Richard Murgaš: Každá časť projektu je pre nás malou súťažou

Materská škola Guliver v Banskej Štiavnici sa stala tohtoročným úkazom, keď získala niekoľko prestížnych architektonických cien vrátane Ceny Dušana Jurkoviča a ceny CE.ZA.AR. Pokorná až minimalistická v použití objemov a materiálov, sebavedomá vo výraze a v zasadení do terénu, hravá, a najmä funkčná pre svojich malých užívateľov – to je len niekoľko pocitov, keď ju človek vidí a vstúpi do nej...

Čím Guliver presvedčil jednotlivé poroty?
Keby som to mal zhrnúť, tak nám povedali, že boli ohúrení, ako to za taký krátky čas komplexne do seba zapadlo – architektonicky, stavebne aj funkčne. Členovia boli profesionáli, takže sa nás nepýtali, prečo sme to robili práve takto. Pochopili, že je to výsledok relatívne krátkej cesty, počas ktorej sme použili pomerne jednoduché princípy, pričom aj my sme museli dôverovať našim overeným riešeniam.

Kde sa začal jej príbeh?
Pôvodne nič nenaznačovalo, že by na odľahlej parcele mestského satelitu Banskej Štiavnice – sídlisku Drieňová – vzniklo ucelené architektonické dielo. Bol tam rozostavaný rozľahlý rodinný dom a  zámer súkromného investora zrealizovať materskú školu. Náš klient mal skúsenosti zo zahraničia, kde sa pravidelne stretával s kvalitou, a od nás žiadal, aby sme kúsok tejto kvality preniesli aj do Banskej Štiavnice.

Kedy ste sa dostali k projektu?
Vo februári 2014, pričom v septembri tohto istého roku mala byť materská škola otvorená.

Ako sa vám to podarilo?
Na začiatku bolo rozhodnutie, že budeme adaptovať rozostavaný objekt, lebo novostavba by bola číry nezmysel. Každodenne som bol prítomný na stavbe, manažoval som výstavbu, kreslil detaily, vykonával autorský dozor. Klientovi sme to odovzdali až po kľúčik, čo sa stáva málokedy.

Mali sme málo času, a preto sme sa obracali len na dodávateľov, s ktorými sme už predtým robili. Časová tieseň priniesla aj vypäté situácie, no nakoniec sme ich spolu zvládli. Dodnes s mnohými dodávateľmi spolupracujeme na nových projektoch a spomíname, aká to bola dobrá stavba.

Aká bola spolupráca s investorom?
Pri financovaní výstavby problémy neboli – súkromný investor s dobrou povesťou bol dôveryhodným obchodným partnerom, a aj preto stavba dobre napredovala. Ostatne, s týmto investorom spolupracujeme už 12 rokov. Počas tohto obdobia vznikla dôvera a naladili sme sa na podobnú architektonickú dĺžku. Vo výraze si osvojil rozumný „minimal“, ktorý nie je sterilný a chladný, a dokázal akceptovať veci, ktoré sú príjemné, jednoduché a funkčné.

Čo vás ešte motivovalo?
Nechceli sme skončiť pri múroch stavby, ale chceli sme areál dotiahnuť do poslednej skrutky na bráne. Už aj preto, že deti sa nehrávajú iba vnútri a areál si potrebujú užiť celý. A tak sme využili každé zákutie z jeho členitosti a urobili pre deti rôzne atrakcie. Investora výstavba tak „chytila“, že nás ešte počas nej motivoval, aby sme ešte niečo vymysleli…

Na čo vás motivoval najviac?
Išlo o rôzne detské okamihy, ktoré sú v škôlke, ale projektant ich často veľmi rýchlo zamietne z hľadiska bezpečnosti. My sme urobili detskú šmýkačku, ktorá vedie z poschodia do šatne. Je to prvok, ktorý je ťažké zaradiť do nejakej normy.

S kým ste konzultovali, čo deti potrebujú?
S budúcou pani riaditeľkou Anežkou Slančíkovou, ktorá patrí k mladej progresívnej generácii. Bola naklonená našim nápadom, ale zároveň mala svoje predstavy, ktoré sme spoločne zlaďovali. Hoci sa nedá povedať, že navrhla priestory a prvky, bola tým správnym „vodidlom“, ktoré je vždy dobré mať pri sebe. A samozrejme, aj ja som sa vrátil do detských čias a pospomínal si, čo som mal najradšej a čo zase neznášal.

Čo ste mali v škôlke najmenej rád a čo najradšej?
Myslím, že žiadne dieťa neobľubuje, keď ho odtrhnú od hry a musí sa ísť najesť alebo spať. Preto sme sa pokúsili nájsť v typológii objektu priestory, ktoré by kumulovali viacero funkcií a boli aj zábavné. Jedáleň už nie je len jedálňou, ale deti tam môžu piecť koláčiky, môžu sa pozerať, ako sa pripravuje strava – aj keď táto sa dováža z iného objektu a tu je len výdaj.

Ale to je fajn, že tam nie je veľká vývarovňa, ale len malá kuchynka. Odpadajú bezpečnostné riziká a deti sú zapojené do procesu. Navyše, jedáleň je spojená s kuchyňou ako v rodinnom dome. Deti si tento priestor obľúbili aj preto, že sme ho umiestnili do odľahlejšej časti budovy a na ceste k nej musia prekonať zábavnú cestu.

A spanie?
Od začiatku sme vedeli, že nechceme, aby bola spálňa súčasťou herne. Preto sme vytvorili samostatné spálničky, ktoré majú menšiu mieru presvetlenia, sú tmavšie, je to priestor stíšenia, kde si deti vedia oddýchnuť.

Pre koľko detí ste škôlku pripravovali?
V takom malom meste, akým je Banská Štiavnica, je ťažko odhadnúť úspešnosť projektu. V tomto prípade sme pre klienta pripravili biznis plán s vyrovnaným rozpočtom. Každý rok sa teda tvorí „budget“ na prevádzku, údržbu a základné opravy, ale investícia do objektu nie je návratná vzhľadom na regionálne pomery a financovanie školských stavieb.

Pri ekonomických bilanciách nám vyšlo, že koncept je efektívny od 30 detí vyššie. Vzhľadom na región sme sa obávali, či ho naplníme. Mysleli sme, že zo začiatku by to mohlo byť 15, neskôr možno 20 detí.

Aká je realita?
Začínali sme s 30 deťmi a dnes, po roku a pol prevádzky, je ich 45, čiže 15 detí na herňu. A majú plný zoznam na dva roky dopredu! To nás veľmi príjemne prekvapilo. Ľudia si objekt osvojili a privítali, že do historického mesta prišla aj moderná architektúra.

A ako reagujú najmenší užívatelia?
Veľmi často chodím do škôlky, lebo jej tímu pomáham pri drobných opravách či adaptácii interiéru. V praxi vidím, ako stavba reaguje na požiadavky prevádzky a ako žije samotná budova. Deti zo škôlky ma poznajú ako architekta a veľakrát ma milo privítajú.

Ako funguje váš ateliér s názvom +uniformarchitects?
Vediem ho s Martinom Lepejom, s ktorým sa poznáme už od štúdia na Fakulte architektúry STU v Bratislave, a máme ďalších dvoch pridružených architektov. Kanceláriu máme v Banskej Bystrici, ale ja bývam v Banskej Štiavnici, kolega je z Martina, čiže je to akýsi medzimestský ateliér.

Prečo +uniformarchitects? To trochu znie ako uniformita…
Pred názvom máme červené znamienko plus, ktoré sa otočilo o 45 stupňov z písmena X. A to naznačuje, že sme proti uniformnosti.

Zdôrazňujete štýlovosť vo svojej architektúre?
Nechceme si cez štýl stavať pomníčky. Pre nás je veľmi dôležité, aby projekt vytvoril homogénnu kvalitu – dizajnovú, funkčnú a účelovú. Sme veľmi nároční, tak verím, že užívatelia našich stavieb budú spokojní.

Môžu vám ocenenia priniesť viac práce?
Zatiaľ nič také nepozorujeme, náš 4-členný ateliér nepracuje na veľkom množstve zákaziek. Možno je to negatívum, že nemáme široké portfólio, ale radšej pracujeme na jednom-dvoch veľkých projektoch ako na 20 menších, ktoré by nás potom invenčne unavili.

Je to výhodnejšie?
Je to odpoveď na potreby regiónu. Myslím, že v Banskej Bystrici sa skutočne veľké ateliéry ani nenachádzajú, väčšina z veľkých je založená na dlhodobej praxi. My chceme robiť rozumné množstvo stavieb, pričom aj tomu najmenšiemu detailu odovzdáme celé tvorivé ja. Každá časť projektu je pre nás malou súťažou.

Dá sa teda uživiť architektúrou na strednom Slovensku?
Zatiaľ to ide.

Čo je pre vás dobrá architektúra?
Pre nás je to taká, ktorá prináša výzvy. Môže to byť výzva konštrukčná, funkčná, typologická, a keď vidíte, že architekt prekonal nejakú výzvu a vypäl sa k výkonu, ktorý nie je pózou, tak to mala byť dobrá architektúra.

Vybrané projekty +uniformarchitects

Budova HTM, 2013 Administratívna budova ako vizuálny pútač pri vstupe do areálu. Perforovaný hliníkový plášť skrýva trojpodlažnú administratívnu budovu. Premostenie tvorí „open space“ pre výkonnú administratívnu zložku.

Materská škola Guliver, Banská Štiavnica, 2015 Za deväť mesiacov architekti navrhli a zrealizovali architektúru, ktorú prijali deti, učitelia, mesto, ako aj odborná verejnosť.

Základná škola Guliver, Banská Štiavnica, 2018 Pre klienta materskej školy Guliver pripravuje v  Banskej Štiavnici modernú školskú budovu s výnimočným prístupom k vzdelávaciemu procesu a vzťahu žiaka a učiteľa.

RICHARD MURGAŠ

Narodil sa v roku 1978 v Banskej Štiavnici. V roku 2002 absolvoval Fakultu architektúry STU v Bratislave a v roku 2009 bol zakladajúcim členom ateliéru +uniformarchitects. Výber z ocenení: Il-In Hwang prize, UIA: Architecture and water (2001), 3. miesto vo verejnej súťaži na oficiálne logo mesta Trenčín (2003), 3. miesto v súťaži pre Košice 2013 na architektonické riešenie rekonštrukcie Starej krytej plavárne (2011), Cena Slovenskej komory architektov CE.ZA.AR v kategórii Exteriér (2011), Cena Slovenskej komory architektov CE.ZA.AR v kategórii Občianske a priemyselné stavby (2016), Cena Dušana Jurkoviča (2016).

Bratislava, Banská Štiavnica 
Text: Ľudovít Petránsky,
Foto: Lukáš Rohárik,
Vizualizácia: +uniformarchitects

Článok bol uverejnený v časopise ASB 11-12/2016.