image 70404 25 v1
Galéria(5)

Rozhovor s dizajnérom štúdia Olgoj Chorchoj

Ako urobiť dobrú stoličku. Dizajnérskych postupov je mnoho, ale rozhodne je vhodné poznať históriu továrne, pre ktorú sa produkt navrhuje. Renomé výrobcu je tvorené aj menami dizajnérov, ktorí s ním spolupracujú. Ku kmeňovým spolupracovníkom spoločnosti TON vyrábajúcej ohýbaný nábytok v Bystřici pod Hostýnem patrí aj špičkové dizajnérske štúdio z Prahy Olgoj Chorchoj. Rozprávali sme sa s jeho spoluzakladateľom Michalom Froněkom. Dobrý dizajn je niečo, čo krásne starne.

01OLGOJCHORCHOJ 01 f Kristina Hrabetova
03 Sane location
02 Stand TON 2
05 Hoop 1
04 Simple

Prečo ste sa rozhodli spolupracovať s touto spoločnosťou?

Pred desiatimi rokmi sa v spoločnosti TON uskutočnila razantná premena a nové vedenie na čele s Milanom Dostalíkom prišlo s novými víziami. Získali sme dôveru na uskutočnenie vlastných myšlienok a do výroby sa preniesli naše impulzy.

Akými cestami viedli?

V zásade dvomi. Prvou bolo vytvorenie jednoduchého nového produktu – stoličky Simple. Vo svojom výraze bola až bezpohlavná a bez emócií, ale zároveň veľmi ergonomická – jednoducho, je to produkt zasahujúci veľmi širokú vrstvu ľudí. Simple je pre tých, ktorí hľadajú pohodlnú stoličku za rozumné peniaze. Paralelne s ňou sme robili sánky Sled, ktoré sú jej opakom. Majú príbeh a emócie so zvláštnym sentimentom. Sánky majú mäkké tvarovanie a sú marketingovými produktom určeným do výkladu obchodu pred Vianocami, alebo môžu slúžiť ako prestížny darček.

K takýmto patrí aj misa Hoop, kde ste spojili ohýbané drevo so sklom. Išlo aj o priznanie domácej tradície?

Do veľkej miery áno. Tvar misy určuje obruč z ohýbaného dreva. Spojením so skleneným telom sa nám zároveň podarilo prepojiť dva unikátne výrobné postupy typické pre Čechy.

Zostaňme pri dreve. Čím je pre vás inšpiratívne?

Je to živá hmota pochádzajúca zo zeme, ktorá prináša esenciu pravdivosti. Sám na chalupe vnímam jeho kolobeh, pričom do stoličiek vkladám ďalšiu jeho vlastnosť – trvanlivosť. Nemám nič proti plastu, karbónu či v súčasnosti módnemu recyklovateľnému materiálu polypropylénu, ale prečo by som mal stoličku recyklovať, keď vydrží aj 150 rokov? Veď ak sa niečo recykluje každých 5 až 10 rokov, tak je to veľmi neekologické. Nechcem svoj názor nikomu vnucovať, ale doma mám veci, ktoré majú aj niekoľko storočí. Vedľa barokovej komody mám napríklad stoličku z plastu.

Funguje to spolu?

Určite, eklektizmus je osvedčená metóda, ako vytvoriť príjemnú kompozíciu. Konkrétna zákazka je vždy šitá na konkrétneho klienta, pričom potrebujem spoznať atmosféru daného priestoru.

Ako si s kolegom Janom Němečkom delíte navrhovanie?

Sánky som navrhoval ja, on zase stoličku Simple. Dá sa však povedať, že sme pritom boli obidvaja – a to platí aj pri ostatných produktoch. Veď sme v jednom ateliéri, v ktorom panuje doslova rodinná atmosféra. Simple napríklad vznikla za dve-tri hodiny, iné výrobky sa zase vytvárajú aj niekoľko dní a týždňov. V súčasnosti pripravujeme priestorovú knižnicu, pre ktorú TON vyrába atypické vešiaky so zložitejšou výrobou.

Skúšali ste stoličku, obruč či sánky aj vlastnoručne ohýbať?

Áno, sme dosť aktívni a v TON-e nás pustia aj za stroje. Každý rok tam ideme na tri-štyri dni a trochu sa hráme… Vylepšujeme svoje produkty a súčasne pobyt využívame na organizovanie workshopov pre študentov z Vysokej školy umeleckého priemyslu v Prahe. Pre spoločnosť pracujeme aj ako externí poradcovia. Teší nás, že sme získali jej dôveru a nadviazali dlhodobú spoluprácu.

Vždy sa vám pri tejto spolupráci podarilo udržať tvorivú originalitu?

Raz sme spolu robili na masívnom stole, ale v jednom momente sa vyrojilo príliš veľké množstvo podobných tvarov, takže sme od toho upustili. Rovnako to bolo aj s nábytkom, ktorý sa nám všetkým páčil, ale podobný sa objavil aj v jednej škandinávskej firme, tiež sme z toho vycúvali.

Najväčšou výzvou architekta je navrhnúť dobrý dom. Pre dizajnéra ňou zase môže byť návrh stoličky. Čo musí spĺňať dobrá stolička?

Spomínam si na belgického dizajnéra Maartena van Severena, ktorý si kládol cez seba jednotlivé nákresy stoličiek od Le Corbusiera, Miesa van der Roheho alebo Achillea Castiglioniho . Zohnal si ich výrobnú dokumentáciu, položil si na seba rezy a potom sa snažil vložiť svoju krivku cez jednotlivé vrstvy. Chcel sa tak poučiť z chýb minulosti.

Máte aj vy podobnú metódu?

Väčšinou nepracujem s pôvodnými výkresmi, preto sa snažím využívať skúsenosti a predstavy v hlave. Veľkou inšpiráciou je Achille Castiglioni, ktoré ho považujem za fenomén 20. storočia a za jedného z najväčších dizajnérov lifestylových produktov. Tvrdil, že veci nemusia byť revolučné, a nehanbil sa kopírovať predchádzajúce predmety. Jednoducho si zobral staršiu predlohu a urobil ju inak.

Je pre vás dôležitá módnosť dizajnu?

Dôležitá je originalita, uchovanie si vlastnej tváre a pocitu jasného smerovania. Baví nás, ak je každý projekt trochu iný. Množstvo architektov permanentne opakuje svoje detaily, ale to by bolo pre nás málo. Dobrý dizajn je niečo, čo krásne starne, no existujú veci, ktoré naraz vyletia na vlne módnosti, ale o pár rokov upadnú do zabudnutia. Sme tu už takmer 25 rokov a snažíme sa byť na úrovni, s ktorou sme spokojní.

Olgoj Chorchoj

Štúdio vzniklo v roku 1990 počas workshopu Vitra Design Musea vedeného Denisom Santachiarom. Michal Froněk (1966) a Jan Němeček (1963) v tom čase študovali na VŠUP v Prahe. Ich prvé projekty sa zameriavali na experimentálne sedacie objekty a koncepty interiérov. Tvorba architektonicko-dizajnérskeho štúdia mala od začiatku veľmi široký záber – od svetelných, tzv. ready made objektov, sklenených váz, porcelánových súprav a titánových šperkov až po prvé architektonické realizácie. Dôležitou časťou tvorby celého tímu sú rekonštrukcie historických objektov aj industriálnych budov a dizajn interiérov.

Olgoj chorchoj je mýtický piesočný červ žijúci v južnej časti ázijskej púšte Gobi. Býva opisovaný ako hladký živočích pripomínajúci prerastenú dážďovku alebo aj hrubé črevo naplnené krvou. Údajne dosahuje dĺžku 0,5 až 1,5 m. Podľa výpovedí dokáže človeka usmrtiť až zo vzdialenosti 6 m. (zdroj: Wikipédia)

TEXT: Ľudovít Petránsky

FOTO: TON, Kristína Hrabětová