Svetový kongres architektov v znamení tokijského dizajnu

Kongresové centrum a urbanizmus Tokia
Kongresové centrum navrhol americký architekt Rafael Vinoly a otvorené bolo v roku 1996. Má ideálnu polohu v centre Tokia, kde je prírodná štruktúra bez vyšších urbanistických koncepcií, a to v priamej nadväznosti na nekonečnú sústavu podzemných trás metra a železničnej stanice. Pozostáva z dvoch častí, ktoré sú v podzemí prepojené. Medzi týmito blokmi vznikla živá pešia ulička, verejný priestor so stánkami, výstavnými priestormi a reštauráciami. Smerom k vnútornej uličke je situovaná zasklená sedempodlažná hala s administratívnymi priestormi a sálami, ktorá je na druhej strane determinovaná železničnou traťou. V západnom trakte kongresového centra sú situované prednáškové a kongresové sály. Práve komplex kongresového centra bol vďaka svojmu situovaniu a vybaveniu ideálnym miestom na stretnutie tisícov architektov z celého sveta.

Privítací večer v rámci svetového kongresu sa konal v štvrti Roppongi Hills, kde sa v múzeu Mori Tower Art súčasne otvorila reprezentačná výstava japonského metabolizmu nazvaná Metabolism, the City of the Future. Impulsom na založenie skupiny metabolistov bola Svetová výstava dizajnu, ktorá sa konala v Tokiu v roku 1960. Do skupiny metabolistov patrili Noriaki Kurokawa, Kiyonori Kikutake, Masato Otaka a Noboru Kawazoe, neskôr aj Kenzo Tange, Arata Isozaki, Sachio Otani či Fumihiko Maki. Obdobie 60. a 70. rokov minulého storočia sa tak stalo najvýraznejším japonským príspevkom v histórii architektúry. Boli to roky, keď sa Japonci dostali už z povojnovej krízy a hľadali alternatívy urbanizácie a architektúry na obnovu miest. Nová architektúra rešpektovala stiesnené pomery, seizmicitu i nedostatok surovín. Na výstave boli prezentované všetky utopické modely z tých čias i následné realizácie. Ústredným projektom boli vízie rastu Tokia nad more do tokijského zálivu.

Slávnostné otvorenie kongresu poctil svojou účasťou cisársky manželský pár. Architektúra a architekti sú totiž v Japonsku spoločensky uznávaní.


 

Večerný život v Ginze
V rámci kongresu boli organizované sprievodné akcie aj s návštevami architektonických ateliérov. V Tokiu sa nám podarilo nájsť niektoré stavby metabolistov. Tangeho olympijské stavby sú vzorne udržiavané. Na konci štvrte Ginza v Šizuoke ešte stojí Tangeho slávny dom. Nezabudnuteľný je večerný život v Ginze, ešte vždy najživšej štvrti Tokia. Ginza je svetové centrum módy a mladé elegantné Japonky tu nakupujú výrobky renomovaných firiem. Regulačná čiara ulíc je tu vo výške asi 12 podlaží, z ktorých vyrastajú individuálne aj dvadsaťpodlažné domy. Každá parcela je využitá na maximum. Domy v prielukách sú na rozdiel od Európy osadené samostatne s 60- až  80-centimetrovou medzerou, kde sa vedú inštalácie a technológia. Fasády už nie sú oblepené super bilbordami. Sú jednoduché, rôznych štruktúr a sietí. Večer z nich vyrastajú zaujímavé efekty a rôzne farebné svetelné kreácie pulzujúce do hlbokej noci.


Popri Ginze vyrástli v Tokiu ďalšie subcentrá so sústavami mrakodrapov, ktoré dosahujú výšku aj 250 metrov, či už je to Roppongi Hills, alebo Sinjuku. Tu realizoval Kenzo Tange svoje posledné dielo – 243 metrov vysokú tokijskú radnicu. Pozostáva z dvoch veží a polkruhového námestia.

Centrom Tokia je Cisársky palác, postavený na mieste bývalého hradu Edo. Počas 2. svetovej vojne bol takmer zničený a znova postavený zo železobetónu. V jeho okolí sa nachádza veľký záhradný komplex s tradičnými záhradami. Tokijský záliv, ktorý chceli metabolisti využiť na rozvoj mesta, je stále nezastavaný. Urbanistický boom minulých desaťročí brzdia globálne aj špecifické japonské problémy.
 

Prednášky, workshopy, ceny
V rámci svetového kongresu architektov sa rozbehla séria prednášok, workshopov a rokovaní. Medzi prednášateľmi boli Christo, Tadao Ando, Sanaa, Fumihiko Maki, Christoph Ingenhoven, David Adjaye i kráľ Bhutánu. Vladimír Šlapeta mal úspech s prednáškou nazvanou Český modernizmus a Japonsko. Traja českí architekti – Jan Letzel, Bedrich Feuerstein a Antonín Raymond – sa podieľali na šírení ranného modernizmu v Japonsku. Cez ateliér Raymond – Rado sa môže pripomenúť aj prínos Slováka Ladislava Rada ako partnera Antonína Raymonda. Spolok architektov Slovenska nedávno pripravil výstavu zameranú na architektúru tohto významného slovenského architekta.

Slovensko sa na kongrese prezentovalo v rámci spoločnej výstavy Regiónu II. UIA výberom zo sakrálnej architektúry krajín V4. Každá krajina V4, teda okrem Slovenska aj Poľsko, Maďarsko a Česko, vystavila v hale B7 po desať fotografií v jednotnej grafickej úprave a s jednotným textom.

Mimoriadnou udalosťou kongresu je udeľovanie tradičných cien. Zlatú medailu dostal Alvaro Siza. Cenu sira Patricka Abercrombieho za prínos v urbanizme získal Valentin Nazarov z Ruska a Cenu Augusta Perreta Šigeru Ban z Japonska. Zaujímavými boli príspevok ministerského predsedu Bhutánu a výstava thajských architektov.

Valné zhromaždenie
Po kongrese nasledovalo rokovanie XXV. valného zhromaždenia UIA. Podstatnú časť rokovania tvorili správy o činnosti pracovných skupín a ich plány na budúce trojročné funkčné obdobie.

Novým prezidentom UIA bol zvolený Albert Dubler z Francúzska. Viceprezidentkou UIA pre Východnú Európu a Euráziu sa stala Deniz Incedayiová z Turecka. Najbližší kongres sa bude konať o tri roky v Durbane v Južnej Afrike a ďalší o šesť rokov v kórejskom Soule. 
 
Ján M. Bahna
Foto: autor

Autor je člen redakčnej rady ASB.

Článok bol uverejnený v časopise ASB.