Medzi tie nesporne kvalitné – architektonickým návrhom aj samotnou realizáciou – sa zaraďuje práve vila na Červeňovej ulici č. 13. Jej autorom je jeden z významných slovenských architektov štyroch ostatných dekád 20. storočia – Štefan Svetko (autor tzv. obrátenej pyramídy – sídla Slovenského rozhlasu).

Keby sme nemali základné informácie o histórii a čase vzniku architektonického návrhu – meruôsmeho roku 1968 – tak by sme s ľahkosťou, hraničiacou až s istotou, mohli tvrdiť, že ide o modernisticko-minimalistickú vilu zo súčasného obdobia. Samozrejme, niektoré neprehliadnuteľné výrazové artefakty architektonickej tvorby víl a domov z konca šesťdesiatych rokov minulého storočia, ako sú do jednej strany vykonzolované atikové múry či typický tvarovo-kompozičný detail riešenia odtoku dažďovej vody z plochej strechy, celkom presne definujú dátum vzniku. Naopak, čisté línie vzájomne prenikajúcich kvádrových hmôt, veľkorozmerné zasklené plochy, kombinácia bielej hladkej omietky a kamenného muriva parteru zaraďujú vilu k súčasnému výrazu objektov tohto typu.

Vila sa nachádza na priestrannom pozemku s rozlohou takmer 1 000 štvorcových metrov. Ten vznikol spojením dvoch pozemkov, a to pre sieťové podmienky a nemožnosť zastavať, respektíve preložiť túto nadradenú technickú infraštruktúru. Tak získala vila opulentný priestor na svoj rozmach a pozíciu v úžasnom svahovitom teréne s ešte úžasnejším panoramatickým výhľadom na mesto – ako priestor na tvorbu a život manželov-výtvarníkov. Architekt Svetko to náležite využil a rozohral až štvorúrovňovú hmotnú kompozíciu – s maximálnym využitím celkového prevýšenia medzi hornou časťou a dolnou časťou Červeňovej ulice, z ktorých je vila prístupná. Pôvodné verejne prístupné schodiskové prepojenie týchto ulíc – kolmo na vrstevnice – bolo zaslepené, keďže pretínali priamo a v miernom oblúku vtedajší stavebný pozemok. Tento oblúkový nástup využil aj architekt ako hlavný vstup do vily – z tretej úrovne cez záhradu. No vlastne od začiatku samotnej prevádzky vily v roku 1972 tento vstup nefungoval ako hlavný, ale stal sa ním bývalý technický vstup z ulice. Na ten je dispozične nadviazaná aj dvojgaráž – začiatkom sedemdesiatych rokov to bolo naozaj sci-fi... Prvá úroveň – z ulice – plní funkciu vstupu so zázemím (garáž, šatník, kotolňa, sklad a archív) a vertikálnej komunikácie vďaka schodiskovému kubusu presvetlenému sklobetónovými tvárnicami (pôvodne kopilitom), rozdeľujúcemu celý objem v tretine na dennú, respektíve nočnú časť.



Druhá úroveň s výstupom do záhrady je rýdzo denná: na južnej strane s veľkoplošnými sklenenými tabuľami a kozubovým telesom je obývací priestor s galériou – jedálenskou časťou. V trakte za schodiskom je hosťovská izba s kúpeľňou na severnej fasáde a kuchyňa s balkónom do ulice. Tretia úroveň, takisto prístupná zo záhrady, bola navrhovaná ako hlavný vstup so svetlou výškou 2,35 metra, ale momentálne sa využíva ako obývacia hala (za galériou s jedálňou) s pôvodným nosným kamenným stĺpom ako solitérnym artefaktom – navrhnutým a realizovaným samotným výtvarníkom. V priestore za schodiskom je nočná časť – kúpeľňa, šatník a spálňa. Posledná, štvrtá úroveň je samostatne prístupná z hornej ulice, a možno ju teda aj fyzicky oddeliť. Smerom do záhrady je orientovaný byt so zázemím a veľkou južnou terasou, na sever administratívny priestor firmy. Tieto priestory pôvodne majitelia-výtvarníci využívali ako ateliéry so svetlou výškou 3,2 metra. Princíp jednoduchého a pohodlného zásobovania ateliérov materiálmi priamo z ulice tak bol zachovaný a zmenený na samostatný vstup.





Zväčšiť mapu

V roku 2004 sa vila rekonštruovala. Maximálne citlivý prístup syna výtvarníkov k rekonštrukcii ešte zvýraznil architektonické, dispozičné a aj materiálové kvality objektu. Už spomínané kopilitové tvárnice boli (najmä z termotechnického dôvodu) nahradené novými prvkami a materiálmi, zasklené plochy s oceľovými rámami sa nahradili novými s antracitovými hliníkovými rámami, koberce a lino zase parketami a jäklové (tenkostenný oceľový profil uzatvorený s obdĺžnikovým prierezom) oceľové zábradlie schodiska antikorovým. Originálne sgrafitové podhľady tmavopieskovej farby, ako aj podlaha z čierneho lomového kameňa v obývačke boli zachované. V záhradnej časti, inak navrhnutej krajinársky veľmi decentne, kde v dolnej partii pri ulici dominuje smutná vŕba, pribudla jakuzzi na terase na tretej úrovni s časťou zachovaného kamenného schodiska a novotvar – „rietveldovský“ červený oceľový rám ako nosná konštrukcia na žalúziu, zabezpečujúcu intimitu pri kúpaní.

Takmer 40-ročná vila vôbec nevyzerá na svoj vek a po omladzovacej kúre je ešte príťažlivejšia. Bez pôvodného kvalitného návrhu architekta a jej obyvateľov, ktorí jej vdýchli život, by to však asi nešlo...

Štefan Svetko (1926 – 2009) Architekt Štefan Svetko, rodák z Mojša pri Žiline, patrí k významným osobnostiam slovenskej architektúry druhej polovice 20. storočia. Štúdium architektúry ukončil na ČVUT v Prahe v r. 1951. Celý život potom pôsobil v Bratislave v Stavoprojekte, na ÚHA a na ŠPTU. Od roku 1993 pôsobil ako autorizovaný architekt. Je autorom mnohých významných diel, ktoré ovplyvnili obraz Bratislavy – či už je to budova Slovenského rozhlasu na Mýtnej ulici, Hotel Bôrik, amfiteáter na Búdkovej ul., sídlisko Februárka „A“ na Račianskej ulici, alebo viaceré obytné aj rodinné domy. Bol tiež spoluautorom Smerného územného plánu Bratislavy z r. 1964. Za svoje diela získal mnohé ocenenia, v roku 1998 mu Spolok architektov Slovenska udelil za celoživotné dielo Cenu Emila Belluša. prof. Štefan Šlachta

Ing. arch. Miro Minca
Foto: Miro Minca

Autor je lídrom ateliéru Art of Skin, členom regionálnej rady Spolku architektov Slovenska v Bratislave, publikuje na tému architektúra, urbanizmus a dizajn.

Článok bol uverejnený v časopise ASB.