Roman Rutkowski: Globalizácia zhltla všetky odtiene architektonickej odlišnosti

14. decembra 2016

Predseda tohtoročnej poroty súťaže CE.ZA.AR Roman Rutkowski je na zozname 40 najlepších európskych architektov z roku 2012. Jasne pomenúva problém, ktorý vnáša súčasná architektúra do miest, Slovensko či Poľsko nevynímajúc.

03 RRA Wroclaw apartment building 2014 2018

04 RRA Wroclaw Nowy Targ square 2010 2013

05 RRA Wroclaw City Pavilion on Nowy Targ square 2015 2018

Keď sa povie slovenská architektúra, aký obraz sa vám v mysli vynorí ako prvý?
Jednoznačne otočená pyramída Slovenského rozhlasu. A tiež je to výnimka, záblesk výnimočnosti, nie súčasť prevládajúceho pravidla.

Nie je úplne jednoduché hovoriť o histórii slovenskej architektúry, mnoho rokov ju ovplyvňovali rôzne smery. Napriek tomu, dá sa z vášho pohľadu, ktorý je síce zahraničný, ale predsa len to nie je pohľad cudzinca, zachytiť v slovenskej architektúre nejaká zjednocujúca stopa?
Hoci som so slovenskou architektúrou dlhé roky v kontakte, učím v Bratislave a bol som v porote súťaže CE.ZA.AR, môj pohľad je, samozrejme, veľmi povrchný. Myslím si však, že ste v podobnej situácii, v akej je Poľsko a pravdepodobne aj všetky takzvané civilizované spoločnosti na svete. Žijeme v ére modernizácie, ktorá zničila takmer všetky špecifické urbánne štruktúry, v ére znepokojujúceho kultu samostatne stojacich budov, v časoch globalizácie, ktorá zhltla všetky odtiene architektonickej odlišnosti.

Pred stovkami rokov by ste ľahko zistili, že ste v Portugalsku, Bavorsku, Taliansku, Holandsku, Provensalsku či Grécku. Dnes, keď sa pozeráme na nové štvrte, je to prakticky nemožné. Nemám pritom na mysli len detaily a použité materiály, ale tiež (a hlavne) urbánne štruktúry, hustotu zástavby či geometriu mestských priestorov. Je to škoda a je to dôvod, prečo sa mi čoraz menej a menej páči súčasná architektúra. A podľa toho, čo som zatiaľ videl, je na tom Slovensko nanešťastie podobne.

Vplyv dnes prichádza z celého sveta. Aký je podľa vášho názoru rozdiel medzi slávnym svetovým architektom, ktorý má projekt v Bratislave, a projektmi, čo sú od miestnych architektov, ale evidentne inšpirované svetoznámymi budovami?
Ak si najmete talentovaného slovenského architekta, nemyslím si, že by v tom bol nejaký rozdiel. Najmä ak máme na mysli komerčnú architektúru, nie verejné stavby s prestížnou funkciou. Majme na pamäti, že mnohí zo svetoznámych architektov sú v krajinách, ako je Slovensko či Poľsko, čisto obchodne, počíta sa každý štvorcový meter. Vo Varšave máme jeden známy prípad, keď Zaha Hadid navrhla vežu, ktorá sa mala zrealizovať.

Pointa bola v tom, že Hadid urobila návrh bez toho, aby vôbec navštívila Poľsko. Takže ak šikovná miestna firma robí projekty vo svojej krajine, je šanca, že výsledok bude oveľa lepší. Ale pravdepodobne bude aj jej projekt vágny a vkusom medzinárodný. Ale ak by ste sa ma aj opýtali, ako inak by to malo byť, odpoviem vám, že neviem. Predpokladám však, že je nutné najprv sa vrátiť k urbánnej štruktúre.

Čo by pomohlo slovenským architektom, aby tvorili slovenskejšiu architektúru?
Silná tradícia v spôsobe budovania a všeobecné prijatie tejto tradície. Neviem, či máte tento typ tradície. Je dôležité poznamenať, že takéto tradície sa viac týkajú regiónov než celých krajín, hoci sa to niekde prekrýva. Z historických a sociálnych dôvodov toto Poľsku chýba, iba v dvoch-troch relatívne malých regiónoch je, či skôr bolo, v architektúre niečo špecifické. Pár ľudí to vie prijať, niekoľkí architekti o tom hovoria, ale v skutočnosti chaos, rozdrobovanie a škaredosť narastajú.

Ak hovoríme o slávnych architektoch, ktorí ako-tak pracujú s myšlienkou na lokálny charakter, dobrý príklad nájdeme vo Švajčiarsku, kde vidím kontinuitu medzi starou architektúrou regiónu Graubünden a objektmi, ktoré navrhli Olgiati, Zumthor a Caminada. Alebo v Portugalsku, kde sa niečo podobné deje v prípade architektov Siza, Moura alebo Mateus. Ich najlepšie budovy vyrástli vždy na miestach, odkiaľ autori pochádzajú, nie v zahraničí. Ale keď spomínam Graubünden či Portugalsko, vidím silné a storočiami zakorenené hodnoty v zmysle architektonickej tradície.

Keď hovorím o Poľsku, nevidím takmer nič. Keď spomeniem Slovensko, spolu s Českom, keďže som vyrastal v časoch Československa a obe krajiny sú nejako prepojené, tak vidím mesto s natesno postavenými dvoj- či trojposchodovými jednoduchými budovami so šikmými strechami s hrebeňmi rovnobežnými s uličnou čiarou. Zo slovensko-maďarského pohraničia si zasa pamätám vidiecku typológiu dlhých domov orientovaných na jednu stranu, v rámci ktorej je rovnobežný susedný dom osadený na hranici pozemku. Samozrejme, moje vnímanie, ako som už povedal, môže byť povrchné.

Mohli by vo vytváraní slovenskej architektonickej identity pomôcť školy?
Je to možné, ale ako vždy, všetko závisí od ľudí, ktorí sú do toho zainteresovaní.

O architektúre hovoríme ako o výsledku kreativity architekta. Na Slovensku je to však viac-menej výsledok kompromisu, ktorý vzíde z vyjednávania medzi architektom a klientom. Chýba slovenským architektom schopnosť presvedčiť investora či tvorivosť?
To je komplikované. Architektúra je prakticky vždy ovocím vyjednávania a architekti to nemôžu nemať radi. Pre Franka Lloyda Wrigha bola najdôležitejšou zručnosťou architekta schopnosť získať zákazku a následne byť dostatočne presvedčivý, aby klient prijal jeho víziu. Ak sa toto aj stane, nezaručí to ešte dobrú budovu. Dobrá budova sa skôr zrodí z porozumenia, snahy o normálnosť, nie nevyhnutne z hľadania výnimočnosti tak, ako to robia medzinárodné hviezdy.

Najlepšie urbánne a miestne štruktúry na svete nevznikli zo zle poňatej kreativity a snahy o osobné vyjadrenie, ale ako výsledok spoločného ducha, sociálnej štruktúry a skutočnej udržateľnosti (hoci kedysi sa o tom tak neuvažovalo). Všetko tam funguje a sú krásne ako celok, nie ako súbor neobyčajných objektov, z ktorých každý hovorí iným jazykom. Dvadsiate storočie v umení všeobecne povznieslo individualitu, originalitu a konceptualizáciu, architektúra je postihnutá niečím, čo sa ukázalo byť úplne nesprávne, postrádajúce autenticitu a kvalitu.

Dlho som bol presvedčený, že akákoľvek z budov postavených v 19. storočí je architektonicky lepšie zvládnutá než povedzme 98 % súčasných objektov. Samozrejme, stále ostáva priestor na architektonickú tvorivosť: nie som advokátom stagnácie či konzervativizmu, nepozerám sa len do minulosti.

Môže to vyznieť zvláštne, jednou z mojich vášní, možno aj väčších ako architektúra, je radikálne konceptuálne umenie 60. a 70. rokov minulého storočia, v ktorom bolo prítomné len experimentovanie a dôkladný intelektuálny proces. Z tohto všetkého vyplýva, že vo všetkom (aj v architektúre) jednoducho potrebujete rovnováhu.

Boli ste pozvaný do poroty súťaže CE.ZA.AR 2016. Čo prihlásené objekty vypovedajú o slovenskej architektúre?
Všetko, čo som práve spomínal. Ale zároveň musím skonštatovať, že sú to dobré veci od talentovaných a ambicióznych architektov, ktorým to nie je jedno.

Je fér, ak sa v jednej kategórii posudzujú obrovské rezidenčné luxusné projekty v hlavnom meste spolu s nízkonákladovými bytovkami v strede republiky?
Áno aj nie. Nie, pretože miesto, rozmery, veľkosť, cieľ či rozpočet oboch spomenutých sú neporovnateľné. Áno, pretože v takejto súťaži nemôžete mať 26 kategórií. Osobne mám rád kategorizovanie, predsa len pomáha porozumieť svetu, hoci keď sa snažíte porozumieť podstate vecí, tá je takmer vždy širšia a oveľa zaujímavejšia ako nálepka, ktorú nosí. Vráťme sa však k súťaži CE.ZA.AR, šesť kategórií je aj tak veľa.

Myslíte si, že súťaže a ocenenia sú dôležité? Pre architektov, pre verejnosť?
Myslím si, že je vždy fajn, keď sa o architektúre verejne diskutuje. Pred chvíľkou sme rozoberali neschopnosť slovenských architektov presvedčiť klientov o odvážnejších veciach. Treba dorásť na to, aby bola súčasná architektúra vnímaná trochu ako snobská záležitosť. Neviem, ako je to na Slovensku, zvlášť v porovnaní s uplynulými rokmi. Keď sa táto slabosť pre architektúru nedávno zjavila v Poľsku, na rôznych miestach po celej krajine sa odrazu začali zjavovať naozaj slušné budovy.

Ale vaše odovzdávanie cien v súťaži CE.ZA.AR je niečo, o čom môžeme v Poľsku len snívať. Živý prenos v hlavnom vysielacom čase vo verejnoprávnej televízii a v prítomnosti slovenského prezidenta, to je úplne neuveriteľné. Tiež musím spomenúť veľmi profesionálny a zároveň zábavný prístup moderátorov, ktorí večerom sprevádzajú na javisku. Je to pravdepodobne najlepšia cesta, ako propagovať architektúru a dodať architektom trochu viac sebavedomia.

Sú ocenenia schopné zmeniť spôsob, ako verejnosť dokáže vnímať či oceniť budovy a samotný priestor?
Nie som síce psychológ, ale pevne verím, že áno.

Precestovali ste kus krajiny, aby ste videli vybrané realizácie. Čo ste videli v širšom kontexte krajiny, miest, ľudí, spoločnosti?
Okrem chýbajúcej vlastnej charakterizujúcej stopy prítomnej v architektúre som videl to isté, čo v Poľsku: centrum prekvitá a periféria zúfalo potrebuje viac pozornosti a investícií. A to, že v oboch krajinách sa neuplatňuje žiaden urbanizmus, čo naďalej prispieva k povojnovému chaosu a roztrúsenosti. A ešte, že na rozdiel od mojej rodnej krajiny, kde sme vo veľkej miere využili fondy Európskej Únie a zorganizovali otvorené súťaže, tu chýbajú verejné investície.

Ako teda obraz, ktorý vidíme mimo našich domácich štyroch stien, ovplyvňuje naše správanie, myseľ, našu spoločnosť?
Toto je opäť významná oblasť a sú špecialisti, ktorí by určite odpovedali na túto otázku fundovanejšie a profesionálnejšie, než som schopný ja. Osobne si myslím, že čím lepšie je priestor usporiadaný a jasne vlastnícky identifikovateľný, tým viac nám na ňom záleží.

Verejný priestor je slabinou slovenských miest, hoci v poslednom období sa o ňom začína hovoriť. Čo by mu mohlo pomôcť? Aké máte skúsenosti z Poľska?
Pozornosť a politická vôľa miestnych úradov, mravčia práca aktivistov na spodnej úrovni a verejné súťaže. Poľsko napreduje správnym smerom, ale čaká ho ešte kus cesty v porovnaní s vnímaním verejného priestoru napríklad v Holandsku. Myslím, že moja krajina sa nedostane ani do polovice ich úrovne.

Žiarlim a úprimne povedané, som rozčarovaný. Skutočne sme si poľské urbanizované prostredie v minulosti kazili celých 70 rokov a nemám už chuť prispievať k tomuto chaosu a škaredosti. Iste, stále pracujem na drobnejších veciach, ale tie nezahoja žiadne väčšie územie.

Ako sa poľskej architektúre podarilo súbežne popasovať s vlastnou identitou a s globálnymi vplyvmi?
Jednoducho: nepodarilo sa. Sme veľmi ovplyvnení globálnymi internetovými stránkami, viac nás zaujímajú čudné sklenené domy postavené kade-tade než naše miestne tradície. Hovorili sme o propagácii architektúry: v tomto sú médiá až nebezpečné, pretože sa takmer výlučne zaujímajú o architektonickú čudáckosť a senzácie, normálnosť ich nezaujíma.

Nazdávam sa, že to funguje aj opačne. Niektorí architekti hľadajú originalitu, len aby si ich niekto všimol a ocenil. To je paradox, keďže táto originalita v skutočnosti vychádza z ďalšej originálnej extravagancie budov postavených v iných krajinách a časoch. Ukážkový príklad je modernisticky vyzerajúci dom s bielymi fasádami, plochou strechou a veľkoplošným zasklením – to je niečo, čo sa dnes v Poľsku pokladá za futuristické.

Aká je v súčasnosti pozícia architekta v Poľsku? Je spoločnosťou ocenená?
Pozícia architekta je v mojej krajine všeobecne veľmi slabá, zvlášť v procedurálnom zmysle. Je to mnohostranný problém. Ak sa vám podarí presvedčiť klienta, že vám na projekte záleží a že aj niečo viete, vaša pozícia na stavbe naberie na vážnosti. Ale v podstate spoločnosť nevidí zmysel v najímaní architekta či – keď to zovšeobecním – v organizovaní priestoru a určení si hraníc. Ako sa hovorí, všetci sme veľmi dobrí tréneri národného futbalového tímu, tiež doktori a aj architekti.

Ako sa s touto situáciou vyrovnávate vo svojej praxi?
Jednoducho sa snažím pracovať najlepšie, ako viem, a príliš o tom nepremýšľam. Cítim, že môj osobný vklad je predsa len v niektorých prípadoch ocenený.

Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa stali architektom?
To je jednoduché: zdedil som talent na kreslenie a maľovanie a tiež na matematiku a fyziku, takže sa zrodila myšlienka, že toto všetko by sa mohlo spojiť práve v architektúre. Ani neviem, kto s tým v rodine prišiel, ale ukázalo sa, že to funguje.

Keď sa pozrieme na vaše návrhy rodinných domov, jeden od druhého sa veľmi líšia. Používate nejaký architektonický prvok ako svoj podpis?
Záleží na tom, o ktorom období hovoríte, keď myslíte domy. Pred nejakým časom som chcel byť veľmi radikálny a odlišný. Momentálne sa snažím byť najmä normálny, dokonca tradičný, a to až do takej miery, že si myslím, že šikmá strecha je pre domáce rodinné prostredie lepšia.

Ale napriek môjmu záujmu o lokálne prvky, ktoré sa, samozrejme, menia podľa rôznych oblastí, ma veľmi baví práca na rozvíjaní vlastného architektonického jazyka. Samozrejme, bolo by irelevantné hovoriť o mojich obľúbených architektonických prvkoch, keďže architektúra by mala byť predovšetkým odpoveďou na konkrétne požiadavky a kontext.

Ktoré zo svojich projektov máte najradšej? Ktorý pokladáte za míľnik vo svojej kariére?
Zaužívaná odpoveď je, že taký ešte len príde. Pevne verím, že je to aj môj prípad. Najväčší projekt, na ktorom som pracoval, bola obnova námestia Nowy Targ vo Vroclave, v meste, kde žijem a pracujem. Námestie Nowy Targ je jedno z troch miest s podobnými rozmermi vo vroclavskom starom meste (spolu s Trhovým námestím a takzvaným Soľným námestím).

Počas 11 storočí malo rovnaký tvar, mnohokrát sa menila iba architektúra, a to až do zničenia počas druhej svetovej vojny. Na začiatku 60. rokov došlo k jeho prebudovaniu v modernom duchu. Môj ateliér vyhral súťaž s myšlienkou návratu k pôvodnému dizajnu námestia v čiernobielej grafike s rozšírením sivej zóny na plochy pre peších, ktoré boli po obvode námestia.

Čierny a sivý raster modulov s rozmermi 5 × 5 metrov dominuje priestoru a prepája architektúru moderny obytných domov a funguje ako štartovací podklad pre celý na mieru navrhnutý mobiliár na námestí: lampy, lavičky, oddychové ležadlá, smetné koše… Je to veľmi kontextuálny a historicky dôležitý projekt, hoci história tu znamená 50 rokov. Projekt ešte nie je dokončený, čakáme na zrealizovanie fontány a skleneného Mestského pavilónu.

A vaše ostatné nedávne projekty?
Práve pracujeme na viacerých zákazkách: kancelárske budovy, obytné bloky pre viac rodín, rodinné domy. Nedávno sme vyhrali ďalšiu urbanistickú súťaž na renováciu trhového námestia a dvoch pasáží pre peších v Rawiczi, v meste v strednom Poľsku. Rawicz má úplne výnimočnú urbanistickú štruktúru z dvoch dôvodov: po prvé, staré mesto má pravidelný tvar a je ohraničené zeleným pásom, po druhé, mesto nebolo zničené počas druhej svetovej vojny.

Takže tu máme do činenia s originálnymi architektonickými vrstvami z 18. a 19. storočia. Našou úlohou je vytvoriť nové plochy a mobiliár do verejného priestoru, tiež budeme korigovať všetky druhy dopravy v rámci starého mesta, vizuálnu komunikáciu, ako sú tabule s názvami ulíc, a všeobecne nastavíme estetické kritériá, napríklad farbu a tvar vonkajších kaviarenských prístreškov.

Našou najväčšou intervenciou však bude centrálne trhové námestie, kde sme navrhli raster bodov, ktoré vymedzia priestor na parkovanie a budú slúžiť ako pripojovacie miesta na osvetlenie, prívod elektriny, vody a osadenie zariadenia počas rôznych mestských aktivít. Našou úlohou je s pomocou súčasných prostriedkov vyzdvihnúť krásu a usporiadanie historickej architektúry a urbanizmu. Veľmi sa na tento projekt teším.

Aké sú vaše zdroje inšpirácie?
Mám ich mnoho. Veľa z nich sú miestne, anonymné a priemyselné stavby. Keď cestujem po iných krajinách, vždy sa snažím dostať do príjemných miestnych lokalít. Hľadám autenticitu. Len výnimočne ostanem v nových hoteloch v nových štvrtiach.

Zaujímalo by ma, či sa moderné mestské priestory stanú turistickými atrakciami v budúcnosti, či tam prosto ľudia budú chcieť chodiť, posedieť si a cítiť sa dobre, obkolesení atmosférickou architektúrou. Vždy, keď prídem do nejakého regiónu, snažím sa navštíviť múzeum v prírode, dobre zachované urbánne a historické štruktúry. To sú vždy najlepšie poznatky.

Keď idete autom krížom napríklad cez Nórsko, môžete obdivovať toľko vecí: všadeprítomné drevené namaľované domy, silu prírody, neuveriteľné staré drevené trámové kostolíky, malebnosť bergenského Bryggenu, nespočetné prístavy a rybárske chalupy. Toto všetko na mňa veľmi pôsobí viac ako moderná architektúra. Ale môj najväčší obdiv patrí pravdivej kráse a skutočnej múdrosti architektúry v Japonsku. Túžim ju vidieť a dúfam, že to bude čoskoro.

Roman Rutkowski

študoval na Fakulte architektúry Technickej univerzity vo Vroclave, v súčasnosti vedie svoj vlastný ateliér. V roku 2012 sa dostal na zoznam „Europe 40 under 40“, kde je 40 najlepších európskych architektov do 40 rokov. Ako kritik architektúry prispieva do rôznych domácich aj zahraničných časopisov, pôsobí ako kurátor umeleckých a architektonických výstav a vyučuje na svojej alma mater vo Vroclave.