Na Bielu sobotu – 40. roky
Architektom sa človek asi narodí. Od narodenia musí reagovať na okolitý svet, vnímať jeho pravidlá, pretože architektúra je všade okolo nás a architekt je univerzálny umelec, tvorca, promotér sveta. Jeho osobnosť formujú gény a už od narodenia aj prostredie.

Bahnovci žili v Pukanci už v časoch tureckých vpádov. Rodokmeň majú spracovaný do roku 1660. Po matke rod Hrúzovcov siaha až k Petőfimu a druhá vetva smeruje k Jozefovi M. Hurbanovi. Aj v tom je vyjadrený paradox slovenských dejín. Miesto jeho narodenia sme už spomínali, čas narodenia zase definujú zvony z katolíckeho kostola, ktoré vyzváňali večer na Bielu sobotu roku 1944. Biela sobota je výnimočný deň. Je to symbolický deň znovuzrodenia.

Šakalí léta – 50. roky
„Povojnové roky som prežil a základnú školu som absolvoval v rodnom Pukanci,“ spomína Ján M. Bahna. „Jeho výnimočná topografia a dynamická krajina, kde sa Panónska nížina dvíha do Karpatského masívu tvoria výnimočné miesto pre narodenie. Vulkanická krajina plná dynamiky, ktorej dominuje na obzore bájne Sitno, tvorí pozadie pukanskej panorámy. V urbanizme tohto mestečka, v štruktúre námestia, hradbách, gotickom kostole a modernom evanjelickom kostole sa zachovali stopy dávnej i nedávnej minulosti. Žili sme blízko Banskej Štiavnice, kde sa v päťdesiatych rokoch ešte pestovala mestská kultúra. Leto sme trávievali s gitarou na Štiavnických jazerách pri táborákoch. Najprv džez a potom nastupujúci rock nás sprevádzali študentskými rokmi. V roku 1958 som začal študovať na jedenásťročnej škole v Leviciach. Po maturite som bol univerzálne vzdelaný, ale najmä vydrezúrovaný v matematike, ktorá mi dala základ logického myslenia.“

Zlaté šesťdesiate
Pred 50 rokmi Ján M. Bahna prišiel do Bratislavy, kde študoval na SVŠT v Bratislave. Prvé roky sa intenzívne zoznamoval s kultúrou a dobiehal provinčný hendikep. Kupoval si a čítal knihy, chodil na džezové a rockové koncerty, hral na gitaru, sledoval nové filmy, divadlo, ale aj hokej a basketbal.

Ako sám hovorí, architektúra si ho postupne získavala od štvrtého ročníka, keď už celé dni presedel nad architektonickými časopismi. Cestovaním v časopisoch si nahrádzal obmedzené možnosti poznávania architektúry in situ.


Štúdium architektúry končil u prof. Jozefa Lacka, ktorý bol vtedy na vrchole svojej kariéry. Vyhrával súťaže a bol predsedom Zväzu architektov. Prvé ceny na architektonických súťažiach získal mladý Bahna už v rokoch 1966 a 1967 už počas štúdia. V roku 1967 dostal spolu s kolegami z krúžku tretiu cenu za Centrum Gottwaldova. „Vraj sme nadviazali na Le Corbusierovu a Gahurovu ideu prepojenia historického námestia so vstupom do závodu Svit,“ hovorí Ján M. Bahna. „Náš návrh sme spracovali bez konkrétnej návštevy mesta. Až pri ceste na výstavu súťažných návrhov sme si našu ideu overovali v reáli. Pritom som mal možnosť v konzultáciách zažiť ešte slávneho českého funkcionalistického architekta Bohuslava Fuchsa. Témou mojej diplomovej práce bolo nové mesto v Afganistane a oponentom mi pri nej bol architekt Štefan Svetko.“

V atmosfére pražskej jari
Šesťdesiate roky vyvrcholili Pražskou jarou, ktorá bola pre Bahnovu generáciu prvou veľkou životnou skúškou. V roku 1967 pokračoval vo vysokoškolských štúdiách na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesora Vojtecha Vilhana, ktorý bol na vrchole svojej tvorby. Časť roka strávil profesor Vilhan v Montreale pri realizácii svetovej výstavy Expo a slovenskej koliby. Prišiel nabitý zážitkami.

Vilhanov ateliér na hrade pri Hradnej vinárni bol eldorádom bohémskeho života, ktorý napomáhala aj uvoľnená spoločenská situácia. Celá spoločnosť sa zjednotila v nespokojnosti s politickou a spoločenskou situáciou, čo vyvrcholilo protestmi v auguste 1968. „V októbri 1968 sme sa vrátili do školy iba dvaja z piatich,“ spomína Ján M. Bahna. „V rokoch 1968 a 1969 sa nám otvorili hranice. Počas týchto rokov sme dobiehali to, čo nám vtedajšie školstvo odopieralo. Dejiny architektúry sme sa doúčali v Taliansku a Francúzsku. To boli naše univerzity. V roku 1969 som bol prijatý na Akadémiu výtvarných umení v Hamburgu. Na jeseň však už hranice zavreli a vycestovať som nemohol, takže zo štúdia napokon nič nebolo. Normalizačné metódy postupne vytvorili v spoločnosti pochmúrnu atmosféru.“

Reakcia na normalizáciu – 70. roky
Z vojenskej služby v Armádnom výtvarnom štúdiu v Prahe sa vrátil na jeseň v roku 1971. Najbližšie roky strávil v tvrdej práci vo dvoch ateliéroch. Ponor do zaujímavej tvorby bol reakciou na normalizačné pomery. Nedalo sa cestovať, viazli informácie. Na jeseň 1971 nastúpil Ján M. Bahna do ŠPÚO (Štátny projektový ústav obchodu), kde s riaditeľom Ivanom Matušíkom spolupracoval na viacerých súťažiach. Pracoval na interiéroch hotela Kyjev i na Spojovacej budove Prioru.

Od roku 1974 mal aj vlastné projekty. Najprv to boli menšie obchodné centrá, neskôr obchodný dom v Ružinove a Dom odievania v Bratislave na Námestí SNP.

Druhú pracovnú zmenu mal od piatej do pol dvanástej a po víkendoch, a to v ateliéri profesora Vilhana nad dnešným Dulovým námestím. Tam sa dostal k atraktívnym zákazkám, akými boli napríklad kreslenie interiérov bratislavského letiska. Z nich sa dodnes zachoval vládny a prezidentský salónik, ktorý v nedávnych rokoch vzbudil pozornosť svetových dizajnérskych časopisov. Pracovali aj na interiéroch Matice slovenskej a Ministerstva kultúry. V roku 1979 skolaudovali interiér banky v Žiline, realizovaný podľa ich návrhu. „S Vojtom Vilhanom sme si rozumeli, neviem, čím to bolo,“ vyznáva sa Ján M. Bahna. „Koncom sedemdesiatych rokov som už mal v ŠPÚO toľko práce, že som časove nestačil na druhý úväzok u Vilhana a naša spolupráca sa skončila. Ostatne, začala sa rozrastať aj rodina. Tie spoločné roky boli pre mňa a aj pre Vojta najplodnejšie. Keď v roku 1988 tragicky zomrel, prvýkrát som zažil pocit, že s tým človekom by som si mal ešte čo povedať. Uvedomil som si, že to si už nikdy nedopovieme... a že sa už nikdy nestretneme na Korze pri Mliečnom bare. V sedemdesiatych rokoch som postavil aj prvú zaujímavú vilu pre doktora Viliama Fischera. V rámci projektov obchodných domov sme spolupracovali na vývoji skeletových systémov Integro so spoločnosťou Zipp.“

Nástup postmoderny – 80. roky
Osemdesiate roky sa začali návštevami u architekta Roba Kriera vo Viedni v roku 1979 a cestou na prvé Bienále architektúry do Benátok a na Forum Design do Linzu v roku 1980. Za interiéry banky v Žiline dostal prémiu: možnosť na vycestovanie. Všetky pobyty v zahraničí využíval na návštevy výstav a významných diel európskej architektúry.

Moderná architektúra už bola v tom čase v kríze. Jej kritika vyvrcholila do postmodernizmu. V tomto duchu už od roku 1979 architekti ŠPÚO reagovali na historické prostredie miest. Nové obchodné domy sa snažili integrovať do mestských štruktúr. Vtedy vznikol Obchodný dom Ružinov so symbolickou pasážou a portálmi ako spomienkou na ulicu uprostred sídliska. V banke v Čadci zase realizovali archetyp bankového halového priestoru. Tieto projekty reprezentovali Slovensko na svetovom Bienále architektúry v Sofii. Za Ružinov získali aj Cenu Zväzu architektov.

V podkrovnom ateliéri ŠPÚO sa sformovala skupina mladých architektov, ktorí vyznávali nové idey. V rokoch 1984 až 1987 prežívali inšpiratívne stretnutia stredoeurópskych architektov v Spišskej Kapitule, ktoré pokračovali v rokoch 1988 a 1989 v Starých Splavoch. Nastávali nové časy...

Nové výzvy – 90. roky
„Deväťdesiate roky nás našli všeobecne nepripravených na zásadnú zmenu,“ hovorí Ján M. Bahna. „Nikto nevedel, čo nás čaká. Ako sa bude vyvíjať projektovanie? Ako bude organizované stavebníctvo? Projektový ústav obchodu a cestovného ruchu (PÚOCR), kde som vtedy pracoval, sa začal rúcať. Vtedajší riaditeľ sníval o veľkom ústave ešte aj počas generálneho štrajku v decembri 1989. V tých rokoch v Projektovom ústave už nebola zaujímavá práca. Od študentov a prípravného výboru nového vedenia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (VŠVU) som dostal ponuku prísť na školu. Od roku 1990 som teda mal vlastný majstrovský ateliér architektúry na VŠVU – do roku 2011 u mňa absolvovalo okolo sto diplomantov.“

Popri škole založil vlastný AA ateliér, ktorý sa postupne v deväťdesiatych rokoch vypracoval medzi popredné architektonické kancelárie. V roku 1991 vystavovali na svetovom Bienále architektúry v Benátkach, vyhrali veľa súťaží, realizovali mnohé projekty. V ateliéri sa v priebehu dvadsiatich rokov vystriedalo množstvo mladých úspešných architektov.

V tomto období sa v ateliéri projektovalo veľa bankových domov. Za objekt Ústredia Všeobecnej úverovej banky dostali Cenu Dušana Jurkoviča i cenu Stavba roka.

Realizovali veľa rekonštrukcií i moderné vily. Nie všetko sa však podarilo. Koncom tisícročia vyhrali súťaž na riešenie Námestia SNP v Bratislave, ale z tohto projektu sa nič nerealizovalo. Aj rekonštrukcia kaštieľa v Rusovciach sa ťahá už od roku 1997.

... a tak to beží ďalej – tretie milénium
Nové tisícročie zastihlo Ján M. Bahnu v usilovnej práci vo vlastnom ateliéri v Horskom parku. Vila Linea z ateliéru AA ateliéru bola publikovaná vo Svetovom atlase architektúry. Postupne však ateliér realizoval aj ďalšie moderné vily a za rekonštrukcie a zásluhy o pamiatky Bratislavy získal Ján M. Bahna Cenu Júliusa Satinského. Jeho najväčším projektom posledného desaťročia bola rekonštrukcia Univerzitnej knižnice v Bratislave. Tento komplex, ku ktorému patrí aj Kláštor klarisiek a Lisztova záhrada, bol najväčšou rekonštrukciou v Starom Meste. Ďalším významným projektom bola rekonštrukcia a dostavba Lettrichovej vily z dvadsiatych rokov na Mudroňovej ulici, ktorá. poskytuje vhodné prostredie pre diplomatickú a štátnu reprezentáciu.

V roku 2007 získal profesúru architektonickej tvorby na VŠVU. Pätnásteho marca 2011 dostal cenu ASB Osobnosť architektúry a stavebníctva 2011.

„Moje koníčky týchto rokov? Tri vnúčence, záhrada, cestovanie, objavovanie slovenských vín a stále architektúra,“ odpovedá Ján M. Bahna. „Som členom komisie, ktorá oceňuje etikety i architektúru vinárstiev. Pôsobím ako prezident v Spolku architektov Slovenska, stále učím na VŠVU. Cestujem a vnímam architektúru, sledujem periodiká, čítam, píšem, som členom porôt i redakčných rád. S nadhľadom pol storočia komentujem vývoj súčasnej architektúry. A tak to beží ďalej... večernú náladu pri práci mi podfarbuje klavír Keitha Jarreta a Diany Krall.

Ľudo Petránsky
Foto: Dano Veselský

Článok bol uverejnený v časopise ASB.