vlastnej praxe viem, že architekt ich neuplatňuje za každých okolností.

J. Lalková: Tvorbu v historickom prostredí, či už ide o dotvárajúcu regeneráciu pamiatkového územia, alebo o obnovu architektonickej pamiatky, považujem za vysoko atraktívnu a tvorivú. Táto tvorba si však vyžaduje popri invenčnosti nielen široké vedomosti z oblasti dejín stavby miest, architektúry a umenia, ale aj materiálové a konštrukčné znalosti. Historický urbanizmus aj jednotlivé architektúry počas svojej existencie prechádzali rôznymi premenami, a to funkčnými aj slohovými, výsledkom ktorých je vrstvenie hodnôt. Aj súčasný autor má právo prispieť k týmto hodnotám svojím vkladom. Zásadnou podmienkou je však kvalita pridaného diela. Hovorí o tom aj všeobecne známy výrok uznávaného českého pamiatkara Pavla Janáka, že architekt sa má v historickom prostredí správať ako dobrý hosť v slušnej spoločnosti.

J. Krcho: Tvorivosť sa uplatňuje vo veľkej miere. Aj dobrý reštaurátor, ktorý pracuje konzervačnou metódou, pristupuje k svojmu dielu tvorivo, i keď to možno nie je viditeľné na prvý pohľad. Pre dobrého architekta je podľa mňa oveľa väčšou výzvou vytvoriť niečo v kontexte jestvujúceho prostredia, identifikovať a prijať všetky jeho hodnoty a obmedzenia, než stavať bez ohľadu na súvislosti. Tvorivú veľkosť architekta by sme nemali považovať za závislú od veľkosti alebo miery zmeny, akú v riešenom prostredí spôsobí.

N. Urbanová: Práca, na ktorú sa kladú neľahké požiadavky z dôvodu ochrany architektúry či územia, je mimoriadne náročná aj preto, lebo ju treba skĺbiť s určitými, často prehnanými požiadavkami investora. Dôležitú úlohu zohráva okrem iného práve tvorivosť autora projektu, jeho schopnosť invenčne vyriešiť spojenie pamiatkových hodnôt a požiadaviek na využitie objektu z hľadiska súčasnosti a aplikovať jej výrazové prostriedky. Miera ich uplatnenia však musí byť v rovnováhe s hodnotami, ktoré vytvorili architekti v minulosti. Vyžaduje to istú mieru úcty voči tvorbe predchodcov, ale v neposlednom rade i kultivovanosť investora v preferencii hodnôt pri obnove.

Aké podmienky musí spĺňať invenčný moderný dizajn, ak má byť v symbióze s pôvodným riešením?
J. Hermann: Novotvar musí v každom prípade rešpektovať pôvodný charakter objektu, ktorý dopĺňa, a nesmie voči nemu pôsobiť agresívne. Súčasne by však malo ísť o kvalitnú architektúru na úrovni dnešnej doby. Ak stoja vedľa seba dva objekty z rôzneho obdobia, či už z oblasti dizajnu, alebo architektúry, a obidva sú kvalitné, jeden vedľa druhého obstoja, lebo medzi nimi necítiť nerovnováhu, ale utvárajú rovnocenné partnerstvo. Ukážkovým príkladom je pražské Václavské námestie, ktoré vymedzujú stavby rôzneho slohového obdobia – či už secesný hotel Ambassador oproti Janákovmu funkcionalistickému hotelu Juliš, Baťov dom, alebo modernistická budova ČKD na Můstku od Šrámka a Šrámkovej. Všetky tam dodnes stoja so vztýčenou hlavou. Je to pekný príklad hodnotného historického urbanistického priestoru.

J. Lalková:
Kvalitný súdobý dizajn môže vytvoriť výnimočnú a príťažlivú atmosféru, a to i v kontraste s historickým prostredím. Tak ako považujeme Holleinov Haas dom vo Viedni so zrkadliacou sklenou fasádou pri Štefanskom dóme za výnimočnú architektúru, tak prijímame moderný kvalitný mobiliár v pamiatkovo obnovenom objekte. Ide o jasne priznaný nový vstup do prostredia bez falošnej historizujúcej pretvárky. Na druhej strane je ukážkou nedobrého vkusu hľadanie symbiózy formou neutrálnej falošnej historizujúcej zástavby, akú môžeme vidieť napr. v zástavbe na Zámockej ulici pod Viedenskou bránou v Bratislave.

J. Krcho: Moderný dizajn by mal predovšetkým identifikovať danosti prostredia a nejakým spôsobom na ne reagovať. Spôsob reakcie môže byť rôzny, neexistuje jednoznačný recept. Moderný prvok by nemal prekročiť určitú únosnú mieru zásahu do objektu. Giovanni Lorenzo Bernini bol určite vynikajúci architekt, no jeho  v roku 1626 moderné veže, pristavané k Panteónu, najprv posmešne nazývali „berniniho somárskymi ušami“ a napokon v roku 1882 zbúrali.

Na druhej strane tu máme skutočných novátorov ako Josip Plečnik, Carlo Scarpa, John Pawson, Alvaro Siza alebo Peter Zumptor. Ich architektonické diela udivujú aj tým, do akej miery alebo akým spôsobom boli autori ochotní prispôsobiť svoju novú architektúru danému objektu alebo prostrediu. Alvaro Siza vo svojom sídlisku v Evore rozvíjal kontext, ktorý by v tom čase máloktorý architekt uznal za hodný zachovania. No zdá sa, že existujú aj iné moderné postupy ako pridávanie prvkov.

Joseph Kosuth o Duchampovi v súvislosti s jeho úžitkovými predmetmi, ktoré vystavoval ako umelecké diela, napísal, že vrátil umeniu pravú identitu tým, že nastolil „otázku funkcie“ a objavil, že „umenie nie je nič iné ako určenie umenia“. Podobne sa javí aj postup Martina Kusého a Pavla Paňáka, pretože vodojem, ktorý používajú ako ateliér, identifikovali ako architektúru. Zásobník je teraz moderným prvkom, a pritom si zachoval svoju pôvodnú podobu. Ide nesporne o pridanú hodnotu historického objektu, ktorá, zdá sa, spočíva okrem iného práve v minimalizácii vlastných zásahov zo strany architektov.

N. Urbanová: Vyžaduje predovšetkým výraznú kvalitu, ktorá je popri iných aspektoch tiež vecou tvorivých schopností autora. Nemožno tu stanovovať podmienky v zmysle nadväzovania na zachované historické prvky alebo použitia novotvaru. Moderný dizajn by mal historickú tvorbu rovnocenne dopĺňať, a tým rozšíriť jej hodnoty o ďalšie. Tak to bývalo aj v minulosti. Preto sa z viacerých vývojových období, ktorými v priebehu rokov architektúra a sídla prešli, uplatňujú pri obnove tie najhodnotnejšie. Nemožno však stanoviť všeobecne záväznú formulu v znení otázky, keďže podmienky sa odvíjajú od konkrétnych prípadov.

Za akých okolností je lepšie uvažovať nad asanáciou než nad rekonštrukciou či obnovou objektu?
J. Hermann: Podľa môjho názoru treba zachovať pôvodný objekt v čo najväčšej miere, ak je naozaj kvalitný a dovoľuje to jeho stav. Na druhej strane však možno nemá zmysel zachovávať stavby, ktoré sa ani individuálne, ani v kontexte neprejavujú ako hodnotné diela.

J. Lalková: Je všeobecne známe, že obnovy pamiatok si vyžadujú neraz veľmi vysoké finančné náklady, ktorých objem, samozrejme, závisí od miery poškodenia a potreby nutných zásahov. Finančné nároky sa zvyšujú aj na základe zmeny funkcií, resp. enormným funkčným preťažením objektu (napr. využívaním suterénu, zobytnením podkrovia či modernizáciou infraštruktúry). Na druhej strane sa zachovávajú a prinavracajú kultúrno-historické hodnoty. To znamená, že obnova pamiatky sa nedá posudzovať iba z ekonomického hľadiska, resp. podľa návratnosti vynaložených prostriedkov. Kritériom na posúdenie vhodnosti asanácie by nemal byť ani zlý stavebno-technický stav. Hlavnou podmienkou je vôľa zachovať hodnoty na základe ich jedinečnosti – ide teda o zachovanie kultúrneho dedičstva. V prípade stavieb v zlom stavebno-technickom stave a súčasne s malou urbanisticko-architektonickou, historickou alebo nedostatočnou výpovednou hodnotou možno po ich dostatočnom vyhodnotení, príp. zdokumentovaní pristúpiť k asanácii pamiatkovo nechráneného objektu, a to aj vtedy, keď stojí v pamiatkovom území.

J. Krcho: Každá obnova môže, ba niekedy dokonca musí vo svojom riešení počítať aj s odstránením niektorých častí. Asanácia väčších alebo menších celkov je oprávneným postupom aj v prípade obnovy historických sídiel, ktoré podliehajú najvyššiemu stupňu ochrany. Dokonca by sa dalo povedať, že bez asanácií by sa historické celky nedali obnoviť. No v tomto prípade by som sa pýtal inak. Otázka by mala znieť: čo je možné alebo potrebné zbúrať a čo naopak zachovať a obnoviť? Odpoveď by mala nasledovať po dôkladnom zoznámení sa s objektom alebo objektmi. Samotný fyzický stav by už dnes vo väčšine prípadov nemal byť rozhodujúci.

N. Urbanová:
V súčasnosti v podstate nie je problém obnoviť, príp. aj rekonštruovať pamiatkový objekt v akomkoľvek narušenom stave. Zásadou ochrany pamiatkových hodnôt, platných v civilizovanom svete, je zachovanie originálu, prípadne originálnych technológií a materiálov v zmysle ich nutnej náhrady. Z tohto pohľadu sa musí pristupovať aj k pamiatkovým objektom. Súvisí to však opäť s hodnotami a stavom konkrétnej architektúry.

Aká je dostupnosť materiálov vhodných na rekonštruované objekty?
J. Hermann: V zásade neevidujeme problémy s dostupnosťou materiálov, ťažkosti sa však môžu objaviť na inom mieste – pri hľadaní vhodných remeselníkov, ktorí dokážu materiál použiť zodpovedne vzhľadom na pôvodný historický kontext. Ak nie sú k dispozícii kvalitní realizátori, ťažko sa možno spoliehať iba na kvalitný materiál.

J. Lalková:
V prvej polovici 20. storočia ochrancovia pamiatok prijali v rámci tzv. Aténskej rezolúcie (1931) zásadu, ktorú neskôr zakotvili v Aténskej charte z roku 1933. Zásada hovorila o tom, že všetky nové zásahy treba realizovať tak, aby sa odlíšili prostredníctvom nových materiálov a konštrukcií. Túto zásadu prehodnotila Benátska charta, ktorá znamenala návrat k tradičným materiálom a ich širšiemu uplatneniu pri obnove. Dôvodom boli aj mnohé zlé skúsenosti pri obnove, kedy pri nesprávnom použití dochádzalo k nevhodným chemicko-technologickým reakciám. Ako príklad môžeme uviesť mnohé torkretáže klenieb, alebo hĺbkové škárovanie kamenných murív cementom. Súčasným trendom je využitie historických materiálov, konštrukcií a technológií s primeranou mierou nových materiálových možností, najmä v prípade novotvarov. Znovu však musím zdôrazniť nutnosť individuálneho prístupu k pamiatke v záujme zachovania jej hodnôt a jej správnej interpretácie a prezentácie.

J. Krcho:
S dostupnosťou materiálov vhodných na obnovu objektov podľa mňa nie sú problémy.
N. Urbanová: V rámci súčasnej ponuky nie je problém získať tradičné druhy základných materiálov, napr. kameň, tehlu, drevo, železo. Záleží však na ich spracovaní – rozmeroch, tvare, profilácii a pod. Nevyužívajú sa dostatočne materiály, ktoré sa už síce použili, ale zostali zachovalé. Pritom v minulosti tento postup bežne využívali aj majetní investori. Často sa stretávame s nevhodným výberom materiálov, napr. pri použití krytiny, alebo s ich nevhodnou povrchovou úpravou. Riešením je aplikovanie materiálov, ktoré spĺňajú špecifické požiadavky.


Anna Salvová
Foto: autorka

Komentáre

Ďalšie z JAGA GROUP