Dych histórie
Autormi rekonštrukcie objektu na Hlbokej ulici je dvojica architektov Ľuboš Ďurček a Michaela Hantabalová. Pôvodná stavba sa skladá z dvoch vzájomne prepojených objektov. Starší, vyššie položený objekt, vybudovaný na účely pobytového vodoliečebného sanatória Dr. Miksu Schlessingera, postavil v roku 1901 Alexander Feigler podľa projektu Dionýza Milcha. Objekt sa do súčasnosti zachoval v novoklasicistickom štýle. Mladšiu časť pristavili o necelých dvadsať rokov v roku 1919 podľa projektu architekta Fridricha Weinwurma. V roku 1926 celý objekt adaptovali na štátnu nemocnicu. Poňatie uličnej fasády mladšieho objektu štýlovo pokračuje v novoklasicistickom, až v pseudohistorickom štýle. Fasáda orientovaná do Hlbokej ulice je bohato zdobená rastlinnými alebo figurálnymi reliéfmi so symbolickými postavami zobrazujúcimi zdravie v súvislosti s vodným liečebným prameňom. V nádvorí je objekt riešený na svoju dobu v pomerne modernom štýle. Zdravotníctvu patril ešte donedávna – ako ortopedická klinika. Len v roku 2005 ju ministerstvo predalo vo verejnej súťaži do súkromných rúk. A tu sa začína spomínaný rozprávkový príbeh, v ktorom je objekt princeznou a investor princom na bielom koni.


Investícia bez okamžitých nárokov
„Naša spoločnosť už vlastnila vináreň Bakchus v susedstve. Keď sme sa dozvedeli, že nemocnica je na predaj, po konzultácii s riaditeľom a majiteľom spoločnosti pánom Ravinderom Kumarom Rishim sme sa rozhodli, že sa zapojíme do verejnej súťaže,“ spomína Božena Ďurďovičová, konateľka spoločnosti Hlboká 7, ktorej majiteľom je britská investičná spoločnosť Vectra Group.

„Rozhodnutie zapojiť sa do tendra bolo veľmi spontánne, nemali sme konkrétny zámer ani predstavu o tom, čo s objektom budeme robiť, ak v súťaži uspejeme. O budúcej funkcii sa rozhodlo až v spolupráci s architektmi,“ dodáva konateľka investičnej spoločnosti.

Už tu sa projekt jemne odklonil od slovenskej reality, v ktorej máloktorý investor ide do projektu bez toho, aby mal dopredu vyrátanú cenu každého štvorcového metra. „Kurióznou zaujímavosťou je, že až keď sme tender vyhrali, priletel pán Rishi, aby sa pozrel, čo to vlastne kúpil,“ dodáva Božena Ďurďovičová s úsmevom.
Pán Rishi sa splnením svojho investičného zámeru stal aj novodobým mecenášom, ktorý v podstate zachránil národnú kultúrnu pamiatku Hlboká, svojím charakterom výnimočnú stavbu v Bratislave.



Funkcia určená architektmi
Po získaní objektu a pozemku investičná spoločnosť uvažovala najskôr o hoteli, napokon však usúdili, že to nie je hotel, čo v Bratislave chýba. „V roku 2005 ma investor oslovil s požiadavkou na vypracovanie štúdie, samozrejme, oslovil aj ďalšie ateliéry. Náš návrh nakoniec v tomto tendri zvíťazil,“ hovorí architekt Ľuboš Ďurček, ktorý je spolu s architektkou Michaelou Hantabalovou autorom celej rekonštrukcie.


Investor nekonkretizoval zadanie, nepovedal súperom, čo z objektu chce vytvoriť. Jedným z kritérií výberu architekta preto bolo aj určenie funkcie. „Povedali sme si, že z týchto priestoroch by mohli byť zaujímavé a atraktívne veľkometrážne byty, a to vzhľadom na vnútroblok, prirodzene vytvorený samostatný objektom v pôdorysom v tvare L, ako aj výhľad na nádherný park školy v susedstve,“ hovorí architekt. Dodáva tiež, že územný plán určoval pre túto lokalitu polyfunkčnú budovu, takže do návrhu zakomponovali aj administratívne a obchodné priestory, reštauráciu a kaviareň a relaxačné centrum SPA.

Tento koncept investora presvedčil, a tak vznikla idea Hlbokej 7, rezidencie s dvadsiatimi siedmimi troj- až päťizbovými bytmi s výmerou 120 až 200 štvorcových metrov.

Bytový komplex Hlboká Miesto:  Hlboká č. 7, Bratislava-Staré Mesto Využitie:  Bývanie a polyfunkcia / bytový dom, administratíva, podzemná garáž, služby Autori:  Ing. arch. Ľuboš Ďurček, Ing. arch. Michaela Hantabalová Architekti:  Ing. arch. Ľuboš Ďurček, Ing. arch. Michaela Hantabalová Autor urbanistickej štúdie: Ing. arch. Ľuboš Ďurček Investor:  Hlboká 7, s. r. o., Hlboká č. 7, Bratislava, 811 04 Developer:  Hlboká 7, s. r. o. Prevádzkovateľ:  Hlboká 7, s. r. o. Stavebné povolenie:  Gleeds s. r. o , Bratislava Začiatok výstavby:  15. august 2008 Ukončenie výstavby:  12. október 2010 Kolaudácia:  Mading, s. r. o. Celkové náklady stavby:  12 250 000 € Plocha parcely:  4 362 m2 Zastavaná plocha:  2 063 m2 Úžitková plocha:  8 376,7 m2 Obstavaný priestor:  19 008 m3 Zeleň a ostatné plochy:  2 299 m2 Podlažná plocha:  5 163 m2 Počet nadzemných podlaží:  7 Počet podzemných podlaží:  1 Počet podzemných parkovacích miest:  54 Generálny dodávateľ:  Hornex, a. s., Bratislava Generálny projektant:  Ing. arch. Ľuboš Ďurček Geologický prieskum:  IGP, Dr. Mikuš, s. r. o. Organizácia výstavby:  Gleeds, s. r. o., Mading, s. r. o. Statika:  Ing. Ján Adamus Základy:  Ing. Ján Adamus Vonkajšie omietky:  Baumit, Terranova Strešná krytina:  Tondach, Bobrovka „Staromestská“ Spevnené plochy:  503 m2 Dlažby:  terazzo, mramor Breccia Sarda, Botticino, Nabresina Vonkajšie dlažby:  zámková dlažba Semmelrock, prírodná žula Fasády:  Baumit, Terranova Okná:  drevené okná: A – Holz, s. r. o., hliníkové okná: Trial, s. r. o. Oplotenie:  Zamstav, s. r. o. Vykurovanie:  Termon, s. r. o. Osvetlenie budovy:  vnútorné osvetlenie a vonkajšia iluminácia: Delta Light, dodávateľ: Erilum, s. r. o.

Zväčšiť mapu

Mikrourbanizmus
Rezidenčný objekt je však len súčasťou väčšieho územia, ktoré prešlo a ešte aj prejde zmenami. Budova sa člení na objekty A a B, pričom A je mladšia, nižšie položená časť budovy a B zasa bývalé sanatórium vo vyššej časti. Objekt C tvoria novovybudované administratívne priestory, v ktorých sídli firma Hlboká 7. Západnú časť územia bude uzatvárať obytný apartmánový objekt D, ktorý chce investor postaviť v blízkej budúcnosti. Spoločnosť len nedávno odkúpila aj byty nad vinárňou Bakchus, a keď ich zrekonštruuje a vybuduje objekt D, uzavrie tak nádvorie s komplexom budov, čo architekt Ľuboš Ďurček výstižne nazval mikrourbanizmom. Vnútri nádvoria sa nachádzajú podzemné garáže, nad ktorými je vegetačná strecha s parčíkom. Koncom leta by mal byť tento priestor ozdobený umeleckým dielom – sochou z dielne akademického sochára Bohuša Kubinského. Príbeh sochy je zaujímavý, pôvodne mal totiž parčíku vládnuť bronzový indický slon. „Investor si predstavoval slona v životnej veľkosti, ten indický nie je, našťastie, až taký veľký,“ opisuje vývoj architekt. „Sochár Bohuš Kubinský však pripravil viacero alternatív – medzi inými napríklad tancujúce črievičky, fontánu alebo koniec koncov aj spomínaného indického slona. Investor sa však nakoniec rozhodol pre biely lotosový kvet.“ Ten podľa indickej mytológie prináša šťastie. Zhotovený bude z kararského bieleho mramoru, jedného z najvzácnejších mramorov na svete. „Z tohto mramoru sú vytesané všetky slávne Michelangelove sochy. Na Slovensko bol dovezený z Talianska 22-tonový blok mramoru a po vytesaní z neho zostane 7,5-tonový kvet. Je to štylizovaný rozkvitnutý lotos podľa sochára Kubinského, takýto kvet neexistuje nikde na svete,“ hovorí architekt.

Keď sa chce, tak sa dá
V prípade Hlbokej išlo o komplikovanú rekonštrukciu najmä preto, lebo stavba je národnou kultúrnou pamiatkou a všetky zásahy museli prebiehať pod drobnohľadom pamiatkového úradu na základe pamiatkového výskumu, inventarizácie umeleckých artefaktov a návrhu na obnovu. „Tvrdým orieškom bolo územné rozhodnutie. V súvislosti s naším návrhom riešenia nového funkčného využitia objektu bolo potrebné získať maximálne plochy zelene, a to aj napriek tomu, že objekt podľa územného plánu nespĺňal podmienky koeficientu zastavanosti ešte ako pôvodný objekt. Nad staršou časťou B sme nadstavovali dve podlažia, pôvodné drevené stropy z pôvodných drevených sme menili na železobetónové. Bolo to veľmi náročné – tak z technického hľadiska, ako aj z pohľadu časovej nadväznosti ďalších technológii,“ hovorí hlavný manažér dodávateľskej firmy Hornex Ing. Štefan Baksa. Zároveň dodáva, že táto časť rekonštrukcie bolo komplikovaná vzhľadom na nevyhnutnosť zachovať v maximálnej možnej miere pôvodné nosné obvodové konštrukcie objektu.

Mladšia časť objektu A je na dobu svojho vzniku dosť moderná. „Má kombinovaný nosný systém; je to vnútorný železobetónový monolitický skelet, ktorý je kombinovaný s nosným obvodový tehlovým murivom. Použili sa tu na svoju dobu progresívne a moderné keramické stropy s veľkými rozponmi. Staršia budova je riešená klasickým murovaným trajtraktovým spôsobom – v spodných podlažiach sú keramické stropy kombinované s oceľovými nosníkmi a ostatné riešili železobetónom.“ Zaujímavé je, že časť A sa v podstate zvýšila oproti pôvodnej stavbe len o jeden meter, kým staršia časť B je nadstavená o celé jedno podlažie a nové podkrovie.

„Pred začatí projekčných a stavebných prác bola budova vo veľmi zlom stave, veľa umelecky hodnotných detailov a prvkov bolo zničených a rozkradnutých, navyše bola budova vytopená. Keďže sa z pôvodnej dokumentácie zachovalo len veľmi málo, budovu sme nanovo podrobne zamerali a detailne preskúmali. Výsledok rekonštrukcie pamiatkarov dosť prekvapil, pretože nečakali, že toľko vecí vrátime do pôvodného stavu. Vyhrali sme sa s poškodenými detailmi výzdoby a čo sa nám nepodarilo zrekonštruovať, dali sme vyrobiť nanovo,“ konštatuje architektka Michaela Hantabalová a dodáva, že si veľmi váži spoluprácu so spoločnosťou Hornex, ktorá má za sebou viaceré úspešné rekonštrukcie historických budov v Bratislave, napríklad Palugyayov palác a Univerzitnú knižnicu. „Neviem si predstaviť, že by nám s touto, často až reštaurátorskou prácou pomohla iná firma viac.“

Dvetisícpäťsto ton sutiny
Počas rekonštrukcie časti B zostali z objektu len obvodové múry. „Zásadným dispozičným zásahom bolo, že sme v budove zrušili pôvodný komunikačný trojtrakt a byty sme riešili na celú šírku objektu, takže väčšina z nich má obývacie izby s jedálňami a kuchyňami orientované na juhozápad, kým spálňová časť je orientovaná na severovýchod. Pôvodný priestor nemocničnej strednej chodby sa využil na kúpeľne, šatne a vstupné haly. Zo stavby sme vyviezli okolo dvetisícpäťsto ton sutiny, čo si vyžiadal prerod nemocnice na bytový dom,“ hovorí Ľuboš Ďurček. Filozofia rekonštrukcie budovy je postavená vo veľkej miere na pamiatkovej obnove, takže napríklad zateplenie fasády neprichádzalo do úvahy. „Zo strany Hlbokej ulice sa na fasáde nachádzajú hodnotné reliéfy a štuky, ktoré sme zreštaurovali a doplnili. Samozrejmosťou sú drevené okná, čierne oceľové kované zábradlia a vôbec materiály, ktoré majú čo najviac prispieť k autentickosti,“ dodáva. Zaujímavosťou je napríklad votknuté, trojramenné mramorové schodisko vo dvoch nadstavených podlažiach, ktoré je vernou replikou pôvodného. „Dokonca sa kamenárom podarilo objaviť ten istý mramor, z akého bolo vytvorené pôvodné 110-ročné schodisko. To bolo veľmi dôležité z hľadiska úspechu, a najmä bezpečnosti realizácie, pretože pri tomto type konštrukcie je veľmi dôležitá najmä pevnosť v strihu, čo spĺňa práve tento mramor. Nové schodisko teda vyrobili a osadili veľmi podobnou technológiou, akou sa realizovalo to pôvodné.“

Priestor a sloboda
Obe časti budovy majú sprístupnené podzemie. V časti A sa bude nachádzať relaxačná zóna s vírivkou, fínskou a parnou saunou, masážami, posilňovňou, beauty starostlivosťou a podobne. Zhodou okolností práve v týchto priestoroch sa nachádzali bazény určené na rehabilitáciu po operáciách na bývalej ortopédii Hlboká. V podzemí je navrhnutá aj japonská reštaurácia Benihana s prípravou jedla priamo pred očami hostí. Na prízemí pri vstupe A sa bude nachádzať kaviareň, v časti B bude kvalitná reštaurácia v historizujúcom štýle. Zvádza k tomu samotný priestor – stropy a steny bohato vyzdobené pôvodnými zreštaurovanými štukami. „Zaujímavosťou je napríklad, že práve v tejto časti pôvodného sanatória bola jedáleň pre kúpeľných hostí sanatória, takže v podstate aj v tomto sme náhodou boli dôslední,“ s úsmevom konštatuje architekt. Na nároží ulíc Hlboká a Fraňa Kráľa, hneď vedľa vinárne Bakchus, je bývalý vchod do nemocnice. Teraz však slúži pre samostatnú obchodnú prevádzku. Pôvodne mala byť sídlom expozitúry banky, plány sa však zmenili a v súčasnosti sa tam pripravuje predajňa ručne tepaného indického striebra.

Spoločné priestory budovy sú riešené s citom pre detail a so zmyslom pre veľkorysosť. Objekt je vertikálne komunikačne prepojený dvomi schodiskovými jadrami s panoramatickými výťahmi. „Dvere do bytov simulujú tvar aj kompozíciu pôvodných nemocničných dverí vedúcich do izieb,“ hovorí architekt. Zaujímavé však je, že hoci pôvodná budova bola vystavaná s určenou funkciou nemocnice, tento charakter tu teraz nie je badateľný takmer nikde – azda okrem kúpeľných reliéfov na priečelí zo strany ulice.



Rôznorodosť na každom rohu
Bytov je 27, a hoci ich samotná rozloha sa možno nezdá až taká šokujúca, efekt priestoru v nich človek pochopí až vtedy, keď stojí vnútri. Svetlá výška tri až tri a pol metra a atypické dvere na celú výšku miestnosti dýchajú noblesnosťou minulosti a vytvárajú inú atmosféru priestoru, ako je to v bytoch s rovnakou metrážou, no pragmatickou výškou stropov. Rovnako pozitívne pôsobí aj množstvo okien vo všetkých miestnostiach orientovaných na všetky svetové strany. V budove je jeden vzorový byt, ktorý patrí majiteľovi Ravinderovi Kumarovi Rishimu. Jeho interiér pripravovali dizajnéri zo Spojeného kráľovstvá. Ostatné byty sú nezariadené, majú ale všetko potrebné: mramorové podlahy a obklady, drevené parkety a kompletne vybavené kuchyne a kúpeľne vo vyššom štandarde. Sú pripravené na nasťahovanie nájomníkov. Priestory bytov boli dispozične dané nosnou konštrukciou, dispozíciu však architekti navrhovali naozaj veľkoryso. V celej budove sa asi nenájde priestor, ktorý by sa dal nazvať malým.

Rozmanitosť dispozícií bytov (v celej budove nenájdete ani dva rovnaké byty) prinúti človeka na prehliadke tešiť sa na to, čo príde ďalej. Fascinujúce výhľady? Terasa na nároží s reliéfmi? Alebo zimná záhrada, sčasti tienená korunou stromu?

Uzdu fantázii mohli architekti popustiť najmä pri nadstavaných podkrovných podlažiach a práve tu využili netradičné riešenie umiestnenia súvislých pásových okien od úrovne podlahy po šikminu strechy. „Na toto riešenie nás inšpirovalo najmä to, že ak by sme v podkrovných bytoch nechali na presvetlenie iba strešné okná, cez ktoré videť len do neba, stratili by ste kontakt s okolitým svetom a pripravili by sme vás o krásny výhľad na mesto a samotné blízke okolie bohaté zaujímavou architektúrou a zeleňou. To by bola škoda,“ opisuje architektka Michaela Hantabalová dôvody tohto riešenia.



Komplikované podložie
Pod parčíkom umiestneným na vegetačnej streche vo vnútornom dvore, v tesnom susedstve pôvodnej budovy, sa nachádza dvojposchodová garáž s kapacitou 54 miest. Tá dala zabrať najmä realizačnej firme. „Stavba bola komplikovaná najmä z hľadiska statiky zakladania, realizovala sa vo veľmi stiesnenom priestore. Problémy robilo aj pieskové podložie, a najmä spodná voda,“ konštatuje hlavný manažér stavby Ing. Štefan Baksa z firmy Hornex. Dodáva, že bolo veľmi komplikované ísť tak hlboko do zeme bez toho, aby sa stavbou podzemnej garáže zo statického hľadiska neohrozila viac ako storočná budova.

Rozprávkový príbeh pokračuje
Hlboká 7 je projekt veľmi špecifický a určený úzkej skupine ľudí. Okrem svojej funkcie však plní ešte minimálne jednu – nasadzuje latku. Pri diskusiách o modernom bývaní a štandardoch, ktoré by malo spĺňať, sa často zabúda na možno najpodstatnejšiu vec – kvalitu zážitku v priestore. Hlboká nie je pre každého – nielen z finančného hľadiska. Je pre ľudí, ktorí sú schopní túto kvalitu oceniť, zamilovať sa do nej a priestor nielen obývať, ale ho aj „žiť“.

„Prvým nájomníkom je pracovník kuvajtskej ambasády, ktorý má nájomnú zmluvu uzavretú na rok,“ prezrádza konateľka spoločnosti Hlboká 7 Božena Ďurďovičová. Dodáva, že rovnako ako spočiatku nemali jasno vo funkcii, nevedeli ani, či budú byty určené na prenájom, alebo na predaj. „Pôvodne sme byty chceli predávať, plány nám však zahatala kríza. Rozhodli sme sa preto pre prenájom,“ hovorí.

Čo sa ale stane, ak sa byty prenajať nepodarí? Ráta investor aj s možnou nepripravenosťou Slovenska na takýto typ projektu? „Vieme, že to nebude ľahké. Tento projekt je však natoľko výnimočný, že veríme, že si svojich klientov nájde. Aj keď to možno nebude o rok ani o dva. Počkáme si.“


Pôdorys


Rez

Tamara Leontievová
Foto: Dano Veselský, Juraj Hantabal

Článok bol uverejnený v časopise ASB.