Ivan Matušík: Aj malé národy možno identifikovať podľa ich architektonickej kultúry
Galéria(15)

Ivan Matušík: Aj malé národy možno identifikovať podľa ich architektonickej kultúry

Rozhodnutiu urobiť profil architekta Ivana Matušíka, osobnosti slovenskej architektúry a spoločenského diania, predchádzala intenzívna diskusia v redakcii, no napokon všetky hlasy proti prevážil najmä jeden argument – kvalita jeho architektúry. Prišiel na dohovorené stretnutie absolútne pripravený. Ani na ďalších stretnutiach neostal ľahostajný k jedinému slovu tohto rozhovoru. Pri spoznávaní jeho názorov podaných s mierne ironizujúcim šarmom som postupne nachádzala snahu o čo najlepší výsledok. Rovnako precízne pristupuje i k svojej tvorbe, o kvalite ktorej svedčí aj fakt, že bola dobrá pred 50 rokmi aj teraz a že k rokmi overeným architektonicky suverénnym stavbám stále pribúdajú ďalšie svieže diela, ktoré naďalej príjemne prekvapujú architektonickú verejnosť. Ani dianie v architektúre a urbanizme ho nenecháva chladným. S úsmevom jasne formuluje názor na viaceré horúce témy v architektúre a pomenúva veci pravými slovami. Architekt Ivan Matušík.


Pán architekt, ako vnímate kvalitu súčasnej slovenskej architektúry? Je toto označenie už oprávnené alebo ešte stále ide len o architektúru na Slovensku?

Celková kvalita slovenskej architektúry je nepochybne na vzostupe. Pri takomto hodnotení však narážame na základnú otázku, ktorú si občas kladú naši teoretici: či možno hovoriť o charaktere slovenskej architektúry ako takej. Napriek prebiehajúcej globalizácii sa domnievam, že existujú predpoklady na to, aby aj moderná slovenská architektúra mala svoju špecifickú tvár. Keď listujem v katalógoch Európskej únie s dielami súťažiacimi o Cenu Miesa van der Rohe, vidieť, že i malé národy možno identifikovať podľa ich architektonickej kultúry. Aj v slovenskej architektúre ma preto oslovujú diela vymykajúce sa z univerzálnej šablóny, ktoré v sebe skrývajú naše trvalé hodnoty.

Okrem vlastnej architektonickej tvorby sa intenzívne venujete urbanizmu a mnohé návrhy rozvoja Bratislavy Vás nenechávajú ľahostajným. Predstavte nám svoj názor na tie najpálčivejšie.

Netrúfal by som si charakterizovať to ako intenzívny prístup. Architektonickú tvorbu chápem skôr ako komplexnú činnosť, čiže tvorbu od verejného priestoru až po jeho najintímnejšiu časť či detail, teda vnútorný priestor. Niektoré nové návrhy rozvoja Bratislavy ma občas skutočne iritujú, nie je to žiadne tajomstvo. Svedčia o tom viaceré moje polemické články. Pálčivých problémov je naozaj nemálo, ako najtypickejšie by som vybral dunajské nábrežia.

Výstavba Auparku odštartovala likvidáciu jedného z prvých stredoeurópskych parkov. Úsek dunajského nábrežia dlhý 500 metrov medzi Starým a Novým mostom predstavuje neopakovateľnú lokalitu bratislavského nábrežia spájajúcu Staré mesto s Petržalkou. Boli tu všetky predpoklady, aby sa z pôvodného Auparku vybudoval Centrálny bratislavský park.

Obdobné situovanie parku priamo v centre mesta má Viedeň aj Budapešť. V tomto prípade naplno zlyhali otcovia mesta, príslušné ministerstvá i pamiatkari.

Ani bratislavské Podhradie ma nenechalo chladným. V priebehu polstoročia som mal totiž niekoľko príležitostí „byť pri tom“. Verejná anonymná architektonická súťaž z roku 2002 sa pre náš ateliér skončila úspešne. Následné stornovanie výsledkov primátorom, symbolické obstarávacie konanie a inzerát v dennej tlači z januára 2007, že sa hľadá architekt na spracovanie projektu Podhradia, je postup prinajmenšom zvláštny. Takéto praktiky nemožno charakterizovať ako seriózne. Malo by to vzrušovať okrem iných aj Slovenskú komoru architektov, pod patronátom ktorej sa realizujú nielen architektonické súťaže, ale prostredníctvom autorizovaných architektov SKA i sama projektová príprava.

Je o vás známe, že venujete veľkú pozornosť stavebným detailom a interiérom.

Pojem interiér som vždy sledoval v dvoch rovinách. V koncepte vnútorného priestoru architektonického diela a vo vnútornom vybavení zabudovanými zariadeniami a mobiliárom. I v tomto prípade musí ísť o jednotu. Spomínam si, že pri návrhu nerealizovaného Kostola svätého Kríža pre Vrakuňu, ktorý bol výnimočnou úlohou, som si túto jednotu interiéru a exteriéru osobitne uvedomoval. Pokiaľ ide o detaily a dizajn, cítim ich spätosť ako harmóniu výtvarnej a technickej dokonalosti.

Po ukončení výstavby má každé architektonické dielo svoj vlastný život. Dokážu investori, developeri a užívatelia pôsobiť vo vzájomnej jednote a harmónii aj v širšom časovom horizonte?

Zdravý život stavby určite patrí k postulátom dobre vyriešeného architektonického diela. Dnes sa preto častejšie hovorí o ekonomických faktoroch. Napriek tomu je otázne, či developeri, architekti a užívatelia vždy pôsobia vo vzájomnej jednote. Ukazuje sa, že ich záujmy nie sú totožné. Robiť z architektonického diela spotrebný tovar, ktorý sa musí „obracať“, je asi tiež nezdravé. Táto snaha súvisí s narastajúcou hodnotou pozemku, a nie s kultúrno-spoločenským významom architektonického diela. Zlým sprievodným javom je zámerná devastácia objektu i pozemku investorom a užívateľom. Skutočný verejný záujem sa odsúva na vedľajšiu koľaj a kompetentné orgány mesta sú v tomto procese nečinné.

Ako sa pozeráte na zámer spoločnosti Lordship postaviť na mieste hotela Kyjev a obchodného domu Tesco v Bratislave Centre Plaza?

Zámer spoločnosti Lordship zlikvidovať areál Kamenného námestia v Bratislave považujem za absurdný. Ako je už všeobecne známe, Slovenská sekcia DOCOMOMO zaradila tento architektonický komplex do národného registra pamiatok moderného hnutia. Architektonické diela druhej polovice 20. storočia treba chrániť a zveľaďovať aj na Slovensku, a nie búrať. Seriózne dobudovanie areálu dielami 21. storočia by bolo prirodzeným postupom, ktorý práve vrstvením jednotlivých období dáva mestu charakteristický kolorit. Za nezodpovedný možno označiť aj zámer neriešiť optimálny profil Špitálskej ulice, ktorá plní v dopravnej štruktúre mesta funkciu časti najvýznamnejšej radiály. Ulica bez chodníkov, bez stromoradí, bez pohotovostných parkovísk, bez urbanistického dizajnu je v rozpore s poslaním ulice ako kultivovaného verejného priestoru. Ulica vždy bola a bude kostrou i obrazom mesta. Preto si myslím, že forma dobudovania Kamenného námestia ako celku bude aj akousi našou stavovskou skúškou zodpovednosti. 

Čo by ste na záver nášho rozhovoru chceli odkázať mladým architektom?

Budem stručný. V mojej monografii Život s architektúrou som uviedol zásadu, ktorej som sa držal počas môjho 50-ročného pôsobenia: „Mladej generácii slovenských architektov prajem veľa tvorivého zápalu, aby naplno využila možnosti, ktoré prináša doba. Aj tá má svoje špecifiká, no poctivosť, charakter a vlastný názor sú i naďalej vlastnosťami človeka v tvorivom povolaní, ktoré ho bezpečne môžu priviesť k úspechu.“

Martina Jakušová
Foto: archív architekta

Ivan Matušík
1930    narodil sa 12. júla v Bratislave
1953    ukončuje štúdium na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT v Bratislave
1954    pracuje v ateliéri Jána Svetlíka na územnom pláne Bratislavy
1955    projektant vo Vojenskom projektovom ústave v Bratislave
1957    pracuje na Slovenskom výbore pre výstavbu v Bratislave
1958 – 1961    vedúci projektant v bratislavskom Stavoprojekte
1961 – 1967    hlavný projektant v Štátnom projektovom ústave obchodu (ŠPÚO) Brno, ateliér Bratislava
1968 – 1989    riaditeľ bratislavského ateliéru ŠPÚO
1969    získava Cenu Dušana Jurkoviča za obchodný dom Prior v Bratislave
1995    laureát Ceny Emila Belluša za celoživotné architektonické dielo
1996    preberá medailu Pocta ministra kultúry SR
2002    získava Cenu Dušana Jurkoviča za rodinný dom Elipsion v Senci
2003    získava CE.ZA.AR 2003 a Cenu ministra MVRR Progresívne bývanie za rodinný dom Elipsion
2006    získava CE.ZA.AR 2006 v kategórii Rodinné domy a prvé miesto v súťaži vyhlásenej MVRR Progresívne, cenovo dostupné bývanie za rodinný dom Pátrium v Ivanke pri Dunaji


Ivan Matušík slovami teoretika architektúry

Architekt Ivan Matušík patrí medzi úzky okruh výnimočných predstaviteľov slovenskej architektúry. Tvorbu tohto neobyčajného predstaviteľa slovenskej architektúry mala možnosť bližšie spoznať širšia verejnosť aj v novembri minulého roku na prednáške o tvorbe Ivana Matušíka, ktorá sa uskutočnila v rámci verejných prednášok z cyklu Paralelný modernizmus pripravovaných Mariánom Zervanom a Imrichom Vaškom z Katedry architektonickej tvorby VŠVU.

Celú jeho tvorbu charakterizuje dôkladná práca s modelmi, dôraz na technicko-konštrukčný detail, cit pre materiál, uprednostňovanie veľkorysých architektonicko-výtvarných foriem, ktoré sú vždy premyslene funkčne využité a predpokladajú prevádzkové premeny, či úsilie vytvárať pre svoje diela charakteristický mikrourbanizmus. Jeho osobnostný profil a tvorba však zďaleka nie sú uchopiteľné jedným vzorcom či zaradením medzi pokračovateľov Bellušovho klasicizujúceho modernizmu. Oproti dielam ako napr. bratislavské nákupné stredisko Slimák (1957 – 1964), obchodný dom Prior a Hotel Kyjev v Bratislave (1960 – 1978), rehabilitačný ústav Baník v Bojniciach (1968 – 1973) či vlastný dom architekta (1978 – 1981) možno na prvý pohľad postaviť návrh mestského centra v oblasti Obchodnej ulice z roku 1970, projekt budovy parlamentu z roku 1975, budovu mestskej tržnice (1978 – 1981) a vyvolať tak dojem, že pre Matušíka je typická názorová polarita „klasicizujúceho modernizmu“ a slovenského variantu „mašinizmu“, ako sa o to pokúsili naši renomovaní historici. Z tohto aspektu by však ešte ostali ako nezaraditeľné také významné projekty, ako je medzinárodná zotavovňa na Štrbskom plese z roku 1962 či návrh domu umenia v Piešťanoch z roku 1960.

Vďaka takým svorníkom Matušíkovej tvorby ako napr. návrh obchodného domu v Prahe z roku 1971 alebo návrh Elipsionu (2000 – 2002) však cítime, že v Matušíkovej architektonickej duši oveľa viac rezonuje materiálový a technologický brutalizmus, experimentálna európska architektúra 60. rokov spolu so škandinávskymi inšpiráciami. Prostredníctvom týchto rezonancií sa nám aj v takých zdanlivo klasicizujúco-modernistických dielach, ako je bratislavský Prior s Hotelom Kyjev, objavia akoby skryté súhry betónového, „travertínového“ technicko-konštruktívneho brutalizmu spolu so svetom drobných, ale o to zásadnejších objavov a dizajnovania. Niekde tu sa ocitáme v pulzujúcom jadre architektovho názoru, ktorý vystreľuje aj do dnešných dní mnohorakými smermi. Myslím, že skúškou správnosti takejto charakteristiky je i názorová diferenciácia viacerých jeho spolutvorcov a vyzretých osobností, ktoré vyšli z prostredia dnes už legendárneho ateliéru SPÚO.

Práve toto sú kvality, ktoré treba i dnes zdôrazňovať v súvislosti s možnými alternatívami vývinu Kamenného námestia. V diskusiách o ňom zazneli rôzne hlasy a hodnotenia, dokonca až pre architekta nedôstojné známkovania a pochybné sociologické sondy do hriešneho mesta Bratislavy, geniálne vplyvológie a posudky nepôvodnosti. Aj toto patrí k nášmu architektonickému folklóru, ktorému, bohužiaľ, robí choreografa akože hlavný architekt Bratislavy a primáša slovutný profesor z Košíc. Matušíkovo slovo v týchto zahriaknutých dialógoch nezaznelo tak, akoby si zaslúžilo. Jeho pohľad na problém vie osloviť i generačne rozvrstvené publikum. Som presvedčený, že len spoločným hľadaním neopakovateľných kvalít Matušíkovej tvorby budeme schopní zaujať kompetentné stanovisko aj ku komplexu na Kamennom námestí. Len v skutočnom dialógu si môžeme osobovať právo byť jednostranný voči architektovi, ktorý veľkú ­väčšinu svojich zákaziek získal v súťažiach a dodnes stelesňuje vysokú profesionalitu architekta na Slovensku.

Marián Zervan