Rozhovor s Adrianou Debnárovou, autorkou jednej z najlepších diplomoviek na svete

V tomto ročníku Archprix International dostali organizátori 351 projektov z 87 krajín. Porotcovia potom vybrali 21 nominovaných a 7 z nich získalo cenu Hunter Douglas Award. Medzi víťazmi bola aj čerstvá absolventka Katedry architektonickej tvorby VŠVU Adriana Debnárová, s ktorou sme sa porozprávali o jej inšpiratívnom projekte Architecture and Extreme Environment.

Prečo ste si vybrali takúto špecifickú tému – extrémne prostredie púšte?
Architektúra a extrémne prostredie je téma, s ktorou som sa prvýkrát stretla na stáži v Kodani v lete 2013. Zápasili sme však s úplne inými klimatickými podmienkami (s opačným extrémom ako v mojej diplomovke) – pracovali sme na projekte pre Antarktídu. Zaujímalo ma, aký odlišný musí byť prístup architekta k navrhovaniu v týchto podmienkach, kde nie je dostatok štandardných zdrojov surovín. Architekt musí od základu prehodnotiť celý stavebný proces, o to som sa snažila aj vo svojej práci. Práve púštne prostredie je pre mňa zaujímavé ako hybrid niekoľkých extrémov, či už prírodných, alebo sociálnych. Problém, na ktorý sa môj projekt zameriava v prvom rade, je zároveň jedným z najpálčivejších problémov súčasnosti. Ide o postupnú dezertifikáciu pôdy, teda o rozširovanie púšte.

Súčasné riešenie problému – aktívne duny prekryté sieťou z biologického materiálu

Je možné v simulovaných podmienkach, prípadne v reálnom prostredí, overiť schopnosti vytvorenej „siete“, ktorá má zabrániť dezertifikácii?
V súčasnosti sa v boji proti rozširovaniu púští využívajú viaceré metódy, jednou z nich je tvorba akýchsi sietí na povrchu dún. Tieto siete sú overené, výrazne pomáhajú spomaliť pohyb pieskových más. Využívajú sa hlavne v bezprostrednom okolí ľudských sídiel, kde je ohrozenie hospodárskej pôdy najvýraznejšie. Nevýhodou tohto systému je však materiál, z ktorého sa tieto siete tvoria – drevo a vetvy stromov. Táto surovina je väčšinou veľmi vzácna, a preto sa mnoho sietí stratí, pretože ich miestne obyvateľstvo použije ako palivové drevo v kuchyni. Roztavenie piesku a vytváranie optimalizovaných sietí by malo simulovať tento systém.

Rezopohľad na premenenú púštnu krajinu

Zaoberali ste sa aj tým, ako vyriešiť samotný pohon robotov, odkiaľ budú čerpať energiu?
Najdôležitejší pohyb troch ramien zabezpečujú samostatné elektrické motory. Robot pracuje len so slnkom a pieskom, takže základným zdrojom energie je fotovoltika, či už osadená na samotnom stroji, alebo samostatne stojaca. Samotné duny sa počas rokov postupne presúvajú. Robot by sa mal pohybovať po úsekoch na dunách sám, akýmsi pavúkovitým pohybom, keď postupne vyťahuje jednotlivé ramená. To sú však technické problémy, ktoré by bolo treba doriešiť v spolupráci s odborníkmi.

Robot taviaci piesok

Do akej miery je podľa vás tento projekt realizovateľný?
Projekt nepracuje s materiálmi alebo technológiami, ktoré by ešte neboli na trhu. Procesy, ktoré používa, boli otestované v minulosti v rôznych mierkach. Samotný stroj potrebuje reálne mechanické riešenie, no v princípe môže fungovať. Robot by mal sám vyhodnotiť reliéf, trasu pohybu a miesto, kde piesok roztaví. Existuje, samozrejme, aj možnosť projekt modifikovať, napríklad tak, že sa časti konštrukcie tlačia na jednom mieste s pomocou ľudí. Problémom môžu byť špecifické vlastnosti púšte, rôzne druhy piesku a ich vlastnosti, preto treba najprv otestovať prototyp.

Schéma možnej konštrukcie robota

Vyskytla sa tu aj možnosť vytvoriť uprostred púšte akési oázy. Zamysleli ste sa nad tým, ako by tieto obytné štruktúry prijali napr. Tuarégovia?
Nejde o žiadne luxusné dubajské hotely, ktoré vyrastú zo dňa na deň na miestach, kde predtým po stáročia nič nebolo. Samotný proces premeny púšte na obývateľnú krajinu by bol, samozrejme, pomalý. V prvej fáze je hlavným cieľom zabrániť ďalšiemu rozširovaniu púšte. Táto fáza by trvala niekoľko rokov. Až v druhej fáze by bolo do projektu hlbšie zapojené miestne obyvateľstvo. Ľudia by mali možnosť vyhĺbiť sypké vnútro dún a získať tak priestor chránený pred vetrom a slnkom. Neboli by to teda konkrétne „budovy“, ale štruktúra, ktorú si ľudia druhotne dostavajú, napríklad aj podobným princípom – tavením častí konštrukcií z piesku.

Vo svojej práci spomínate výslednú geometriu vzniknutej výstuže, ktorá je akýmsi záznamom choreografie meniacej sa krajiny. Znie to trochu futuristicky. Čo musí spraviť študent, aby bol schopný pozrieť sa iným smerom a hľadať takéto neobvyklé riešenia?
Na škole neustále prebiehala a bude prebiehať diskusia o tom, čo je to vlastne architektúra a čo je úloha architekta. Popritom vznikajú práce, ktoré sa tieto otázky snažia zodpovedať, alebo ich prevracajú naruby. Myslím si, že ma to naučilo pozerať sa na architektúru trochu inak, možno nekonvenčne, ale zato otvorenejšie. Architektúra je veľmi široká oblasť a každý si môže vybrať to, čo mu najviac vyhovuje. Mňa baví experimentovať a myslím si, že škola je na to veľmi dobrou platformou.

Satelitná snímka obydlia obklopeného valmi piesočných dún v subsaharskej Afrike

Máte nejakých obľúbených architektov alebo konkrétne stavby?
Veľmi sa mi páči napríklad nedávno otvorený štadión v Bordeaux od Herzoga & de Meurona. Obdivujem aj tvorbu ateliérov ako NL architects, Saana, Sou Fujimoto Architects alebo ecoLogicStudio.

Na čom v súčasnosti pracujete?
V súčasnosti pracujem v Berlíne v štúdiu, ktoré sa zaoberá svetelným dizajnom a navrhovaním svetelných inštalácii, často interaktívnych. Práve sme dokončili projekt na Festival svetiel do francúzskeho Lionu. Z minulosti je známa naša inštalácia Lichtgrenze, ktorá kopírovala trasu berlínskeho múru tisíckami svetiel.

Prvá fáza – tvorba stabilizačnej siete na povrchu duny, táto sieť by mala zároveň po odkopaní vnútra duny plniť statickú funkciu.

Vedeli by ste spätne zhodnotiť svoje študentské obdobie, školu, prípadne poslať nejaký vtipný odkaz budúcim študentom?
Myslím, že na škole som mala šťastie na fajn ľudí, či už profesorov, alebo spolužiakov. Ak človek študuje a pracuje na veciach, ktoré ho napĺňajú, práca ho teší. Veľmi dobre viem, že veľa mladých ľudí, ktorí idú na vysokú školu, nemajú ani tušenie, čo chcú vlastne v živote robiť. Poznám mnohých študentov, ktorí sú zapálení pre vec, ale aj ľudí, ktorí až po čase nájdu to, čo ich vlastne baví a v čom sú dobrí. V ateliéri sme mali trochu cynické heslo: „Ak ťa škola nebaví, odíď“. Niektorí naozaj odišli a našli si vhodnejšiu školu, odbor alebo prácu.

Koľko času ste venovali svojej diplomovke?
Pre tému projektu som sa rozhodla, ako som už písala, na stáži, ktorú som absolvovala bezprostredne pred diplomovým ročníkom. Na projekte som pracovala až po návrate na Slovensko. Najprv som sa v zimnom semestri venovala teoretickej časti práce, zhromažďovala som a čítala literatúru, robila som výskum o architektúre v extrémnych prostrediach. Samotný praktický projekt sa kryštalizoval postupne počas letného semestra. Veľkú zásluhu na tom mal aj môj profesor Peter Stec, s ktorým som celý projekt konzultovala.

Postupné pridávanie ďalších vrstiev a jemnejších sietí

A vaša vízia blízkej budúcnosti? Pri prvom pohľade na vizualizácie som si spomenul na film Duna od Davida Lyncha.
Všetky moje plány sa rýchlo menia. Zatiaľ budem pokračovať v práci v našom ateliéri v Berlíne. Na jeseň ma ešte čaká dlho plánovaná cesta do Indie. Potom sa uvidí. Isté je, že ešte predtým, ako sa usadím a založím si rodinu, by som rada pracovne precestovala niekoľko krajín, chcem si skúsiť prácu v rôznych architektonických ateliéroch. Ale raz sa určite chcem vrátiť na Slovensko.
Inak som rada, že ste si spomenuli na film Duna. Myslím, že ten film ma veľmi zaujímavú atmosféru. Ak sa mi kúsok z tej atmosféry podarilo preniesť do svojich vizualizácií, tak je to úspech.

Výsledná krajina po niekoľkých cykloch spevňovania povrchu duny a po odkopaní niektorých nespevnených vnútorných častí

Podrobné informácie o projekte nájdete na:
sandwrighter.blogspot.sk
www.behance.net/gallery/20326693/Sandwright

red. www.asb.sk
Vizualizácie: Adriana Debnárová