Výtvarné dielo v architektúre: podpora umenia u nás neexistuje

10. apríla 2014

Partneri sekcie:

Výtvarné umenie v architektúre bolo do roku 1989 samozrejmosťou. Tento trend mal viacero príčin: okrem politických v komunistickom bloku, ktoré sú dnes zdôrazňované, je potrebné uviesť aj súvislosť s dobovým európskym umením.

bartuszova slov. celulozky a papierne sturovo zasadacka 1981 znicene

klimo spol. hala nemocnica topolcany 1978

krivos clovek a ziv. prostredie lieceb dom helios strbske pleso 1976 znicene

A. Cepka deliaca stena Prior Trencin 1974 znicene

Investori a výtvarní umelci

Umenie v architektúre bolo podporované nielen v komunistických krajinách (z ideologických dôvodov), ale aj v západnej Európe a USA ako estetická kultivácia súčasnej architektúry. V Československu narástol počet týchto diel, a to v dôsledku cielenej kultúrnej politiky štátu. Od polovice 50. rokov sa výtvarné umenie v architektonickom priestore objavovalo čoraz častejšie, čo viedlo k prijatiu legislatívnych opatrení, ktoré túto prax ošetrovali a podporovali. V roku 1965 bolo prijaté vládne uznesenie 355/1965. Toto uznesenie prijalo 14 zásad, ktoré upravovali „spoluprácu medzi investormi, projektantmi a výtvarnými umelcami a účelné využívanie finančných prostriedkov na výtvarné diela tvoriace súčasť architektonického riešenia stavieb.“ Za umenie v architektúre bolo považované dielo, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou architektúry a jeho návrh je už súčasťou projektovej dokumentácie. V praxi boli tieto diela umiestnené vo verejných priestoroch, v interiéroch budov alebo v bezprostrednej blízkosti stavby v exteriéri, prípadne boli súčasťou návrhu sídliska. Diela sú často pevne zabudované do architektonického rámca, čiže nie je možné s nimi manipulovať inak, dajú sa len deštruovať.
Rudolf Krivoš: Človek a životné prostredie, Liečebný dom Helios, Štrbské Pleso, 1976, zničené
Hlava V

Financovanie týchto diel bolo zabezpečené určenými pravidlami, základným predpisom bola Hlava V súhrnného rozpočtu stavby v stavebnom zákone. Na výpočet finančnej čiastky určenej na výtvarné dielo v konkrétnej stavbe sa používala rovnica s viacerými danými koeficientmi, v zásade sa bral do úvahy spoločenský význam stavby a druh budovy. Platilo, že čím vyšší súhrnný rozpočet, tým nižšie percento z celkového rozpočtu šlo na výtvarné dielo, čiastka sa pohybovala od 0,5 do 2 % – ako uvádzajú metodické smernice o uplatňovaní výtvarného diela v investičnej výstavbe z roku 1978: „pri stavbách mimoriadneho spoločenského významu (divadlá, vládne budovy a pod.) 1,6 až 2 %, pri stavbách spoločensky dôležitých (kultúrne domy, hotely, vysoké školy a pod.) 1,0 až 1,5 %, pri ostatných stavbách (stredné odborné školy, výskumné ústavy, knižnice, obchody, služby a pod.) 0,5 až 1,0 %.“ Diela boli posudzované odbornými komisiami zriadenými Fondom výtvarných umení, ale významné realizácie s politickým významom podliehali ešte kontrole ideologickej komisie ministerstva kultúry. V roku 1990 bola táto podpora umenia v architektúre zrušená ako ideologická, ako pozostatok minulého režimu, hoci podpora investovania do výtvarného umenia v architektúre existuje v rôznych podobách aj v západných krajinách – pôvodným vzorom je podpora umenia v Chicagu. V súčasnosti žiadna podobná stratégia podpory umenia vo verejnom priestore na Slovensku neexistuje, aj keď v západných krajinách je bežné, že sú investori legislatívnymi opatreniami stimulovaní, aby podporovali výtvarné umenie – napríklad vo Francúzsku možnosťou odpisovania celej sumy za výtvarné dielo z daní v prípade verejnoprospešného záujmu.
Vladimír Popovič: Kino, Šahy, 1971, zničené
Zrkadlo dobovej scény

Výtvarné umenie určené do architektúry tvorili všetci výtvarníci činní v danom období, teda od polovice 50. rokov po rok 1989, dokonca aj tí, ktorí mali v čase normalizácie v 70. rokoch obmedzené možnosti prezentovania svojej tvorby. Táto tvorba v architektúre je teda zrkadlom dobovej výtvarnej scény a navyše odráža aj spoločensko-politickú situáciu každého obdobia. V závislosti od skutočných podmienok sa menili aj možnosti umiestňovania diel do verejných priestorov. Po rigidných 50. rokoch závisela situácia od miery ideologickej kontroly, od konkrétneho času a miesta. Individuálne výtvarné prejavy boli prenesené do verejného priestoru a ukazujú dominantné tendencie v umení 60. rokov, postupné uvoľňovanie pomerov, keď sa socialistický realizmus nahrádza progresívnymi podobami umenia a abstrakcia si nachádza svoje miesto. Diela zo 70. a 80. rokov odrážajú pluralitu foriem vo výtvarnom umení: od popisného idealizovaného realizmu cez rozmanité podoby preferovanej riedenej moderny a abstraktného dekorativizmu až po diela reprezentujúce voľnú tvorbu výtvarníkov. Paradoxne, práve posledných 20 rokov je obdobím najväčšej rozmanitosti foriem výtvarného umenia v architektúre: na vidieku sa totiž často realizovali diela odrážajúce popredné progresívne výtvarné tendencie, zatiaľ čo v miestach väčšieho politického významu znova bujnel socialistický realizmus, hoci tiež už značne modifikovaný modernistickými tendenciami.

Na okraji záujmu

V súčasnosti sú tieto diela na okraji záujmu. Z dôvodu ich vzniku v daných politických podmienkach sú často odsudzované ako ideologické, bez reálneho zhodnotenia ich kultúrneho významu. Veľmi často dochádza k ničeniu týchto diel pri prestavbách budov, lebo noví majitelia, ale ani architekti zodpovední za rekonštrukciu nemajú vedomosti o ich význame a hodnote. Tieto diela nie sú evidované ako inventár budovy, pretože boli pevnou súčasťou stavby. Jediným dokladom o ich existencii je projektová dokumentácia stavby. Týmto spôsobom bolo napríklad zničené aj dielo Jozefa Jankoviča Čas z roku 1964 pri výstavbe predajne v Ružinove, aj keď je na mieste diela dnes len trávnik – zodpovedná architektka skrátka dala vyčistiť priestor. V tomto konkrétnom prípade však investor ukázal svoju etickú úroveň a ako kompenzáciu podporil projekt mapovania diel vo verejnom priestore v Bratislave. Podobné deštrukcie sa však dejú neustále, bez toho, aby bolo toto kultúrne dedičstvo aspoň fotograficky zdokumentované. Dochádza teda k značným kultúrnym, ale aj finančným škodám, keďže hodnota týchto diel bola závratná už v čase realizácie a, samozrejme, časom len stúpa. Dnes by diela v tomto rozsahu pravdepodobne ani nebolo možné realizovať, pretože náklady na také materiály by dnes boli finančne neúnosné. Navyše, diela významných výtvarníkov získavajú na finančnej hodnote neustále. V súčasnosti síce badať mierne zvýšenie záujmu o tento druh umenia a jeho históriu, ide však skôr o projekty nadšencov, legislatívne zatiaľ nenastali žiadne zmeny, ktoré by zabezpečili týmto dielam ochranu.