Ingrid Konrad: Som optimistka
Termín nášho stretnutia mi pre zaneprázdnenosť hlavnej architektky mesta Bratislava chvíľu poskakoval v diári. Napokon jej polročné pôsobenie vo funkcii nám ponúklo možnosť ohliadnuť sa späť. Ingrid Konradovú aj napriek množstvu problémov, s ktorými sa hlavné mesto musí popasovať, entuziazmus neopúšťa.
Emigrovali sme v piatok trinásteho septembra 1986, ilegálne sme prešli hranice bývalej Juhoslávie. Bola som nespokojná s dvojtvárnosťou bývalého režimu, ktorý bol taký, aký bol. Neustále som si kládla otázku, čo ďalej. O odchod sme sa pokúšali ešte ako študenti, ale napokon sme to šťastne zvládli až v osemdesiatom šiestom, to už mal náš starší syn dva roky.
Aké boli začiatky v emigrácii?
Veľmi ťažké. Mojou hlavnou snahou bolo, aby syn túto zmenu nejako zásadne nepocítil, napriek tomu, že sme začínali v zbernom tábore.
Ako sa vám podarilo rozbehnúť sa po profesijnej stránke?
Začala som veľmi skoro. Už mesiac po príchode do Viedne som dostala príležitosť v kancelárii u slovenského architekta Jána Kočího. Bola to veľká škola. Aby som neskôr mohla pôsobiť ako samostatná architektka, potrebovala som si nostrifikovať diplom. Tak som sa prihlásila na Fakultu územného plánovania a architektúry a študovala som stavebné a ústavné právo a verejné priestory. Pri prezentácii svojej ročníkovej práce som dostala ponuku na pozíciu asistentky na Inštitúte pre krajinné plánovanie a napokon som tam popri vlastnej architektonickej kancelárii pôsobila 15 rokov. Tam som získala pohľad na mesto z akademickej pozície na univerzite, ktorý mi vo Viedni dovtedy chýbal, a aj skúsenosti so štátnou správou, s ktorou som spolupracovala pri definovaní tém pre našich študentov.
Aký je rozdiel v prístupe k práci na Slovensku a v Rakúsku?
Vo Viedni som sa naučila vecnosti a pragmatizmu v práci. Napriek tomu, že som veľmi emocionálny človek, viem odčleniť svoje súkromie a emócie od svojej práce. Po príchode späť na Slovensko prišlo v jednej chvíli vytriezvenie. Na jednom stavebnom projekte som bola zodpovedná za množstvo detailov, tak som si rozdelila prácu, obvolala som firmy, všetci všetko prisľúbili a ja som bola spokojná. Až prišlo k plneniu termínov a neudialo sa nič. Vtedy som pochopila, že bez osobného kontaktu a prístupu ničím nepohnem. Toto špecifikum sa uvádza v manuáloch pre rakúskych podnikateľov, ktorí chcú urobiť na Slovensku obchod – najprv treba upevniť osobné kontakty a až potom pristúpiť k obchodu.
Po šiestich mesiacoch vo funkcii sa považujete viac za tvorivú architektku alebo úradníčku?
Na túto pozíciu ma do istej miery pripravila nezištná práca pre Komisiu výstavby, územného plánovania, životného prostredia a dopravy pri Miestnom úrade Bratislava-Vajnory. Tam som videla, aká veľká je priepasť v komunikácii magistrátu s mestskými časťami a koľko úsilia stojí dopracovať sa ku konkrétnemu výsledku. Chcela som vedieť, prečo to nefunguje. Pozíciu hlavnej architektky nevnímam ako úradnícku, ale ako spojovací článok medzi úradníkmi a politikmi, ktorí za osud mesta nesú svoju politickú zodpovednosť, a ja by som mala byť ten odborník, ktorý im poskytne fundované informácie zrozumiteľne „preložené“ z odborného jazyka, ktoré potom možno prezentovať verejnosti. Za pol roka, čo som vo funkcii, som mala niekedy pocit, že bojujem s veternými mlynmi, ale v princípe ide o to, aby sa verejnosť vedela stotožniť s rozhodnutiami magistrátu, ktoré sa týkajú rozvoja mesta a aby tieto rozhodnutia v konečnom dôsledku rešpektovali vôľu väčšiny obyvateľov.
Ako sa vám darí presadiť si svoj spôsob práce?
Bránila som sa tomu, aby sa so mnou investori stretávali medzi štyrmi očami, obiehali rôzne úrovne po úradoch a trávili svoj čas intervenovaním a vysvetľovaním svojho zámeru na rôznych miestach. Iniciovala som vznik Rady hlavnej architektky. Po pol roku všetky oddelenia vrátane pána primátora dospeli k jednotnému názoru, že je užitočná a potrebná. Diskutujeme vecne a odborne na úrovni územného plánu. Pri riešení konkrétneho problému prizývam na diskusiu všetkých zainteresovaných od hlavného dopravného inžiniera, zástupcov oddelenia pre územný plán, cez dotknutú mestskú časť až po pamiatkarov, aby sme na základe rovnakých informácií v prítomnosti zástupcov investora jasne vyjadrili svoj názor. V Rade hlavnej architektky budeme rozprávať o investičných zámeroch v ich začiatku a pozývať investorov a ich architektov, aby sa s nami podelili o svoje zámery a neinvestovali veľa do plánovania, ktoré ešte nie je na úrovni magistrátu prediskutované. Myslím si, že keď takto nájdeme spoločnú reč hneď na začiatku, ušetríme si veľa ďaľších problémov.
Začiatky vo funkcii boli teda ťažké?
Začala som diskusiu s mestskými časťami a zistila som, že ich vzájomná komunikácia s magistrátom často prebiehala cez Krajský stavebný úrad, a to až vtedy, keď problémy eskalovali, keď prišli sťažnosti. Veľmi ma teší, že napriek počiatočnej nedôvere začína Rada hlavnej architektky prinášať svoje ovocie. Ďalšou novinkou, zatiaľ s pracovným názvom, je Odborná komisia pre tvorbu mesta, ktorá by mala byť poradným orgánom nielen mojím, ale aj pána primátora. Ide o to, vytvoriť a verejnosti predložiť víziu vývoja mesta, ku ktorej majú čo povedať odborníci rôznych profesií. Je tam filozof, sociológ, kunsthistorik, urbanista, sú tam zástupcovia magistrátu aj investorov. Tu sa bude hovoriť o rozvoji mesta, o víziách, o tom, kde sa rozchádzajú názory na riešenie jednotlivých vnútorných častí mesta, ale aj jeho okrajových zón.
Ako vnímate Bratislavu z hľadiska jej veľkosti a možnosti porovnávať sa s okolitými metropolami?
Bratislava sa môže a musí porovnávať s okolitými mestami. Najmä porovnanie s Brnom ma napríklad veľmi bolí, pretože naše východiskové pozície boli rovnaké, ale Bratislava sa stala hlavným mestom nového štátu a ako taká sa ocitla v konflikte rôznych záujmov. Kam sa dostalo Brno a kam my? Jednému veľkému investorovi som povedala, že keby tak ako v Bratislave za posledných dvadsaťdva rokov vyrástli veľkí investori, vyrástol by, obrazne povedané, aj magistrát, mohli sme byť niekde úplne inde. Keby sme rovnakú silu mali aj v magistráte, vyhli by sme sa kauzám aj veľkým finančným problémom a rozhodnutiam, ktoré dnes ľutujeme.
Zmienili ste sa dávnejšie, že Bratislava je mesto s veľkou perspektívou. Čo ste mali na mysli?
Bratislava má predovšetkým vynikajúcu strategickú polohu. Ešte v dvadsiatych rokoch minulého storočia sa považovala za bránu do Orientu. Na to sa akoby pozabudlo. Sme spojovacím prvkom medzi dvoma svetmi a to je pre nás veľká šanca. Hovorím o tom, že sme aj v čase otvorenia tzv. východného bloku prepásli mnoho šancí na umiestnenie medzinárodných inštitúcií, ktoré sú dnes vo Viedni.
Čo s tým?
Čo s tým? Ideme na tom pracovať. Aj takéto inštitúcie pomáhajú dotvárať obraz mesta. Záujem o lokalitu je, vždy sa hľadá niečo nové. Musíme sa poučiť z chýb vlastných, ale aj cudzích. Mali by sme začať stavať na tom, čo je v nás dobré, napríklad že sme otvorení a pohostinní. Musíme otvoriť brány nášho mesta a prezentovať ho vo vysokej kvalite.
Prečo sa ľudia, ktorí sa prisťahujú do mesta, ešte dlho necítia byť Bratislavčanmi?
Musíme si klásť otázku, prečo je to tak, ako samotné mesto vyzerá, ako vyzerá jeho parter a to, čo občania potrebujú. Treba sa pozrieť aj na to, koľko práce urobili rôzne občianske združenia, nezávislé na samotnom magistráte, ktoré posunuli mesto ďalej. Ďalšia otázka je, aký je postoj štátu k jeho hlavnému mestu.
Problém vidím aj v predaji mestského a štátneho majetku, najmä pozemkov, možných rozvojových lokalít, bývalých priemyselných zón, ktoré sú dnes blízko centra, do súkromných rúk. Investori kúpili tieto pozemky za drahé peniaze a teraz chcú svoju investíciu zúročiť, aj preto stavajú a chcú stavať vysoké budovy. Ale aj k tejto problematike treba pristupovať diferencovane a s vlastníkmi pozemkov komunikovať.
Je Bratislava mesto pre výškové budovy?
Som presvedčená, že mnohí investori už pochopili, že Bratislava nie je Manhattan, a teda že by tu nemali rásť len výškové budovy. Roland Rainer, významný rakúsky architekt, dokázal, že či postavíte výškovú budovu, alebo nízku blokovú zástavbu, dokážete uspokojiť rovnaký počet obyvateľov. A o to tu najmä ide – aby sme pre toto mesto našli určitú rovnováhu a vytvorili mesto pre ľudí, príjemné na život. Stretávam sa napríkald s názorom, že ľudia tu nechcú turistov. Ale vysvetľujem, že mesto si musí vedieť naplniť svoju mestskú pokladnicu. Mrzí ma, ak nájdem v Bratislavskom kultúrnom a informačnom stredisku najfarebnejší leták o hudobných slávnostiach v Esterházyho paláci v Burgenlande a nevidím tam žiaden zámok z okolia Bratislavy. To je tiež na zamyslenie.
Čiže treba budovať jej reprezentačný charakter?
Nepochybne. Bratislava by mala byť svojbytný správny celok, so všetkým čo k tomu patrí. Patria k nej aj prostriedky na reprezentáciu štátu. Podľa mňa je dôležité, aby Bratislava ako hlavné mesto a sídlo významných štátnych a kultúrnych inštitúcií mohla reprezentovať krajinu. Hlavné mesto je výkladná skriňa celej krajiny.
Územný plán mesta stanovuje limity pre podlažnú plochu budov, ale v detailnejšom pláne zóny (napríklad v prípade PKO) môže ísť investor až takmer na dvojnásobok. Ako chcete presvedčiť developerov k umiernenosti?
Cesta vedie len cez trpezlivú diskusiu o tom, ako vidí veci investor a aké potreby má mesto. Je aj v jeho záujme prispôsobiť funkčnú náplň svojich projektov záujmom mesta. Aj v prípade starších káuz musí zo strany magistrátu prestať prešľapovanie na jednom mieste, ktoré pôsobí nesmierne demotivujúco a šíri depresívne nálady. Musíme začať veci riešiť razantnejšie, a najmä otvorene komunikovať. Transparentne prezentovať verejnosti investorské zámery a vyvolať diskusiu. Ide mi o naozaj verejnú samosprávu. Aby ľudia mohli bez problémov vstúpiť na pôdu magistrátu a získať potrebné informácie. Pod priestormi mojej kancelárie na Uršulínskej ulici v bývalej reštaurácii Archa sa mi podarilo presadiť projekt verejného informačného centra o rozvoji mesta a investorských zámeroch, ktoré by som chcela vybudovať tento rok.
Cítite od Bratislavčanov hlad po informáciách o svojom meste?
Žijeme v rýchlej dobe. Informácie si síce ľudia môžu vyhľadať na internete, ale vieme, ako dnes niektoré denníky pracujú a vyvolávajú kauzy na základe čiastočných alebo zavádzajúcich informácií. O to musí byť naše posolstvo jasnejšie, aby sme predišli skepse alebo anarchii.
Pekným príkladom je malé nemecké univerzitné mesto Tübingen a jeho tvorba územného plánu. Zástupcovia mesta prezentovali svoje postupy aj vo veľkých mestách ako je Londýn či Viedeň. Na ich internetovej stránke je jasne ukázané, že ich územný plán je výsledkom úzkej spolupráce mesta s verejnosťou.
Územný plán musí byť verejnosti zrozumiteľný, pretože je základným nástrojom rozvoja mesta. Občan musí chápať svoje právo participovať na jeho tvorbe či zmenách, musí sa cítiť vypočutý. Je dôležité, aby spoluprácu s verejnosťou koordinovali špeciálni odborníci-mediátori. Príkladom, že to takto nefunguje, je nedostatočná informovanosť a úplný nedostatok komunikácie v prípade Kráľovej hory. Verejnosť sa len náhodou dozvie, že sa v tejto lokalite už pracuje na územnom rozhodnutí. Ľudia a priori podpisujú petície, pretože verejnosť je už priam alergická na fakt, že sa má niekde niečo stavať. Pritom skutočnosť, že sa stavia, je neklamným dôkazom toho, že sa mesto rozvíja.
| Ingrid Konrad (1959) – vyštudovala architektúru na SVŠT (STU) v Bratislave. Po emigrácii do Rakúska v roku 1986 spolupracovala s architektmi Jánom Kočím a Thomasom Feigerom. Na Fakulte architektúry a územného plánovania na Technickej univerzity vo Viedni získala v roku 1990 titul Dipl. Ing. V rokoch 1991 až 2005 tam pôsobila najprv ako asistentka, neskôr ako lektorka. Medzičasom rozbehla svoju vlastnú architektonickú prax vo Viedni a od roku 2006 aj v Bratislave. Je autorkou mnohých stavieb od rodinných domov cez administratívne budovy a objekty občianskej vybavenosti až po urbanistické riešenia verejných priestorov. V júni 2011 bola zvolená do funkcie hlavnej architektky mesta Bratislavy. |
Žiaľ, v našich podmienkach je slovo developer až takmer dehonestujúce.
Presne tak. Zisťovala som, ako to funguje vo Viedni. Tam sa mesto nezbavuje svojho majetku. Práve naopak. Intenzívne sa oň stará a rozvíja ho. Mesto je samo osebe iniciátorom developmentu. Pozemky nespravuje nejaký úradník, ale mesto si na tento účel zakladá spoločnosti a najíma si odborníkov.
Mesto musí byť samostatným hospodárom a vytvárať si rozpočet zo svojich vlastných zdrojov. Zdĺhavé a problematické povoľovacie procesy spôsobujú, že sa stavia na čierno a rieši sa to zmenou stavby pred dokončením. Nemáme záruku, že developer dodrží slovo. Nad každou stavbou to visí ako Damoklov meč. Základom novej spolupráce a mesta by mal byť starostlivo pripravený investičný zámer, ktorý vstúpi do mesta s funkciami, ktoré sú preň potrebné a zaručia aj investorovi potrebný ekonomický úspech.
Čo s budovami, ktoré už máme postavené a sú prázdne?
Mesto treba dotvoriť. Nazýva sa to aj sociálna zodpovednosť investora, aby sa nepostavil len samotný objekt s inžinierskymi a dopravnými sieťami. Sociálna vybavenosť, napríklad materské školy, musí byť súčasťou projektu, čo novovzniknutým takzvaným enklávam luxusných bytov v Bratislave chýba. Ľudia nemajú potrebu len nakupovať.
Trochu mi to pripomína stav niekde v rozvojovej krajine, kde sa otvoria brány súkromnej haciendy a z vydláždenej súkromnej komunikácie vbehne nablýskaná limuzína do blata obecnej cesty. Musíme investora presvedčiť, že jeho zámer musí verejnosť akceptovať. Nič iné nám nepomôže, len komunikovať, presviedčať a nazývať veci pravými menami.
Sme na to pripravení?
Musím konštatovať, že verejnosť je aktívna a za posledné roky urobili mnohé skupiny naozaj záslužnú prácu. Napríklad spoločnosť Bratislavské ostrovy preskúmala históriu Bratislavy, najmä jej pôvodného centra, a našla v Podhradí vzácne artefakty. Je to dôkaz toho, že mesto narastá po vrstvách, a v tom je jeho perspektíva. Musíme si uvedomiť, že v tom vrstvení je bohatstvo mesta. Veľmi rada citujem moju obľúbenú autorku Jane Jacobs a jej knihu Smrť a život veľkých amerických miest, ktorú vydala v šesťdesiatych rokoch. Hovorí o tom, že jednou zo základných zásad tvorby mesta je potreba starých pôvodných budov v mestských štruktúrach. A to nemyslela pamiatkovo chránené objekty, ale zdravé premiešanie objektov z hľadiska ich ceny a možného využitia. Keď dokážeme pochopiť a uchopiť to, odkiaľ a kam mesto smeruje, dosiahneme aj to, že sa novoprisťahovaní spoluobčania budú veľmi skoro cítiť Bratislavčanmi.
Otázka je, do akej miery pripustiť do tvorby mesta špičkových zahraničných architektov?
Najdôležitejšie je pre architekta poznať historické zázemie a kontext. Medzinárodné hviezdy súčasnej architektúry majú svoj názor, ako má mesto vyzerať, ale ich rukopis je taký jasne čitateľný, že aj v súťažiach sú ľahko rozpoznateľní.
V prípade Zahy Hadid v Bratislave je to ten prípad, keď nevyhral umiernenejší návrh, ale práve hviezdna architektka.
Našou úlohou je najprv zmapovať mesto, jeho hmotovú skladbu, výškovú hladinu, priehľady a podobne a podľa toho ho regulovať. Podobný elaborát si nechala spracovať Praha, ktorá zaň získala cenu UNESCO. Rada by som tento pražský projekt prezentovala aj u nás.
Veď aj my máme citlivých architektov, ktorí vedia správne reagovať na priestor a dokážu investorovi poradiť. Ťažké časy, v ktorých sme sa ocitli, sú pre nás príležitosťou zhodnotiť verejné priestory a dopracovať si zásady, podľa ktorých sa jednotlivé územia dotvoria. Aj na to mám už spomínanú komisiu odborníkov.
Zdá sa, že zásadné životné výzvy vám nie sú cudzie. Či už ide o takú veľkú zmenu, akou je emigrácia, alebo obrovské sústo v podobe funkcie hlavnej architektky Bratislavy.
Asi nie, mám rada veľké výzvy. Čisto úradnícka práca od ôsmej do piatej nie je nič pre mňa. Som človek činu a potrebujem byť v pohybe. Ale za najväčšiu výzvu považujem motivovanie ľudí. Veľa som sa naučila na univerzite, v mojom ateliéri, ale aj počas práce pre dobrovoľnícke organizácie zastupujúce Slovákov v Rakúsku. Tam finančná odmena nemohla fungovať ako stimul, ľudí k dobrovoľníckej práci treba motivovať iným spôsobom. Osobne to považujem pre mňa za veľké plus, že aj tieto moje skúsenosti môžem zúročiť na svojej terajšej pozícii.
Mária Nováková
Foto: Dano Veselský
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
