Peter Černo: Najlacnejší architekt nie je ten najlepší
„Keď ľudia o stavbe diskutujú, znamená to, že architektúra žije,“ hovorí pôvodom slovenský architekt Peter Černo, ktorý už takmer 30 rokov žije v Mníchove. Na Slovensko však nezanevrel, realizuje tu svoje projekty a nedávno sem prišiel ako predseda medzinárodnej poroty súťaže Stavba roka 2015.
Začnime Stavbou roka 2015. Ako ste vnímali výber architektonických diel, ktoré vám boli predložené na posudzovanie?
Do súťaže bolo celkovo prihlásených 11 stavieb, čo je dosť málo. Má však aj pozitíva, lebo je to jediná súťaž na Slovensku, ktorá posudzuje jednotlivé stavby komplexne: 1. urbanistické a architektonické riešenie, 2. stavebno-technické riešenie, 3. funkčnosť a vplyvy na životné prostredie, 4. vhodnosť použitia materiálov a výrobkov, ich remeselné a profesionálne zvládnutie, 5. stavebnú realizáciu, 6. celospoločenský prínos stavebného diela.
Zvíťazila City Arena jednohlasne?
Práca poroty spočívala v dvoch krokoch. Prvým bola príprava a štúdium zaslaných podkladov (plány, fotografie, texty a pod.) a nasledovala päťdenná prehliadka prihlásených stavieb priamo na pozemku, ako aj rozhovory s ich architektmi, odbornými projektantmi, realizačnými firmami a investormi. Každý večer sa potom konala živá diskusia a výmena názorov členov poroty. Prospešné bolo aj to, že členovia poroty boli z rôznych oblastí architektúry a stavebníctva. Posledný deň bolo konečné vyhodnotenie, ktorého výsledky sú známe.
Skúste porovnať súťaž Stavba roka 2015 so súťažou CE.ZA.AR. 2015, kde ste aj vy mali prihlásené svoje dielo Bývanie v horách, ktoré získalo nomináciu.
Tie súťaže sa nedajú porovnávať, pretože každá má svoje zameranie. Azda jedinou spoločnou otázkou bol pre mňa počet prihlásených stavieb, v ktorom bol práve veľký rozdiel. To je však už úloha pre vypisovateľa.
Rekonštrukcia a interiér Kina Tatra, Bratislava, 1980 (s R. Janákom) – Pri rekonštrukcii bol vyvinutý nový systém zvukovej izolácie na stenách (dvojité kazety) a na zavesenom podhľade. Projekt mal medzinárodnú odozvu, bol uverejnený v svetoznámom časopise Domus. Foto: HILDA FIALOVÁ
Ako vnímate architektonické súťaže? Sú potrebné pre vývoj architektúry a samotných architektov alebo je to aj marketingový nástroj na pritiahnutie publika k architektúre a vôbec k stavebníctvu?
Súťaže, o ktorých sme pred chvíľou hovorili, slúžia najmä ako informácia pre širokú verejnosť, ukazujú smerovanie architektúry a prezentujú jej dobré realizované príklady, čím prispievajú k rozvoju kultúrnej úrovne národa. Nie nadarmo sa hovorí, že architektúra je matkou všetkých vied. Keď sa však pýtate na architektonické súťaže, tak tie sú najdôležitejším nástrojom na ovplyvňovanie a získavanie tých najlepších návrhov na riešenie urbanizmu, budov, interiérov, adekvátnych materiálov a realizácie. Súťaž je totiž aj forma diskusie, ktorá je veľmi dôležitá. Práve pri nich vidieť, že úloha architekta je v zodpovednosti voči zadávateľovi-investorovi, ale aj voči verejnosti a životnému prostrediu, v ktorom ľudia žijú a budú žiť desiatky, možno stovky rokov. Pre mnohých vypisovateľov – štátnych alebo privátnych – je to však dlhší proces prinášajúci ďalšie finančné náklady, a preto to mnohí radšej riešia priamou zákazkou. Výhodou súťaže je však získanie rôznych pohľadov na riešenie danej stavby a výber toho najlepšieho.
Shopping centrum PNS, Lamač-Bratislava, 1985 (so S. Spáčilom) – Prvé shopping centrum s parkoviskom na streche v bývalom Československu a novým konceptom pohybu kupujúcich a zásobovania tovarom. Foto: TIBOR ŠKANDÍK
Na Slovensku však bolo za ostatné roky vypísaných len málo verejných architektonických súťaží…
… zaznamenal som to. Malo by byť vecou architektonických zastúpení, aby presviedčali odbornú verejnosť, investorov a zainteresované orgány, aby sa touto cestou uberali. Najlacnejšia stavba však väčšinou nemusí byť najlepšia. V mnohých krajinách Európy sa pri vyhodnocovaní návrhov a ponúk na stavbu najdrahšia a najlacnejšia automaticky vylučuje z hodnotenia.
„Architekt nie je len poskytovateľ služieb, ale má aj obrovskú zodpovednosť voči verejnosti, urbanistickému i sociálnemu priestoru,“ komentovala výber predsedníčka poroty CE.ZA.AR 2015 Marlies Breuss z Rakúska. Aká je vaša predstava poslania architektúry?
Pani Marlies Breuss potvrdila to, čo som už sčasti naznačil. Investor-zadávateľ si prizýva architekta na riešenie stavby, o ktorej má svoje predstavy, nie však vždy. Preto je taká veľmi dôležitá diskusia medzi nimi, ku ktorej sa neskôr pripája aj verejná inštitúcia. Postavenie architekta v spoločnosti je veľmi dôležité, jeho práca je veľmi zložitá, komplexná a má byť aj adekvátne honorovaná. Aj tu platí, že najlacnejší architekt nie je ten najlepší.
Vila pre člena kuvajtského parlamentu, Kuwait City, 1986 (s E.A.S.T) – Okrem exkluzívnych priestorov pre členov rodiny vila obsahuje malú mešitu, prijímacie miestnosti, podzemnú garáž, vonkajší a vnútorný bazén, najnovšie technické vybavenie a palmovú záhradu. Foto: E.A.S.T.
Čo je pre vás dobrá architektúra?
Táto otázka je pre odborníkov, ktorí sa tým zaoberajú – historikov a publicistov. Tí však tiez majú rôzne názory. Pre mňa je rozhodujúce, aby sa v nej užívatelia dobre cítili, či už pracovne, alebo súkromne, a aby stavba vystihla prostredie, do ktorého je vsadená. Keď ľudia o stavbe diskutujú, buď pozitívne, alebo záporne, to znamená, že sa ich dotýka a že architektúra žije.
Ktorú fázu projektovania máte najradšej?
Veľmi zaujímavá je fáza hľadania návrhu konceptu stavby a jej dizajnu. Rovnako dôležité je pre mňa aj pokračovanie do fázy realizačného projektu, a to pre upresňovanie jej celkového výrazu. Vtedy treba sledovať každý detail, použitý materiál a to, aby sa udržali predstavy z tvorby návrhu.
TV scéna a zariadenie štúdia „Bambi“, Mníchov, 1988 – 1989 (s IDP) – Víťazstvo v súťaži pre prestížne podujatie s veľkou publicitou v Nemecku. Išlo o prvú autorovu prácu v Nemecku. Foto: IDP
Pred takmer 30 rokmi ste sa rozhodli odísť žiť do Nemecka. Aké boli vaše začiatky a ako ste sa presadili na vysokokonkurenčnom trhu?
Preukázal som sa niektorými projektmi zo Slovenska a Kuvajtu a hneď som dostal ponuku od piatich architektonických kancelárií. V tej, ktorú som si vybral, som dostal ako prvú úlohu vypracovať návrh do súťaže na scénu a zariadenie televízneho štúdia na odovzdávanie veľmi významného medzinárodného ocenenia „Bambi“ za mimoriadne výsledky v rôznych oblastiach ľudskej činnosti. Vypracoval som dva návrhy – súťaž sme vyhrali a obidva návrhy sa postupne realizovali v dvoch ročníkoch. Publicita prostredníctvom televízie, novín a odborných magazínov mi pomohla v ďalšej práci a jej uznaní.
Vaše projekty sa pohybujú najmä v oblasti hotelierstva a turizmu. Vyplynulo to z objednávok alebo vyplnenia prázdnenejšieho miesta?
V prvej mníchovskej kancelárii, kde som začal pracovať, sme sa venovali viac interiéru, preto som sa rozhodol zmeniť tematiku na projekty stavieb a prijal ponuku od inej kancelárie. Toto rozhodnutie bolo správne, pretože som sa dostal v pozícii hlavného architekta k stavbám, o ktorých som mohol dovtedy iba snívať. Neboli to však iba stavby v oblasti hotelierstva a turizmu, ale projektovali sme aj administratívy, zastupiteľské budovy a iné. Aj po založení vlastnej kancelárie sme navrhovali rôznorodé projekty. Myslím, že špecializácia privádza architekta do určitej rutiny, čo tvorivú prácu nerozvíja.
Taschenbergský palác, Drážďany, stav pred rekonštrukciou – Budova bola zbombardovaná pri kobercových náletoch počas 2. svetovej vojny v roku 1944. NDR nebola schopná túto významnú stavbu v historicky dôležitom centre Nemecka zrekonštruovať. Foto: AIC
Ktorý svoj projekt si najviac ceníte?
Ťažko povedať, pretože každý projekt prináša nové inšpirácie a skúsenosti. Vybral by som tieto dva: Výšková administratívna budova DB vo Frankfurte – Eschborn ( s AIC) a Grand Hotel Kempinski pri Štrbskom plese. Ešte by som spomenul 1. miesto v medzinárodnej súťaži na rekonštrukciu kuvajtských vodných veží, v ktorej sme navrhli aj nové funkčné využitie.
Vráťme sa na Slovensko. V jednom rozhovore ste povedali, že ste odtiaľto odišli najmä preto, že ste sa nechceli zúčastňovať na výstavbe panelákov. Ony tu však stále sú, a dokonca majú svoj ďalší život – zatepľujú a rekonštruujú sa. Čo s nimi?
Aby som to upresnil, keď som pracoval na Slovensku, nechcel som sa zúčastňovať na výstavbe panelových bytových domov. To však nebol dôvod môjho odchodu do Nemecka. Panelová výstavba je veľkou témou najmä v byvalých socialistických krajinách, pretože 50 rokov sa nič iné v bytovej výstavbe nestavalo a nahradenie novými objektmi by bolo pre tieto krajiny veľkým ekonomickým problémom. Hovorí sa, že životnosť panelákov je 50 – 100 rokov. Postupne sa určite budú nahrádzať novými a architekti budú mať možnosť navrhovať nové formy bývania a inú filozofiu tvorby mesta.
Rekonštrukcia Taschenbergského paláca, Drážďany, 1996 (s AIC) – Jedna z prvých stavebných realizácií zjednoteného Nemecka. Zadaním bola rekonštrukcia na luxusný hotel. „Pochopil som nemeckú filozofiu ochrany pamiatok a jej precíznu realizáciu,” hovorí autor. Foto: KEMPINSKI
Paneláky sú však aj vo východnom Nemecku, na území bývalej NDR. Ako sa rieši situácia s nimi?
Rôzne. Niekde sa odstraňujú, inde opravujú a niekde sú zase opustené, čo znamená ich zánik. Obyvatelia však radšej idú do nových domov, pretože dnešné predstavy o bývaní sú už úplne iné. Pripravujú sa štúdie na nové mestské štvrte, ktoré tieto paneláky nahradia.
Ste autorom prvého shopping centra na Slovensku, ktoré ponúkalo parkovanie na streche. Ako si spomínate na projekciu tohto centra v Lamači?
Pozemok na požadované plochy shopping centra bol malý. S kolegom Stanislavom Spáčilom sme navrhli nezvyklé riešenie s centrálnou halou, výťahmi a parkovacími miestami na streche budovy, čo vyvolalo u investora veľký odpor. Okrem toho bola požiadavka na použitie panelového konštrukčného systému. To si však v centrálnej hale vyžiadalo „atypické“ panely s dĺžkou viac ako 25 m, s čím mal investor problém. Nakoniec sme presvedčili všetkých zainteresovaných. Keď bola stavba zrealizovaná, stala sa unikátom nielen v Československu, ale aj v ostatných krajinách východného bloku.
Administratívna budova – Frankfurt n./M. – Eschborn, 1998 – 2003 (s AIC) – Budovu autori koncipovali ako viacúčelovú s novými technológiami. Deutsche Bank prevzala túto budovu a nové nároky na jej využitie boli relatívne ľahko realizované. Foto: AIC
Príbehy progresívnej architektúry z 80. rokov 20. storočia na Slovensku sú však dosť smutné. Spomeňme aspoň zruinovaný Obchodný dom Ružinov od Jána Bahnu. Prečo je to tak?
Osud niektorých stavieb bol ovplyvnený i tým, že všetko, čo sa postavilo v tých rokoch, sa považovalo za zlé a investori, ktorí to privatizovali, sa asi nezamysleli nad tým, čo sa dá z týchto stavieb urobiť – zmeniť ich funkcie. Myslím, že majitelia budov, ktoré ešte jestvujú, by si mali sadnúť spolu s autormi stavieb, s developermi a urobiť nový koncept ich využitia – konverzie –, ako sa to robí už bežne dlhé roky vo svete. Mnohé z týchto stavieb ukazujú, že aj v tomto období sa dalo urobiť niečo dobré, aj keď podmienky boli mimoriadne ťažké.
Po finančnej kríze sa zdalo, že sa na Slovensku vyčistí architektonická i stavbárska kvalita. V ostatných dvoch rokoch však opäť začína štartovať výstavba, ktorá prináša rozpačité výsledky. Aký je váš názor najmä na súčasnú bratislavskú architektúru?
Nepoznám zámery mestských orgánov a nepoznám ani územný plán rozvoja mesta, takže sa nemôžem k tomu vyjadriť. Je však cítiť, že mesto má veľké dopravné problémy, že sa zástavba zahusťuje, že v mestských častiach sa stavajú stavby asi bez stanovenia tzv. výškovej rímsy, miznú zelené plochy alebo sa nevytvárajú nové, čo je pre mesto veľmi dôležitý prvok.
Grand Hotel Kempinski High Tatras, Štrbské pleso 2010 (s M. Černom, G. Maiom) – Rekonštrukcia pamiatkovo chráneného komplexu budov na území Tatranského národného parku. Úlohou bolo urobiť z budov na úrovni lepšej “turistickej ubytovne” päťhviezdičkový hotel. Foto: FELIX L. STECK
Ako sa odlišuje komunikácia s developerom v Nemecku a na Slovensku?
V Nemecku sú stanovené presné pravidlá hry, sú platné územné plány od malých obcí až po veľkomestá. Developeri sa musia podriaďovať tejto skutočnosti, a keď majú iný zámer, musia spolu s architektom pripraviť štúdie a prediskutovať ich s mestskými orgánmi. V mnohých prípadoch sa k danej tematike vyjadrujú odborné komisie, ako aj samotní obyvatelia a často sa stáva, že stavby sa neschvália.
Ako si striehnete stavbársku kvalitu? Uskutočňujete na všetkých svojich stavbách autorský dozor?
Záleží to na konkrétnom prípade. Pri väčších stavbách robíme tzv. Künstlerische Oberbauleitung, denný dozor už dnes vykonávajú aj architektonické kancelárie, ktoré sa na to špecializujú, a s tými to konzultujeme.
Bývanie v horách , Štrbské pleso, 2012 (s M. Černom, G. Maiom) – Výnimočná poloha, panoramatické pohľady a blízke historické budovy boli inšpiratívnymi témami pre tvarovanie a dizajn fasád a pre riešenie pôdorysov jednotlivých obytných budov. Foto: SIMONE ROSENBERG
Váš ateliér v Mníchove sa proklamuje ako otvorený. Čo to presne znamená?
Otvorenosť znamená, že počet ľudí je zavislý od náplne a počtu projektov. Doteraz sa to osvedčilo a kolegovia sa radi vracajú k spolupráci. Keď je to potrebné, tak spolupracujeme aj s inými kanceláriami. Pri projektoch v zahraničí vždy spolupracujeme s domácou kanceláriou, čo je úplná nutnosť vzhľadom na znalosti predpisov, styk s úradmi a samozrejme ovládanie reči.
Na čom pracujete v súčasnosti?
Momentálne na prístavbe rodinného domu a pripravujeme výstavu. Takisto začíname s pokračovaním prípravy projektu v Kuvajte.
PETER ČERNO: Študoval na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva (prof. E. Belluš), na Vysokej škole výtvarných umení – odbor interiér (prof. V. Vilhan a prof. D. Kuzma) – v Bratislave a na Hochschule für bildende Künste – odbor architektúra (posledný žijúci profesor Bauhausu W. Ebert), pričom popri štúdiu praxoval v ateliéri svetoznámeho architekta Hansa Scharouna v západnom Berlíne. Pracoval v Slovenskom ústave pre ochranu pamiatok (SUPSOP), Projektovom ústave pre projektovanie školských a kultúrnych stavieb a Projektovom ústave obchodu a cestovného ruchu v Bratislave, v Kuvajte v Archicentre a E.A.S.T. Po odchode do Nemecka si po práci v IDP a AIC založil vlastnú kanceláriu Cerno+Architekten. Jeho práce sa nachádzajú v rôznych krajinách – Kuvajt, Spojené arabské emiráty, Lichtenštajnsko, Česko, Slovenská republika a Nemecko. Je nositeľom viacerých medzinárodných ocenení, napríklad FIABCI (Španielsko), AAHS (USA), BEFFA(ČR), WTA (Spojené kráľovstvo), GEO (Nemecko), Cena ZSVU, CE.ZA.AR. a Stavba roka (Slovensko).
Text: ĽUDOVÍT PETRÁNSKY, FOTO: archív Petra Černa
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
