Erick van Egeraat: Boj o dobrú architektúru
Galéria(5)

Erick van Egeraat: Boj o dobrú architektúru

Stretli sme sa vo Fragnerovej galérii na výstave jeho projektov. Priletel z Rotterdamu a na druhý deň odchádzal do Nemecka. Erick van Egeraat (51) je u nás známy návrhom domov, ktoré nadväzujú na Kotěrovu vilu Bianca, na Slovensku stavajú jeho River Park a kúsok za hranicami sa rozbieha veľmi diskutovaná stavba novej univerzitnej haly v Lipsku. Holandský architekt to má teda rozbehnuté všade v Európe, napriek tomu to pri rozhovore vyzeralo, že je oddaným fanúšikom Českej republiky.



Máte veľké kancelárie v niekoľkých krajinách… Keď začínate projekt v cudzej zemi, čo urobíte najskôr? Ako sa pripravujete?

 Mám výhodu, že neustále cestujem už sedemnásť rokov. A po všetkých cestách, po ktorých som chodil v mladosti, jazdím aj teraz vďaka práci. Nejde ale o to, že ak navštevujete cudzie kraje, urobíte dobrý návrh. Všetky tieto cesty a stretnutia mi skôr pomáhajú uvedomiť si, čo by mohlo byť zaujímavé. Myslím si, že som veľmi citlivý na rozdiely. Nepovažujem sa za experta na českú kultúru, rovnako ako sa nepovažujem za experta na kultúru nemeckú, ale rozdiely medzi nimi a medzi mojou kultúrou vnímam veľmi intenzívne – a mám ich rád. Ak niečo vidím, chcem zistiť, čo je za tým. A snažím sa prísť na to, či by som mohol nejakú hodnotu pridať.

Bol som v Prahe mnohokrát, navrhoval som napríklad Villu Biancu. Videl som Kotěrov dom – je zvláštny, moderný aj klasický (Villa Bianca nadväzuje na Kotěrovu vilu Bianca z roku 1911 – pozn. redakcie). Pozrel som sa okolo seba, na ostatné budovy a povedal som si – okej, mohol by som urobiť niečo podobné. Ani veľmi moderné, ani veľmi klasické – skúsim nájsť vo svojom návrhu rovnováhu. Nebude rovnaký ako Kotěrov, ale bude s ním komunikovať. A tak som navrhol niekoľko budov. Nechcel však som kopírovať, ale viesť dialóg. Kotěra pracoval na prelome 19. a 20. storočia a ja na prelome 20. a 21. storočia.

Netvrdím, že toto je v Českej republike nový prístup, ale je to moje videnie vecí a môj pohľad na vývoj, pokračovanie. Robím to skoro všade – pozriem sa okolo seba a zapamätám si veci, ktoré sú pekné. A niekedy ich prenesiem z jednej krajiny do druhej. Je to ako varenie. 

Máte pri všetkom tom cestovaní a riadení ľudí čas na vlastnú kreatívnu prácu?

Ja vlastne nerobím nič iné. Nekreslím každý výkres, ale pracujem s niečím, čo môžete nazvať „spolupracujúca architektúra“. Napríklad novú univerzitnú halu v Lipsku môžete nazvať „spoločensky spolupracujúcou architektúrou“. Na jej mieste bol predtým kostol, ktorý bol úmyselne zbúraný. Potom tam postavili univerzitu, tú zbúrali nedávno. A teraz sa objavila otázka – ako dať ľudom niečo iné? Postaviť kostol? Nerobím kópie. Rozhodol som sa však priniesť niečo nové do exteriéru, na Nemecko veľmi odvážnu stavbu. No a v interiéri som chcel evokovať spomienky. Je to reflexia starého kostola, nie z kameňa, ale z mliečneho skla a keramiky. Interiér pôsobí ako kostol, ale je celkom prestavaný tak, aby nadväzoval na minulosť a zároveň bol súčasný.

Na nápad prídem veľmi skoro. Nie je to ľahké, nápad musí byť dostatočne silný, aby mu ľudia rozumeli. Aby ktokoľvek, kto na projekte pracuje – teraz, pred rokom, o dva roky – chápal, čo má urobiť. Mojou úlohou je, samozrejme, prechádzať každú zmenu, v materiáloch, detailoch… Držať stále všetko pohromade. Toto funguje v Lipsku, ale funguje to tiež pri projektoch komerčných či iných. Spôsob, akým navrhujem, je pre výsledný produkt zásadný. Veľa architektov si sadne a začne premýšľať. Ja jednoducho nápad buď mám, alebo nemám. Keď ho mám, naskicujem ho, vysvetlím svojim ľudom.

Vyzerá to jednoducho, ale než to premyslíte, zaberie to veľa času. Od toho sa potom odvíjajú ďalšie veci. Ľudia prichádzajú s návrhmi a s nápadmi na zmeny. Asi mesiac už pracujeme veľmi intenzívne približne s tridsiatimi ľuďmi. Rád robím rýchlo a rád vediem dialóg. Niektorí ľudia si myslia, že pracujem bez konceptu. Ale ja mám výsledný obraz už v hlave. Keď naskicujem návrh, viem, ako bude vyzerať interiér vstupného priestoru atď. No hodiť to na papier trvá dlhšie. Nemusím však mať vysvetlenie konceptu, stačí mi toto. Pre niektorých ľudí v ateliéri to nie je jednoduché, ide o to, či sa mi to páči alebo nie, a to je veľmi subjektívne. Na jednu vec niektorí povedia: perfektné, no a iní: šialenosť. 

Takže vychádzate z nápadu. Nezaujíma vás napríklad konštrukcia?

Nikdy. Nikdy nevychádzam z konštrukcie, nemám ju rád. Môj ateliér je založený na dôkladnej analýze. Kolegovia vyhotovujú štúdie, analýzy, skúšajú, čo sa dá a čo nie. To mi, samozrejme, pomáha. Prvú skicu neurobím ihneď. Najskôr sa musím o projekte niečo dozvedieť – o zadaní, o situácii, o vývoji danej krajiny, kto navrhoval stavby, prečo sa neuskutočnili, prípadne prečo áno. Po tom, čo získam všetky tieto informácie, začnem najskôr premýšľať, ako na to. Takže moja práca je veľmi jednoduchá. A pekná. Pretože všetko vzájomne prepojujem. Ide tiež o spôsob myslenia. Nepoviem si – Česká republika, no dobre, to je Jan Hus, Václav Havel atď. Nemyslím takto konkrétne. Páči sa mi napríklad, že na lipskom projekte pracujeme z Česka. Iste, Čechy a Nemecko sú iné krajiny, ale majú rozhodne viac spoločné ako Maďarsko a Nemecko. A tieto spojenia mám rád. 

Keď premýšľate nad základným nápadom, myslíte tiež na užívateľov? Ako sa budú v budove cítiť…

Veľmi. Myslím si, že pohodlie užívateľov je pre mňa výnimočne dôležité. Nerozmýšľam v abstraktných priestoroch. Ľudia v Nemecku sú technokrati. Veľa kolegov má s projektom v Lipsku problémy. Nechápu ten základný pocit, ktorý tá budova bude mať. Mám pocit, že uvidieť ju bude silný zážitok – silnejší než pri znovu postavenom kostole. Mnoho ľudí, s ktorými pracujem, myslím teraz na klientov, to necíti. Boli by radšej, keby som prišiel so silným konceptom, peknými detailmi, s technológiami. Je to totiž jednoduchšie. Ale na konci uvidíte, že nenavrhujeme budovu, ktorá by nemyslela na komfort, v ktorej by ste sa necítili dobre. Villa Bianca nie je jedným z mojich najúžasnejších projektov, ústredný nápad je veľmi skromný. Ale je užívateľsky veľmi priaznivá. Moje návrhy nie sú stvorené na to, aby sme nad nimi ustrnuli v úžase. Majú v sebe čosi zvláštne, sú komfortné a snažia sa o krásu. Mnohí architekti sa zaoberajú príliš sami sebou, hovoria o proporciách, čistote atď. Ale ja toto nechcem, chcem niečo naozajstné. 

V Lipsku som bola dvakrát a hovorila som s miestnymi ľuďmi. Mnohí boli proti návrhu. Počúvate verejnú mienku?

Samozrejme, organizovali sme diskusie. Mal som však šťastie, že som do toho nebol príliš zapojený. Keby som mal o debatách všetky informácie a detaily, paralyzovalo by ma to. Vedel som iba niečo. S týmto problémom bojujeme doteraz. Na začiatku som si myslel, že nápad interiéru ako kostola sa prijme dobre, no ukázalo sa, že ani nie. Lenže ide o interiér kostola – pre tých, čo chcú vidieť kostol, a o interiér univerzitnej haly – pre tých, čo chcú vidieť univerzitnú halu. To si myslím aj všeobecne. Budova vždy slúži viacerým veciam. Čo je napríklad Betlehemská kaplnka? Môže to byť kostol, konferenčná sála, výstavný priestor, prednášková miestnosť. Záleží na tom, čo chceme, aby bola. Pre mňa je v prípade  tohto projektu dôležité nepridať sa ku žiadnej strane. Nechcem byť súčasť študentov, pedagógov, okoloidúcich. Chcem si zachovať vlastné postavenie.

Univerzitná hala v Lipsku bola súťaž, ktorú ste vyhrali. Ako si ich vyberáte?

Čoraz viac si uvedomujem, že súťaže nemám rád. Tejto som sa zúčastnil, pretože ma o to ľudia žiadali. Nebol som si ale istý – sám sebe som hovoril: kostol v Lipsku, no neviem. Celkovo sa súťaží príliš často nezúčastňujem, stojí to veľa síl. 

A z akého dôvodu ste sa zúčastnili súťaže na novú železničnú stanicu v Brne?

Nepáčila sa mi tá myšlienka na presun. Hovoril som si – to sú blázni, majú krásne staré mesto, kúsok od neho stanicu, proste výhodná situácia. A teraz chcú stanicu posunúť niekam, kde bude chýbať prepojenie. Prečo ju teda neumiestniť pod zem a nenechať na mieste? Ak sa stanica posunie, vytvorí sa medzi starým mestom a stanicou kus vulgárneho, lacného a narýchlo postaveného mesta. Touto súťažou som chcel iba upozorniť, že som proti. Zúčastnil som sa, pretože Brno poznám. Chceme robiť veci krajšími. Znie to podivne, ale ak sa pozrieme na Prahu, Brno a ďalšie mestá ich hodnota je v ich kráse. A ak sa môžete na spoluvytváraní krásy podieľať, nie je k tomu čo dodať. 

Veľa sa hovorí o globalizácii. Myslíte si, že v architektúre západného sveta ešte existujú rozdiely?

Áno, sú veľké a sú veľmi dôležité. Niektoré vznikajú účelovo, iné náhodou. Napríklad už iba spôsob, akým staviame, ovplyvňuje podobu výsledného produktu. Dokonca viac ako návrh. Keď cestujem z krajiny do krajiny, som udivený, koľko je v nich rozdielov. Ak idem napríklad do Ruska, vidím, že je tam všetko viac menej rovnaké. Architekt A, B, C – každý projektuje rovnako. Je to preto, že technické možnosti sú tam veľmi obmedzené. Takže nakoniec majú všetci rovnaký fasádny systém, detaily sa vôbec nelíšia v kvalite. V krajinách, akými sú Česká republika, Nemecko, moja vlasť alebo ešte lepší príklad – Španielsko, tam sa stretávame s oveľa väčšou škálou možností. Takže už tu sa tvoria rozdiely. Ale to je len Európa. Ázia, Severná Amerika, Južná Amerika, tam to začína vyzerať rovnako.

Zdá sa totiž, že ľudom už nezáleží na kvalite vyhotovenia . Sústredia sa najmä na čísla, na peniaze. To dobré na Európe je, že medzi sebou stále máme rozdiely, že nám na nich záleží a diskutujeme o nich. Ľudia nechcú stratiť svoju identitu. Takže sa nebojím, že by globalizácia v architektúre niečo zabíjala. Oveľa väčšie obavy mám z obchodnej globalizácie. Vplyv Číny je pre mňa hrozivejším nebezpečenstvom. Čína stavia na vidine zisku, zárobku. Musíme urobiť veľa preto, aby sme tomu vzdorovali. A máme na to dobrú pozíciu. Pozrite sa na Prahu, ktorá je jedinečným príkladom krásy. Nikde inde ju vo svete nenájdete. Ale kvalita sa musí stále tvoriť, stále dokola. Moja práca tu nerobí Českú republiku škaredšou alebo globálnejšou. Pomáha ju identifikovať. Ako architekti v 18. storočí – v Nemecku pracovali talianski architekti, v Poľsku nemeckí atď. Vždy existovala rôznorodosť, a to je, myslím si, tá skutočná kvalita. 

Takže si myslíte, že rozdiely v architektúre existujú preto, že existujú rozdiely v technických možnostiach?

Áno, ale nielen preto. Vrátim sa späť k príkladu Ruska. Tam sú peniaze. No ľudia chcú rýchlo zarobiť. Takže zo začiatku nie sú výsledky bohvieako dobré. Veľa sa stavia, ale na nízkej úrovni. Teraz sú už ale náročnejší a stále majú peniaze. Môžu si dovoliť vyvíjať sa. To znamená, že keď sa budú riadiť európskym modelom a budú stavať kvalitne, budú mať skvelú architektúru. Ak však budú nasledovať čínsky model – veľa a rýchlo – nebude to vyzerať dobre. Je to veľká zem, predpokladám teda, že niekde to bude vyzerať ako v Číne a inde snáď ako v Európe. My si môžeme dovoliť takto uvažovať. Možno, že Česká republika nie je taká bohatá ako Holandsko, ale v porovnaní s inými bohatá je. V architektúre by sme mali – a ja sa tiež snažím prispieť – podporovať krásu.

Keď pracujem na projekte, veľa stretnutí trávim debatami o financiách. Samozrejme, každý chce ušetriť. No ja chcem a musím urobiť dobrý dom. A kým tento boj bude vážny, globalizácie sa neobávam. Jej riziko spočíva v tom, že jedna krajina bude ťažiť z druhej. Holanďania to robili v 17. storočí. Cestovali po svete, brali peniaze a majetok a doma ho predávali. Vlastne sme všade kradli. To bola svojim spôsobom tiež globalizácia. Problémom teda nie je globalizácia sama osebe, problémom je otázka, či ľudia chcú stále bojovať za dobré veci a nechcú sa uspokojiť s jednoduchým riešením. Kladieme príliš veľký dôraz, a v Českej republike tiež, na štýl – viac než na kvalitu. 

Holandsko a Česko majú zhruba rovnakú veľkosť. O holandskej architektúre sa ale vo svete všade vie , o českej nie. Čím to podľa vás je?

Holandsko tiež zažilo generáciu architektov šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, ktorí stavali panelové domy. Nie je to iba fenomén východného bloku. Architekti stavali paneláky tu a rovnako aj u nás. Fakt je ten, že vtedy nemohli stavať nič iné, nemali iné príležitosti. A dokonca v to verili. Ja patrím ku generácii, ktorá po prvýkrát spochybnila modernosť. Ak je to moderné a kvalitné, prečo nie, ale ak je to moderné a nekvalitné, tak to už nie. O tomto som vo svojej vlasti na konci sedemdesiatych rokov mohol hovoriť otvorene. Tu v Českej republike ste to urobiť nemohli. Dalo sa to až o 15 rokov neskôr.

A túto pätnásťročnú medzeru je poznať. Keď k tomu pripočítame aj ekonomické aspekty, môžeme hovoriť o priepasti tridsiatich až päťdesiatich rokov. Vidím to aj v Rusku. Tá zem má veľa ekonomických možností, veľké ambície a príležitosti. Avšak aj tam je tá priepasť zrejmá. Nemyslím si, že by bol problém v mladej generácii tamojších architektov, tí sú rovnako dobrí ako v Holandsku. Ale kým sa dostanú k navrhovaniu, k zmenám, zaberie to isto ďalších pätnásť alebo dvadsať rokov.  

Erick van Egeraat (1956)

V roku 1986 absolvoval Technickú univerzitu v Delfte, odbor architektúra. Je spoluzakladateľom a partnerom Mecanoo partners. V roku 1995 založil EEA, Erick van Egeraat associated architects. Po viac ako desaťročnej praxi má ateliér svoje pobočky v Londýne, Moskve, Prahe, Budapešti a v Rotterdame a zamestnáva viac ako stodvadsať ľudí.

Erick van Egeraat získal mnoho ocenení, napr. Cenu pre Budapešť 2006 za stavbu v hlavnom meste Maďarska, cenu Život v architektúre 2005 za najlepšiu budovu vo Varšave alebo cenu MIPIM 1999. Je profesorom na Medzinárodnej akadémii v Sofii, čestným členom Kráľovského inštitútu Britskej architektúry (RIBA) a čestným členom Bund Deutscher Architekten. Počas 25 rokov zrealizoval sto projektov vo viac než ôsmich krajinách.

Hana Roguljič
Foto: Christian Richters, Sanne Peper (portrét)